Zbierka nábytku a produktového dizajnu v Slovenskom múzeu dizajnu

Čo obsahuje zbierka

Osobnosť kurátora výrazne ovplyvňuje zbierku a dáva jej špecifický charakter. Zbierka, ktorá spadá do mojej kurátorskej starostlivosti, je svojou skladbou veľmi rozmanitá. S nábytkom, ktorý je početne najviac zastúpený (148 kusov), súvisia aj ďalšie produkty z dreva: stolovacie a interiérové doplnky, hračky… Špeciálnu súčasť tvoria objekty, ktoré sú na hranici medzi dizajnom a remeslom, resp. sériovou výrobou a ručným spracovaním. Zbierka nie je obmedzená materiálom, ani použitými technológiami. Jej zmyslom je dokumentovať autorské prínosy, firemné stratégie, ale aj zaznamenávať zmeny v odbore.

Ako sme zbierali

Nábytok sa stal neplánovane základom vôbec všetkých zbierok Slovenského múzea dizajnu. Náhodne sme sa pri hľadaní stoličky Ladislava Gatiala, skvelého dizajnéra zo sedemdesiatych rokov, dostali k menu Silvestra Slošiara, ktorý bol technik a vedúci vývoja v Tatra nábytku v Pravenci (cca od roku 1945). Zariadil nám návštevu v bývalej fabrike, ktorá už vtedy (2004) bola pripravená na rozpredaj. Zaviedol nás do opustenej jedálne, ktorá bola plná stoličiek – na podlahe, na policiach okolo stien, v troch radoch samé stoličky. Mali sme pred sebou celý výrobný program Tatra nábytku od založenia fabriky až po jej koniec. Boli tam thonetovské ohýbané stoličky, klasické aj redizajnované, sériovo vyrábané stoličky, rôznych farieb, ale aj mnoho dizajnérskych unikátov zo šesťdesiatych až osemdesiatych rokov… Najlepšie výtvory celej generácie dizajnérov tej doby. Bolo nám jasné, že nemôžeme dopustiť, aby sa táto kolekcia rozpredala alebo roztratila.

Myšlienkou vzniku múzea dizajnu sme sa zaoberali už vtedy, ale štatút Slovenského centra dizajnu nám nedovoľoval vôbec niečo zbierať. Ani ministerstvo kultúry nebolo naklonené myšlienke získať celú kolekciu pre našu inštitúciu. Našťastie sme vtedy našli pochopenie u architektov z design factory  – Zuzany Zacharovej, Martina Paška a Zorana Michalčáka. Finančne aj priestorovo nám celú kolekciu stoličiek pomohli zachrániť a Agrokomplex Nitra nám zase stoličky na dlhé roky uskladnil. Výber z celého výrobného programu stoličiek sme sa rozhodli vystaviť v design factory pod názvom 320 stoličiek v roku 2005 (15. novembra – 4. decembra). Výstava sa stala príležitosťou na symbolické „položenie základného kameňa“ múzea dizajnu. Poklepal ho herec Martin Huba. O desať rokov neskôr, v roku 2014, bolo skutočne múzeum založené a stovky stoličiek z Pravenca od skvelých autorov ako Ladislav Gatial, Ondrej Čverha, Anton Otto Gross, Pavol Ondro, Štefan Bílik, Miroslav Škriniar, tvoria jeho základ, ale sú aj súčasťou jedného dôležitého príbehu o tom, ako vzniklo múzeum dizajnu.

Zbierku nábytku, okrem stoličiek, tvorí množstvo darov – kompletných obývacích izieb z päťdesiatych až šesťdesiatych rokov, kreslá, stolčeky, stoly, stolíky, sekretáre z Tatra nábytku v Pravenci, alebo z podniku Domov Spišská Nová Ves, ale aj oceľový rúrkový nábytok z Thonetu, navrhnutý Marcelom Breuerom. Sme hrdí na nábytok z vlastnej domácnosti Viktora Holešťáka-Holubára, ako aj na jeho návrhy pre Krásnu jizbu. Zbierku dopĺňajú dary od novodobých firiem, či dizajnérov. Predmety do zbierky nám darovali firmy Domark, Ami Design, Javorina, Brik. Júlia Kunovská darovala prototyp sedacej zostavy Zetprogram, ktorý navrhla pre Výskumný ústav drevárskeho a nábytkárskeho priemyslu v osemdesiatych rokoch, Viliam Chlebo zase svoje známe kreslo T2403 z ohýbaných rúrok, navrhnuté pre Kodretu Myjava.

Jednou z foriem spolupráce, ktoré pomáhali v začiatkoch budovať múzeum dizajnu, boli dlhodobé zápožičky. Medzi ne patrí kolekcia postmoderného nábytku z konca deväťdesiatych rokov od Jofiho Gašparíka, ktorú nám po jeho smrti zapožičala jeho manželka, alebo kolekcia stoličiek E.T. Family od Andrej Gürtlera. Mnohé z nich by sme, samozrejme, chceli získať do našich zbierok. Sme všetkým podporovateľom múzea veľmi vďační, aj keď záujem darovať nábytok prevyšuje naše priestorové možnosti.

Výnimočnou aktivitou múzea bola záchrana prezidentského salónika od Vojtecha Vilhana z letiska Milana Rastislava Štefánika v Ivanke pri Dunaji, ktorá mohla skončiť doslova na smetisku dejín (2015). Je nesmierna škoda, že poddimenzované financovanie kultúrnych inštitúcií nevynímajúc SMD, nám žiaľ nedovolí – aspoň zatiaľ– prezentovať salónik aj verejnosti.

Drevo a hračky

Drevo sa vo veľkom využíva nielen ako technický prvok na stavby, či na výrobu predmetov každodennej potreby, ale aj ako materiál na vyjadrenie umeleckých predstáv. Je spojené s tradičnými remeselnými technológiami, ktoré sa zdokonaľovali stáročia. Mnohí výtvarníci, sochári, či dizajnéri, ktorí milovali drevo, sa v istej etape svojej tvorby venovali aj tvorbe hračiek. Kolekcia drevených hračiek je v Slovenskom múzeu dizajnu postavená predovšetkým na osobnostiach, ktoré majú už potvrdené svoje nezastupiteľné miesto v tejto výtvarnej disciplíne. Ide o autorskú hračku, ktorá je zväčša spojená s výrobou solitérov. Za zakladajúcu osobnosť takéhoto vnímania odboru je považovaný Václav Kautman. Ozdobou našej zbierky je jeho kolekcia drevených hračiek Zo ZOO (1962). Pri maximálnom tvarovom zjednodušení rôznych zvierat dokázal zachovať ich charakteristický výraz. Používal rôzne druhy dreva a tiež špecifické techniky, napríklad driapanie drôtenou kefou a potom opaľovanie nad ohňom. Dosiahol tak nevšednú reliéfnu grafickú štruktúru povrchu svojich drevených objektov. Sochár Marián Huba v autorskej hračke Koníky (1985), ktorá pribudla do zbierky iba nedávno, využíva pohyb aj moment emotívneho pôsobenia, ktoré zvýrazňuje ručným remeselným opracovaním dreva s využitím tradičných techník. Drevená hračka bola krátkou epizódou jeho tvorby, aj keď neskôr učil na bratislavskej ŠÚV Josefa Vydru na oddelení Dizajn a tvarovanie dreva aj drevenú hračku. Zbierku hračiek aktuálne rozšírili Vypletačky (2020) od Zdena Hogha. 

Inou polohou drevenej hračky je stavebnica GRINGO (1992 – 1993) od Tibora Uhrína. Gringo navrhol ako jedinú sériovo vyrábanú hračku na Slovensku, ktorá sa po istých peripetiách vyrába dodnes. Stavebnica je určená deťom, rozvíja ich fantáziu a jemnú motoriku a dokonca je vhodná aj pre zrakovo postihnuté deti. Táto stavebnica získala jednu z prvých cien v novozaloženej súťaži SCD Národná cena za dizajn. Uhrín experimentuje s technikami a okrem hračiek, ktoré tvorili len jednu časť jeho tvorby, sa venuje interiérovým doplnkom, nábytku a stolovacím predmetom. Jeho technické zručnosti sa prejavujú predovšetkým v rôzne sústružených misách (Zvírená 2013). Príkladom jeho širokého záberu sú aj svietniky Ostalgia (2013) z recyklovaného umakartu zo šesťdesiatych rokov. Recyklácii, či zbieraniu historických predmetov a materiálov sa Tibor Uhrín venuje dlhodobo.

Aj keď sa zdá, že drevo je klasický a pre Slovensko typický materiál, nie je veľa dizajnérov, ktorí ho využívali a využívajú v tvorbe. Zbierku drevených predmetov zo šesťdesiatych rokov dopĺňa ešte tvorba Stanislava Koreňa. Mladší autori, všetko výrazné osobnosti s vlastným prínosom v ponímaní materiálu, vo využívaní technológií a chápaní autorského dizajnu drevených predmetov, ako sú Miro Mládenek, Michal Hanula, a sochár Richard Seneši, alebo Mejd Studio (Katarína Beličková, Štefan Nosko), prispievajú svojou nevšednou tvorbou k tomu, aby sme mohli drevo vnímať ako súčasný materiál.