Ema má tablet – Školské písmo v digitálnej ére

Súčasné písané písmo, ktoré sa používa na slovenských školách bez výrazných zmien takmer 100 rokov, pozná každý pedagóg, žiak aj rodič. Metóda a forma výučby pomocou šlabikárov sa v posledných desaťročiach menila a dnes si školy môžu dokonca vyberať z rôznych typov. Rokmi sa šlabikáre zdokonaľujú, texty sa prispôsobujú žiačikom a ich vnímaniu, kladie sa dôraz na rozvoj porozumenia čítaného textu. Obsah šlabikárov sa neustále mení, ale šablóny písma, podľa ktorých sa deti učia písať, ostávajú rovnaké. Súčasné spojité písané písmo, ktoré sa používa v slovenskom školstve, sa od tridsiatych rokov minulého storočia takmer vôbec nezmenilo. Za ten čas prešlo drilom písania tej istej abecedy už niekoľko generácií.

Rovnako ako zdokonaľovanie metodiky čítania si zaslúži úpravu aj školské písmo, aby vyhovovalo súčasným požiadavkám. Školské písmo je v súčasnosti veľmi naklonené a úzke, čo by malo motivovať žiakov neskôr písať rýchlejšie. Hoci je naklonené písmo možno napísať rýchlejšie ako rovné – stojaté, príliš naklonené písmo je nevhodné pre ľavákov a dyslektikov (je ťažko čitateľné). Hlavnou slabinou školského písma používaného v súčasnosti je, že nie je zdigitalizované a nedá sa používať ako font. To prináša mnohé problémy učiteľom, grafickým dizajnérom a vydavateľstvám.

Z tohto dôvodu vznikol náš projekt, ktorý sa venuje problematike spojitého písma používaného v slovenskom školstve, s cieľom vytvoriť jeho vylepšenú zdigitalizovanú verziu. Výskum sme zamerali na to, aby sme zistili, prečo je školské písmo zúžené a príliš naklonené, ako vznikali šlabikáre a ako fungovalo školstvo na našom území.

História výučby písania a čítania je veľmi úzko spätá s politickým a náboženským prostredím. Vývoj latinky, ktorou sa píše dnes na slovenských školách, môžeme sledovať od roku 1849. Pred latinkou sa používalo v šlabikároch aj nemecké písmo švabach a novogotické písmo. Naučiť sa písať a čítať dlho nemali možnosť všetci, ale iba určité spoločenské vrstvy. Až vďaka školskej reforme Márie Terézie, ktorá vydala roku 1777 osobitnú študijnú osnovu Ratio educationis, sa na území Uhorska zaviedla povinná školská dochádzka pre deti vo veku od šesť do dvanásť rokov. Potom začali vznikať aj nové metódy vyučovania čítania a písania, teda aj šlabikáre v českom jazyku s prenikaním slovenčiny. Spočiatku sa výučba orientovala iba na náboženský obsah, až neskôr sa začala prispôsobovať deťom pomocou básničiek a ilustrácií znázorňujúcich fonetickú a grafickú stránku jednotlivým písmeniek. 

V 18. storočí trvalo žiakom tri roky, kým sa naučili čítať a písať. Písmená sa museli učiť v abecednom poradí a slabikovať po slovensky a latinsky. Aj abeceda bola dvojaká – latinka a slovenský švabach. Tabuľka abecedy na začiatku šlabikára tak pôsobí ako vzorkovnica písma s mnohými verziami toho istého znaku (obr. 1, 2). Žiaci sa pod vedením učiteľa museli drilovať písanie a čítanie niekoľko rokov. Najstaršou učebnou pomôckou v školách boli tabuľky (drevené, voskové, v starovekom Grécku aj vyrezané do slonovej kosti) s predpísanými alebo vyrytými písmenami, na ktorých sa žiaci prstom učili ich tvary alebo ich prepisovali cez priesvitnú blanu.. Až po zvládnutí pohybu ruky pri jednotlivých písmenkách na tabuľkách mohol žiak začať písať aj na papier pomocou pierka a atramentu. Dnes žiaci používajú na precvičovanie rovno papier a pero alebo ceruzku. S postupným dostatkom papiera, písacích pomôcok, tabúľ a kried sa objavujú v šlabikároch aj cvičenia na rozpísanie ruky a prípravu na písanie (obr. 3).

Zmeny písacích nástrojov môžeme pozorovať aj pri predlohách tvarov veľkej a malej písanej abecedy v rôznych šlabikároch – abecedároch. Na začiatku prevládali ploché pierka, ktoré vytvárali vysoký kontrast tieňovania ťahov. V jednotlivých šlabikároch sa menili aj predpísané abecedy určené na výučbu písania. Vplyv na predlohu abecedy mali rôzne inšpirácie zo zahraničia a aj potreba rozdeliť žiakov na vyšší a nižší stupeň náročnosti. V Knihe maličkých z roku 1881 je vzorom písaného písma vtedajšie krasopisné anglické písmo s výrazným tieňovaním ťahov (obr. 4). Abecedy jednoduchých tvarov boli určené pre nižšie stupne ľudovej školy a ozdobnejšie pre školy meštianske a vyššie stupne ľudových škôl (obr. 5, 6).

Koncom 19. storočia niektoré krajiny na základe pokusov zaviedli stojaté písmo a naklonené považovali za neprípustné. Inšpiráciu stojatého písma môžeme vidieť v Čítanke pre školy obecné I. z roku 1895. V slovenských školách sa však skôr vyučovalo naklonené písmo, ktoré má pôvod v tvaroch písanej latinky a základ v renesančnej kurzíve. V roku 1932 ministerstvo školstva  prvýkrát zaviedlo jednotné tvary písmen a číslic (obr. 8). Na základe pokusov v školách sa priklonili k naklonenému písmu, ktoré je vhodnejšie na rýchlejšie písanie. Zaviedli tak aj pravidlo natočenia papiera, čo pochádza z 9 stor. n. l., keď si pisári menili sklon papiera, aby si lepšie videli cez ruku na predryhované riadky. Naklonenie papiera umožňuje žiakovi vidieť písmo zvisle, aj keď je naklonené voči píšucemu. To však nie je vhodné pre ľavákov, pretože si rozmazávajú práve napísané slová a pri písaní musia použiť väčší tlak na danú plochu ako praváci. Reformou roku 1932 sa zrušili aj hodiny krasopisu, a tak predkreslené tvary abecedy zjednodušili a odstránili tieňovanie ťahov – písmo sa tak stalo monolineárnejšie (obr. 9). K výrazným viditeľným tvarovým zmenám prešli napríklad písmená veľké M, N a A, ktoré boli prispôsobené k malým písaným písmenám m, n a a, takže sa dajú napísať bez prerušenia ťahu. Pri písmene t taktiež zvolili variant tvaru, aby sa dal napísať jedným ťahom.

K ďalším zjednodušeniam a drobným úpravám predlohy písmen a číslic prišlo až v Normalizovanej latinke z rokov 1953 – 1958 podľa metodiky Václava Pence. Mnohé písmena boli zúžené a zbavené ozdobných prvkov. Písmo sa tak stalo funkčné, čitateľné a uhladené. Ďalšou dôležitou požiadavkou bola aj svižnosť písania. Rýchlosť písania sa udáva množstvom napísaných písmen za určitý čas a nároky na žiaka sa zvyšujú školskými ročníkmi. Rýchlosť písania má vplyv na celkovú čitateľnosť textu, tvar písmen a sklon písania. Čím rýchlejšie sa človek snaží písať, tým sa^[i] zväčšuje jeho sklon písania a zužujú sa tvary písmen. Preto boli vtedy tvary písmen zúžené a podľa vtedajšej normy mal byť správny sklon písma 75 stupňov (prípustný je sklon od 60 do 90 stupňov).

V minulosti bola potreba písať rýchlo nevyhnutná, a to hlavne v obchodnom styku. Bolo potrebné zaznamenať zmluvy a dohody svižným, ale zato čitateľným písmom. V súčasnosti sa však funkcia písaného rukopisu zmenila. Na školách sa síce poznámky zapisujú ručne (a možno je len otázkou času, či sa to nezmení), no nároky na rýchlosť textu sú už také vysoké, že väčšina rukopisov je úplne nečitateľná. V reálnom živote sa ručné písmo takmer vôbec nepoužíva (maximálne na krátke poznámky a odkazy), pretože dlhé texty možno zaznamenať oveľa rýchlejšie na počítači a aj komunikácia sa zmenila z písomnej na elektronickú.

To neznamená, že by sa mali zrušiť hodiny písania v školách, mala by sa však zmeniť ich funkcia . Namiesto písania čo najväčšieho množstva znakov by hodiny písania mali slúžiť hlavne na čítanie a zdokonaľovania jemnej motoriky ruky. Hodiny písania by nemali byť hodinami krasopisu. K napodobovaniu predlohy a naučeniu pravidiel úhľadného a čitateľného rukopisu by sa malo pristupovať len v najnižších ročníkoch:  „ (…) kvality bežného rukopisu by mali dosiahnuť všetci žiaci, a to tým skôr, že sa lipne na presnom napodobovaní. V detailoch sa pripúšťajú odchýlky, a tak sa dosahuje osobitého výrazu. V individuálnom rukopise vyžadujeme písmo čo najjednoduchšie, celkom bez ozdôb, úsporné, keď ide o čas, nástroje, materiál a energiu.”^[i]

Didaktické materiály v súčasnom slovenskom školstve vychádzajú zo vzoru podobnému Normalizovanej latinke. Pri porovnávaní rôznych druhov písaniek sme zistili, že sa od seba líšia tvarom a hrúbkou linky. Dokonca v zošitoch nie je jednotná ani šírka riadkov, preto v jednom vydaní sa môže šírka riadkov líšiť aj na každej strane. Všetky tieto nezrovnalosti môžu byť pre prváčika mätúce, ak napríklad zmení školu a s ňou aj šlabikár a písanky. Tieto defekty a nezhody vznikajú hlavne preto, že u nás v súčasnosti neexistuje žiadna norma alebo manuál na učenie písania. Ani stále neexistuje zdigitalizované písané spojité písmo. Každý vydavateľ a autor šlabikára si tak vytvára vlastné pravidlá a používa rôzne verzie písaného písma.

Zdigitalizované sú len jednotlivé znaky v krivkách (obr. 11), ktoré treba manuálne pospájať, aby sme vytvorili slovo. Pritom samozrejme vznikne veľké množstvo chýb – deformácie tvarov a nevhodné napojenia, takisto nesprávne medzery medzi písmenami (obr. 12, 13). Vzhľadom na to, že školské písmo je príliš komplexné, nebola možná jednoduchá digitalizácia. Hoci ostatné učebné materiály sa už dlho používajú v digitálnej forme, školské písmo ako font stále neexistuje.

Niektoré štáty v Európe už majú za sebou digitalizáciu školského písma a vytvorenie pravidiel na jeho použitie. V roku 2013 Národné ministerstvo školstva Francúzskej republiky zaviedlo štandardizované písané písmo na školách. Súčasťou noriem je aj optimálne nastavená riadková sieť na výučbu písania. Zavedeniu dvoch voľne stiahnuteľných verzií (každý po 8 fontov) predchádzal niekoľkoročný výskum a štúdium francúzskych historických spisov. Napriek tomu, že nové francúzske školské písmo sa opiera o historické tvary, tak je primerane zjednodušené pre malých žiakov a vhodné aj pre predškolákov. Základná forma znakov je kolmá a vyčistená od ozdobných prvkov (obr.14), až neskôr sa žiakom pridáva naklonené a zložitejšie písmo (obr. 15). Takýto postup vyhovuje detskej ruke, ktorá sa postupne zdokonaľuje v jemnej motorike.

Aj na holandských školách sa deti s písaním a čítaním zoznamujú už v predškolskom veku v podobe sans-serifového písma (zloženého z jednoduchých čiar a oválov) a neskôr v škole prechádzajú na kurzívnu verziu. Aj v našich podmienkach sú deti zvedavé a často sa vedia podpísať aspoň paličkovým písmom, ktoré je dostatočne jednoduché pre menšie deti.

Potreba štandardizovať a digitalizovať školské písmo je aj v iných okolitých štátoch. Niektoré nachádzajú inšpiráciu vo svojej histórii, iné vytvárajú nové predlohy (fonty). Novovzniknuté fonty sa opierajú hlavne o výskumy v oblasti písania a individuálnych potrieb žiakov s vývinovými poruchami učenia (dyslektici, dysgrafici, dysortografici) a ľavákov. 

V Poľsku možno od roku 2015 používať na základných školách písmo Szkolnego (obr. 16), ktoré je inšpirované poľským vzorom písaného písma z roku 1971. Učiteľky si pomocou voľne prístupného generátora môžu vytvoriť vlastné pracovné listy, ktoré majú prednastavenú vhodnú veľkosť písma, šírku riadkov a kompozíciu obrázkov. Od tohto istého roku sa aj na chorvátskych základných školách používa štandardizované písané písmo – Školsko rukopisno pismo (obr. 17), ktoré navrhol Siniša Reberski z Jazykového inštitútu.

Spoločne sa snažíme na školské písmo nepozerať očami z roku 1986, resp. 1952, keď bola vytvorená jeho predloha, ale chceme písmo aktualizovať – vizuálne aj prakticky pre súčasnosť. Chceme zlepšiť čitateľnosť slov,  písmená zbaviť ornamentálnosti (hlavne veľkú abecedu) a nahradiť čitateľnejšou alternatívou, preto sa zameriavame na písmená, ktoré „nezostarli”. Kvôli čitateľnosti treba opraviť sklon niektorých písmen a vycentrovať diakritiku na stred písmen. Čitateľnosť školského písma však nezávisí iba od toho, ako vyzerá predloha. Dôležité je, aby individuálny rukopis, ktorý si každý osvojí na základe predlohy, bol čo najčitateľnejší, a aby dieťa jednoducho pochopilo písanie.

Počas nášho výskumu školského písma v histórii aj súčasnosti sme si začali klásť mnohé otázky, na ktoré ešte stále hľadáme odpovede. Niektoré rozhodnutia budeme musieť urobiť sami, ako sa museli rozhodnúť aj autori v rokoch 1932 a 1953. Jednou z našich otázok je, či by naše nové školské písmo malo vizuálne vychádzať z historickej tradície (oblé a plynulé, netrhané ťahy)? Ako dizajnéri si uvedomujeme, že niektoré archaické znaky, ktoré sa v školskom rukopise dodnes používajú, nie sú veľmi čitateľné pre ľudí inej národnosti. Vo väčšine iných štátov, kde nedávno štandardizovali školské písmo, nahradili niektoré písmená za tvary, ktoré viacej korešpondujú s tlačeným písmom. Túto dilemu si kladieme napríklad pri malom písmene t, ktoré sa ešte pred sto rokmi písalo s čiarkou hore aj na našom území (obr. 18).

Ďalšou zásadnou otázkou v našom projekte je: kedy by sme mali písať diakritiku? Počas písania, alebo až po tom, ako napíšeme slovo? Z pohľadu rýchlosti napísania textu sme prišli k záveru, že diakritika by sa mala písať, až keď napíšeme celé slovo (v spojitom písme). V protiklade k tomu diakritika je súčasťou písmena, nie je to niečo „navyše”, písmeno s diakritikou predstavuje iný zvuk. Preto by sa malo diakritické znamienko napísať, keď dopíšeme prislúchajúce písmeno.

Okrem vizuálnych a ergonomických (čitateľnosť) vecí treba vyriešiť dobré fungovanie softvéru – fontu. Písmená školského písma majú iný tvar, keď sú samostatné, iné tvary, keď sú na začiatku, v strede alebo na konci slova (obr. 19). Okrem toho sa písmená nenapájajú v rovnakých miestach, to si vyžaduje nakresliť obrovské množstvo alternatívnych napojení znaku (obr. 20).  

Ako sme už spomínali, písmo chceme vytvoriť podľa najnovších štandardov, aby bolo jednoducho použiteľné. Font bude mať napájanie znakov naprogramované automaticky, čo takisto zrýchli výrobu šlabikárov, pracovných zošitov alebo len učebných materiálov, ktoré pripraví učiteľ/ka.

Chceme pripraviť manuály, ako písmo správne technicky používať, upozorniť, aby sa dodržiavali rovnaké odporúčané veľkosti pre jednotlivé ročníky, ako to bolo navrhnuté už dávno, ale v digitálnej ére sa tento know how vytratil.

Preto spoločne pracujeme na digitalizovaní a zmodernizovaní školského písma prispôsobeného ľavákom a dostupnejšieho v digitálnej podobe. Chceme uľahčiť prácu učiteľom, rodičom, grafickým dizajnérom, aby z písma mali radosť vydavateľstvá pri tvorbe a žiaci pri učení. Nebol to podnet ministerstva školstva, ale naša vlastná iniciatíva, pretože už niekoľko rokov stav školského písma a školských materiálov trpko sledujeme.

Projekt Školské písmo podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Ján Filípek je grafický a písmový dizajnér. Študoval na Katedre vizuálnej komunikácie Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. V roku 2009 ukončil štúdium TypeMedia na Kráľovskej akadémii v Haagu a od vtedy pracuje ako písmový a grafický dizajnér  pod značkou DizajnDesign. Navrhol a vydal 12 písmových rodín a okrem fontov vytvára kreslené nápisy – letteringy. Od roku 2014 vyučuje Intenzívne workshopy kaligrafie.

Martina Rozinajová je grafická dizajnérka, dizajnérka detských kníh, učebníc a ilustrátorka. V roku 2012 ukončila štúdium na katedre vizuálnej komunikácie Vysokej školy výtvarných umení. Väčšina kníh, na ktorých spolupracovala, získali ocenenie IBBY – Najkrajšia detská kniha Slovenska. V Národnej cene za dizajn 2013 získala v kategórii študentský komunikačný dizajn za projekt Nové učebnice Cenu ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR.

Poznámky

¹Václav Penc: Metodika psaní. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1968, s. 67.