Poznanie je niekedy väčšia hodnota ako produkt. Rozhovor s Antonom Bendisom

V súčasnom dizajnérskom dianí sa popri autorskom dizajne dostávajú stále viac do popredia dizajn orientovaný na používateľa, dizajn s malým „d“, nutnosť zodpovednosti a etiky dizajnéra. Anton Bendis tieto princípy zosobňuje na slovenskej dizajnérskej scéne už niekoľko desaťročí. Jeho métou je, aby sa produkt stal samozrejmým, a stačí mu, ak človeku uľahčí život, vyrieši problém. Nemá čas propagovať svoje autorstvo, medzičasom mu na stôl pristanú ďalšie zaujímavé problémy. Napriek či vďaka tomu sa jeho návrhy stali realitou v miliónoch vyrobených kusoch a z Banskej Štiavnice spolupracuje s celým svetom. Jeho produkty boli ocenené v Národnej cene za dizajn niekoľkokrát, po prvýkrát v roku 1995. V Národnej cene za dizajn 2021 – Produktový dizajn získal Špeciálne uznanie za prínos v oblasti digitálnych nástrojov za produkt Crayonic KeyVault.

Anton Bendis (1965) vyštudoval dizajn na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave (1983 – 1988). K oblasti dizajnu ho priviedol záujem o letectvo a konštrukciu lietadiel, ktorý sa prejavil aj v jeho orientácii na technicky náročné a komplexné dizajnérske úlohy. Po absolvovaní štúdia pôsobil ako člen dizajnérskeho štúdia Mr. Design. Neskôr spolu s Bjornom Kierulfom pracoval na projektoch a zákazkách z oblasti priemyselného dizajnu pod značkou Bendis & Kierulf. V súčasnosti pôsobí ako samostatný dizajnér a zameriava sa predovšetkým na projekty, ktoré majú potenciál priniesť novú hodnotu a vyriešiť konkrétne ľudské problémy. Má za sebou rad úspešných realizácií pokrývajúcich široké spektrum produktov v spolupráci s firmami a výrobcami zo Slovenska, Európy či Ázie.

Po štúdiu dizajnu ste spolu s ďalšími absolventmi Slovenskej technickej univerzity a Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave založili štúdio Mr. Design (1991), ktoré sa zameriavalo na grafický aj priemyselný dizajn. Profesionálne ste sa dizajnu začali venovať v atmosfére skorých deväťdesiatych rokov na Slovensku. Čo vás viedlo k založeniu štúdia a aká to bola skúsenosť?

Vedeli sme, že niečo také chýba. Niektoré činnosti do istej miery suplovali rôzne novovznikajúce reklamné agentúry, ale to, čo sme chceli, na Slovensku neexistovalo. Napriek tomu, že to bolo zlomové obdobie pre vtedajší priemysel a začínal aj počítačovo podporovaný dizajn, tu toho bolo naozaj veľmi málo. Videli sme teda, že na niečo takéto je tu priestor. V tom čase totiž pomaly končil starý systém s Fondom výtvarných umení, kde si dizajnéri museli dávať odsúhlasovať a pripomienkovať svoje modely komisiou, čo bolo do istej miery veľmi nenormálne. Vedeli sme, že sa to zmení, a chceli sme sa na tej zmene nejako podieľať a tiež proste robiť to, čo sme sa učili v škole.

Samozrejme, tiež sme túžili byť pánmi svojho času a rozhodovať o sebe sami. Grafická časť štúdia sa veľmi rýchlo uchytila, keďže v tom čase bol po grafickom dizajne veľký hlad, čo však neplatilo o priemyselnom dizajne. Musel som si sám vymýšľať zadania, navrhol a vyrobil som si napríklad niekoľko svietidiel. Zákaziek bolo vtedy relatívne málo, keďže priemysel, ako fungoval dovtedy, sa postupne rozpadal.

Neskôr ste sa spolu s Bjornom Kierulfom odčlenili od pôvodného štúdia a založili štúdio Bendis & Kierulf (1995), zamerané už výhradne na priemyselný dizajn. Aký je príbeh tohto štúdia? Bolo ľahké získať v tom čase klientov, alebo ste ich museli aktívne vyhľadávať? Vaše produkty sa vám už darilo vyrábať sériovo, čo to pre vás znamenalo?

V štúdiu Mr. Design postupne pripadala práca na grafických zadaniach aj na mňa a na to som sa necítil. Nevidel som preto možnosť pokračovať v práci v štúdiu. Veľa mojich spolužiakov sa začalo zaoberať grafickým dizajnom, ale ja pred touto prácou cítim veľkú bázeň. Spolupracovali sme s typografmi ako Andrej Krátky či Peter Biľak a vždy ma fascinovalo počúvať ich rozprávať o typografii, no zároveň mi bolo jasné, že grafiku nemôžem robiť. Dodnes typografiu obdivujem a čítam si o nej knihy, je to podľa mňa veľmi zaujímavá disciplína. Na druhej strane by som si netrúfol v nej niečo robiť, zdá sa mi to náročné a nemám na to žiadne znalosti ani prípravu.

• 

• 

V Bendis & Kierulf sme sa už chceli venovať priemyselnému dizajnu, našlo sa už aj niekoľko klientov. Zopár klientov sme oslovili aj sami, napríklad slovenskú firmu Hakl na výrobu zariadení na ohrev vody a vykurovanie, s ktorou spolupracujem dodnes. Zaujímavá bola napríklad spolupráca s českou firmou RIM, pre ktorú sme navrhovali kancelárske stoličky. Tie sa celkom dobre predávali a občas sa s nimi v interiéroch ešte stretnem. To bola prvá reálna skúsenosť s tým, že naše dizajny sa vyrábali vo veľkom. Napríklad s mníchovskou firmou KlemProducts, ktorá vyrába variabilný výstavný systém, sme spolupracovali na návrhoch svietidiel do výstavných systémov. Časť jej výroby sa nám dokonca podarilo dostať na Slovensko, produkty sa realizovali tu a exportovali do zahraničia. Išlo o tisícové série, čo nebolo veľa, ale niečo to znamenalo. Bol to dobrý pocit, pretože taká bola od začiatku aj moja predstava o dizajne, ktorý chcem robiť – nie solitérne kusy na úrovni remeselnej výroby, ale niečo, čo sa bude vyrábať hromadne a pri výrobe sa budú používať technológie priemyselnej výroby, nie remeselné, ručné techniky.

V tom čase bolo možné štúdio ďalej rozširovať a robiť dizajn „vo veľkom“, ale pre mňa by to znamenalo návrat k tomu, od čoho som odišiel. Predstava veľkého štúdia sa mi zdala pomerne zväzujúca a chcel som si ponechať určitú voľnosť. Bjorn sa neskôr zameral na oblasť nízkoenergetických stavieb, čo považujem za dobrý krok – je to veľmi užitočná vec pre ekológiu. Naďalej však spolupracujeme.

---

Viac sa dočítate v časopise Designum 1/2022 na s. 12
Predaj časopisu Designum