Škola moderného videnia

Po nedávno vydanej monografii o Škole umeleckých remesiel v Bratislave sa tejto vzdelávacej inštitúcii venovala aj výstava pripravená v Múzeu mesta Bratislavy (2. 7. – 1. 9. 2013).

Pod oboma projektmi je podpísaná Iva Mojžišová, ktorá sa problematikou ŠUR zaoberá od šesťdesiatych rokov minulého storočia a venovala jej rad prednášok a článkov v domácich aj zahraničných periodikách. Zhodný titul výstavy i knihy Škola moderného videnia podčiarkuje, že ŠUR bola nielen prvou skutočnou slovenskou výtvarnou školou, ale aj širšie pôsobiacim modernizačným fenoménom našej výtvarnej kultúry.

V nasledujúcich režimoch figurovala ako schola non grata, …celé desaťročia sa o nej mlčalo a z dedičstva, ktoré zanechala, sa múzeá ani galérie nepokúsili nič zachrániť.

Výstava ešte zreteľnejšie než spomínaná monografia ilustrovala komplikovanú východiskovú situáciu pri skúmaní a prezentovaní výsledkov ŠUR. Ako uvádza Iva Mojžišová vo výstavnom katalógu, táto škola po zániku roku 1939 „v nasledujúcich režimoch figurovala ako schola non grata,…celé desaťročia sa o nej mlčalo a z dedičstva, ktoré zanechala, sa múzeá ani galérie nepokúsili nič zachrániť.“ Pri sledovaní výstavy si žiaľ uvedomíme, že slovenské zneviditeľňovanie ŠUR, ktoré súviselo nielen s cielenou likvidáciou jej odkazu za ľudáckeho a komunistického režimu, ale aj s lenivosťou a ignoranciou zodpovedných domácich inštitúcií, bolo úspešnejšie než to, ktoré vykonali nemeckí nacisti pri potieraní „židoboľševického“ Bauhausu, vo viacerých smeroch inšpiratívneho pre bratislavskú školu.

Len s maximálnym nasadením niekoľkých jednotlivcov (za všetkých spomeňme okrem kurátorky výstavy aspoň Ľubomíra Longauera) sa podarilo v rôznych archívoch vypátrať aspoň niekoľko autentických diel vytvorených na ŠUR, pričom namiesto reálnych artefaktov sa návštevník musí zväčša uspokojiť s ich fotografickými reprodukciami. Plastický obraz fungovania školy, jej pedagogických metód a výtvarného zamerania dotvorili dobové diela pedagógov školy, napríklad scénografické návrhy Františka Tröstera, keramika Júlie Horovej-Kováčikovej, typografia Ľudovíta Fullu či fotografie Jaromíra Funkeho. Dnes už ide o klasikov slovenského a českého umenia, ktorých diela asi návštevníka neprekvapili, ale výstavu ozvláštnili aj menej známe práce študentov ŠUR. Spomeňme aspoň obsiahlejšie kolekcie diel Tibora Hontyho, Martina Brezinu a Ladislava Csádera. „Diery“ v dokumentácii ŠUR pomohli zaceliť aj súčasné rekonštrukcie vytvorené študentmi nasledovkyne ŠUR – bratislavskej Školy úžitkového výtvarníctva. K diváckej atraktívnosti výstavy iste prispelo premietanie filmu Karla Plicku Zem spieva, ktorého druhá verzia vznikla za účasti študentov najmladšieho, filmového oddelenia ŠUR.

Výstava priblížila vývoj Školy umeleckých remesiel v Bratislave od jej počiatkov cez prerod Večerných kurzov umeleckopriemyselného kreslenia a reklamy, zriadených v roku 1928 Obchodnou a priemyselnou komorou v Bratislave, na školu v pravom zmysle slova, pričom základným cieľom ostala príprava výtvarných kádrov pre bežný život. Po celý čas bol dušou ŠUR jej riaditeľ Josef Vydra, ktorý dokázal na školu ako pedagógov pritiahnuť významné osobnosti zo Slovenska a Čiech a ako hostí aj kľúčové osobnosti medzinárodnej avantgardy. V tridsiatych rokoch už škola fungovala vo vlastnej novopostavenej budove na Vazovovej ulici s dobre vybavenými učebňami, dielňami a prednáškovými sálami. Postupne sa dobudovala štruktúra školy s 9 oddeleniami (maliarske, odevné, keramické, grafické, fotografické, aranžérske a reklamné, drevorobné, kovorobné a filmové) doplnenými detskými kurzami. Dynamický rozbeh ŠUR zastavil zánik prvej republiky. V roku 1939 bola na príkaz Ministerstva školstva a národnej osvety Slovenského štátu zrušená.

Výstava v bratislavskej Starej radnici bola pripravená k 85. výročiu založenia Školy umeleckých remesiel. Aj keď jej existencia bola krátka a záverečné osudy nešťastné, návštevníkom ukázala, že cieľ Josefa Vydru vybudovať školu, „ktorá by šírila poznatky o modernom pokroku vo výrobe a ktorá by ovplyvňovala výchovu i prameň vkusu“ sa aspoň čiastočne podarilo naplniť. Stala sa pre Slovensko skutočne „školou moderného videnia“.