Držať sa línie. Miroslav Cipár (8. 1. 1935 – 8. 11. 2021)

Písať o významnom človeku v akejkoľvek oblasti môže znamenať pre toho, kto sa o to pokúsi, celkom riskantnú situáciu. Ak chce priblížiť osobnosť dostatočne komplexne, nemal by vynechať nič dôležité, aby jej nezostal nič dlžný. Zodpovednosť ešte narastá pri takom výnimočnom autorovi, akým bol Miroslav Cipár. Ľubomír Longauer ho v titule jednej z výstav nazval univerzálnym tvorcom¹, v čom mu treba dať za pravdu. Slovenský grafik, ilustrátor, maliar, sochár a medailér Miroslav Cipár totiž patrí k najvšestrannejším a v mnohom aj najaktívnejším umelcom uplynulých viac ako šiestich desaťročí. V roku 2022 mu Slovenské centrum dizajnu pri príležitosti Národnej ceny za dizajn udelilo Cenu za dlhodobý kultúrny prínos v oblasti dizajnu, čo ešte potvrdilo dôležitosť jeho práce. Nešlo o prvé ocenenie kvality Cipárovej tvorby. Výpočet domácich i medzinárodných ocenení by predstavoval dlhý zoznam, zahŕňajúci okrem iného Cenu Ľudovíta Fullu či Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Napriek oceneniam náš záväzok voči nemu ešte nie je vyrovnaný. Predkladaný text sa usiluje túto podlžnosť aspoň čiastočne splatiť. Príspevok je (s priznaním klišé) len malým ohliadnutím za veľkým človekom. Nekladie si ambíciu zachytiť celú jeho tvorbu, na to by nestačila ani kniha, a to je ich už o ňom napísaných niekoľko. V texte sa pokúsim priblížiť to, aký Miroslav Cipár bol, a prečo je dôležité o jeho význame hovoriť.

Ku koreňom presvedčenia

Miroslav Cipár sa narodil v roku 1935 v osade Semeteš, miestnej časti obce Vysoká nad Kysucou. Miesto jeho rodiska sa spája s jedným z najhorších obrazov 2. svetovej vojny na našom území, semetešskou tragédiou. Skupina pronacistickej ruskej oslobodeneckej armády, nazývanej vlasovci, 20. apríla 1945 popravila 21 miestnych mužov vo veku od 16 do 61 rokov ako odplatu za to, že partizáni zaútočili mínami na ich ustupujúcu jednotku. Jediným preživším tejto masovej popravy bol otec Miroslava Cipára, podnikateľ a hospodár Štefan Cipár. Spolu s rodinou sa vrátil z USA len tri roky pred narodením syna Miroslava. Guľka „rany istoty“, ktorú mu počas popravy jeden z katanov mieril na zátylok, prešla krkom a vyšla tvárou bez toho, že by mu spôsobila smrteľné zranenie. Vďaka tomu prežil ako dôležitý svedok zverstiev voči civilistom v závere 2. svetovej vojny. Ako „amerikán“ s prozápadnou a prodemokratickou orientáciou nebol po skončení 2. svetovej vojny žiaducou osobou pre novonastolený režim. Po nástupe komunistov k moci v roku 1948 mu majetok znárodnili a stal sa vo svojom podniku vedúcim a vo vlastnom dome nájomníkom. Zložitá rodinná situácia a otvorená demokratická výchova formovali osobné a politické postoje Miroslava Cipára. Na celý život to predurčilo jeho pevné presvedčenie o hodnotách slobody a odpor voči akémukoľvek totalitnému režimu. K rozvíjaniu jeho spoločenskokritických názorov zaiste prispeli aj početné zahraničné študijné a pracovné cesty, ktoré absolvoval najmä v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch do západných krajín aj do krajín Ďalekého východu.

Cipárov neoblomný svetonázor sa napokon preukázal aj v úplnom závere totality, keď zohral významnú úlohu vo formovaní Verejnosti proti násiliu (VPN). Práve v jeho ateliéri sa 19. novembra 1989 stretla skupina výtvarníkov podporujúcich snahy o spoločenské zmeny a spísali prvé revolučné vyhlásenie. Miroslav Cipár sa stal jednou z dôležitých osobností novembra ’89 a ešte krátko po páde režimu pôsobil v koordinačnom centre VPN. Skromnosť a presvedčenie o vlastnom určení vo výtvarnom umení ho priviedli k rozhodnutiu, že krátko po voľbách v júni 1990 sa vo VPN prestal angažovať a pôsobil znova ako výtvarník v slobodnom povolaní. Veril, že umeleckou tvorbou, ako aj prostredníctvom komunikačného dizajnu dokáže rovnako významne naplniť svoje spoločenské úlohy.

Stať sa tvorcom

V roku 1953 po absolvovaní gymnázia v Žiline nastúpil Cipár na štúdium slovenského jazyka a výtvarnej výchovy na Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Po dvoch rokoch prestúpil na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, kde pokračoval v rokoch 1955 – 1961 štúdiom grafiky a monumentálnej maľby u profesorov Vincenta Hložníka a Petra Matejku. Už počas štúdia koncom päťdesiatych rokov sa začal profesionálne venovať knižnej ilustrácii. Veľká časť bola pre detského čitateľa. V ilustračnej tvorbe sa vyhýbal realistickému jazyku a prílišnému lipnutiu na „doslovnosti“ zobrazeného. Vďaka tomu sa jeho návrhy vzďaľovali prvoplánovosti a neboli len nutným doplnkom textu. Dokázali text obohatiť a rozprúdiť fantáziu čitateľa, spraviť z neho aj diváka. Knihy sa vďaka jeho ilustráciám stali vizuálne sýte, sebavedomé, podnecujúce zážitok z média mimo jej textového obsahu, avšak bez úsilia príliš ambiciózne ho prekračovať. I keď boli istým spôsobom od textu odsadené, zároveň s ním boli myšlienkovo prepojené.

Celý článok nájdete v časopise Designum 1/2023 na s. 56
Predaj časopisu Designum
Ospravedlnenie za chybne uvedenú predajnú cenu