Rona – sklo v čase

Skláreň Rona v Lednických Rovniach má 125 rokov a je to dnes jeden z najprogresívnejších výrobcov nápojového skla vo svete. Z podnikateľského hľadiska, ale aj z hľadiska histórie dizajnu na Slovensku je to mimoriadny fenomén. Vo fabrike sa nepretržite vyrába od jej založenia v roku 1892 (keď nepočítame dvojmesačný útlm spôsobený udalosťami na konci druhej svetovej vojny), jej priemyselný potenciál sa rozvíja a o jej produkciu je záujem vo svete. Formovanie slovenského sklárskeho dizajnu v päťdesiatych rokoch minulého storočia by nebolo možné bez solídne budovaného technologického potenciálu fabriky a záujmu o dizajnovú kvalitu produktov. V súčasnosti predstavuje Rona aj jediné výrobné zázemie, ktoré umožňuje pokračovanie vývojovej línie sklárskeho dizajnu.

Formovanie tradície

Skláreň, už ako svoju dvanástu fabriku, založila rodinná firma Schreiber und Neffen z Viedne v roku 1892. Rodina Schreiberovcov sa usadila v Lednických Rovniach a skúsený podnikateľ a obchodník Josef Schreiber ml. viedol spoločnosť ako prezident desať rokov. Dôraz na moderné technológie, ktorými fabriku vybavili, umožnil sklárni reagovať flexibilne kvalitnou produkciou na záujem trhu a stal sa akýmsi odkazom do budúcnosti. Skláreň spustila najskôr výrobu tabuľového skla, ktoré nemalo očakávaný ohlas, ale hneď v nasledujúcom roku zaviedla výrobu lisovaného skla pod značkou Kaiserkristall. Sortiment skla na každodenné použitie, ako taniere, misky, flakóny, soľničky, popolníky, tvarovo a dekorom napodobňovali brúsené sklo, boli cenovo dostupné pre široké spektrum domácností a priniesli očakávaný zisk. Súčasne sa rozbehla aj výroba tenkostennej fúkanej kalíškoviny pod názvom Ronacrystall (resp. Ronakristall) s jednoduchými, ale elegantnými a esteticky pôsobivými tvarmi. Sklo sa dekorovalo rytím, brúsením, gilošovaním, gravírovaním. Od roku 1896 skláreň ako prvá v Európe začala používať pantograf anglickej výroby a výrobky dekorované jemným lineárnym pantodekorom boli veľmi obľúbené. Podstatný objem kalíškoviny so striedmym dekorom si objednávali veľké európske hotely a zákazníci zo zahraničia, najmä USA, Talianska a Švajčiarska. V rokoch prvej svetovej vojny skláreň profitovala z výroby cylindrov a tienidiel na lampy, ale kalíškovina už zostala hlavným výrobným artiklom.

Počas vojnovej Slovenskej republiky sa skláreň stala súčasťou nemeckého koncernu Stölzle, no osamostatnila sa a v roku 1942 vznikla akciová spoločnosť Slovenské sklené huty, predtým Schrieber und Neffen, úč. spol. Na začiatku štyridsiatych rokov sa podarilo rozbehnúť veľkú modernizáciu technológie, a aj keď plány neboli celkom dokončené, skláreň sa stala svojím vybavením a možnosťami najmodernejšou slovenskou fabrikou na výrobu skla.

V roku 1946 bola skláreň znárodnená a premenovaná na Slovenské sklárne, n. p., v roku 1950 Spojené sklárne, n. p. Po požiari roku 1947 sa uskutočnila rekonštrukcia a modernizácia a v nasledujúcich desaťročiach sa začal proces postupného zavádzania strojovej automatickej výroby. Pre vývoj rovnianskeho skla bolo dôležité vynájdenie patentovanej technológie ťahanej nohy v roku 1956, ktorá umožňovala výrobu kalicha a nohy z jedného kusa skloviny. Je spojená s menami dizajnérov Karola Hološka a Jaroslava Tarabu a technika Ing. Vojtecha Chmelíka. Technológia ťahanej nohy dala charakteristický tvar rovnianskemu nápojovému sklu, a hoci bola určená pre ručnú výrobu, neskôr bola vyvinutá aj technológia pre automatic – kú strojovú výrobu. Hoci sa aj počas päťdesiatych rokov výrobný program sklárne rozširoval o nové druhy najmä technického skla (žiarovky, banky, televízne obrazovky), v šesťdesiatych rokoch došlo k definitívnej zmene koncepcie a úžitkové stolovacie sklo sa už natrvalo stalo hlavnou náplňou výroby fabriky. Potvrdili to aj nasledujúce modernizácie technológií, zavedenie prvej kontinuálnej vane na ručnú výrobu, priemyselné doriešenie ťahanej nohy a iné. Rozhodujúce technologické zmeny sa udiali v deväť – desiatych rokoch, keď sa po privatizácii v roku 1992 stala skláreň akciovou spoločnosťou s názvom LR Crystal a postupne sa modernizovali a rozširovali všetky výrobné linky, taviace agregáty i dekorovacie techniky. Unikátnymi technológiami, ktoré znamenali svetové prvenstvá, boli zavedenie automatickej výroby kalíškov s ťahanou nohou dvojitým fúkaním (2002) a opracovanie ústneho okraja kalíškov laserovou metódou (2009). S istotou možno povedať, že vďaka investíciám do moderných technológií sa darí udržiavať sklárni svoju dobrú pozíciu vo svetovom konkurenčnom prostredí.

Súčasne s procesom modernizá – cie výroby sa profilovala obchodná stratégia a menil sa názov sklárne – od mája 1992 vstúpila na zahra – ničné trhy so značkou LR Crystal, neskôr Rona Crystal a definitívne v roku 2002 vznikla akciová spoločnosť s názvom Rona, a. s.

Dizajnéri – základy

V prvých rokoch podobu a výzdobu skla určovali viedenskí návrhári na objednávku majiteľa sklárne, pričom vychádzali zo vzorov známej francúzskej sklárne Baccarat. Na začiatku 20. storočia však nachádzame v sklárni prvého návrhára, ktorého meno poznáme. Jan Bárta (1883 – 1959) prišiel ako 18-ročný z Moravy už so skúsenosťami z práce v sklárni a v roku 1904 sa stal vedúcim leptárne. Navrhoval dekory, ale aj dizajn produktov v dvadsiatych a tridsiatych rokoch. Bárta bol vzdelaný a literárne činný, zaujímala ho história a zostal po ňom nedokončený rukopis Dejiny sklárskeho priemyslu na Slovensku, v ktorom sústredil množstvo zaujímavých faktov zo 600-ročnej histórie sklárstva. Janovi Bártovi možno pripísať ešte aj inú zásluhu o slovenský dizajn – koncom dvadsiatych rokov stretával v kresliarni fabriky mladého Karola Hološka, ktorý tam vtedy ešte ako chlapec pracoval, učil ho a povzbudzoval v záujme o výtvarné umenie.

Zvláštnosťou bola v rokoch 1944 – 1950 spolupráca s vtedy mladým slovenským maliarom Vincentom Hložníkom (1919 – 1997). Vytvoril niekoľko návrhov na dekorovanie váz a kalíškov s tematikou slovenskej dediny, ktoré do podoby rytého a gravírovaného dekoru preniesli českí rytci. Táto snaha sklárne o pokračovanie tradičného hrubostenného, brusom zdobeného skla nebola však dlhodobá, pretože v päťdesiatych rokoch sa postupne presadzovala potreba funkčného nápojového skla na každodenné použitie.

Prielom v prístupe k dizajnu znamenal príchod Karola Hološka (1912 – 1978). V roku 1947, keď ho prijali, mal za sebou 12-ročné úspešné pôsobenie v návrhárskom oddelení argentínskej sklárne Cristalerias Rigolleau aj štúdium figurálnej kresby a maľby na Escuela de Bellas Artes v Buenos Aires. Ako vedúci návrhárskeho oddelenia sa od začiatku snažil o uplatnenie svojich aktuálnych poznatkov o trendoch súdobého skla. Znamenalo to odklon od dekoratívnosti tradičného rovnianskeho skla a tvarových archaizmov. Nebolo to jednoduché v sklárni, ktorá sa desaťročia opierala o svoju tradíciu uchovávanú od konca 19. storočia v kni – hách návrhov. Hološko dospel k jedno – duchým funkčným tvarom tenkostennej kalíškoviny s elegantnou obrysovou líniou, v ktorej vyniká krehkosť skla. Po vynájdení technológie ťahanej nohy sa ešte zvýraznila subtílnosť a estetický účinok jeho nápojového skla. Paralel – ne s návrhmi pohárov a karáf z čírej skloviny vytvára na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov vázy, misy a misky z farebného skla jednoduchých geometrických tvarov, valcovité, štíhle či kónicky tvarované. Po roku 1964 sa jeho tvaroslovie mení – prichádza s robustnejšou podobou pohárov s masívnymi a nízkymi stopkami. V posledných rokoch svojej dizajnérskej práce sa vracal aj k variantom tenkostenných riešení nápojových súprav. Hološkova tvorba však obsiahla aj iné techniky, nielen fúkanie, hoci menej početné, a to hutnícky tvarované dekoratívne vázy a misy, taniere a fľaše. Príležitostne používal aj leptaný a rytý dekor s figurálnymi motívmi na valcovitých vázach. Niektoré Hološkove návrhy sú ojedinelými experimentmi s možnosťami tech – niky fúkania, ako o tom svedčí súprava mís s vrchnákom na stopkách z roku 1962, alebo hravé kompozície evokujúce ľudské figúry poskladané z fragmentov pohárov z roku 1968. Hodnotenie Hološkovho pôsobenia v Lednických Rovniach nie je kompletné bez ocenenia jeho práce, ktorú vykonal ako zakladateľ a vedúci výtvarno-technické – ho strediska od roku 1957 až do svojho odchodu v roku 1971. Vytvoril sa vlastne prvý prototyp dizajnérskeho firemného pracoviska, ktoré kontinuálne zabezpečovalo inovácie produkcie, aplikovalo technologické vymoženosti a posúva – lo ich hranice. Karol Hološko strávil vo fabrike 25 rokov v každodennom kontakte s výrobou, dokonale poznal špecifiká sklárskej technológie a vedel ich efektívne využiť. Okrem domácich ocenení získal mimoriadny Diplom de Honor na výstave v Sklárskom múzeu v Corningu (USA) v roku 1959 a striebornú medailu na medzinárodnom veľtrhu Exempla v Mníchove v roku 1972. Tieto výstavné príležitosti boli aj istým kontaktom s dianím v sklárskom dizajne, ktoré Hološko vo svojej tvorbe invenčne spracoval. Jeho návrhy nápojového skla nestratili spojenie s trendmi európskeho dizajnu.

Krátkodobo pôsobili v sklárňach aj českí sklári – Jindřich Rejnart (sedemdesiate roky) a Dagmar Kudrová, ktorá v roku 1960 získala ocenenie na trienále v Miláne za súpravu pohárov so súdkovitým kalichom a plochým dnom, netypickým v tom čase pre rovniansku produkciu.

Druhou dôležitou osobnosťou nielen sklárne v Lednických Rovniach, ale pre slovenský sklársky dizajn vôbec, je Jaroslav Taraba, ktorý prišiel do fabriky v roku 1948 ako 16-ročný. Najskôr pracoval v kresliarni, v roku 1960 sa stal Hološkovým asistentom a v roku 1972 prevzal po ňom vedenie výtvarno-technického strediska. Taraba si osvojil Hološkove princípy tvorby nápojového skla, zmysel pre tvarovanie tenkostennej kalíškoviny a čisté klasické línie, no postupne tieto kritériá prekračoval a dopracoval sa k vlastným postupom a vlastnej koncepcii úžitkového skla. V šesťdesiatych rokoch využíval ešte zväčša geometrický pantodekor, no neskôr sa sústredil na čistý nedekorovaný tvar s pevne geometricky tvarovaným kalichom a štíhlou nohou. V sedemdesiatych rokoch sa objavujú poháre komponované na robustnej nohe alebo priamo na zhrubnutom dne, ktoré vytvára vrstvu „ľadu“. V osemdesiatych rokoch varioval valcovité poháre so zvýšenou zosilnenou nohou dotváranou hutnícky. Okrem nápojového skla sa jeho záujem o hutnícke tvarovanie prejavil aj v rade dekoratívnych mís, žardiniér, váz a fliaš z farebného skla dotváraných hutníckymi technikami zdobenia skla za horúca. Vytváral ich od sedemdesiatych rokov ako svoju individuálnu tvorbu a vracal sa k nej, keď bola možnosť, naposledy ako účastník sklárskeho sympózia v roku 2000. Tarabovým prínosom je obohatenie nápojových súprav o ďalšie typy nádob a vytvorenie komplexných stolových súprav s tvarovo inovovanými miskami, dózami, fľašami. V nápojových súpravách sa vracal k využitiu farby, robustnému tvarovaniu a slávnostnému poňatiu pohára. Za vyše štvrťstoročie svojej dizajnérskej práce vytvoril desiatky návrhov pre ručnú aj strojovú výrobu vždy so zmyslom pre technické možnosti výroby a snahou posúvať hranice možného.

V osemdesiatych rokoch pôsobili v sklárni ako interní dizajnéri Jozef Kolembus (1955) a Ladislav Pagáč (1949) a príležitostne Juraj Steinhübel (1958), absolventi odboru sklárskeho výtvarníctva na VŠVU v Bratislave. Kolembus navrhoval širokú škálu úžitkového skla – nápojové sklo, karafy, džbány, misky a dózy. Pri nápojových súpravách zaujme oblá modelácia krehkého kalicha v kontraste s nohou pohára. Často je profilovaná alebo zdobená efektným hutníckym dekorom z farebného skla ako výrazným estetickým prvkom. Z dielne Ladislava Pagáča vyšli okrem nápojového skla najmä typy stolového skla, v ktorých sa spája úžitková a dekoratívna funkcia – karafy, dózy, misy, fľaše. Netradične je tvarovaná napr. kinetická súprava z roku 1986. Jeho dizajn vychádza z prísne geometrického konceptu, v ktorom sa uplatnili varianty kónického tvaru, silná profilovaná noha a kontrast hrubej skloviny s oblo tvarovaným dnom kalicha. Obaja dizajnéri pôsobili v sklárni počas osemdesiatych rokov a zanechali pre archív sklárne dizajnovo výrazné a osobité návrhy, ktoré obohacujú vývoj slovenského sklárskeho dizajnu. Pri porovnávaní produkcie nápojových súprav z osemdesiatych rokov sa zdá, že sa mladší dizajnéri vrátane Jaroslava Tarabu inšpirovali aj navzájom a podobným motívom dávali vlastný individuálny výraz.

Dizajnéri – súčasnosť

V deväťdesiatych rokoch sa postupne vymieňalo dizajnérske zázemie sklárne. Internými dizajnérmi sa stali absolventi sklárskeho výtvarníctva VŠVU Peter Šípoš (1963) a Patrik Illo (1973). Zatiaľ čo Šípoš prišiel s konceptom vychádzajúcim z tradície, v ktorom má dôležitú úlohu imaginácia, dekoratívnosť a obľuba farebného skla, Patrik Illo pokračuje v rozvíjaní línie nápojového skla s elegantnými hladkými líniami. Illo absolvoval najskôr Stredné odborné učilište sklárske v Lednických Rovniach a v sklárni navrhoval už počas druhého ročníka štúdia na VŠVU. Keď sa v roku 1998 stal interným dizajnérom, dokonale bol oboznámený s výrobnými technológiami a poznal možnosti strojovej aj ručnej výroby. Vytvoril desiatky odlišných návrhov nápojových súprav, kde využíva klasické i experimentálne prvky tvarovaných s charakteristickou štíhlou nohou a dominantným kalichom. Osobitnú zmienku si zaslúžia jeho karafy na víno, ktoré navrhuje už od deväťdesiatych rokov a stále nachádza nové inšpiračné zdroje, či už je to rad „alchymistických“ krivulí – elegantných obradných nádob, alebo vtipných variácií na zvieracie motívy či racionálne riešené skúšky kinetických a vertikálnych tvarov. Karafy sú však vždy riešené účelne, plne rešpektujú funkciu dekantovania vína a originálnym riešením podporujú zmyslový zážitok zo stolovania. Illov tvorivý rozsah však presahuje pole dizajnu – jeho voľná sklárska tvorba, kde pracuje najmä s technikou tvarovania skloviny za horúca, je preňho aj prameňom nových nápadov a myšlienok, ktoré stvárňuje v úžitkovom skle. Ako dizajnér dlhodobo pracujúci vo fabrike s dedičstvom 125-ročnej výroby úžitkového skla a v kontakte s meniacimi sa pokročilými technológiami výroby, ktoré ovplyvňujú podobu dizajnu, si jasne uvedomuje svoju zodpovednú úlohu dizajnéra: prichádzať s novými riešeniami, ale vychádzať zo špecifík miesta, v ktorom sa jeho návrhy realizujú, a účelu pre toho, komu sú určené. Patrik Illo je od roku 2006 externým šéfdizajnérom Rony a vedie inovačnú komisiu, kde môže uplatniť svoj globálny pohľad na formovanie ponuky, aby vyjadrovala esenciu najlepších tradícií sklárne aj možností špičkovej technológie súčasnosti.

Dlhoročným interným dizajnérom od roku 1996 je Miloš Janků, absolvent Strednej umeleckej školy sklárskej v Železnom Brode, ktorý sa špecializuje na návrhy pre strojovú výrobu. Na jeseň 2017 sa vracia ako interná dizajnérka Mária Račeková (1980), absolventka VŠVU, ktorá má za sebou už niekoľkoročnú prácu pre Ronu. Jej oblasťou je najmä ručná výroba a dekorácie – znovu objavuje tradičné dekoračné rovnianske techniky a ich spojenie so súčasným dizajnom. Od roku 2013 pracuje ako externistka aj poľská dizajnérka Aleksandra Stencel. Sústreďuje sa na ručnú výrobu a dekorácie. Stencel spolupracuje s Patrikom Illom aj na spoločnom projekte Illola. Vznikol zo snahy využiť nápady na uplatnenie dekoru, ktoré nemali predpoklady na komerčné využitie, ale ponúkali výrazný priestor pre originálne autorské riešenia. Koncept je založený na dekore ako nositeľovi emócie a významu, ktorý je rovnocennou súčasťou dizajnu.

Produkcia – značka

Skláreň produkuje 63 miliónov kusov skla ročne. Okolo 15 % produkcie sa predáva pod značkou Rona, zvyšok ponúkajú pod svojím menom svetoznáme firmy, ako sú Rosenthal, Villeroy & Boch, Leonardo, Glaskoch, Ritzenhof a mnohé iné. Firmy si vyberajú Ronu ako výrobcu svojich produktov nielen pre špičkové technológie, ale aj pre dizajn, ktorý im skláreň ponúka a ktorý navrhli jej dizajnéri. Najväčší objem produkcie sa exportuje do Nemecka, USA, Veľkej Británie, Francúzska, celkovo do 68 krajín sveta.

O produkciu pod značkou Rona je záujem najmä v USA, v Číne a každoročne si ho v tendroch vyberajú elitné letecké spoločnosti. Aktuálna ponuka, ktorá sa predstavuje každý rok na veľtrhu Ambiente vo Frankfurte nad Mohanom je koncipovaná tak, aby ukázala originalitu a aktuálnosť dizajnu, najlepšie možnosti strojovej aj ručnej výroby, aj škálu dekoračných techník. Podieľajú sa na nej všetci interní aj externí dizajnéri. Unikátom tohto ročníka boli strojovo vyrobené kalichy s objemom 1,7 litra. V ručnej výrobe predstavuje súčasnú špičku technologickej náročnosti a dizajnovej kvality nápojová súprava Lord Patrika Illa.

Impresia – kontakt s históriou

125. výročie sklárne motivovalo aj myšlienku pripomenúť dobrý dizajn minulých desaťročí, ktorý zmizol zo zorného poľa, lebo sa nezachovali pôvodné produkty. Podarilo sa to vďaka replikám súprav, ktoré vizuálne navracajú do prítomnosti tvorbu osobností sklárskeho dizajnu od Karola Hološka, Jaroslava Tarabu, Dagmar Kudrovej, Ladislava Pagáča a Jozefa Kolembusa. Pri ich výrobe si zúčastnení uvedomili, ako sa zmenila doba a technológie. Pôvodná kalíškovina sa vyrábala z pomaly tuhnúcej skloviny určenej na ručné fúkanie, ktorá dávala sklárovi čas na dotiahnutie tvaru pohára. V súčasnosti však pernicové pece nahradili vaňové agregáty s univerzálnou sklovinou Cristalin, ktorá je vhodná pre ručnú aj strojovú výrobu. Jej vlastnosti sú však odlišné – moderná sklovina je „krátka“ – rýchlo tuhne a núti sklára pracovať rýchlo, aby stihol dokončiť tvar výrobku. Zručnosť majstrov fúkačov však našťastie zostala a úlohu zvládli.

Takéto návraty k dizajnu z minulosti umožňuje obsiahly archív návrhov. Tie najstaršie sú v „knihách kresieb“ – Zeichenbuch. Veľké knihy s rozmermi 51/34 × 47 cm v plátnovej väzbe prežili asi zázrakom. Je v nich obsiahnutý sklársky sortiment od založenia fabriky v roku 1892 až do konca tridsiatych rokov. Čisté technické kresby ceruzkou alebo tušom umožňujú predstavu o šírke sortimentu – rôzne druhy pohárov misky, dózy, podnosy, krígle, karafy a fľaše – i o charaktere dizajnu. Z uvedených rozmerov a popisov v nemčine možno zistiť odstupňovanie pohárov podľa druhu nápoja, a z poznámok navyše často aj informáciu, ktorému odberateľovi bol daný návrh určený.

Tie novšie návrhy od štyridsiatych rokov minulého storočia majú miesto v kresliarni – je to pracovisko s históriou takmer rovnako starou ako je sama fabrika. Stovky pauzákov sú uložené v starých kovových skriniach, presne očíslované a zaradené. Návrhy z posledných 15 rokov sa už uchovávajú digitálne. Uvádza sa, že vo fabrike je v súčasnosti uložených už viac ako 65 000 návrhov nápojového a stolového dizajnu. Je zaujímavé, že aj napriek tomu, že za posledných 15 rokov je prekresľovanie návrhov záležitosťou počítačových programov, ten posledný krok – výroba matrice na formu sa nezmenila – stále ju niekto ručne musí vystrihnúť z pekného kusa papiera.

Adriena Pekárová, editorka, kurátorka, zakladajúca šéfredaktorka časopisu Designum (1993 – 2000), do roku 2012 pôsobila v SCD, píše o dizajne a úžitkovom umení, externe spolupracuje so Slovenským múzeom dizajnu.