Články
Keď sa móda stretne s algoritmom
Interiér ako rámec. O výstave PREBÝVANIE
Najnovšie správy
Kniha mesiaca JÚL
DESIGNUM 2/2026 JE VONKU!
Letný režim v Múzeu dizajnu a Knižnici dizajnu
Newsletter
Výstavy
Letná výstava v Múzeu dizajnu
FÓRUM DIZAJNU 2026. Noví materialisti
MÁRIA ŠTRANEKOVÁ: MATERIAL MEMORY
Akcie
ZOBRAZIŤ VIAC / Interiéry a výstavný dizajn Vojtecha Vilhana
UVEDENIE KOLEKCIE RIEKA
Noc múzeí a galérií v Slovenskom múzeu dizajnu
Dielo dizajnu
Čajník, šálka a cukornička, Juraj Mihalík, 1990 - 1999
Čajová súprava pozostávajúca z čajníka, šálky a cukorničky je charakteristická sploštením tvarov a „rozhýbanými“ obrysovými krivkami, čím sa hlási k postmoderným tendenciám, ktoré spochybňujú modernistickú priamočiaru funkčnosť a serióznosť. Objekty pútajú tiež glazúrou s bielym podkladom a s čiernymi pruhmi na tele v kombinácii s oranžovou listrovou glazúrou na zobáčiku, uchu a úchytke vrchnáku. Práca s kontrastmi farieb a optickou ilúziou dekoru posúva súpravu z roviny bežného stolového servisu do polohy vizuálneho objektu. Tvorba Juraja Mihalíka sa vo všeobecnosti vyznačuje postmoderným charakterom a vedomou prácou s iróniou, nadsádzkou a prvkami gýča. Jeho keramické objekty sa výrazne odlišujú od súdobej československej produkcie hravosťou formy, výraznou farebnosťou a experimentálnym tvaroslovím. Úžitkové predmety v jeho podaní nadobúdajú charakter autonómnych výtvarných objektov. Juraj Mihalík študoval na Akadémii výtvarných umení v Krakove a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri Rudolfa Pribiša. Po politicky motivovanom zákaze sochárskej činnosti v roku 1983 sa začal systematicky venovať keramike. V rokoch 1989 – 1999 zaznamenala jeho tvorba pod značkou ART4 výrazný medzinárodný úspech; vzniklo približne päťsto návrhov, ktoré sa distribuovali aj mimo Československa. Kolekciu je možné vidieť v expozícii dizajn.sk - Dejiny, súčasnosť a budúcnosť slovenského dizajnu v Múzeu dizajnu na Kollárovom nám. 10 v Bratislave
Osobnosti dizajnu
Eva Trachtová
Eva Trachtová po absolvovaní štúdia keramiky v roku 1952 na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave (profesorov J. Chovana, R. Hornáka a T. Lugsa), mala ako mladá autorka ambíciu stať sa figuralistkou – sochárkou. Trachtovej otec sa v tom čase nachádzal vo väzbe na Pankráci a ašpirantka bola označená nálepkou „nepolepšiteľná individualistka“. Sen študovať monumentálnu tvorbu v Prahe zostal nenaplnený. Tieto okolnosti priviedli keramičku k dizajnérskej tvorbe komornejšieho charakteru, ktorá mala aj svoje výhody – oproti monotematickosti vtedajšej sochárskej tvorby sa autorka vyhla námetom ako „kosák a kladivo“ a slobodne reflektovala témy, čo jej boli naozaj blízke. Prax v odbore získala v hrnčiarskych a majolikových dielňach v Modre, Uherskom Hradišti, v porcelánke v Karlových Varoch a v Osake v Japonsku. Koncom 60. rokov 20. storočia realizovala aj niekoľko monumentálnych prác do architektúry.
Designum
Designum 2/2026
Designum 1/2026
Designum 4/2025