Pred piatimi rokmi. Dialógy SK

Text:  Katarína Hubová a Adriena Pekárová

Od putovania výstavy Dialógy SK /Malé a väčšie témy slovenského dizajnu prešlo už päť rokov. Aj s odstupom času si myslíme, že to bola úspešná zahraničná misia.  Bola istou reflexiou výsledkov úsilia, ktoré sme pre rozvoj dizajnu vynakladali od nástupu do vedenia SCD v roku 2004 a je dobré si ju pripomenúť práve v Roku slovenského dizajnu a 30. výročia SCD. Mala široký dosah – videli ju návštevníci piatich európskych miest – v Berlíne, Madride, Londýne, Varšave a vo Viedni – a dá sa aj povedať, že to bol aj jeden z najúspornejších projektov SCD (pri pohľade na záverečné účty a autorské dohody).

Skvelý pracovný tvorivý tím, ktorý výstavu pripravil, pozostával zo štyroch ľudí – dve kurátorky (ich úlohou bol aj manažment logistiky a kontakty so zahraničnými partnermi) a dvaja dizajnéri Matúš Lelovský a Peter Liška, ktorí riešili výstavnícky systém aj grafický dizajn výstavy a katalógu. Dôležitou súčasťou bol aj Ján Grossmann, prepravca putovnej výstavy, ktorá prešla bez úhony piatimi európskymi mestami a cestu ukončila v Bratislave vo februári 2017.

Prezentácia slovenského dizajnu bola zahrnutá už v roku 2015 do objemu kultúrnych aktivít pri príležitosti Slovenského predsedníctva v Rade EÚ v roku 2016. Jej hlavnými garantmi boli Ministerstvo zahraničných vecí SR, Ministerstvo kultúry SR a Slovenské centrum dizajnu. Od pôvodnej myšlienky prezentovať dizajn „slovom a obrazom“ – teda publikáciou o slovenských dizajnéroch – sa dospelo k rozhodnutiu zrealizovať výstavu ako vizuálne pôsobivú a zrozumiteľnú prezentáciu pre ľudí z rôznych krajín. Spoľahli sme sa na to, že dizajn ako špecifické súčasné médium – jeho produkty a artefakty – sú schopné tlmočiť informácie o zámeroch tvorcov, výrobcov, o prostredí, v ktorom vzniklo, o krajine a jej histórii… Výstava mala putovať po rôznych krajinách, a tak sme hľadali názov, zrozumiteľný v medzinárodnom prostredí. Názov Dialógy SK tento cieľ splnil, aj keď sme ho ponechali v slovenskej verzii. Samotné riešenie výstavy a jej obsah boli ovplyvnené praktickou podmienkou – jednoducho transportovať a realizovať výstavu. Exponáty museli byť menších rozmerov, aby sa dali dobre baliť a presúvať, podobne ako inštalačné prvky, navyše výstava musela byť variabilná, aby sa dala prispôsobiť rôznym priestorom, ktoré sme vopred nepoznali.

Koncepcia výberu exponátov

Zámerom výstavy bolo prezentovať aktuálne dianie a najzaujímavejšie projekty, charakteristické pre slovenský dizajn. Neboli v ňom zastúpené medzinárodne známe mená, ale príbehy našich značiek a jednotlivých dizajnérskych počinov boli a sú určite cenné a jedinečné. Majú potenciál tlmočiť svoje posolstvo a zaujať aj v krajinách, ktoré prispeli do histórie dizajnu špičkovými hodnotami.

Z praktických dôvodov sme sa sústredili na oblasti dizajnu, kde sme mohli vybrať menšie kusy – nábytok, interiérové doplnky, keramiku, sklo, šperk, odevný doplnok… Výsledok odrážal realitu nášho priemyselného prostredia –  zastúpených bolo menej produktov od veľkých výrobcov, viac sme sa sústredili na predstavenie slovenského autorského dizajnu a „malých“ značiek, ktoré založili sami dizajnéri.

Autorskú tvorbu na hranici dizajnu, remesla a umenia reprezentovala keramika Martina Bu a dvojice Markéta Nováková a Mira Podmanická, kovové šperky Andrey Ďurianovej a Petry Arbetovej, drevené nádoby Michala Hanulu a sklené misy Mariky Račekovej. Sú potvrdením, že remeselné zručnosti v spojení s experimentom a novátorským obsahom sú živé aj v treťom tisícročí. Nemohli sme vynechať ani drevo ako tradičný materiál slovenského dizajnu. Aktualizujú ho Richard Seneši s ekologickým akcentom v projekte Material basic a Tibor Uhrín v kolekcii svietnikov s nostalgickým podtónom. Špeciálnym projektom bol aj hudobný nástroj Čudo Tomáša Brichtu – malý, ale unikátny. Jeho zvuk mohli posúdiť aj návštevníci vernisáže vo Viedni, kde na ňom Brichta zahral. 

Protipólom tradičných technológií sú digitálne – mimoriadne aktuálne a čoraz viac využívané. Odlišnými prístupmi k ich tvorbe sa na výstave prezentovali dve dizajnérky: Silvia Sukopová-Lovásová a Sylvia Jokelová. Sukopová silikónovým suvenírom Bratislavy – medvedíkom – vytvoreným 3D tlačou, s potenciálom osloviť návštevníkov mesta spojením jeho známych symbolov do netradičnej podoby. Jokelová digitálnou transformáciou vytvorila individualizovaný ornament stolových lampičiek.

Do výberu sa dostalo päť „malých“ dizajnérskych značiek, ktoré začali vznikať po roku 2000 a ukázali sa ako životaschopné vďaka kreativite a odhodlaniu dizajnérov. Malosériovú výrobu odevov s vlastným dizajnom rozbehla Michaela Bednárová pod značkou Puojd; na výstavu sa dostali jej odevné doplnky. Ondrej Eliáš sa špecializoval na produkciu malých stolovacích a dekoratívnych prvkov z plsti pod značkou Designend, vystavili sme jeho kolekciu Cvoky ocenenú NCD 2013. Monika Paholková získala pozornosť budovaním značky Monada Bags – produkciou tašiek z upraveného papiera. Štúdiá ALLT (Elena a Peter Simoníkovci) a MEJD (Katarína Beličková a Štefan Nosko) sa venujú  navrhovaniu a výrobe interiérových prvkov a šperkom z rôznych materiálov.

Produkciu s vynikajúcim dizajnom veľkých slovenských firiem prezentovali tri značky – každá s vlastnou osobitou históriou. Tradíciu kvality a úspešnosti v spojení s dizajnom už od čias svojho založenia koncom 19. storočia predstavuje značka Rona, a. s., Lednické Rovne. Súčasné nápojové sklo tejto špičkovej svetovej sklárne prezentoval dizajn od Patrika Illa, dlhoročného šéfdizajnéra firmy. Vo výstavnej kolekcii bola zastúpená aj jeho autorská tvorba. Celkom iný príbeh je spojený so značkou Brik, a.s., Kremnica. Firma vznikla po Nežnej revolúcii na „zelenej lúke“ a je úspešná vo výrobe dreveného a čalúneného nábytku dodnes. Jedným z jej zakladateľov bol Ivan Čobej, dizajnér, ktorý je tvorcom nábytkového štýlu Briku dodnes. Z jeho návrhov sme zaradili do kolekcie malý stolík Argo. Limitujúci rozmer výstavnej plochy 1m x 1m určil aj „veľkosť“ nábytkových kúskov. Špecifickým vkladom do oblasti sedacieho nábytku sú výrobky firmy Tuli, s. r. o s textilnými sedacími vakmi; hrací prvok 3k bol ocenený v súťaži Red Dot 2013, navrhol ho Michal Staško. Michal Riabič, ktorý pracoval pre českú firmu Ton, je príkladom tých slovenských dizajnérov, ktorí rozvíjajú svoju kariéru v zahraničných firmách. Novesta Partizánske sa do nášho výberu dostala vďaka súčasnej produkcii nadväzujúcej na tradíciu baťovských obuvníckych závodov, aj podľa návrhov Lukáša Belianskeho.

Celkom osobitnou kategóriou bola dvojica produktov, ktoré mohli zaujať kontrastom. Rozdielne rozmermi, účelom aj časom, ktorý si vyžiadal ich vývoj. Mali však spoločné to, že ich možno označiť za pohybovadlá či priam vznášadlá: absolventský projekt novátorského konceptu lietajúceho šarkana Lucie Karpitovej a lietajúce auto Aeromobil Štefana Kleina. Dizajnér na tomto experimentálnom projekte pracoval mnoho rokov a unikátnosť riešenia, ktoré zahŕňa aj mnoho jeho patentov, ocenili na rôznych odborných medzinárodných prezentáciách.

Dizajnéri, dizajnérky, „malé“ značky a veľké firmy – každý subjekt s vlastným unikátnym príbehom, ktorý môže priniesť niečo nové a pozoruhodné aj do priestoru európskeho dizajnu a kultúry.

Architektonické riešenie 

Výstavnícky systém vznikal od začiatku v komunikácii s tandemom Matúš Lelovský a Peter Liška. Obaja sú absolventmi VŠVU, Katedry vizuálnej komunikácie. Množstvo obmedzení, s ktorými museli pri riešení počítať (jednoduchý transport, variabilnosť, skladnosť…),  prijali ako výzvu. Základným prvkom systému bol stôl s plochou 1 m x 1 m, potiahnutý čiernou svetlo-priepustnou fóliou. Dizajnéri zahrnuli do koncepcie inovatívny spôsob osvetlenia ako dôležitého prvku celej inštalácie. Nemohli sa spoľahnúť na podmienky výstavných priestorov, preto navrhli stoly s podsvietením. Spolupracovali s Vladimírom Raffajom, ktorý navrhol a naprogramoval vlastný elektronický komponent s názvom LedMan. Komponenty riadili zapínanie a časovanie podsvietenia jednotlivých stolov pomocou pohybových čidiel. Senzor ukrytý pod povrchom stola reagoval rozsvietením plochy, keď sa k nemu niekto priblížil. Táto svetlená dynamika dávala výstave nový rozmer hravosti a doslova symbolizovala dialóg vedený s návštevníkom. V ploche stola bol integrovaný aj text – výpoveď autora dizajnu, ktorá ozrejmila jeho ideu. Výstavnícke prvky – 24 stolov – sa dali medzi sebou ľubovoľne sériovo zapájať a prispôsobovať sa malým aj väčším priestorom. Zostavu napokon doplnil aj prepravný vozík špeciálne prispôsobený konštrukcii stolov, ktorý uľahčoval premiestňovanie aj skladovanie. Lelovský a Liška vytvorili aj katalóg výstavy, ktorý korešpondoval s priestorovým riešením. Plagáty sa upravovali podľa krajiny a miesta, kde sa výstava konala.

Putovanie

Prvým miestom bol Berlín, kde bola výstava realizovaná v galérii Univerzity umení designtransfer (30. 5. – 15. 6. 2016), ako súčasť medzinárodného festivalu dizajnu. Mimoriadne si ceníme ohlasy od odbornej verejnosti – kurátorov z Bauhaus Berlin. Nasledujúca prezentácia výstavy sa konala vo výstavnom priestore madridskej radnice CentroCentro (30. 6. – 28. 7. 2016). Tretia zastávka výstavy bola priamo na slovenskej ambasáde v Londýne (6. 9. – 21. 9. 2016). Zvýšeniu návštevnosti prospelo aj jej zaradenie do londýnskeho projektu Open House London 2016. Najmenší výstavný priestor poskytol Slovenský inštitút vo Viedni (4. 10. – 20. 10. 2016). Aj v tomto prípade sa osvedčila variabilnosť výstavníckeho systému. Veľkú návštevnosť podujatia podporilo začlenenie výstavy do medzinárodného podujatia Vienna Design Week. Záver európskeho putovania bol v priestore Slovenského inštitútu vo Varšave (25. 10 – 11.11. 2016). Pracovníci inštitútu venovali mimoriadnu pozornosť propagácii výstavy a zvlášť sa zamerali na varšavské umelecké školy.

Návratom k sérii výstav z roku 2016 sme si uvedomili, aká je dôležitá dobrá tímová spolupráca. Nie je dôležitý počet členov tímu, ale dobrá koncepcia, vzájomné porozumenie a dôvera. Zjednoduší to riešenie akýchkoľvek neočakávaných problémov v záujme dobrého výsledku.