ŠUR v zornom poli ďalších výskumov

Škola umeleckých remesiel (ŠUR) v Bratislave patrí k základným pilierom modernej výtvarnej tvorby na Slovensku. Komplexného spracovania sa však dlhé desaťročia nedočkala. V kontexte politického vývoja chvíľami „mizla“ a znova sa „vynárala“. Elementárne problémy našej výtvarnej kultúry (najmä absencia umeleckopriemyselného múzea) spôsobili, že informácie o nej sa vytrácali a následne ich bolo často potrebné prácne dohľadávať a rekonštruovať. Zásadnú prácu v tomto smere vykonala historička umenia Iva Mojžišová (1939 – 2014). Intenzívne sa problematikou zaoberala od šesťdesiatych rokov uplynulého storočia. Analyzovala rôznorodé aspekty problematiky v odborných periodikách (za všetky spomeňme prestížny britský časopis Journal of Design History), k téme ŠUR prednášala doma i v zahraničí. Synteticky sa jej venovala v publikácii venovanej 75. výročiu školy¹, v sérii článkov v časopise Designum a napokon v roku 2013 v monografii Škola moderného videnia. Bratislavská ŠUR 1928 – 1939.² V období jej prípravy už nezištne odovzdávala svoje poznatky budúcim protagonistom Slovenského múzea dizajnu, ktoré vznikalo v roku vydania monografie. Nová inštitúcia získala po odchode Ivy Mojžišovej jej archív a symbolicky tak prevzala štafetu skúmania odkazu ŠUR. Jeho plodom sa stali viaceré štúdie, výstava Nebáť sa moderny na Bratislavskom hrade (2018/2019), medzinárodné sympózium so zborníkom Škola ako laboratórium moderného života³ a napokon aj obsiahla publikácia, ktorej sa venuje táto recenzia.

Veľkoformátová kniha s rozsahom 433 strán vážiaca takmer 3 kilogramy evokuje dizajnom dobu medzivojnovej „novej typografie“ minimalistickou grafikou, červeno-bielou farebnosťou a, samozrejme, aj reprodukciami dobových diel v modernistickej úprave. Dizajn Márie Rojko ju rešpektuje v rozumnej miere. Strohú sadzbu dopĺňajú geometrické vinety v tituloch kapitol, citácie a dôležité časti textu zvýrazňujú pravouhlé horizontálne a vertikálne pásy, ale malopis, ktorý časom opustili aj exponenti radikálnej moderny (Tschichold, Bayer a ď.) sa objavuje len v titule knihy. Vtipne je vyriešená dvojica farebných záložkových stužiek – biela korešponduje s farbou stránok základného textu, červená zasa s rovnako s farbenými stranami poznámok, čo uľahčuje ich dohľadávanie.

Venujme sa však samotnému textu. Ten sa delí na 19 kapitol s obsiahlou fotografickou dokumentáciou. V prílohách ponúka prehľadnú chronológiu vývoja školy, profily jej pedagógov, autorov textov publikácie a bibliografiu. V úvodnej kapitole sa Klára Prešnajderová venuje formovaniu myšlienky na založenie prvej štátnej školy na Slovensku zameranej na výtvarnú tvorbu, kľúčovej osobnosti Josefa Vydru, iniciatíve Obchodnej a priemyselnej komory a jej referenta Antonína Hořejša, rozvoju ŠUR, jej vzťahu k učňovským školám a výstavbe budovy na Vazovovej ulici. Približuje kontakty školy s praxou, „bauhausovské“ prepájanie práce so zábavou na maškarných plesoch a napokon agóniu a zánik školy v temných predvojnových rokoch. Tá istá autorka sa v nasledujúcej kapitole zameriava na grafické oddelenie, ktoré možno radiť v rámci ŠUR s odstupom času medzi najvýznamnejšie. Kapitola má podobnú štruktúru ako nasledujúce venované oddeleniam ŠUR: skúma situáciu v tom-ktorom odbore na Slovensku, vývoj oddelenia súvisiaci s osobnosťami pedagógov, kontakty s praxou a vplyv pedagógov a študentov na profil odboru. Grafické oddelenie dobre ilustruje Vydrove premyslené (opäť môžeme použiť termín „bauhausovské“) obsadzovanie pedagogických miest vynikajúcimi osobnosťami modernistickej avantgardy. V rámci svojho obdobia záujmu o typografiu ho rozbiehal mladý, ale medzinárodne rozhľadený Ľudovít Fulla, následne ho však na pole ortodoxne uplatňovanej modernistickej „novej typografie“ priviedol Zdeněk Rossmann. Podobne ako Vydra a mnohí ďalší pedagógovia ŠUR prišiel z Čiech a predstavuje pozitívny príklad českého „kolonializmu“ na Slovensku v období prvej republiky.⁴ Rossmann ako rešpektovaná osobnosť internacionálneho modernizmu kontaktami prispieval k medzinárodnému renomé školy a spolu so svojimi absolventmi mal výrazný podiel na tom, že aj Slovensko patrí na mapu európskej avantgardy. V súvislosti s recenzovanou publikáciou treba oceniť archívny výskum autorky kapitoly, produktívnym spôsobom ním rozvinula „pioniersku“ prácu Ivy Mojžišovej a Ľubomíra Longauera.⁵ Rossmannovu dvojičku na ŠUR tvoril vedúci fotografického oddelenia Jaromír Funke. Aj on predstavoval výraznú osobnosť medzinárodného modernizmu. Podľa autorky kapitoly Simony Bérešovej sa zameriaval „…na ‹nový› originálny spôsob zobrazovania objektov, alebo na ‹vecné›, ba dokonca ‹vedecké› vystihnutie ich vizuálnej podoby“ (s. 61). Bérešová poukazuje na to, že Funke v smerovaní k vizuálnej abstrakcii reality napĺňal požiadavky modernosti, no menej už účelnosti predstavujúcej dôležitú súčasť Vydrovej koncepcie výučby. Na ŠUR pobudol pomerne krátko (1931 – 1935) a vo fotografickom oddelení ho nahradil pragmatickejšie orientovaný Ladislav Kožehuba.

Fungovanie viacerých oddelení ŠUR prepájala osobnosť Ľudovíta Fullu. Popri rozbehu grafického oddelenia utváral program oddelenia maľby, ktorému sa venovala Katarína Bajcurová. Zamerala sa aj na presahy významu ŠUR do oblasti voľnej tvorby, v ktorej v medzivojnovom období Fulla spolupracoval s ďalším pedagógom ŠUR Mikulášom Galandom. Súkromné listy Fullu a Galandu predstavujú v našich končinách ojedinelý príklad manifestu avantgardného umenia. Na ŠUR táto dvojica tvorila pilier vzdelávacích aktivít a okrem spomínaných oddelení pôsobila vo viacerých ďalších – detskom, aranžérskom aj textilnom.

Celý článok nájdete v časopise Designum 4/2022 na s. 66
Predaj časopisu Designum