ČESI, SLOVÁCI A DIZAJN

Výber niekoľkých exponátov zo zbierok Slovenského múzea dizajnu (SMD) na stránkach časopisu Designum je súčasťou prvej stálej expozície – histórie aj súčasnosti slovenského dizajnu a úžitkového umenia, ktorá je výsledkom niekoľkoročnej vedecko-výskumnej a zbierkotvornej práce jedného z najmladších múzeí na Slovensku. Výstava 100 rokov dizajnu / Slovensko 1918 – 2018 bola otvorená pri príležitosti 100. výročia založenia ČSR a 25. výročia vzniku Slovenskej republiky s cieľom doplniť prázdne miesta v dejinách slovenského dizajnu v rámci Československa, ako aj počas samostatného štátu. História dizajnu na Slovensku ponúka stále veľa neprebádaných miest, keďže množstvo dokumentov, predmetov, modelov a foriem bolo ešte pred založením múzea stratených alebo zničených.

O Čechoch a Slovákoch v dizajne

Umenie je nepochybne oblasť, ktorá pozitívne spájala a spája oba národy. Dizajn vždy ponúkal platformu na spoluprácu, z ktorej sa po ostatné desaťročia zrodili zaujímavé spoločné projekty. V mnohých odvetviach najmä priemyselného dizajnu mala česká strana pozíciu lídra, mentora či učiteľa. Česi a Slováci mali k sebe vždy blízko, v niektorých vypätých situáciách sa však prejavovali väčšie či menšie nezhody. Zaujímavá bola pozícia niektorých českých dizajnérov pôsobiacich na Slovensku, ktorí viackrát otvorene kritizovali nadradenosť pražských riaditeľstiev a kancelárií. Väčšina nášho výberu sú produkty, ktorých tvarové riešenie vytvorili českí dizajnéri pôsobiaci na Slovensku.

O formovaní dizajnérskeho prostredia na Slovensku

Počas spoločného štátu existovali aj spoločné inštitúcie. V oblasti dizajnu napríklad Inštitút priemyselného dizajnu, z ktorého po zániku Československa vzniklo Slovenské centrum dizajnu. Vznik nových inštitúcií však na našom území nebol samozrejmosťou. Slovenský priemyselný dizajn bol v Československu po roku 1945 do značnej miery poznačený absenciou výskumno-vývojových štruktúr a profesijných združení, ktoré sa vplyvom neľahkej hospodárskej a politickej situácie postupne formovali s niekoľkoročným oneskorením. Prvé vývojové oddelenia vznikali na Slovensku až po roku 1951 a ich úlohou bolo riešiť nie len konštrukčné, ale aj výtvarné problémy priemyselných výrobkov. Zároveň sa od roku 1952 organizovali výstavy a súťažné prehliadky úžitkového umenia a priemyselného výtvarníctva, ktoré ponúkali jedinečnú príležitosť priamej konfrontácie návrhov výtvarníkov a konštruktérov. Keďže výraz dizajn si v tom čase u nás ešte len hľadal svoje miesto, používal sa veľmi exaktný pojem priemyselné výtvarníctvo alebo tvarovanie priemyselných výrobkov.

O spolupráci v dizajne

Dobrým príkladom na vyjadrenie vzťahu Čechov a Slovákov v oblasti dizajnérskej tvorby je úzka spolupráca UĽUV-u a Krásnej jizby, Tatra nábytku Pravenec a TON Bystřice pod Hostýnem alebo aktivita koncernového podniku Tesla, ktorý v roku 1958 postavil na Orave modernú televíznu fabriku s výskumno-vývojovým oddelením a v roku 1962 delimitoval výrobu a vývoj rádioprijímačov do Bratislavy.

František Jirák: Kompaktná stolička, sklolaminát, textil, 1960

V roku 1948 sa František Jirák (1913 – 1998) natrvalo presťahoval z Čiech na Slovensko, aby tu pôsobil ako expert na vývoj nových nábytkových typov pre reformujúci sa drevársky priemysel. Mal za sebou už jedenásť a pol ročnú prax v Spojených UP závodoch v Brne, kde pracoval pod vedením Jindřicha Halabalu. Na prelome 60. a 70. rokov nadviazal intenzívnejšiu spoluprácu s národným podnikom Nový domov, Spišská Nová Ves, ako tzv. podnikový architekt, resp. dizajnér výrobkov. Boli spolu so svojím českým kolegom Jiří Petřivým uznávanými tvorcami návrhov nábytku, ktoré sa stali ikonami dizajnu. František Jirák bol jedným z prvých, ktorí začali experimentovať s novým materiálom – sklolaminátom. KH

Jiří Petřivý: Prototyp kresla – vzor č. 959, drevo, textil, 1959

Jiří Petřivý (1925 – 1998) sa presťahoval z Čiech na Slovensko v roku 1950, kde začal pracovať v národnom podniku Tatra nábytok Pravenec. Jeho ďalším profesijným pôsobiskom bol Výskumný a vývojový ústav drevárskeho a nábytkárskeho priemyslu v Bratislave, kde ako vývojový pracovník zotrval až do roku 1985. Petřivý sa počas svojho pôsobenia v Tatra nábytku Pravenec venoval okrem iného detskému nábytku, ale predovšetkým navrhovaniu sedacieho nábytku. Písal recenzie, odborné štúdie a populárno-náučné články. KH

Václav Kautman: Kolekcia hračiek Zo ZOO, červený smrek, ručné štruktúrovanie, kefovanie a opaľovanie, 1962

Václav Kautman (1922 – 1981) bol milovník dreva a všetkého, čo je spojené s prírodou. Bol sochár, dizajnér, výskumník, publicista, autor výstav a pedagóg. Patril k tým umelcom, ktorí študovali na českých vysokých školách (1945 – 1950 UMPRUM v Prahe) a svoj profesijný život prežili na Slovensku. V bratislavskom ÚĽUV-e sa stal vedúcim sekcie dreva a v roku 1954 aj hlavným výtvarníkom. Navrhoval drobné predmety na stolovanie – svietniky, soľničky, koreničky, dózy. Nezabudnuteľné sú jeho drobné drevené plastiky so zvieracími motívmi, hlavne vtáky a ryby. Využíval všetky dostupné technológie a dreviny. V roku 1966 založil Oddelenie tvarovania priemyselných výrobkov na VŠVU v Bratislave. KH

Ján Čalovka: Príbor č. 58 Brusel, kov, 1958, Sandrik Dolné Hámre

Základom dizajnérskej práce Jána Čalovku (1936 – 2011) bola dokonalá znalosť vlastností materiálov, technológie výroby, dokonca aj procesov prevádzok. Svojím rozsahom a charakterom práce patrí k elite slovenských dizajnérov. Kultúra stolovania sa stala jednou z jeho hlavných dizajnérskych tém. Po maturite (1952 – 1956 SŠUP v Bratislave) nastúpil do Sandriku ako návrhár na úsek vývoja, kde pracoval v rokoch 1956 – 1966. K jeho najznámejším dielam patrí príbor, ktorý navrhol pre Expo’58 v Bruseli. Je najpoužívanejším príborom, ktorý sa vyrábal na našom území. Pracoval aj pre iné významné slovenské podniky napr. Kovosmalt Fiľakovo. Navrhoval pre strojársky priemysel a od polovice 70. rokov sa venoval aj navrhovaniu dámskej obuvi pre ÚRKOP Partizánske. KH

Krčmová stolička č. 1771, 1953, Tatra nábytok Pravenec

Jednou z najrozšírenejších stoličiek po celom Československu bola krčmová stolička vytvorená podľa thonetky z roku 1938. V Tatra nábytku Pravenec sa vyrábala od roku 1953 a bola najprodukovanejšou stoličkou u nás. Na československom trhu stála v čase svojho vzniku 56 korún, vyvážala sa do Francúzska, Holandska a Nemecka. Hoci sa výroba ohýbaného nábytku v Pravenci začala v roku 1952, u nás už boli skúsenosti s touto výrobou. Jednou zo známych a najdlhšie existujúcich fabrík na výrobu ohýbanej stoličky bola Tatranábytkáreň Martin. V roku 1958 sa osudy fabrík z Martina a Pravenca spojili a výroba stoličiek sa dostala do nábytkárskej fabriky Tatra nábytok Pravenec. V súčasnosti z týchto slávnych výrobcov existuje už len TON v Českej republike. KH

Ladislav Gatial: Jedálenská stolička, drevo, textil, 1966, Tatra nábytok Pravenec

Obdobie 50. – 60. rokov bolo pre Tatra nábytok v Pravenci mimoriadne pozitívne. Bolo spojené s prvými významnými menami návrhárov, dizajnérov, ktorí svojou invenčnosťou začali písať novodobé dejiny nábytkového dizajnu na Slovensku, hoci boli zväčša v anonymite. Tatra nábytok vyrábal predovšetkým stoličky pre celé Československo. Bol to najmä Ladislav Gatial (1929 – 1979), ktorý navrhol viac než polovicu produkcie stoličiek. Bol tiež pri zrode výskumno-vývojového pracoviska, v ktorom pracovali, experimentovali dizajnéri ako Anton Otto Gross, Pavol Ondro, Ondrej Čverha, Štefan Bílik a Miroslav Škriniar. Dalo by sa predpokladať, že klasická a zastaraná technika ohýbania dreva v 50. rokoch zanikne. Opak bol pravdou, pretože tento objav z 19. storočia, ktorý je šetrný k drevu, umožňuje rôzne tvarovanie. KH

Igor Didov: Spätný projektor Meotar, Meopta, n. p., Bratislava, 1969

Igor Didov (1931 – 2002) sa narodil v Brne, na základnú školu začal chodiť na Slovensku, v Krupine. V rokoch 1953 – 1958 študoval dejiny umenia a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po skončení štúdií sa Igor Didov začal aktívne zapájať do výtvarného a spoločenského diania. V roku 1965 patril k zakladateľom a súčasne sa stal prvým riaditeľom Rady výtvarnej kultúry a výroby na Slovensku (RVKV) – prvej inštitucionalizovanej formy starostlivosti o dizajn na území Slovenska. Keď sa RVKV v roku 1972 transformovala na federálny Inštitút priemyselného dizajnu (IPD), krátky čas riadil aj jeho bratislavskú pobočku. Ako dizajnér spolupracoval s podnikmi: Slovenská armatúrka, n.p., Myjava, Meopta, n.p., Bratislava, Závody ťažkého strojárstva Martin, Závody ťažkého strojárstva Komárno – Výskumný ústav pre stavbu lodí – Slovenské lodenice Komárno (spolupráca s Františkom Burianom) a neskôr Strojsmalt, n. p., Bratislava, Slovenské závody technického skla, š. p., Bratislava a Tatrasklo, n. p., Trnava. V podniku Tatrasklo Trnava vykonával Didov až do roku 1989 funkciu hlavného výtvarníka. Medzi zaujímavé a inovatívne projekty, ktoré riešil spoločne s Františkom Burianom, patrili špeciálne izolačné fľaše realizované technológiou vypeňovania. Spätný projektor Meotar, ako aj ďalšie výrobky bratislavskej Meopty tvaroval v prísne geometrickej estetike, ktorá je charakteristická pre dizajn druhej polovice 60. rokov. MSCH

František Burian: Rádiomagnetofóny pre mladých, maketa, plast, 1988

František Burian (1948) študoval na Strednej priemyselnej škole v Brne odbor plastika a keramika. V rokoch 1968 – 1974 absolvoval Vysokú školu umeleckopriemyselnú v Prahe, Ateliér tvarovania strojov a nástrojov v Gottwaldove (Zlín) u Zdeňka Kovářa. Po štúdiách pracoval ako dizajnér pre CHEPOS Brno, GR Strojsmalt Bratislava, pôsobil v IPD Bratislava a externe spolupracoval s množstvom priemyselných podnikov, napríklad ZŤS Martin, Lodenice Komárno, VÚZ Bratislava a. i. Od roku 1988 pôsobí ako vedúci pedagóg ateliéru Produkt design (dnes Art dizajn) na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Medzi rokmi 1999 – 2011 viedol ateliér Design II. na Vysokej škole umeleckopriemyselnej na Katedre dizajnu v Zlíne. Od konca 80. rokov sa vo svojej tvorbe pohybuje na hranici dizajnu a voľného umenia s presahmi do konceptuálneho dizajnu. Práve z obdobia prechodu od industriálnych foriem k postmodernej estetike je jeho štipendijná práca Rádiomagnetofóny pre mladých. Pestrofarebné plastové makety majú bohatú kresbovú dokumentáciu s množstvom tvarových variácií. Vo svojej neskoršej tvorbe akcentuje komunikačnú a emocionálnu funkciu výrobku, ironicky poukazuje na negatívny vplyv kultu spotreby a na jeho sociálno-ekologické dôsledky. MSCH

• 

• 

Zdeněk Kovář, Jozef Havlík: Infražiarič / Horské slnko Mikrolux, Chirana Stará Turá, 1965

Zdeněk Kovář (1917 – 2014) študoval na zlínskej Škole umenia priemyselné návrhárstvo v ateliéri sochára Vincenca Makovského. Od roku 1947 vyučoval na zlínskej Umeleckopriemyselnej škole. Po roku 1952 bol premiestnený do Uherského Hradišťa, kde na Strednej umeleckopriemyselnej škole (SUPŠ) viedol oddelenie tvarovania strojov a nástrojov. Práve tu sa spoznal s Jozefom Havlíkom (1937 – 1990), ktorý na SUPŠ študoval odbor užitá a dekoratívna maľba v architektúre a propagácii. Havlík nastúpil do Premy Stará Turá hneď po maturite v roku 1956. Okrem tvarových riešení prístrojov sa v podniku zaoberal aj úžitkovou grafikou a propagáciou. V roku 1956 sa v podniku Prema Stará Turá začala produkcia plechového horského slnka Premalux. Jeho tvarové riešenie bolo dielom konštruktérov podniku, pričom ako držadlo bola použitá rúčka z tranzistorového rádioprijímača Tesla Minor (1956). Nasledoval mimoriadne oblý Mikrolux (1965) od dvojice Zdeněk Kovář a Jozef Havlík. Keďže biomorfný tvar bol programom zlínskeho profesora Kovářa, Havlíkove hranaté tendencie sa naplno prejavili až s novým prísne geometrickým horským slnkom UVIR (1969). Okrem horských sĺnk navrhoval spolu s Rostislavom Vajdákom ožarovače Javorina II a Infraterpap (1973), viactokový mikrobežný dvojrozsahový vodomer VM 3-5 (1975), s Rostislav Vajdák a Radomírom Šuterom dentálnu súpravu (1977), membránový plynomer G4 (1987), odsávač telesných tekutín a infražiarič. Za mnohé návrhy dostal významné ocenenia. MSCH

Jindřich Šafařík: Moped Jawa 207/300, Považské strojárne, n. p., Považská Bystrica, 1981

Jindřich Šafařík, absolvent umeleckej priemyslovky, pôsobil ako vedúci dizajnérskeho štúdia v Považských strojárňach. Zaslúžil sa najmä o tvarové riešenie mopedov typ 207 a 210, ktoré získali mnohé ocenenia aj v západnej Európe. Prvý moped riešil spoločne s konštruktérom Gustavom Ulickým, ktorý navrhol hlavné rozmery výrobku definované na kostre a dizajnér na nej z hliny tvoril tvarové riešenie. Takto vznikli v roku 1964 tri funkčné návrhy: MINI (dizajn: Alojz Vačko a Jindřich Šafařík), MINITTA a tretia funkčná vzorka bez mena. Prvý moped vyrobený v Považskej Bystrici, ktorý bol podľa predstáv zákazníka z Holandska, postavili na základe druhej funkčnej vzorky – MINITTA. Nazvali ho Moped Jawa 50, typ 228. Bol to prvý moped na svete s polovodičovým zapaľovaním. Typ 207 inicioval v roku 1972 opäť zákazník z Holandska, a to zmenou veľkosti kolies oproti typu 228. Do roka pripravili nový moped, ktorý mal veľa nových konštrukčných i estetických inovácií. MSCH

Pavol Thurzo: Tranzistorový minirádioprijímač Tesla Puk, Tesla, n. p., Bratislava, 1976

Pavol Thurzo (1953) študoval v rokoch 1969 – 1973 na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Kremnici odbor tvarovanie strojov a nástrojov u Vladimíra Nahálku. Po skončení školy nastúpil ako dizajnér do Tesla Bratislava, n. p. Od roku 1975 až do zániku Tesly Bratislava (1991) pôsobil vo funkcii vedúceho dizajnérskeho oddelenia (výtvarnej skupiny). Postgraduálne štúdium absolvoval na Vysokej škole technickej v Košiciach (1982 – 1984) a na Technickej univerzite v Brne (3 semestre). Rádioprijímač v tvare hokejového puku vznikal rýchlo a zároveň ťažko. Po majstrovskom titule, ktorý sme si v roku 1976 odniesli zo 43. majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji v poľských Katoviciach, prišiel Miloslav Pipka, ktorý pracoval v oblasti športu a telovýchovy, z Prahy so zaujímavým nápadom na malý rozhlasový rádioprijímač v tvare hokejového puku. Tesla Bratislava dostala za úlohu pripraviť do výroby pre hokejové majstrovstvá sveta v roku 1978 špeciálny propagačný a funkčný predmet – tranzistorový rádioprijímač, ktorý dostal typové označenie 2715B. V Bratislave navrhli minirádioprijímač v tvare puku so zabudovaným reproduktorom, možnosťou regulácie úrovne hlasitosti a ladenia. Dizajn vytvoril Pavol Thurzo a konštrukčne sa na výrobku podieľal Milan Triskal. Potlač prvej série rádiopuku obsahovala logo hokejového šampionátu. Pipka prišiel neskôr aj s nápadom realizovať rádioprijímač v tvare spartakiádnych kužeľov. Kužeľové rádio malo slúžiť ako propagačný predmet pre Československú spartakiádu. Originálna myšlienka však z pochopiteľných dôvodov nebola prijatá. MSCH

Ján Šuchaň: Stolné svietidlo TYP 101201, Elektrosvit, n.p., Nové Zámky, 1967

Ján Šuchaň (1941 – 2009) pochádzal z Polomky, z malebného kraja Muránskej planiny a Nízkych Tatier. V prostredí prekrásnej prírody, ľudového umenia a z otcovho drevorezbárstva si osvojil zásadu, ktorá ho sprevádzala celý jeho umelecký i profesionálny život: „Výrobok musí byť dokonale funkčný, perfektne remeselne spracovaný, s jasným výtvarným zámerom, pretože len takýto výtvor môže byť krásny.“ Umeleckú zručnosť získaval v Závodnej učňovskej škole sklárskej v Katarínskej Hute v rokoch 1956 – 1958, kde sa vyučil za fúkača a brusiča skla. Pokračoval na Strednej umeleckej škole priemyselnej v Železnom Brode, kde študoval rytie a brúsenie skla. Záverečnú maturitnú prácu (1962), vázu, misu a popolník previedol celoplošným brusom, čo bola v tej dobe novinka. Po skončení školy sa Šuchaň zamestnal ako podnikový výtvarník v Stredoslovenských sklárňach Katarínska Huta a Zlatno. Do Elektrosvitu, n. p., Nové Zámky nastúpil v roku 1963 do vývojového a konštrukčného oddelenia. Navrhol množstvo technických, priemyselných a banských svietidiel, ale i svietidlá pre domácnosť, svetlomety a chladničky. V roku 1967 navrhol svietidlo TYP 101201 s jednoduchým valcovitým tienidlom z plechu, alternatívne z bakelitu. Pôvodný návrh rátal s upínaním na stôl (pracovné svietidlo kĺbové), neskôr sa rozšíril o kruhovú podstavu. Typ 1012 01 (prvé série boli označované typ 215 03 01) sa tak stal univerzálnym svietidlom pre široké využitie. MSCH

Karol Hološko: Nápojová súprava LR 982, číre sklo fúkané, replika originálu z roku 1962 vyrobená 2017, Rona, a. s., Lednické Rovne

Nápojová súprava nesie typické znaky dizajnu, ku ktorému Karol Hološko (1912 – 1978) smeroval produkciu sklárne od konca 40. rokov, keď prišiel do Lednických Rovní z argentínskej sklárne Cristalerias Rigolleau. Vyniká eleganciou obrysových línií, jednoduchými funkčnými tvarmi, subtílnymi proporciami a krehkosťou čírej sklo ­ viny. Technológia ručnej výroby kalicha a stopky z jedného kusa skla – „ťahanej nohy“, ktorú spolu s Jaroslavom Tarabom a Vojtechom Chmelíkom vyvinuli v roku 1956, sa stala charakteristickou črtou rovnianskeho skla. Hološko ovplyvňoval podobu produkcie sklárne 25 rokov nielen svojou invenčnou dizajnérskou tvorbou, úspešnou v medzinárodnom kontexte, ale aj ako zakladateľ a vedúci výtvarno-technického strediska, ktoré predstavovalo prvý prototyp komplexného dizajnérskeho firemného pracoviska u nás. AP

Jaroslav Taraba: Svietniky, číre sklo, modrý lister, ručná výroba, 80. roky 20. storočia, Rona, a. s., Lednické Rovne

Jaroslav Taraba (1932) nastúpil do sklárne už ako 16-ročný v roku 1948. Postupne získaval skúsenosti v kresliarni, neskôr ako asistent Karola Hološka a v roku 1972 ho nahradil na poste vedúceho výtvarno-technického strediska sklárne. Za vyše štvrťstoročia svojho pôsobenia vytvoril desiatky návrhov nápojového a dekoratívneho skla pre strojovú aj ručnú výrobu, experimentoval s hutníckymi technológiami spracovania skla a dekorovaním, venoval sa aj individuálnej autorskej tvorbe, často s využitím farby. Za jeho pôsobenia sa produkcia sklárne presadzovala na medzinárodných trhoch vďaka príťažlivému aktuálnemu dizajnu a kvalitnej výrobe. Túto pozíciu si skláreň už pod názvom Rona (zal. 1892) upevňovala aj v nasledujúcich desaťročiach a v súčasnosti je považovaná za špičkového svetového producenta nápojového skla. AP

Jozef Staník: Poháre Zlatá Zuzana, číre a farebné sklo, 60. – 80. roky 20. storočia, Stredoslovenské sklárne Zlatno

Zlatá Zuzana je najúspešnejším a najrozšírenejším produktom sklárne v Zlatne (1833 – 2003). Vyvážala sa do celého sveta a uvádza sa, že za takmer 50 rokov sa vyrobilo až 5 miliónov kusov pohárov. Tvorcom Zlatej Zuzany bol sklársky majster Jozef Staník (1908 – 1986) v roku 1956. Navrhol špeciálne kliešte, ktorými sa v spodnej časti stopky pohára tvarovala akoby vložená gulička, pôvodne číra, no zakrátko sa zlátila. Poháre sa vyrábali vo viacerých veľkostiach na rôzne druhy alkoholických nápojov v čírej, modrej, ružovej, fialovej, dymovej, zelenej a žltej farebnosti. Neskôr sa Zlatá Zuzana vyrábala aj v iných sklárňach regiónu Novohradu – v Málinci a Katarínskej Hute. Využitie farebnej skloviny a dekoratívneho prvky v stopke pohára odkazujú na tradíciu sklárskej produkcie tohto regiónu, ktorá sa začala už v prvej polovici 19. storočia. AP

Askold Žáčko: Obyčajné poháre, číre fúkané sklo, 1979 – 1980, Experimentálna dielňa Spojené sklárne, n. p., Lednické Rovne

Askold Žáčko (1946 – 1997) si získal meno predovšetkým ako tvorca sklenej plastiky, člen Ciglerovskej školy. Popri voľnej sochárskej tvorbe sa však po celý čas venoval aj sklárskemu dizajnu. Vytváral nápojové súpravy so slávnostnými fľašami, malé stolové doplnky – misy, vázy a žardiniéry, rozmerné osvetľovacie objekty do spoločenských priestorov a neskôr interiérové nábytkové solitéry a svietidlá. Využíval rôzne sklárske materiály a techniky, či už fúkanie do formy, hutné tvarovanie, spracovanie optického skla za studena, brúsenie či rezanie plochého skla. Obyčajné poháre sú prvé z radu nápojových súprav, v ktorých zámerne vychádzal zo znakov tzv. slovenského ľudového skla. Vynikajú čistým účelným tvarom a proporciami, stopami ručného fúkania skla na tenkostennej sklovine a napriek svojmu názvu prezentujú zámer dizajnéra – pozdvihnúť kultúru stolovania. AP

Žakárová tkanina s motívom vtáčikov. Zmesový materiál, žakárové tkanie, 1960 – 1969, ÚĽUV

Žakárová tkanina s motívom vtáčikov je zaujímavým príkladom dekoračnej textilnej metráže z dielne českého ÚĽUV-u. Textília bola zakúpená v predajni Krásnej jizby na Obchodnej ulici v Bratislave. Textílie, ktoré tu vznikali vo vlastnom ateliéri, nadväzovali na ľudovú tradíciu, avšak zároveň dokázali reagovať na aktuálne potreby a súdobý životný štýl. Medzi výtvarníčky pracujúce s textilným materiálom patrili v Čechách Milada Jochcová, Helena Wahnerová, Marie Janderová, Ludmila Kaprasová, Josef Zadražil, Ljuba Krejčí, Jana Kubínová a ďalší. Na Slovensku to boli najmä Klára Brunovská či Janka Menkynová. Vďaka modernému charakteru boli tieto výrobky, ktoré v limitovanom náklade ponúkali v Krásnej jizbe, považované za to najlepšie z dizajnu v období do roku 1989. Využívali sa prírodné materiály a tradičné remeselné postupy. Krásna jizba vznikla ako predajňa predmetov bytovej kultúry pri nakladateľstve Družstevná práca v Prahe ešte v medzivojnovom období a jej ambície smerovali k presadeniu funkcionalistického názoru v štandardizovaných predmetoch úžitkového umenia. Po roku 1948 sa predajne Krásnej jizby začlenili pod Ústredie ľudovej umeleckej výroby, ale v tomto odkaze pokračovali. ZŠ

Dagmar Rosůlková: Šálka s podšálkou, hlina, točenie na hrnčiarskom kruhu, 2. pol. 20. storočia, Dielne Slovenského fondu výtvarných umení v Bratislave

Dagmar (Mária) Rosůlková (rod. Kubíková, 1909 – 1998), najznámejšia zo študentiek keramického oddelenia Julie Horovej na bratislavskej Škole umeleckých remesiel, sa vydala v šľapajach svojej učiteľky – cestou autorskej tvorby keramiky. Podobne ako Horová, balansovala medzi tvorbou voľnej keramickej plastiky a úžitkovej keramiky. Sochárske cítenie a tvarovanie bolo u Rosůlkovej príznačné pre obe polohy jej tvorby a podobne ako Horová nachádzala inšpiračné zdroje v ľudovej keramike. V porovnaní s učiteľkou sa v jej úžitkových prácach presadzuje hlavne hutné, robustnejšie tvarovanie typického repertoára keramických nádob, ako misy, dózy, vázy a poháre. Jej sochárske portréty verne sprostredkúvajú emócie a patria medzi najkvalitnejšie diela slovenského figurálneho sochárstva. SJ

Julie Horová: Tmavomodrá misa, hlina, točenie na hrnčiarskom kruhu, glazovanie, 1940 – 1960

Julie Horová (1906 – 1978) po skončení štúdia v Prahe (1930) absolvovala ročnú zahraničnú stáž vo Francúzsku. Pol roka strávila v Paríži, vo výrobných dielňach významného ateliéru Lechenal, druhú polovicu roka študovala glazúry v Inštitúte francúzskej keramiky v Sèvres. Po návrate prijala ponuku nastúpiť na novozaloženú Školu umeleckých remesiel v Bratislave, kde pôsobila až do jej zatvorenia v roku 1939. V rozpätí rokov 1945 až 1953 viedla výskum a vývoj ľudovej keramiky pre Ústredie ľudovej umeleckej výroby na Slovensku. Toto povolanie výrazne ovplyvnilo aj jej vlastnú výtvarnú prácu. Julie Horová bola priekopníčkou svojho odboru a svojou prácou významne formovala dianie v keramike na Slovensku. SJ