Dialógy SK Malé a väčšie témy slovenského dizajnu

V Satelite, galérii dizajnu SCD sme vo februári otvorili výstavu prezentujúcu projekty, ktoré Slovenské centrum dizajnu pripravilo pri príležitosti slovenského predsedníctva v Rade EÚ. Oba projekty, Dialógy SK i Hľadanie krásy, sa po viacerých zahraničných prezentáciách, kde ich navštívili tisíce ľudí, prvýkrát predstavili domácemu publiku a i tu vzbudili pomerne veľký ohlas. Prispela k tomu kombinácia viacerých faktorov súvisiacich s účelom projektov, výberom spolupracovníkov i vystavujúcich autorov a určite aj s inovatívnou formou prezentácie oboch výstav. Pri ich tvorbe sa nepočítalo so spoločným predstavením v rámci jedného výstavného priestoru, no projekty spolu, aj vďaka svojej interaktivite, fungujú a divákom umožňujú hravou formou spoznávať predstavenú tvorbu. Kým autorky projektu Hľadanie krásy sa zámerne nezamerali na prezentáciu krásy výhradne v domácom kontexte, projekt Dialógy SK mal naopak za cieľ vytvoriť obraz toho, čo si krajiny Európskej únie môžu predstaviť pod pojmom súčasný slovenský produktový dizajn.

Kurátorky a autorky projektu Dialógy SK, Katarína Hubová a Adriena Pekárová, hovoria v úvodnom texte o schopnosti „dizajnu tlmočiť správy – nielen o myšlienkach tvorcov, o ich východiskách a cieľoch, ale aj o širšom kontexte, v ktorom vznikajú – o prostredí, spoločnosti, histórii krajiny, lebo to všetko preniká do hlbších vrstiev mysle, motivuje, formuje…“. Tlmočenie správ sa stalo leitmotívom celého projektu. Kurátorky sa rozhodli ukázať nielen finálny produkt, ale aj príbehy, ktoré stoja za ním, a pochopenie ktorých môže v konzumnej spoločnosti primäť ľudí rozmýšľať nad hodnotou vecí. Celé to podčiarkli názvom upozorňujúcim percipienta, že sa zúčastňuje na akomsi symbolickom rozhovore. A i keď bol projekt prioritne koncipovaný pre zahraničného návštevníka, ktorého k dialógu často privedie nový kontext a iný pohľad, kurátorky sa domnievajú, že ešte aktuálnejšia výzva k rozhovoru je v domácom prostredí, kde sa malá dizajnérska komunita dobre pozná a je k sebe kritickejšia.

Vráťme sa však k tomu, že výstava mala povedať niečo o slovenskom dizajne smerom do zahraničia, pretože to bol jej účel a samozrejme ovplyvnil aj výber prezentovaných diel. O tom hovorí výstižný podtitul Malé a väčšie témy slovenského dizajnu, ktorý odzrkadľuje rozmanitosť obsiahnutú vo výbere 23 dizajnérov, značiek a firiem. Ako hovoria kurátorky: „Ponúkli sme výber toho, čo považujeme za aktuálne a živé pre slovenský dizajn v súčasnosti, čo reflektuje naše hodnoty, kreativitu, intelektuálnu úroveň aj technickú úroveň dizajnu.“ Snažili sa vytvoriť ucelený pohľad o domácej tvorbe, v ktorej momentálne prevládajú mladí dizajnéri, samostatne či v malých zoskupeniach nadväzujúci spolupráce s firmami, alebo rozbiehajúci vlastnú sériovú výrobu (Štúdio ALLT/Elena a Peter Simoník, Designend/Ondrej Eliáš, Mejd/Katarína Beličková a Štefan Nosko, Monada/ Monika Paholková, Puojd/Michaela Bednárová). Slovenský dizajn tvoria aj firmy, ktoré autorky rozdelili do troch podskupín. Prvou sú tie, ktorým sa podarilo prežiť bývalé politické režimy a udržiavajú špičkovú kvalitu priemyselnej produkcie skĺbením tradície a dobrého dizajnu (Rona, a. s., Lednické Rovne/Patrik Illo, Novesta/Lukáš Beliansky). Druhú podskupinu tvoria firmy vytvorené už po roku 1989, ktoré síce nemajú storočnú tradíciu, nejaký čas sa však už na našom trhu pohybujú a rovnako stavajú na premyslenom dizajne (Brik/Ivan Čobej, Tuli/Michal Staško). Ako tretí príklad spolupráce dizajnéra a veľkej firmy prezentujú slovenského návrhára pracujúceho pre zahraničnú firmu (TON/Michal Riabič). Ďalšími predstavenými oblasťami sú dizajn prelínajúci sa s remeslom alebo voľným umením (Richard Seneši, Michal Hanula, Markéta Nováková a Mira Podmanická, Andrea Ďurianová, Petra Arbetová, Tibor Uhrín, Mária Račeková) a dizajn experimentujúci s novými technológiami, materiálmi a oblasťami (Silvia Lovasová, Sylvia Jokelová, Tomáš Brichta). Podtitul výstavy je dobre vizualizovaný aj vystavením lietajúceho auta Štefana Kleina, k nemu ako protipól autorky vybrali trojkomorového šarkana, ktorý vznikol ako diplomová práca Lucie Karpitovej. Čomu však v slovenskom dizajne prináleží pomenovanie malé a čomu veľké, záleží tak trochu aj od uhla pohľadu.

Výber autorov, ktorí tvoria produktový dizajn – nábytok, interiérové doplnky, keramiku, sklo, šperky, módne doplnky, ale i transport dizajn a hudobné nástroje, vykresľuje prierez generáciami od najmladších profesionálnych dizajnérov až po dlhoročne etablovaných nielen v slovenskom, ale aj českom priemysle. Dôvodom, pre ktorý sa vo výbere neobjavili aj iní aktívni autori či celé oblasti dizajnu bolo (okrem zámeru prehľadnej a jasnej prezentácie) aj to, že išlo o putovnú výstavu, ktorá mala európske krajiny precestovať v jednom väčšom aute. „Fakt, že išlo o putovnú výstavu ovplyvnil všetko, výstavnícky koncept aj výber exponátov. Museli sme vyberať také, ktoré neboli príliš krehké ani rozmerné, aby zniesli opakovaný transport – balenie, rozbaľovanie, inštalovanie a bolo možné ich ochrániť… Keďže sme vopred nepoznali priestory, kde sa bude výstava inštalovať, musel byť výstavnícky koncept dobre adaptovateľný na rôzne okolnosti, jednotlivé prvky sa museli dať ľahko rozložiť a sfunkčniť, aby výstava nestratila svoju výpovednú hodnotu, či už sa inštaluje na rozľahlom priestore alebo veľmi limitovanom.“

S týmto zadaním si museli poradiť i prizvaní autori celkového vizuálneho štýlu výstavy Matúš Lelovský a Peter Liška. Tí si za východiskový bod zvolili čiernu plochu, z ktorej sa divákom postupne vynárajú jednotlivé príbehy. V katalógu a na webovej stránke obrazne, v inštalácii výstavy doslovne. Každý vystavujúci v nej dostal jeden stôl fungujúci, okrem výstavníckeho podstavca, aj ako interaktívny svetelný objekt. Keď sa k nemu návštevník priblíži, rozsvieti sa a odkryje krátku citáciu autora, príbeh súvisiaci s produktom, ktorý vystavuje. Stolov je spolu 24 (jeden obsahuje úvodný text k výstave) a sú sériovo prepojiteľné, takže môžu fungovať v jednom, ale i viacerých zoskupeniach, podľa potrieb výstavného priestoru. Výstavný systém, ktorý do „vážnej“ výstavy vniesol prvok hry, no pritom nezatienil vystavené exponáty, vznikol pre potreby tohto projektu, je však zrejmé, že sa bude v budúcnosti využívať ďalej. Výnimočný je nielen aktuálne vyvinutou súčiastkou, ktorá funguje ako senzor pohybu a spúšťa osvetlenie stola, ale i variabilitou celého systému, jednoduchou montážou a demontážou a pomerne priestorovo nenáročným skladovaním. V rámci tejto výstavy možno s trochou humoru povedať, že je aj spravodlivý, pretože každému prezentovanému vymedzil rovnaký priestor jedného štvorcového metra. Niektorým exponátom, najmä tým nábytkovým, by však väčší priestor prospel, napr. vystavenému stolu Argo od Ivana Čobeja, ktorý je navrhnutý ako súprava dvoch stolov, no na výstavu sa zmestil iba jeden, alebo kolekcii material basic od Richarda Senešiho, ktorá je oveľa pestrejšia ako ukazuje výber. No tu sa opäť dostávame k obmedzeniam, ktoré musela výstava rešpektovať. Čo sa týka inštalačného systému, je dôležité ešte povedať, že plochy stolov sú navrhnuté tak, aby na ne bolo možné i premietať videá (Klein, Karpitová). A zároveň je dostatočne odolný, keďže počas piatich mesiacov, v ktorých absolvoval päť výstav, a teda desať presunov, potreboval minimálny počet opráv.

Súčasťou projektu je už spomínaný katalóg a webová stránka dialógy.sk1 , kde si môžu návštevníci v angličtine (na webovej stránke aj v nemčine) prečítať opäť spomínané citácie a dozvedieť sa niečo viac zo životopisu autorov. Na výstave v Berlíne sa dokonca nachádzali i preklady textov katalógu do nemčiny a na výstave v Satelite do slovenčiny. Ak mal však návštevník (výstavy alebo webovej stránky) záujem pozrieť si o vystavujúcom niečo viac z jeho tvorby, poprípade ho chcel kontaktovať, mohol naraziť na problém. Až pri siedmich z 23 vystavených subjektov nenájdete odkaz na ich webové stránky, s ktorých neexistenciou si však kurátorky neporadia. A i keď v tomto prípade nejde o veľtrh alebo predajnú výstavu, kde je nadväzovanie kontaktov a obchodná činnosť dôležitejšia ako pri prezentačnej výstave, myslím si, že pri zmysluplnej prezentácii je to v súčasnosti už viac ako samozrejmosť.

Výstavu v piatich krajinách videlo okolo desaťtisíc návštevníkov, k čomu prispelo viacnásobné výborné načasovanie. V spomínanom Berlíne, kde výstava odštartovala svoju púť, bola súčasťou Medzinárodného festivalu dizajnu DMY (DMY International Design Festival Berlin) a zároveň sa konala v galérii designtransfer, ktorá je výstavným priestorom Univerzity umení, takže návštevnosť bola vysoká. V Londýne sa v čase jej trvania konal Deň otvorených dverí (Open House London 2016) a vo Viedni medzinárodné podujatie týždňa dizajnu (Vienna Design Week). Okrem týchto miest bola výstava inštalovaná v Madride a vo Varšave. Vo Viedni, Varšave a v Londýne sa konala v slovenských inštitútoch, čo v súvislosti s číslom návštevnosti a cielenou prezentáciou zahraničným návštevníkom nie je optimálna voľba. To je však už pravdepodobne otázka na MZV a EZ SR, ktoré výstavu špeciálne ponúklo svojim ambasádam a inštitútom.

Na záver by bolo možno vhodné porozmýšľať nad tým, čo celý projekt našej krajine či samotným dizajnérom priniesol. I Jana Németh sa vo svojom článku2 kriticky zamýšľa, či by nebolo vhodnejšie a užitočnejšie, aby radšej plnila úlohu pri inšpirovaní domácich tvorcov a firiem, a teda možno pomohla rozbehnúť spolupráce a investície do dizajnu. Bolo by však naivné myslieť si, že to by pomohlo krajine, v ktorej dlhodobo nefunguje spolupráca dizajnérov v priemyselnej výrobe, čo dokumentuje i pomer jednotlivcov či malých značiek na výstave k veľkým firmám. O tom, prečo je to tak, sa však hovorí už veľmi dlho, žijeme v tomto systéme desaťročia a i keď pôvodne sa tomu mal venovať i tento článok, myslím, že je to téma, ktorá si by si zaslúžila rozsiahlejší prieskum ako zo zdrojov jednej výstavy koncipovanej na celkom inom princípe s cieľom prezentácie. Žiadna krajina sa predsa nechce navonok prezentovať tým, čo v nej nefunguje, nad tým by sa mala zamyslieť v rámci svojich hraníc. Ak sa však mám vrátiť k zmysluplnosti výstavy, budem z rovnakého článku citovať Adrienu Pekárovú: „Dizajn je dobrý prostriedok na komunikáciu aj so širokým obecenstvom, lebo je prístupný. Možno nás niekto ako krajinu vôbec nepozná, ale počul už napríklad o lietajúcom aute Štefana Kleina. Zrazu ho uvidí v kontexte s inými zaujímavými vecami a už si našu krajinu bude vedieť zaradiť na mape Európy.“ Ako však zároveň dodáva, Európa je plná skvelého dizajnu a výborného umenia, a preto šírenie vedomosti o slovenskej produkcii nemôže byť jednorazová záležitosť.

Helena Veličová je manažérkou galérie dizajnu Satelit.

Poznámky

¹Stránka www.dialógy.sk bude v budúcnosti presmerovaná na webové sídlo Slovenského centra dizajnu.

²Článok uverejnený v Denníku N z 18.9.2016 https://dennikn.sk/561256/kazdemu-dizajnerovidali-rovnaky-priestor-a-takto-to-dopadlo/