Ideály a paradoxy civilizovanej ženy

Nie každá vysoká umelecká škola sa môže pochváliť takou rozsiahlou publikačnou činnosťou ako Vysoká škola umeleckopriemyselná v Prahe. V jej nakladateľstve vychádza každoročne desiatka publikácií, ktoré sú výsledkom vedecko-výskumnej a umeleckej práce jednotlivcov či kolektívov katedier. Od roku 1996, kedy nakladateľstvo vzniklo, vyšlo v ňom množstvo pôvodných a prekladových publikácií, monografií, učebníc, skrípt, dizertačných prác a katalógov. Publikácie prešli kritériami výberu edičnej rady a získali podporu grantových agentúr, bez ktorých by nevznikli. Za zmienku stoja napríklad tituly: Lada Hubatová-Vacková, Cyril Říha (eds.): Husákovo 3 + 1: Bytová kultura 70. let, Lada Hubatová-Vacková, Martina Pachmanová, Pavla Pečinková (eds.): Věci a slova: Umělecký průmysl, užité umění a design v české teorii a kritice 1870 – 1970, Milena Bartlová, Jindřich Vybíral a kol.: Budování státu. Reprezentace Československa v umění, architektuře a designu alebo Martina Pachmanová: Civilizovaná žena: Ideál i paradox prvorepublikové vizuální kultury. Priniesli množstvo pozoruhodných tém a nových pohľadov a zároveň sú príkladom dôslednej prípravy a využitia synergie: voľne sprevádzali rovnomenné výstavy, ale predovšetkým sú samostatný a rovnocenný doklad vedecko-výskumnej práce bádateľov. Môžeme ich priradiť k čoraz väčšiemu počtu publikácií teritoriálne a časovo zameraných na existenciu spoločného štátu Československa, ku ktorému sa po rokoch vracajú, avšak už z pohľadu samostatných nástupníckych štátov.

Venujme sa však téme ženskej emancipácie, ktorá v čase budovania Československa bola jednou z kľúčových. Martine Pachmanovej sa ju podarilo obsiahnuť v monografii Civilizovaná žena: Ideál i paradox prvorepublikové vizuální kultury. Niet pochýb, že nezávislá, pracujúca, produktívna žena, starajúca sa o domácnosť, ale aj osvoj vzhľad a fyzický a duševný rozvoj sa stala nielen významnou postavou zobrazovanou v kultúre, umení a masmédiách medzivojnového obdobia: mala napĺňať predstavu modernosti a pokrokovosti vzniknutého štátneho útvaru. Hoci zobrazenie novej/ civilizovanej ženy reprezentovalo jej rôznorodé podoby a poslanie naprieč územím vtedajšieho Československa, autorka publikácie sa primárne venuje reprezentáciám prvorepublikovej ženy vo vzťahu k českej vizuálnej kultúre. Svoj zámer vysvetľuje v úvode: „V titule tejto knihy figuruje pojem prvá republika, teda celok kozmopolitný a mnohonárodný. Pokiaľ sa napriek tomu venujem na týchto stránkach predovšetkým českej vizuálnej kultúre, nie je to výraz marginalizácie etnicky alebo jazykovo odlišných skupín. Dôvodom je jednak odlišný vývoj ženskej emancipácie na Slovensku, jednak miera rezonancie pojmu ‚moderná‘ a či ‚civilizovaná‘ žena v dobovej vizuálnej kultúre a v diskusiách s ňou spätých.“ (s.14) Pachmanová venuje Slovensku skutočne nepatrnú pozornosť a na „subalterné“ postavenie slovenskej kultúry (s ním aj ženy) vo vzťahu k pokrokovému modernizmu spriahnutého s technickými inováciami a priestorom veľkomesta upozorňuje vybranými zástupnými dobovými písomnými a vizuálnymi prameňmi. Tie situujú slovenskú ženu do rurálneho prostredia spätého s prírodou a s ornamentom (výšivkárskym umeleckým remeslom) či prácou pre potreby národa. Svedčí o tom expozícia bratislavského výrobného družstva Detva a ženského spolku Živena na výstave Výstava moderní ženy v Brne v roku 1929, ktorá v snahe demokraticky obsiahnuť všetky oblasti ženskej práce prezentovala artefakty remeselnej ľudovej umeleckej výroby (textil, keramika, drevené hračky atď.) a etnografické fotografické dokumenty Karola Plicku. Žiada sa doplniť, že tento rigidný obraz slovenskej ženy, jej primknutosť k zemitému folklóru ako anonymnej matrilineárnej tradícii, implikuje poslanie spolku Živeny, ktorý paradoxne držali pevne vo svojich rukách muži. „Muži vo výbore ženského spolku najprv vymedzili rozsah činností, kládli podmienku pôsobiť na prostý ľud a zvlášť na formovanie ženskej populácie prostredníctvom krásnej literatúry a potom kritizovali nenáročnosť textov. Domáce ženské hnutie marginalizovali a úvahu o charaktere ženskej otázky vo svete podávali so značne deformovaným, až zosmiešňujúcim tónom. Antifeminizmus dostal vo vydaniach Živeny v 80. a 90. rokoch 19. storočia väčší priestor než feminizmus.“ ¹ Reprezentácia slovenskej ženy-vyšívačky, tak ako to potvrdzujú mnohé pramenné materiály, vychádza zo samého inštitucionálneho rámca Živeny, ktorý z dôvodu neúspešného presadzovania projektov pre dievčatá obrátil „pozornosť na slovenské ľudové výšivkárstvo, na zhromažďovanie ľudovoumeleckých výrobkov a propagáciu slovenského ľudového umenia“.² Toľko k obrazu Slovenska reprezentovaného cez folklór, ľudovoumelecké výrobky a salašnícke produkty, z ktorého sa nevieme dodnes vymaniť. Konflikt medzi modernou, tradíciou a avantgardou a ženskou otázkou predstavuje jeden zo zásadných problémov obsiahnutých v dielach česko-slovenských umelcov, dizajnérov, architektov, fotografov, filmárov, publicistov, žien ako aj mužov, má však rozmanité podoby.

Modernizácia a civilizácia v kontextoch

Martina Pachmanová je autorkou niekoľkých zásadných monografií, ktoré výraznou mierou prispeli k reflektovaniu feministických a genderových otázok v oblasti dejín umenia a kurátorstva, a postava modernej a civilizovanej ženy sa stala dlhotrvajúcim záujmom jej bádateľskej práce: „V súvislosti s inými výskumnými projektmi, ktoré ústili do autorských monografií, alebo s čiastkovými štúdiami publikovanými v kolektívnych monografiách som sa tejto – čiastočne fiktívnej a mytologizovanej a čiastočne reálnej a žitej – postave v minulosti mnohokrát venovala, aby som znovuobjavovala jej nové podoby a prekvapivé súvislosti.“ (s. 13) Tento paradox a mnoho ďalších, ktoré autorka postupne v jednotlivých kapitolách monografie odkrýva, naznačuje nejednoznačnosť a komplikovanosť civilizovanej a modernej ženy (v modifikovanej podobe súbežne v Európe ako „Neue Frau“, la femme nouvelle“, „modern woman). Hoci prívlastok civilizovaná môžeme považovať za špecifikum českého prostredia, symbol novozaloženého štátu, ktorého modernosť a demokratickosť mala reprezentovať dovnútra i navonok, vo všeobecnosti však vyjadruje modernistické hodnoty, ako sú pokrokovosť, racionalitu, poriadok, ktorými sa mala nová éra odlíšiť od všetkého necivilizovaného, nekultivovaného a prírodného. Pachmanová je pri názve publikácie konzistentná. Hoci odkazuje na výstavu a publikáciu Civilizovaná žena: Jak se má kultivovaná žena oblékati / Zivilisierte Frau: Wie sich eine kultivierte Frau ankleiden soll a s ňou súvisiaci notoricky známy ikonografický motív muža strihajúceho ženský vrkoč³(v grafickom spracovaní od Zdeňka Rossmanna), grafická úprava vonkajšej obálky naň tautologicky nenadväzuje. Étos novej éry symbolizuje telo mladej, zdatnej, pružnej, svižnej, aktívnej a odvážnej ženy (tanečnice zo školy Milče Mayerovej).

Celý článok nájdete v časopise Designum 1/2023 na s. 74
Predaj časopisu Designum
Ospravedlnenie za chybne uvedenú predajnú cenu