ÚVAHY NAD DVOMI PUBLIKÁCIAMI O ASKOLDOVI ŽÁČKOVI

V roku 2016 vyšla vo vydavateľstve Petrus Publishers 230-stranová monografia venovaná sklárskemu umelcovi Askoldovi Žáčkovi. Výtvarníkov prínos k vývinu československého a slovenského sklárstva sumarizujúco hodnotia v dvoch samostatných štúdiách uznávané odborníčky Katarína Bajcurová a Sylva Petrová, jeho tvorbu dokumentuje bohatý fotografický materiál a názory prezentuje výber rozhovorov s umelcom, ktoré poskytol rôznym médiám. Monografiu zostavila Agáta Žáčková a doplnila ju aj výpoveďami umelca. Ten, kto chce vedieť čo najviac o genéze umeleckého profilu Askolda Žáčka, mal by určite siahnuť aj po staršom katalógu Askold Žáčko – Sklárska tvorba s analytickými štúdiami, ktoré osobitne hodnotia jeho voľnú sochársku tvorbu (Ján Ábelovský), dizajn nápojového skla a súprav (Adriena Pekárová), umelecký šperk (Agneša Schrammová) a tvorbu v architektúre (Zuzana Bartošová). Hodnotu katalógu zvyšujú kompletné súpisy jeho prác v spomínaných disciplínach, prehľad jeho životopisných dát, sumár výstav a zastúpení v zbierkach a výber bibliografie.

Katalóg vyšiel v roku 2006 k retrospektívnej výstave umelca v Starej radnici v Bratislave pri príležitosti jeho nedožitých 60. narodenín (15. 2. 1946).¹ Obe publikácie sú dvojjazyčné (angličtina a slovenčina) s bohatými obrazovými prílohami a podávajú nateraz komplexný obraz umelcovej tvorby predčasne uzavretej 5. decembra 1997.

Štúdium

Sformovanie Žáčkovho umeleckého profilu významne ovplyvnili jeho „učňovské“ či školské roky a výnimoční pedagógovia. Praktické skúsenosti v práci so sklom začal zbierať veľmi skoro, ani nie 15-ročný prišiel v roku 1960 na sklársku školu v Železnom Brode, keď tam pôsobil Stanislav Libenský. Dostal sa do tvorivého prostredia otvoreného experimentom, kde mohol zblízka sledovať vývoj technológie taveného skla v otvorených formách. Na toto poučenie a spôsob, ako ho využil Žáčko v tavených plastikách v deväťdesiatych rokoch, upozorňuje Sylva Petrová.² Druhá dôležitá skúsenosť bola brúsenie skleného bloku, s ktorým zoznamoval študentov Břetislav Novák st. Petrová v tejto súvislosti pripomína aj významný – doteraz nedocenený – vplyv železnobrodskej sklárskej školy na rozvoj československého skla. Prostredníctvom svojich absolventov, budúcich pedagógov (akým sa stal aj Žáčko v roku 1979 na VŠVU v Bratislave) mala dosah na úroveň vysokoškolských ateliérov v Bratislave aj Prahe. Poznatky o práci s tabuľovým sklom získal počas krátkeho zamestnania v Slovenských závodoch technického skla v Bratislave v rokoch 1964 – 1965. Všetky remeselné a technologické postupy, ktoré mal možnosť poznať, dobre ovládal, nebol „len“ návrhárom svojich artefaktov, ale sám ich dokázal realizovať od kresby cez model až po dielenské spracovanie do definitívnej podoby.

Už ako remeselne zdatný výtvarník zavŕšil štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v novo založenom Oddelení skla v architektúre Václava Ciglera (1965 – 1971). Intelektuálna atmosféra Ciglerovho ateliéru, provokujúca k hľadaniu vlastných ciest, teoretickému uvažovaniu o využití svetla v transparentnom skle a uplatnení skla v priestore, bola rozhodujúca pre sformovanie jeho umeleckého názoru.

Prepojenosť disciplín

Žáčko bol komplexná osobnosť – sochár, dizajnér, architekt aj zručný remeselník, tvorca uvažujúci o zmysle svojej práce aj budúcnosti svojho odboru. Na profesionálnu dráhu vstúpil v roku 1971 po skončení štúdia na Vysokej škole výtvarných umení. Za krátky čas tridsaťšesť rokov svojho tvorivého života vytvoril množstvo diel, ktoré spája médium skla, stvárnené rôznymi technikami. Súpis jeho prác uvádza 180 objektov a plastík (z optického, kompozičného a hutného skla), 51 úžitkových predmetov (nápojových súprav, fliaš, dekoratívnych stolových prvkov, váz, nábytkových solitérov), 28 umeleckých šperkov z optického skla, kovu a striebra a polodrahokamov a 32 realizácií pre architektúru. Všetkým týmto disciplínam sa venoval súčasne. Jasne o tom vypovedá aj radenie fotografií jeho prác v kapitolách v časovej línii podľa desaťročí bez triedenia na disciplíny. Práve tento vizualizovaný prehľad Žáčkovej tvorby výrečne vypovedá o jeho mnohostrannosti, ale súčasne zviazanosti rôznych disciplín, ktorým sa venoval. Zostavovateľka do tejto časti knihy zaradila aj úryvky analytických textov z katalógu z roku 2006, aby upozornila na isté skúmané poznatky, ku ktorým dospeli Žáčkovi hodnotitelia, a ponúkla úvahy o súvislostiach a zlomoch. Jednotné syntetické uvažovanie v médiu skla ho usmerňovalo pri tvorbe dizajnu, plastiky či riešenia v architektúre. Katarína Bajcurová pomenúva spoločné menovatele jeho tvorby ako „jasné štruktúrno-architektonické myslenie“, ktoré sa odrazilo v skladbe geometrických foriem plastík i pri navrhovaní nápojových súprav alebo komplexnom riešení priestorov v architektúre, a „silné tvarové povedomie“, ktoré sa prejavovalo v „skladobne a konštruktívne cítenom tvare“.³

Dizajnová tvorba

V súpise jeho tvorby je uvedených 51 úžitkových predmetov – nápojových súprav, fliaš, dekoratívnych stolových prvkov, váz, nábytkových solitérov a svietidiel, ktoré vytvoril v rokoch 1971 až 1997. Jeho absolventskou prácou bola dekoratívna nápojová súprava z olovnatého brúseného skla. Robustné elementárne geometrické tvary s prenikaním a lomom svetla vo vnútri stoja na rozhraní medzi objektom a funkčným predmetom. K tejto koncepcii spojenia úžitkového a dekoratívneho charakteru sa ešte niekoľkokrát vrátil, ale v roku 1989 vytvoril Obyčajné poháre z tenkostenného fúkaného skla, niekedy prebrusovaného. Stoja na začiatku edície nápojových súprav vyrábaných v malých sériách.⁴ Neskôr ho zaujalo riešenie súpravy so slávnostnou fľašou ozvláštnenou brúsenou zátkou a vytvoril 10 unikátnych variantov. Ich nadčasový dizajn je konštruovaný so znalosťou účinku tvaru, proporcie a objemov číreho skla.

V deväťdesiatych rokoch vytvoril aj viacero interiérových solitérov, stolov, stolíkov, políc, paravánov a svietidiel na objednávku, ktoré vznikli v jeho realizačnej dielni Žáčko-Asgif (1990 – 1997). Sú komponované z plochého skla a doplnkových materiálov kov, prípadne kameň, vyzdvihujú čisté línie a jasnú konštrukciu solitéru. Aj v týchto témach zostal silný vďaka geometrii a vynikajúcemu remeslu.

Z aspektu súčasného chápania dizajnu má dizajnový charakter aj prevažná časť Žáčkových realizácií pre architektúru. Nevznikali síce ako návrhy predmetov určených na opakovanú výrobu, ale jeho vitráže, svetelno-dekoratívne reliéfy a svetelné objekty, obradné stoly, inštalačné objekty pre Klenotnicu dávnej minulosti či lustre pre Národnú radu majú jasne určenú funkciu a riešili sa ako projekty v limitoch určovaných priestorom, účelom a technológiou. Z realizácií vynikajú najmä sobášne siene v Čalove a Šuranoch, kde je pocit obradnosti a výnimočnosti interiéru postavený na účinku výrazných prvkov – stôl, luster, sklenené nástenné panely, a súhre svetla a sklenej matérie. Ešte treba spomenúť rokovací priestor GR Tatrasklo v Trnave, kde vytvoril unikátny priestor komplexne riešený zo skla a kovu s plastikou Končiar, a objekty pre Klenotnicu dávnej minulosti na Bratislavskom hrade. Svoje výnimočné technické znalosti využil aj pri návrhoch svietidiel pre budovu Národnej rady SR, ktoré boli jeho posledným veľkým projektom pre architektonický priestor.

Dizajnový charakter možno prisúdiť aj jeho šperkovej tvorbe, v ktorej komponoval základné geometrické tvary skla, niekedy polodrahokamov s komponentmi z ušľachtilého kovu a vytváral osobitý čistý rukopis s prvkami high-tech.

„Vysoké – nízke“ umenie

Askold Žáčko sa stáva profesionálnym výtvarníkom začiatkom sedemdesiatych rokov, v čase tvrdej normalizácie, ktorá zasahovala aj do slobody umeleckej tvorby. Všetci autori štúdií v oboch publikáciách na tento aspekt reagovali. Politika normalizácie a ideologická kontrola umenia vyžadovali od voľného tzv. vysokého umenia tematickú angažovanosť, akceptované témy, figuratívnosť… Sklená plastika bola v tom čase geometrická, abstraktná, novátorská… Unikala pozornosti umeleckých komisií SFVU, pretože pre svoju materiálovú podstatu patrila do oblasti úžitkového umenia, od ktorého sa neočakával ideologický obsah ako od vysokého umenia. Za cenu akéhosi poklesu do „nižšej kategórie“ umenia získali tvorcovia pracujúci so sklom, keramikou či textilom istú mieru väčšej tvorivej slobody.⁵ Podobne aj Petrová konštatuje: „Slovenská, stejně jako česká sklářská scéna obhájili bez větších konfliktů relativně velký prostor pro nezávislé tvůrčí projevy.“⁶ Askold Žáčko a niekoľko ďalších absolventov Václava Ciglera to vedeli využiť a rozvíjali svoje programy voľnej sklárskej tvorby, neskôr označovanej ako „bratislavská sklárska škola“. Problém s primknutím sklenej plastiky k aplikovaným umeniam v minulosti ešte aj dodnes ovplyvňuje pohľad na Žáčkovu voľnú tvorbu a sklenú plastiku vôbec. Upozorňuje na to vo svojej štúdii Ján Ábelovský. Už názov jeho štúdie Príbeh dobre utajeného sochára napovedá, k čomu smeruje. S empatiou k mnohovrstvovej Žáčkovej osobnosti a so znalosťou slovenskej výtvarnej scény druhej polovice 20. storočia analyzuje Ábelovský umelcove východiská a motivácie kľúčových momentov zmien v jeho sochárskej tvorbe. Jednoznačne vyzdvihuje jeho prínos v oblasti sklenej plastiky a dospieva k „rečníckej“ otázke, na ktorú odpovedá vlastne celým svojím textom: či nestojí za úvahu „konečne vymaniť pohľad na umenie Askolda Žáčka z limitujúceho materiálového zatriedenia a hľadať jeho miesto v širších prúdeniach nášho sochárstva po roku 1945“.⁷

Myslím, že Žáčko „neunikal“ k úžitkovému umeniu pre získanie väčšej miery nezávislosti ako niektorí jeho kolegovia. Nebola to preňho vynútenosť – úžitkové sklo, dizajn, to bola preňho oblasť, kde sa mohla uplatniť aj jeho racionálna a konštruktívne uvažujúca zložka osobnosti, znalosť domácich tradícií nápojového skla. Ako predseda výtvarnej rady VHJ Tatrasklo, ktorá združovala najvýznamnejšie slovenské sklárne⁸, dôverne poznal aj problematiku sériovo vyrábaného funkčného skla a aký má vplyv na úroveň materiálnej kultúry.

Pedagóg

K výpočtu bohatej umeleckej činnosti Askolda Žáčka patrí aj pôsobenie na poste vedúceho oddelenia sklárskeho výtvarníctva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Po vynútenom odchode Václava Ciglera prevzal Žáčko vedenie ateliéru v roku 1971 a viedol ho do roku 1990. So zmenou názvu súvisel aj odklon koncepcie ateliérovej práce od skla ako priestorového elementu a kládol dôraz na sklenú plastiku a najmä úžitkové sklo – dizajn. Práve v tejto oblasti sa snažil sprostredkovať študentom aj praktické skúsenosti v sklárňach v Lednických Rovniach. Ako predseda výtvarnej rady VHJ Tatrasklo (1981 – 1990) mal vplyv na dianie v sklárňach a jeho zásluhou bola založená experimentálna dielňa v Lednických Rovniach, ktorá umožňovala vzorovanie úžitkového skla pre sklárov z vonkajšieho prostredia.

Žáčkov odkaz

Sylva Petrová aj Katarína Bajcurová napísali svoje štúdie s vedomím, že pre poznanie Žáčkovho prínosu do slovenskej aj československej sklárskej tvorby sa neurobilo dosť. Bajcurová píše o potrebe „priblížiť jeho dielo novým generáciám, hlavne tým, ktorí Žáčkovu tvorbu nepoznali“. Považuje ju za typickú a jedinečnú, s vnútorným konceptom napriek rozmanitosti a šírke riešení. Vyzdvihuje túto jeho všestrannosť slovami: „V jeho talente a následne v diele sa tak stretli tri cnosti: exaktnosť ‚vedca‘, praktickosť remeselníka a múzickosť tvorcu, čo v každom prípade nebolo a dodnes nie je bežné spojenie.“⁹

Petrová hovorí o potrebe zhodnotiť tvorbu vedúcich osobností výtvarnej scény druhej polovice 20. storočia, teda obdobia socializmu, a zaraďuje Žáčkovu tvorbu tzv. prizmatickej plastiky do širšieho európskeho a svetového kontextu. Ako jediného slovenského sklára – osobnosť oceňovanú v Európe, Amerike aj Japonsku – ho zaradila do svojho kurátorského výberu na výstavu v Musée des Arts Décoratifs v Paríži v roku 1989. Oceňuje Askolda Žáčka ako zakladateľskú osobnosť slovenského sklárstva a pripomína, že vďaka svojmu osobitému výtvarnému názoru sa dostala slovenská sklárska tvorba trvale na mapu súčasného svetového skla.¹⁰

Po Askoldovi Žáčkovi zostalo výnimočné dielo, ale možnosť lepšie spoznať osobnosť umelca a dizajnéra ponúkajú aj jeho publikované výpovede a rozhovory. O svojej práci sa vyjadroval priebežne a tieto zdroje poznania potvrdzujú, že išlo o umelca s potrebou neustáleho skúmania vlastných východísk zoči-voči poslaniu a zmyslu sklárskej tvorby a miestu skla v živote spoločnosti. Zostáva len želať si spolu s Jánom Ábelovským, aby jeho práce v zbierkach galérií a múzeí bolo možné „viac vidieť“. Skvelou príležitosťou na kontakt s umením Askolda Žáčka sú aj obe spomínané publikácie.

Adriena Pekárová, editorka, kurátorka, zakladajúca šéfredaktorka časopisu Designum (1993 – 2000), do roku 2012 pôsobila v Slovenskom centre dizajnu. Píše o dizajne a úžitkovom umení, externe spolupracuje so Slovenským múzeom dizajnu.

Poznámky

¹Askold Žáčko – Sklárska tvorba Glass Creation. Výstava v Starej radnici v Bratislave, 30. 11. 2006 – 4. 2. 2007. Organizátori Galéria mesta Bratislavy a Múzeum mesta Bratislavy.

²Petrová, Sylva: Uvnitř a vně sklářských trendů na Slovensku. In: Žáčková, Agáta (ed.): Askold Žáčko. Bratislava : Petrus, 2016, s. 19.

³Bajcurová, Katarína: V znamení skla – medzi sochou a architektúrou. In: Žáčková, Agáta: Ref. 2, s. 11.

⁴Pozri článok Pekárová, Adriena: Sklársky dizajn Askolda Žáčka. Designum 1/2007, s. 44 – 49.

⁵Bartošová, Zuzana: Tvorba v architektúre, In: Žáčková, Agáta (ed.): Askold Žáčko – Sklárska tvorba Glass Creation. Bratislava : GMB, 2006, s. 76. Ábelovský, Ján: Príbeh dobre utajeného sochára. In: Žáčková, Agáta, ibid, s. 43. Bajcurová, Katarína: V znamení skla – medzi sochou a architektúrou. In: Žáčková, Agáta: Ref. 2, s. 12, 13.

⁶Petrová, Sylva: Uvnitř a vně sklářských trendů na Slovensku In: Žáčková, Agáta: Ref. 2, s. 16.

⁷Ábelovský, Ján: Príbeh dobre utajeného sochára. In: Žáčková, Agáta: Ref. 5, s. 43.

⁸Sklárne v Lednických Rovniach, Utekáči, Málinci, Zlatne, Poltári a Slovenské závody technického skla v Bratislave.

⁹Bajcurová, Katarína: V znamení skla – medzi sochou a architektúrou. In: Žáčková, Agáta: Ref. 2, s. 13.

¹⁰Petrová, Sylva: Uvnitř a vně sklářských trendů na Slovensku. In: Žáčková, Agáta: Ref. 2, s. 27.