IGS Rona 2022. Stretnutie sklárov v Lednických Rovniach

Deväťdesiate roky minulého storočia boli obdobím, keď sa v sklárňach v Lednických Rovniach (ešte pod menom LR Crystal, a. s.) rozbehol masívny technologický rozvoj vo vtedy už storočnej fabrike. Zavádzanie mikropočítačov do riadiacich systémov, rozšírenie a modernizácia dekoračných technológií, nové taviace a chladiace agregáty, automatická výroba kalíškov... Ambície vtedajšieho vedenia vybudovať špičkovú modernú továreň sa potvrdili aj zavedením automatickej výroby kalíškoviny ťahanou nohou dvojitým fúkaním, čo zvládli v týchto sklárňach ako prví na svete. Modernizácia pokračovala aj v nasledujúcich rokoch, ale popri pokrokových technológiách strojovej výroby sa fabrika snažila súčasne udržať tradičnú ručnú výrobu fúkaného skla, hoci sklárskych pecí ubudlo.

O tradícii sympózií

Práve tieto možnosti, ktoré RONA ponúkala – postaviť sa priamo k otvorenému ohňu sklárskych hút a využívať majstrovské skúsenosti domácich fúkačov – boli predpokladom pre organizovanie tvorivých sympózií pre umelcov a dizajnérov. Sympóziá v Lednických Rovniach mali od začiatku komornejší charakter v porovnaní so známejšími podujatiami v českom Novom Bore, ktoré začali pravidelne konať od roku 1982, kde mohlo niekoľko desiatok umelcov pracovať súčasne vo viacerých sklárňach regiónu. Spätný pohľad na minulé ročníky v sklárni RONA však dáva predstavu o tvorbe desiatok slovenských a zahraničných umelcov, ktorí si vyskúšali prácu na hute a zanechali tu niečo zo svojho kumštu.

Prvé medzinárodné sympózium vo výrobných halách sklárne v Lednických Rovniach sa uskutočnilo v roku 1994 z iniciatívy kunsthistoričky Jarmily Račekovej, ktorá nasledujúce tvorivé stretnutia sklárov viedla ako kurátorka v dvojročných intervaloch do roku 1998. Histórii a súčasnosti fabriky sa intenzívne venovala až do svojho predčasného skonu a môžeme len ľutovať, že nemohla vo svojej práci pokračovať dlhšie. Po niekoľkých rokoch, keď sa v úlohe kurátora vystriedalo viacero osôb, ako Jitka Pokorná alebo Michaela Fišerová, od roku 2012 sa kurátorom a organizátorom sympózií stal Patrik Illo, dlhoročný šéfdizajnér sklárne RONA (v roku 2014 si túto pozíciu vyskúšal v tandeme s Palom Machom). Illo využíval svoje skúsenosti zo svetovej sklárskej scény a pozýval zaujímavých tvorcov zo všetkých kútov sveta. Od začiatku zároveň napĺňa svoju ideu dať priestor aj presahom sklárskej tvorby do iných oblastí umenia, a preto sa stalo pravidlom pozývať na sympózium jedného umelca ne-sklára. Tak sa v halách sklárne RONA v roku 2012 objavil aj sochár Jozef Jankovič (2012), ktorý tu nadviazal na svoju predchádzajúcu skúsenosť práce so sklom alebo český umelec Milan Knížák (2017) či maliar Laco Teren (2017), ktorý navrhol dezén na slávnostné poháre dizajnované Patrikom Illom. 

Ročník 2022 – všetko v pohybe…

Zatiaľ posledný ročník 2022 sa konal po dlhšej ako obvyklej dvojročnej prestávke vynútenej pandémiou, a to po troch rokoch, od 5. do 9. septembra, a zúčastnilo sa ho 15 výtvarníkov z Európy a USA. Slovenské sklárstvo zastupovali Marika Račeková, Aleksandra Stencel, Patrik Illo, Igor Kováč a Karol Weisslechner, zo zahraničia prišli Aesa Bjork, Ina Kristina Hove a Tuva Gonsholt z Nórska, Anda Munkevica z Lotyšska, Martin Štefánek a Barbora Štefánkovci z ČR, Teresa Almeida z Portugalska, Lisbet Biger z Izraela, Marzena Krzeminska Baluch z Poľska, Fredrik Nielsen zo Švédska a Deborah Czeresko z USA. Táto pestrá medzinárodná spoločnosť reprezentovala rôznorodé umelecké programy, aj vlastné ciele tvorivého pobytu. V priestore, ktorý bol novým a neznámym „ateliérom“, sa museli výtvarníci zorientovať v prebiehajúcich fabrických procesoch a vybrať si z pestrej ponuky možností – ako sú spracovanie skla za horúca pri peci, využitie dekoračných technológií za studena, ale museli aj zvládnuť komunikáciu s ľuďmi pri peciach. V priebehu týždňa mali účastníci realizovať vlastný projekt, vopred premyslený a pripravený, keďže času nebolo veľa a dynamika procesov vyžadovala, aby bol využitý efektívne. K dispozícii im boli štyrisklárske pracovné čaty pri peci s dvomi pracovnými otvormi.

S nadšením o podmienkach pre tvorbu hovorila Anda Munkevica z Rigy, Lotyšska. Je to skúsená výtvarníčka, ktorá vedie vlastné sklárske štúdio AM, kde vytvára veľké aj malé objekty z liateho skla a so svojím štúdiovým tímom navrhuje aj funkčné a umelecké riešenia do interiérov aj exteriérov: „Prišla som skoro ráno do fabriky a videla som veľa ľudí pobehujúcich, pracujúcich, pomáhajúcich… Zistila som, ako je fabrika organizovaná a prispôsobila som sa.  Nič nie je statické, všetko je v pohybe, náš mozog, naše emócie… na prvýkrát sa mi podarilo stvárniť ideu, ktorú som chcela, je taká, ako som zamýšľala, bola som pripravená.“

Príťažlivosť bezprostredného kontaktu so žeravou sklovinou na konci sklárskej píšťaly, ktorú fúkač bez zaváhania formuje podľa pokynov výtvarníka, mi potvrdili vlastne všetci umelci, s ktorými som sa rozprávala. Španielka Teresa Almeida, z Fakulty výtvarných umení Univerzity v Porte, bola v továrni prvýkrát: „Nie som fúkačka skla, robím vitráže a tvarujem sklo v peci. Tu som musela uvažovať s prázdnotou, dutinou. Moja idea bola trochu iná, výsledok je odlišný, ale som spokojná. Chcela som urobiť sety pohárov na smoothies, nie také perfektné, ako tie, ktoré sa vyrábajú tu, ale moje – osobité.“

Naopak, viacerí sympozisti hovorili o zmenách svojho pôvodného návrhu, ktoré vznikali priamo pri práci. Poľka Marzena Krzeminska Baluch, profesorka a dekanka Akadémie výtvarných umení vo Vroclave, ktorá vo svojom domácom ateliéri využíva minimalistické riešenia pri práci s plátmi skla, musela zmeniť koncept, pretože veľa produktov praskalo. Krátke sklo – teda sklovina, ktorej receptúra je prispôsobená strojovej výrobe kalíškoviny zn. RONA, rýchlo tuhne a vyžaduje pružné reakcie pri tvarovaní výslednej podoby artefaktu. Marzena Krzeminska Baluch napokon vytvorila kolekciu nádob: „Áno, bola som spokojná, bolo to intenzívne, musíte sa rýchlo rozhodovať.“

Asi najvýraznejší posun medzi pôvodnou ideou a výsledným dielom musel urobiť Igor Kováč, minuloročný absolvent VŠVU. Jeho plán vytvoriť sériu hrubostenných váz s rezaným a sekaným povrchom zvrátil proces chladenia. Vázy praskali a rozpadali sa na sklené črepy. „Bolo mi to ľúto, že je z toho len odpad. Tak som použil valce s „deklíkmi“ v podobe urny a črepy som vložil do nich.  Výsledok –  päť urien, medzi nimi je jedna váza v celku…“ Z „nezdaru“ však vnikol zaujímavý koncept – symbol životného procesu – od začiatkov a nádejí až po zvyšky. „Takúto prácu by som si nikdy nenaplánoval… Ale skúsenosť to určite bola dobrá, aj keď musím povedať, že človek mieni a sklo mení…“

Skúsenosť s fabrickými technológiami bola výhodou pre „domácich“. Externá dizajnérka sklárne RONA Aleksandra Stencel siahla po svojom staršom námete – kompozícii sklených bublín, fúkaných do formy, brúsených a lepených, štýlovo odkazujúcich na päťdesiate roky 20. storočia. Pre vopred pripravený návrh využila technológiu výroby farebného rubínového skla a maľbu listrom, vytvorila varianty váz a svietidlo.

Marika Račeková, ktorá má skúsenosť s pozíciou internej dizajnérky, pracovala na sérii objektov – váz s motívom ryby raje: „Chcela som si vyskúšať techniku hutných nálepov a otláčaním. Objavila som v ponuke fabriky krikľavú ružovo-oranžovú farbu, veľmi pôsobivú. Pravdepodobne ju budem využívať aj v budúcnosti.“ Táto emocionálne sugestívna farba zaujala aj viacerých ďalších sympozistov a „sadla“ najmä dynamickému naturelu Frederika Nielsena, experimentátora s hutníckymi technológiami, ktorý cielene odmieta vizuálnu estetiku skla.

O opačnom zámere hovorí práca kurátora a organizátora sympózia Patrika Illa. Ako výsledok jeho experimentu s pretekaním roztavenej sklenej masy cez kovovú mrežu vznikol jedinečný objekt: „Je to neprenosná jemná vec, metafora života o krehkosti, dotyku, poézia priezračnosti skla. V mnohých mojich posledných veciach sa snažím vyťažiť z technológie poetiku. Skúsil som tento proces urobiť už predtým, zistil som, že to ide a že sa dá s tým ďalej robiť. Objekt takto získava výrazne organickejšie kvality než konštruovaním.“

Dvojica sklárov z Čiech, vynikajúci majster tradičných sklárskych techník Martin Štefánek, ktorý vedie vlastné realizačné štúdio v Desnej, pracoval s dcérou Bárou, absolventkou pražskej UMPRUM. Jej práca je ukážkou sklárskej postmoderny – prostredníctvom „pekných“ figúrok ľudí či zvierat, komentuje dianie a svoje zážitky.

Tohtoročným hosťom ne-sklárom bol Karol Weisslechner, vedúci Katedry úžitkového umenia na VŠVU. Nezaprel svoje profesie šperkára a architekta. „Sklo je pre mňa alchýmia, že z piesku, tečúcej hmoty, sa dá vytvoriť sklovina a niečo nové. Prezeral som si reprodukcie starých kresieb, ako zaznamenávali alchymisti svoje procesy – v destilačných bankách, a dávali do nich rôzne výjavy drakov, rodiace sa životy, éterické plyny… Hodnota v podobe zlatého vajca prenesená z minulosti do dneška. Toto je dosť podobné médiu šperku, snažím sa šperk inscenovať pod sklo, alebo ako súčasť kompozície, aby ho nositeľ mohol nosiť a potom vrátiť do kompozície, aby šperk žil ďalej ako súčasť interiéru. V šperku všetko robím sám, tu som sa musel spoľahnúť na skvelého majstrov – fúkača, brusiča a rezača… Po tých dňoch som plný zážitkov, moja zvedavosť bola dosť uspokojená novými informáciami a do budúcna by som s médiom skla ešte skúsil viac pracovať.“

Pre nórsku výtvarníčku Aesu Björk mala práca v sklárni náročnejší cieľ. Jej účasť vyplynula z partnerskej spolupráce s galériou S12 Galleri og Verksted v Bergene na veľkorysom projekte obnovy historického parku v Lednických Rovniach a posilnení kultúrneho dosahu sklárskej tradície regiónu. Dostala šancu zapojiť sa do projektu návrhom „úkrytu“ či odpočívadla v parku. Ten ju pri predchádzajúcej návšteve zaujal aj vďaka mauzóleu zakladateľa fabriky Jozefa Schreibera ako priestor, kde možno reflektovať minulosť a uvažovať o budúcnosti. Tomuto meditatívnemu zámeru by mal slúžiť jej prístrešok s kovovým sieťovaným stropom a vloženými dutými objektmi z farebného skla, fúkanými do formy a točenými. „Táto práca je veľmi odlišná od mojej inej práce. Jednoduchá, ale nie jednoduchá vec, nie je to objekt, ale svetlo, čo prechádza farebným sklom a vytvára tiene na podlahe. Návrh vyzerá veľmi „materiálne“, ale dúfam, že vo výsledku preváži zážitok, je to experiment.“ V nasledujúcich mesiacoch sa pripravuje realizácia projektu a na budúci rok sa predstavia jeho výsledky.

Projekt 

Sympózium 2022 sa uskutočnilo akú súčasť projektu Obnova a revitalizácia historického parku v Lednických Rovniach. Projekt je významným impulzom pre Lednické Rovne, ktorý pomôže zhodnotiť historické a kultúrne dedičstvo sklárskej tradície. Nielen park prejde úpravami – obnovia sa stromy a porasty, zrekonštruujú chodníky, pribudnú nový mobiliár, aj sklené objekty v exteriéri…  Skvelou správou je aj plán na obnovenie činnosti zaniknutého sklárskeho múzea v objekte kaštieľa, bude zamerané na históriu skla v sklárni RONA. Pribudne tak nielen špecializované odborné pracovisko, ale rozšíri sa aj ponuka zaujímavostí, ktoré by mali prilákať do tohto regiónu viac návštevníkov a záujemcov o sklárske umenie a dizajn, o históriu, kultúru…

Projekt Obnova a revitalizácia historického parku v Lednických Rovniach je podporený grantom Islandu, Lichtenštajnska a Nórska a spolufinancovaný z prostriedkov štátneho rozpočtu SR.