92XXX22 MIROSLAV DEBNÁR. Príbehy interiérov, interiéry s príbehom

Kniha o dizajnérskom diele Miroslava Debnára už svojím názvom 92XXX22 naznačuje určitú časovú a kvalitatívnu kontinuálnosť jeho práce a možno povedať, že je v nej zakódovaná aj hravosť a schopnosť kreatívne manévrovať v priestore všetkými smermi. Túto značku alebo kód, ktorý graficky funguje tak horizontálne, ako aj vertikálne Debnár použil už pre výstavu ku svojej päťdesiatke (92XXX22). Pripravil si tak možnosť používať tento „vzorec“ pre každú dekádu končiacu dvojkou… Aj keď Mira Debnára poznám a sledujem takmer celú jeho profesionálnu kariéru od ukončenia štúdia dizajnu na Vysokej škole výtvarných umení, keď tu pokračoval ako asistent, je pre mňa zaujímavé a aj vzrušujúce, keď jeho prácu môžem vidieť zosumarizovanú v tejto knihe. Publikácia je nápadito zložená a informácie sú navrstvené vo viacerých rovinách. V prvom rade poskytuje bohatú obrazovú dokumentáciu celého diela, ktoré pozostáva v prevažnej miere z tvorby interiérov navrhnutých a zrealizovaných na zákazku.

Bez ohľadu na to, či sú to interiéry bytov, rodinných domov alebo verejných či firemných priestorov, Miroslav Debnár pristupuje ku každému zadaniu rovnako poctivo, zodpovedne a čo je v súčasnosti zaujímavé, pracuje tradičnými, z dnešného pohľadu až romantickými metódami. Kreslí a tvorí na rysovacej doske a potom pokračuje výrobou priestorového modelu v dielni. Azda aj práve preto dospieva ku osobitému výsledku. V knihe sú zmapované najmä dve etapy dizajnérskej tvorby, ktoré istý čas, v deväťdesiatych rokoch a v prvej dekáde milénia, prebiehali paralelne. Tú prvú, nábytkovo-solitérnu poznám aj z našich spoločných výstav v jeho rodnom Lučenci, v ním navrhnutom priestore D-nábytku a tiež z výstav organizovaných Slovenským centrom dizajnu v rámci veľtrhu Nábytok a bývanie v Nitre s názvom Fórum dizajnu. Obidvaja sme boli ovplyvnení postmodernou v dizajne, obidvaja však úplne inak. Obidvom sa nám nechcelo ísť do priemyselnej výroby, ale vyžívali sme sa v kreatívnejšej a slobodnejšej tvorbe solitérov, väčšinou s úplnou autorskou kontrolou pri ich realizácii.

Tvaroslovím Debnár reagoval na ešte sviežu strunu postmoderného diania. Cítil som, že pre Mira Debnára bola tvorba nábytku skôr kreatívnym tréningom, hrou a potrebou vyrobiť niečo z materiálu, ktorý mohol viac ovládnuť. Jeho pozornosť sa postupne čoraz viac sústreďovala na architektúru a tvorbu súkromných interiérov, do oblasti, ktorá sa vlastne v tých časoch iba začala rozvíjať ako určité „panské huncútstvo“. Dnes je tvorba interiérov jeho doménou. Práve pri ich zhrňujúcom komprimovanom podaní v obrazovej časti monografie sa javí zreteľnejšia jeho cesta vychádzajúca z DNA postmoderného štýlového výrazu, ktorej stopy sú zreteľné až podnes, aj keď v priebehu času došlo k určitej minimalizácii štýlu. Pri prezentácii interiérov sú zreteľné stopy a vplyvy objednávateľov – však oni boli hýbateľmi deja – , čo reflektuje aj zvýrazňuje príbehová časť textov. Práve táto rovina príbehu tvorby interiérov vyjadruje poučný a konkrétny proces vzťahových situácií medzi dizajnérom a objednávateľom, ktorých výsledkom sú Debnárove personalizované interiéry a špecifické životné priestory klientov. Práve z tohto hľadiska sú aj zaujímavou vývojovou stopou osobných preferencií objednávateľov, ktoré musel Debnár pretlmočiť do reči dizajnu a objektov ako svedkov vkusového vývoja.

Celý článok nájdete v časopise Designum 1/2023 na s. 70
Predaj časopisu Designum
Ospravedlnenie za chybne uvedenú predajnú cenu