Kvalita knižného dizajnu je ukrytá v detaile. Rozhovor s Petrom Gálom

Designum 1/2019

Peter Gála (1988) študoval na Strednej umeleckej škole v Trenčíne a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2007 – 2013). Ťažiskom jeho tvorby je dizajn knižných publikácií, ktoré dopĺňajú viaceré autorské projekty, plagátová tvorba a organizačno-manažérske projekty. Pravidelne spolupracuje s vydavateľstvom Artforum. Charakteristickou črtou jeho práce je dôraz na čistou knižného layoutu, prehľadnosť a kompozičná jasnosť publikácií, ako aj zmysel pre nápaditý detail, ktorým ozvláštňuje vizuálnu podobu knihy. Vyváženie materiálovej a výtvarnej podoby knihy vždy smeruje ku kultivovanému výsledku s pridanou hodnotou. V Národnej cene za dizajn 2018 boli nominované 3 projekty, na ktorých sa podieľal: kniha Majstrovstvo za dverami, výber textov kapely Modré hory: Dobré slohy a priestorové ilustračné dotvorenie čakárne na Kramároch s názvom Galéria ľudského tela. Od roku 2014 je predsedom Asociácie ilustrátorov – ASIL.

Rozhovor s dizajnérom Petrom Gálom

Štúdium si ukončil si na Katedre vizuálnej komunikácie VŠVU v Bratislave v roku 2013. Vedel by si spätne pomenovať, v čom ťa škola, pedagógovia (Julo Nagy, Eva Péč Brezinová) a prístup v ateliéri ovplyvnili, ako a v čom podmienili tvoju tvorbu?

Na vysokú školu som prišiel zo ŠUP-ky v Trenčíne, kde nás viedli k dizajnu tak, aby sme už po maturite boli použiteľní v praxi. Navyše od detstva som bol dosť praktický typ. Svoje rozhodnutie ísť práve do ateliéru Jula Nagya preto spätne vnímam ako výbornú voľbu. U Jula sme si mohli témy zadávať sami podľa toho, koho to kam ťahalo. Moje témy často súviseli s veľmi praktickým uplatnením, čo nadväzovalo na moje pragmatické „ja“. Tým, že išlo o vlastné zadania, mohli byť témy uchopené viac experimentálne. Asi najväčším odviazaním bola moja semestrálna práca s názvom Prospektor. Reflektoval som v nej jednu zo svojich vnútorných dilem, ktoré som počas štúdia riešil. Bol to konflikt veriaceho človeka, vyrastajúceho v úprimnej kresťanskej komunite, so všetkým tým progresívnym, čo sa dialo v škole. Palo Bálika počas mojej obhajoby tú prácu komentoval, že je to kabala, ktorá presahuje priestor a čas určený na obhajoby. Príchodom do ateliéru som spoznal Jula Nagya, ktorý mal práve v tejto oblasti veľa prežitého na túto tému sme viedli dlhé rozhovory. Dodal mi odvahu a presvedčenie, že tieto dva svety sa nevylučujú, ako sa mi na začiatku trocha zdalo. Internú stáž som využil v rámci niekoľkých predmetov na katedre fotografie. Na zahraničnú pracovnú stáž počas štúdia som šiel do Wolfsburgu do Volkswagenu. Išlo o oddelenie, kde sa pripravovali rôzne interné materiály firemnej komunikácie, packaging dizajn, info-materiály a pod. Pre mňa bola dôležitá počas tejto stáže predovšetkým zmena prostredia.

Dôležitým obdobím pre grafického dizajnéra je prechod zo školského prostredia na profesionálnu scénu, aby vedel presadiť svoju tvorbu v rámci odboru i na „trhu“. Pre teba bol tento prechod plynulý? Aké boli tvoje prvé realizácie v rámci graficko-dizajnérskej praxe?

Škola zohrala v tomto veľký význam, pretože nás študentov vtiahla do profesijnej komunity a spoznal som ľudí, s ktorými často spolupracujem dodnes. Prechod zo školy do praxe bol tým veľmi plynulý, vlastne sa tieto dve obdobia navzájom aj prelínali. Ešte počas štúdia som brigádoval v Bibiane zoznámil som sa s Vladimírom Michalom a ocitol v Artfore. Pridal som sa do klubu dizajnérov – k Palovi Bálikovi a Erikovi Grochovi – , ktorí pre Artforum robili knihy. Knižný dizajn som si v tom čase veľmi obľúbil. Som totiž veľký detailista a skôr vytrvalý bežec ako šprintér. Kniha svojimi náležitosťami, ktoré sa pri jej dizajnovaní vyžadujú, veľmi sedí k mojej „náture“. Následne sa začal rozširovať okruh vydavateľstiev, s ktorými spolupracujem a takto fungujem dodnes. Knihy tvoria najväčšiu časť môjho portfólia a najviac ich vyšlo práve v Artfore.

V tvojom portfóliu sa nachádzajú rôzne typy kníh: odborné publikácie (Agata Schindler: Maličká slzička, 2016), memoárová literatúra (Anna Ötvös: Lolina kniha, 2018), poviedkové výbery (Pavol Rankov: Na druhej strane, 2013), rozprávky (Gianni Rodari: Rozprávky po telefóne, 2016), poézia (Modré hory: Dobré slohy, 2016, spolupráca s Martinou Rozinajovou) alebo komiks (Anna Kratochvílová: M&m, 2017). Ktorý z týchto žánrov a literárnych foriem ti najviac vyhovuje?

Postupne a veľmi prirodzene sa profiluje určitý typ kníh, na ktorých najčastejšie pracujem. Stále viac ma bavia odborné knihy, kde je text veľmi štruktúrovaný. Je to veľká výzva navrhnúť dizajn tak, aby sa čitateľ v takejto náročnej publikácii dobre orientoval. Ale veľmi si užívam aj klasickú výtvarnú časť práce – návrh obálky. Je pravda, že moje portfólio obsahuje knihy rôznych žánrov. Nie je to tak, že by som si výrazne vyberal, na ktorej knihe budem alebo nebudem pracovať. Nie som taký vyhranený, že by som určitý typ vyslovene odmietol. Ani ponúk nie je toľko, aby som niektorú odmietol v prospech inej. Každá kniha je výzvou. Niektorí vydavatelia už vedia, že v tých náročnejších knihách sa vyžívam, že viem byť celkom rýchly a efektívny, vyslovene mi ich prenechávajú. Takými boli napríklad Lolina kniha, Mária Janšáková a jej Cela č. 20 alebo Maličká slzička. Veľmi rád spolupracujem aj s ilustrátormi na detských knihách. K nim mám blízko aj vďaka Asociácii ilustrátorov – ASIL, ktorú popri práci vediem. Viacerí ilustrátori ma vďaka tomu poznajú a občas si ma vo vydavateľstve aj vypýtajú na spoluprácu. Veľmi ma baví takéto knihy nielen graficky upravovať, ale tiež s ilustrátormi konzultovať výtvarnú podobu ilustrácií.

Aké sú kritériá a špecifiká, ktoré určujú tvoj prístup k vizuálnej identite knihy?

Jednoznačne je to text, z ktorého vychádzam, ale určite som to aj ja sám – môj temperament a štýl práce, ktoré určujú vizuál knihy. Najradšej pracujem tak, že od autora a vydavateľa všetko, čo v knihe musí byť, a z týchto ingrediencií začínam knihu pripravovať. Je to vždy obsah knihy, z ktorého sa snažím vyextrahovať podobu knihy. Následne sa snažím neostať v štandardných riešeniach, stále sa usilujem sám seba spochybňovať a nanovo premýšľať, či prístup, ktorý som zvolil, nemá aj inú alternatívu. Je to neustála snaha rozširovať mantinely toho, čo znamená ergonómia čítania, layout, kompozícia alebo technická realizácia.

Mal som možnosť s tebou spolupracovať na dvoch odborných publikáciách (Teritórium ulica, Slovart, 2014; Majstrovstvo za dverami, Slovart, 2017) a ako ťa poznám, zdá sa mi, že pre teba je dôležitý kompromis, usiluješ sa nájsť identifikačný charakteristický znak knihy či vizuálny jazyk, ktorý by vyhovoval zadávateľovi a tvojim preferenciám. Do akej miery podmieňuje charakter textu grafický dizajn publikácie a zapojenie rôznych výtvarných prvkov do knižného vizuálu? Už si niekedy kvôli textu opustil svoj „rukopis“, zaužívaný typ práce a pustil sa do experimentu?

Snaha nájsť jedinečnú charakterovú črtu knihy je pre mňa základ. A tiež je pravda, že sa snažím veľmi načúvať vydavateľovi a autorovi, lebo spravidla majú o knihe viac informácií ako ja. Určitých kompromisov sa preto nebojím. Len výnimočne sa stalo, že klient sabotoval nápad, o ktorom som bol presvedčený, že je lepší, ako bola realizácia. Stále sa však snažím naštrbiť určitý „štýl“, ktorý si človek buduje s každou ďalšou hotovou prácou. Som otvorený hľadaniu, experimentu. Námet knihy často vytvára pomyselné mantinely a niekedy vyžaduje decentné riešenie. Inokedy môže byť limitom rozpočet, ktorý mám. V posednom čase pracujem práve na knihách, ktoré si podľa mňa určitú striedmosť vyžadujú. Určite by som sa potešil, keby som mal viac kníh, ktoré by zniesli trochu väčší „úlet“. To ale v žiadnom prípade neznamená, že by knihy ako Majstrovstvo za dverami alebo Lolina kniha boli pre mňa menejcenné. Žiaľ, často je rozpočet veľkým obmedzením. V takýchto situáciách navrhujem knihu tak, aby bola funkčná a neobsahovala výraznejšie excesy. Naopak, ak je v rozpočte stále rezerva, skúšam pridať nejaký bonus. Vydavatelia často pracujú s obmedzenými financiami, na čo majú svoje objektívne dôvody. Je to taký pohyb na hrane, hľadanie kompromisov.

Je ti blízky výrazový minimalizmus a dbáš aj na typografickú a materiálovú stránku. Papier môže sprostredkovať atmosféru textu vizuálne aj dotykovo. ) Vedel by si pomenovať úlohu layoutu, výtvarnej stránky, typografie a voľby papiera vo svojej tvorbe?

Práca s materiálmi, papiermi a technológiami tlače je neoddeliteľná súčasť mojej práce. Je to v niečom vydretá skúsenosť, za ktorou boli aj nie celkom vydarené knihy. Tiež by som sa nezaobišiel bez vzťahov a početných skúseností s tlačiarňami. Práca na knihe predstavuje veľmi rozmanité workflow, na ktorého začiatku sú moje predstavy, vizuálne inšpirácie a na konci veľmi pragmatické skúsenosti napríklad s typmi papierov alebo väzieb. Keďže kniha musí pôsobiť ucelene ako objekt, všetko so všetkým by malo súvisieť. Môj minimalizmus má pôvod sčasti v limitoch, ktoré som spomínal (téma, rozpočet). Občas v sebe vediem konflikt, že ako knižný dizajnér musím riešiť okolo výroby knihy viacero technických záležitostí. Tieto činnosti ma vedia vtiahnuť do silného víru, z ktorého musím prácne von, aby som svoju pozornosť mohol viac presmerovať na vizuálnu stránku dizajnu a nezaoberal sa príliš technikáliami. Vyžaduje si to pomerne silnú sebadisciplínu.

Okrem knižných publikácií si realizoval viacero samostatných autorských projektov. Mohol by si niektoré z nich priblížiť?

Ku knihám má najbližšie môj autorský projekt Herbarium, ktorý som vytvoril ešte počas štúdia. Bol to prototyp rodinného herbára, pri ktorom som mal ambíciu spojiť medzi ľuďmi obľúbený text o sile liečivých rastlín s herbárovými dvojhárkami, aké používajú profesionálni botanici. Občas vo voľnom čase tiež pripravujem v spolupráci s Danielom Pastirčákom plagáty pre zbor Cirkvi bratskej Kaplnka. Tieto plagáty sú pre mňa akýmsi trenažérom, na ktorom sa môžem zamerať len na výtvarnú časť dizajnérskej práce.

V roku 2017 si sa spolu s Danielou Olejníkovou, Luciou Žatkuliakovou a Jurajom Balogom podieľal na priestorovej ilustrácii či skôr inštalácii v priestoroch Detskej fakultnej nemocnice na Kramároch v Bratislave s názvom Galéria ľudského tela. Navrhoval si interiérové spracovanie, dizajn a technickú realizáciu projektu. Tento typ interiérových veľkorozmerných projektov je v našom kontexte málo vídaný. Mohol by si bližšie ozrejmiť zákulisie projektu i jeho výsledok?

Galéria ľudského tela je práca, ktorú s odstupom času považujem za moju najvydarenejšiu. Popri tom, že sa venujem najmä knižnému dizajnu, „po meči“ som tiež dizajnérom-inžinierom. Určite aj tam pramení moja záľuba v technologických „vychytávkach“ kníh. V detstve som sa venoval leteckým modelom a prázdniny som najčastejšie trávil v dielni. Keď ma cez ASIL oslovili ľudia z autorskej spoločnosti LITA a Nadácie Pontis, že by zo svojich fondov radi podporili nejakú realizáciu ilustrácií v priestoroch pre deti, začalo sa roztáčať súkolesie tejto výnimočnej spolupráce. Z pôvodného plánu namaľovať deťom v nemocnici na stenu ilustratívne motívy sa vyvinula Galéria ľudského tela, ktorou sme úplne zmenili vnímanie priestoru čakárne na Kramároch. S ilustrátormi sme vytvorili veľkorozmerné diorámy, ktoré tematicky zobrazujú vnútro ľudského tela, konkrétne cievy a žalúdok. Ilustrátori sa svojej úlohy zhostili bravúrne a motívy vôbec nepôsobia naturalisticky, práve naopak. Je v nich vtip, hravosť, fantázia. Naším zámerom bolo zamestnať deti pasívnym spôsobom. Vďaka množstvu detailov a veľkosti dokážu pred diorámami sedieť veľmi dlhý čas aj bez toho, aby s niečím museli hýbať alebo niečo interaktívne ovládať. Túto realizáciu si cením aj z toho dôvodu, že som intenzívne spolupracoval s množstvom ľudí. Projekt sme konzultovali s vedením nemocnice, LITOU, Pontisom. S ilustrátormi sme intenzívne diskutovali o námetoch. Popri práci na knihách, pri ktorej som takmer celkom sám od začiatku až do konca, to bola výrazná zmena. Tiež som si užíval manuálnu realizáciu – mal som na starosti celú výrobu. Čakáreň je výnimočná ešte v jednom smere, ktorý nemusí byť na prvý pohľad zrejmý. Motívy diorám autori ilustrovali vzájomne. Všetci traja sa spoločne podieľali na oboch scénach. Takýto kolaboratívny prístup nie je bežný, lebo ilustrované zákazky sú takmer vždy v rukách jedného autora. Bolo preto výzvou rozdeliť motívy tak, aby sme vedeli skĺbiť tri celkom rozdielne rukopisy.

Aké sú momentálne aktivity Asociácie ilustrátorov, ktorej predsedáš, a tvoje úlohy v rámci nej?

V súčasnosti sme ASIL nastavili do režimu, v ktorom funguje to najpodstatnejšie – webová stránka, cez ktorú klienti oslovujú ilustrátorov. Na iné sprievodné aktivity sa momentálne nesústredíme. Ja osobne nemám popri práci toľko času venovať sa ASILu a ani samotná komunita nemá naliehavú požiadavku, ktorou by sme sa mali zaoberať. V minulosti sme v rámci ilustrátorských konferencií PIKTO diskutovali o rôznych peripetiách v spolupráci ilustrátorov s klientmi, ich finančnom ohodnotení, naceňovaní prác a tiež právnych aspektoch ilustrovania. Všetko to boli veľmi žiadané témy. Po poslednom PIKTE som si povedal, že nadišiel čas prejsť od slov k činom. Posledné dva roky som sa venoval príprave materiálov, z ktorých by mohli autori vychádzať, keď sa dostanú do úzkych a tiež pre začínajúcich ilustrátorov by boli akousi rukoväťou pri naštartovaní kariéry. Takéto informácie u nás chýbali. Zároveň som zistil, že tieto informácie sú použiteľné nielen pre ilustrátorov, ale aj dizajnérov alebo fotografov. Tie princípy sú naprieč rôznymi kreatívnymi odvetviami veľmi podobné. Je to široká téma, na ktorú nie je dostatočný priestor prezentovať ju v celej svojej šírke. Určite by si zaslúžila samostatný článok. Kto však bude mať záujem, všetky informácie nájde na webovej stránke ASIL: https://www.asil.sk/.

Na akom projekte, publikácii aktuálne pracuješ?

Momentálne pracujem na viacerých knihách pre deti s výbornými ilustrátorkami Petrou Lukovicsovou, Simonou Čechovou, Luciou Žatkuliakovou a Tinou Minor. Popri tom sa venujem tiež UX a UI dizajnu pre rozhranie VR a z času na čas pripravím nejakú webovú stránku. Naposledy napríklad pre výstavu Slovenského múzea dizajnu v Hurbanových kasárňach v Bratislave 100 rokov dizajnu.

Na záver som si nechal jednoduchú otázku, na ktorú odpovedať je zväčša zložité: aké sú tvoje kritériá pre kvalitný grafický (knižný) dizajn?

Kvalitu vnímam v dvoch rovinách. Prvá je taká, že dizajn je funkčný, výborne funguje z praktickej stránky. V takomto prípade môže byť postavený aj na určitých konvenciách, drží sa v úzadí, skrýva sa v detaile. To je v poriadku, lebo vzhľadom na zadanie nie je žiaduce, aby dizajn prerážal obsah. Druhá, istým spôsobom opačná rovina, je kvalita, ktorá sa prejavuje v originalite dizajnu, jeho invenčnosti, posúvaní hraníc, prístupov, určitej extrovertnosti. Vtedy sa dizajn dostáva do polohy autonómneho autorského diela a má v sebe iskru. Obe roviny sú dôležité a nevnímam, že by sa vylučovali.

Ján Kralovič študoval Dejiny umenia a kultúry na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. V rokoch 2012 – 2016 pôsobil ako vedecko-výskumný pracovník na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V súčasnosti pôsobí na Katedre dejín a teórie umenia VŠVU.