Priemyselný dizajnér musí mať kontakt s praxou. Rozhovor s Ferdinandom Chrenkom

Ferdinand Chrenka (1956) získal v Národnej cene za dizajn 2023 – Produktový dizajn Cenu za dlhodobý kultúrny prínos v oblasti dizajnu, ktorú mu na slávnostnom galavečere odovzdala ministerka kultúry SR Silvia Hroncová. Patrí k najproduktívnejším slovenským dizajnérom, jeho stopy možno nájsť v rôznych oblastiach priemyselnej výroby. Najviac publicity získal za práce pre firmu Chirana Medical, ale rozsah jeho aktivít je omnoho širší. Temer ako povestné „od špendlíka po lokomotívu“. Ocenenie za dizajn získal napríklad ako spoluautor za elektronické pero O-Pen (Národná cena za dizajn 2017 – Produktový dizajn), je spoluautorom lanovky a nástupnej stanice v Poľsku, k vizionárskym prácam patria jeho projekty získavania čistej energie.

Ferdinand Chrenka absolvoval štúdium dizajnu u Tibora Schottera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (VŠVU) v roku 1986. Tam sa v rokoch 1990 až 2023 docent Ferdinand Chrenka venoval aj pedagogickej práci. Najskôr viedol prípravný kurz dizajnu a v roku 1993 založil ateliér Industrial dizajnu. Niekoľko rokov tiež paralelne viedol ateliér Priemyselného dizajnu na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne. Väčšina ateliérových prác jeho študentov vznikala v priamom kontakte s reálnym prostredím, so špičkovými domácimi aj zahraničnými firmami a inštitúciami. Vďaka tomu sa študenti oboznamovali s najnovšími výrobnými postupmi, pripravovali sa na prácu v tíme s rôznymi špecialistami. Viacerí z nich zaujali významné dizajnérske pozície v renomovaných firmách.

Udelenie prestížneho dizajnérskeho ocenenia, ale aj zhrnutie dlhoročnej dizajnérskej a pedagogickej činnosti Ferdinanda Chrenku sa stalo podnetom pre nasledujúci rozhovor.

Vráťme sa do tvojich školských čias. Pripravila ťa škola zodpovedne do života?

Začnem strednou školou. Študoval som na Škole umeleckých remesiel v Brne u Ladislava Martínka, ktorý bol žiakom a desať rokov aj asistentom Vincenca Makovského. Za návrh sústruhu z roku 1939 je Makovský považovaný za zakladateľskú osobnosť českého dizajnu, ale bol to najmä klasický sochár. Aj ja som sa na strednej škole cítil skôr ako sochár, hoci som študoval na odbore tvarovania výrobkov z plastických hmôt. Strednú školu som skončil v roku 1975 a na VŠVU som sa potom dostal až na šiestykrát v roku 1981. Za ten čas som pracoval v podniku Technické sklo v Bratislave. Vstával som o piatej, chodil do fabriky, takže keď som sa dostal na vysokú školu, mal som oveľa pragmatickejší vzťah k dizajnu než moji spolužiaci. Už na prijímačkách som sa s pedagógmi rozprával hlavne o praktických veciach a moje postoje pri školských úlohách boli vždy zakotvené v realite. Chcel som, aby moje práce mali reálny význam, aby neostávali v akademickej polohe. Vybavil som si napríklad spoluprácu s firmou Clara, ktorá vyrábala termosky, a nemôžem povedať, že by mi vtedy škola v tom nejako pomáhala alebo poskytovala iné impulzy na spoluprácu s praxou.

Po skončení VŠVU si nastúpil ako dizajnér do podniku Tesla Elektroakustika v Bratislave. Socialistický štát deklaroval svoj vážny záujem o dizajn, v oficiálnych dokumentoch ho označoval za nevyhnutný nástroj budovania všestranne rozvinutej osobnosti. A v osemdesiatych rokoch, keď si začal v Tesle pracovať, sa už zdôrazňoval aj jeho ekonomický význam v hospodárskom raste…

Štátna organizácia dizajnu bola dobrá v tom, že existovali inštitúcie, ktoré sa mali o veci starať, veci boli „zaradené“. Ako profesionál som napríklad musel mať skončenú vysokú výtvarnú školu, aby som mohol pracovať na „voľnej nohe“. Nemohol som svoju profesiu robiť bez formálneho vzdelania. Ale inak okolo dizajnu štát hral len divadlo. Deväťdesiat percent nášho vývozu išlo do Sovietskeho zväzu, a ten bral všetko. Dizajn v podnikoch bol tiež len hrou, nikto sa v nich reálne nemusel zaoberať konkurencieschopnosťou. Z fabrík sa stávali múzeá, nebolo treba nakupovať nové technológie. V Tesle som zistil, že práca dizajnéra v socialistickom podniku je často len pretvárka. Dostal som za úlohu „poľudštiť“ lacný páskový magnetofón pre lietadlá EKM 400. Na jeho dizajne som pracoval pol roka a napriek množstvu obmedzení vyzeral vedľa toho pôvodného ako z iného sveta. Nakoniec ho nevyrábali, ale svoju prácu neľutujem. Naučil som sa pracovať v mikropriestore minimálnych materiálových a technologických možností a využívam to podnes, aj keď sa vždy snažím príliš limitujúce možnosti aspoň trocha rozširovať. Základom mojej práce však stále ostáva efektívnosť, hľadanie optimálnej súvzťažnosti žiaduceho a možného.

Za stomatologické kreslá pre podnik Chirana si v rokoch 1999, 2001 a 2009 získal Národnú cenu za dizajn. Výrazným spôsobom si sa podieľal na resuscitácii kedysi tradičného výrobcu medicínskej techniky, ktorý v období ekonomickej transformácie v deväťdesiatych rokoch mnohí odpisovali. Aj alebo možno najmä vďaka tvojmu dizajnu zaznamenali produkty Chirany predajný úspech na medzinárodných trhoch. Priblíž nám tento príbeh.

Začalo sa to v roku 1993 konkurzom, na ktorom sme sa zúčastnili piati. Medzi nimi aj Jarolím Vavro, ktorý pre Chiranu pracoval dlhé roky. S odstupom času myslím, že som uspel preto, že som nebol natoľko zviazaný s racionalitou starších riešení. Ponúkol som veľkorysejší prístup.

Aká vtedy bola v podniku situácia?

Prišiel som do Chirany, keď v novom konkurenčnom prostredí zanikali mnohé slovenské podniky. Aj v Chirane vtedy panoval pesimizmus. Keď som novej stomatologickej súprave v nezvykle živých farbách dal názov Smile, komentovali to ako „posledný úškrn Chirany pred krachom“. Ale keď sme túto súpravu prvý raz v Prahe vystavili, bol to veľký úspech. Začala sa predávať a do podniku prichádzali peniaze. Dôležitým spôsobom som musel svojou prácou prispieť, aby 400 ľudí malo prácu. Spolu s konštruktérmi a vedením sa starať o to, aby podnik obstál v silnej konkurencii, aby rástol. Zodpovednosť bola obrovská. Kedysi sa deväťdesiat percent produkcie bez problémov vyviezlo na východné trhy, po ich páde sa začalo bojovať o každé percento. Bolo treba rátať s každou korunou, formy na jednu súpravu stoja milión eur a nemohli sme si dovoliť chybný krok. Presne bolo treba definovať okruh zákazníkov, ich možnosti. Keby si naše výrobky nikto nekúpil, bola by celá práca zbytočná.

Aké mala spolupráca s Chiranou pokračovanie? Dočítal som sa, že Chirana predáva stomatologické súpravy do temer štyridsiatich krajín sveta. Vrátane vyspelých západoeurópskych ako Francúzsko, Nemecko, Taliansko či Benelux, ale aj do Kanady, Južnej Kórey a Austrálie.

Prvá generácia Smile bola na trhu pätnásť rokov, predalo sa jej vyše pätnásť tisíc kusov a samostatné kreslo sa predáva dodnes, aj keď životnosť takýchto produktov sa ráta približne na päť rokov. Chcel som udržať kontinuitu živého výrazu netypického pre sterilnú stomatologickú techniku, a tak som ďalšiu generáciu nazval Cheese. Slovo, ktoré má, podobne ako jeho slovenský variant, v angličtine navodiť na tvári úsmev pri fotografovaní. V propagácii sme využívali humor, ale zároveň sme museli sledovať technický vývoj, ktorý v stomatologických prístrojoch neuveriteľne rýchlo napredoval. V Chirane, našťastie, konštruktér inžinier Jozef Pilát sledoval vízie, nehľadal prekážky, ale spôsoby, ako potreby dizajnu naplniť. Bolo treba hľadať materiálové možnosti, zohľadňovať náklady vo vzťahu k objemu výroby. Ten sa v porovnaní s prvou generáciou zvýšil, takže sa mohli uplatniť progresívnejšie materiály a technológie. Prichádzali sme s novými ideami a dokázali sme sa vymedziť voči stereotypom konkurencie. Trávil som vtedy pravidelne v sídle Chirany v Starej Turej tri letné mesiace, keď bolo v škole voľno. Cheese sa stále vyrába, zatiaľ sa predalo vyše dvanásťtisíc súprav, ale minulý rok som odovzdával podklady pre ďalšiu generáciu, ktorú som nazval Kiss. Konštrukčné dáta sú už pripravené na vzorovanie, budúci rok sa plánujú prezentácie na výstavách.

---

Celý článok nájdete v časopise Designum 4/2023 na s. 4
Predaj časopisu Designum