Nerád otravujem

Marián Laššák (1979) študoval na Strednej priemyselnej škole drevárskej vo Zvolene, odbor Konštrukcia a tvorba nábytku. Po jej ukončení pokračoval v odbore priemyselného dizajnu na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (ateliér Produkt dizajn), kde v roku 2011 ukončil aj doktorandské štúdium. V roku 2012 absolvoval pracovnú stáž v ateliéri Erica Klarenbeeka v Zanndame (Holandsko) a počas roka 2013 pracoval v ateliéri Műller van Tol v Amsterdame. Pracuje ako dizajnér a pedagogicky pôsobí ako asistent v ateliéri Art dizajn na VŠVU v Bratislave. Venuje sa aj tvorbe interiérov a voľných priestorových inštalácií. Pravidelne sa zúčastňuje na domácich a medzinárodných výstavách a prezentáciách dizajnu. Vystavoval napríklad v Múzeu úžitkového umenia v Budapešti, v Múzeu dizajnu v Holone (Izrael) a Gente (Belgicko), v Národnej galérii v Prahe, v Gandy gallery v Bratislave a na mnohých podujatiach. Jeho práca je zastúpená v zbierkach Slovenskej národnej galérie a Múzea dizajnu v Gente.

Rozhovor s Mariánom Laššákom

Študoval si dizajn na strednej škole a dvoch vysokých školách, absolvoval si aj doktorandské štúdium. Mohol by si porovnať metódy výučby na jednotlivých školách, spomenúť ich výhody a nevýhody?

Dizajn som študoval na Strednej priemyselnej škole drevárskej vo Zvolene, konkrétne odbor Konštrukcia a tvorba nábytku. Po strednej som pokračoval v Bratislave na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity, na katedre dizajnu, no a v poslednom ročníku na technike som zároveň nastúpil do magisterského stupňa na Vysokú školu výtvarných umení. Hlavný rozdiel v metodike výučby medzi STU a VŠVU vidím v tom, že technika reprezentuje systém hromadného vzdelávania univerzitného typu, zatiaľ čo na VŠVU je viac menej rodinné prostredie. Na VŠVU funguje tradícia ateliérov dizajnu so špecifickým zameraním, zatiaľ čo dizajn na technike je orientovaný viac všeobecne. Počas môjho štúdia bola situácia na STU v porovnaní s dneškom iná v tom, že išlo o inžiniersky stupeň. To znamená, že sme prešli celou tou tvrdou technickou prípravou v rámci odborných predmetov na strojníckej, chemicko-technologickej, či stavebnej fakulte. Prednášky sme mali spoločne so študentmi z týchto fakúlt, čiže s budúcimi odborníkmi trebárs v oblasti metalurgie, makromolekulových plastov, či špecialistami na ozubené kolesá rôznych veľkostí. Matematiku sme mali na Slovenskej akadémii vied a prednášal nám ju špičkový ruský matematický vedec. Napriek tomu, že mi to celé absolútne nedávalo zmysel, mal som to anonymné prostredie veľkých prednáškových sál rád, pretože sa tam veľmi príjemne a nerušene dalo spať. To by som zaradil medzi výhody.

Magisterské a doktorandské štúdium si absolvoval v ateliéri Františka Buriana na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení. Vtedy to bol ateliér produktového dizajnu, ktorý sa medzičasom premenoval na ateliér art dizajnu. Aké sú tvoje spomienky na toto obdobie?

Za rozhodnutie ísť študovať do ateliéru profesora Buriana vďačím priateľovi Andrejovi Vágnerovi, ktorý tam vtedy už študoval a prostredníctvom jeho rozprávania sa ku mne dostávali informácie o témach, o jednotlivých prácach, chodil som ho do ateliéru navštevovať a zoznamoval sa s prostredím až do tej miery, že som nakoniec pozbieral sebavedomie ísť na prijímačky. Pamätám si, ako som sa prechádzal po chodbe s plagátmi, keď som do ateliéru prišiel prvýkrát. Boli na nich obrázky objektov, ktorým som príliš nerozumel. Boli nejednoznačné, čo ma na nich obzvlášť priťahovalo. Nejednoznačnosť ako protiklad k predmetom, ktoré sú krásne, funkčné a príliš jednoznačné vo svojom predurčení. Toto vzbudilo vo mne záujem o ateliér, z ktorého neskôr vznikol celkom nový pohľad na dizajn a predmety okolo nás. Filozofické presahy, ktorým sa v ateliéri ponechával priestor, vrstvenie a významová hra v rámci dizajnu, bolo presne to, čo som hľadal. Vyhovovala mi forma spoločných konzultácií, diskusie o dizajne, ale aj o živote, pretože sú to pre mňa spojené nádoby. Po magisterskom štúdiu som pokračoval na doktorandskom stupni, čo bolo dobré aj v tom, že okruh mojich spolužiakov už nebol len z oblasti dizajnu, ale aj z odboru maľby, sochy, fotografie, šperku, či teoretikov z Katedry dejín a teórie umenia, a to mi poskytovalo prirodzenú orientáciu v súčasnom umení a rovnako dôležité priateľstvá.

Je to už takmer desať rokov, čo ste s Petrom Jakubíkom a Romanom Ficekom založili skupinu Comunistar Designers. Aké boli vaše ciele a ako sa vám darilo ich naplniť?

Projekt Comunistar vznikol vďaka nášmu stretnutiu v ateliéri u Františka Buriana. Každý z nás mal už vtedy pomerne bohaté portfólio a povedali sme si, že keď to dáme dokopy, môže to mať ešte väčšiu váhu. Skutočne to tak aj fungovalo a v kategórii takzvaného art dizajnu, na ktorý sme sa pri svojej prezentácii zameriavali, sa nám ako skupine otvárali mnohé dvere. Výsledkom boli desiatky článkov, spoločná výstava na Talents v Mníchove, účasť na prezentáciách typu PechaKucha, na odborných diskusiách organizovaných Slovenským centrom dizajnu a mnohých iných podujatiach a súťažiach, do ktorých sme sa zapájali. Naše spoločné účinkovanie vyvrcholilo prvou samostatnou výstavou v galérii Satelit v zime roku 2009, ktorá bola paradoxne aj našou poslednou spoločnou aktivitou. Hlavným dôvodom, prečo sme v tom nepokračovali bolo, že každého z nás život zavial inde a ekonomický efekt našej činnosti bol dosť mizerný. Nedá sa povedať, že by sme nemali stanovené ciele, no skôr išlo o to vyskúšať si, čo nám spolupráca prinesie a aj keď pri pive padli všelijaké plány, realita bola trocha zložitejšia. Myslím však, že sme si to krásne užili, a keď nad tým spätne premýšľam, uvedomujem si, že sa to ani nemohlo posunúť ďalej, lebo by sme si museli prestať užívať a začať seriózne pracovať, a tak ďaleko sme zasa neboli.

Po získaní doktorského titulu si na dlhší čas opustil Slovensko. Aké boli tvoje motivácie a ako sa ti v zahraničí darilo?

Vedel som, že po obhajobe dizertačnej práce sa pretrhne niť, za ktorú som ťahal počas doktorandského štúdia a musel som sa rozhodnúť, čo ďalej. Už počas neho som systematicky pracoval v oblasti tvorby interiérov a v podstate som sa tým živil. Postupom času sa to však začalo nabaľovať do rozmerov, ktoré ma zaskočili. Projektovanie interiérov bola pre mňa veľmi príjemná a nekomplikovaná činnosť, pretože ľudia nie sú v tomto smere nároční. Sú ochotní platiť obrovské peniaze za niečo, čo môžu nájsť v trendovom časopise o bývaní za pár eur a keď sa im snažíte ponúknuť viac, opatrne sa vás pýtajú, či je všetko v poriadku a postupne prestanú dvíhať telefón. Nechcelo sa mi prispôsobovať tomuto zjednodušenému pohľadu na tvorbu a vedel som, že keďže škola ma už nebude zásobovať motiváciou, musím si ju vytvoriť sám. Navyše celé štúdium som presedel v kaviarni Verne a nikam nevycestoval napríklad cez výmenný program Erasmus. Dôležitú úlohu zohralo aj momentálne nastavenie v súkromnom živote a to všetko dokopy vyústilo do tejto zmeny. Mojím cieľom bolo Holandsko a práca u niekoho v ateliéri, no predtým som absolvoval ešte takmer ročné cestovateľské dobrodružstvo po viacerých krajinách. Bolo to svieže prebratie sa z akademického spánku a pohodlného života v Bratislave.

Pracoval si v dvoch štúdiách v „mekke“ dizajnu Holandsku. V čom sa líši život dizajnéra v tejto krajine a na Slovensku?

Život dizajnéra na Slovensku a v Holandsku je diametrálne odlišný. Ja to vnímam z pohľadu autorskej dizajnérskej tvorby, kde na takú malú krajinu funguje veľké množstvo ateliérov, ktoré sa dokážu uživiť zákazkami v tejto oblasti. Samozrejme, že sa to dopĺňa s takzvanými chlebovkami, no u nás pre túto oblasť nie je vytvorený takmer žiaden trh. Naopak veľká časť spoločnosti to vníma ako dáke „panské huncútstvo“ a najradšej by nás prevychovali, aby sme sa venovali niečomu zmysluplnejšiemu. Je to otázka kultúrnej úrovne spoločnosti. V tomto zohrala kľúčovú úlohu dlhodobá a veľmi efektívna podpora kultúry vrátane dizajnu zo strany holandskej vlády. Uvedomila si, že toto odvetvie môže byt pre štát zaujímavé aj z ekonomickej stránky, ale to vlastne Holanďania vedia už od 15. storočia.

Odlišovali sa metódy práce v ateliéri Erica Klarenbeeka v Zanndame a v ateliéri Műller van Tol v Amsterdame?

Boli to rozdielne ateliéry. U Erica Klarenbeeka som videl, ako je možné skĺbiť rozličné prístupy k dizajnu bez toho, aby to vzájomne kolidovalo. Pracovali sme na pestrej škále projektov od produktov cez interiéry až po súťaže malej architektúry. Napriek tomu som z toho nemal schizofrenický pocit, skôr naopak: dohromady to vytváralo príjemný celok zahŕňajúci projekty dôležité z ekonomickej stránky s projektmi, ktorých ekonomický efekt bol neistý, no tvorili hlavný imidž štúdia. Bas van Tol zo štúdia Műller van Tol je interiérový dizajnér, ktorý sa venuje hlavne výstavnému dizajnu na tej najvyššej úrovni. U neho som niekoľko mesiacov pracoval na návrhu výstavy pre trienále do Milána, ale vymýšľali sme napríklad aj koncept ubytovacích buniek pre ostrovy pri Amsterdame či interiéry hotela Volkshotel prerobeného z redakcie známeho holandského denníka. Minulú jeseň sme boli so študentmi na Tinguelyho výstave v Stedelijk museum v Amsterdame, ktorú tiež robil on. Za pozornosť stojí aj výborná expozícia pre Hellu Jongerius na minuloročnom milánskom veľtrhu.

Prečo si Holandsko opustil?

Mal som pocit, že som zažil, čo potrebujem. Navyše vtedajšia priateľka bola z Olomouca, čo bolo z Amsterdamu ďaleko. Keď povedala, že sa presťahuje ku mne, zľakol som sa a radšej som ja išiel za ňou.

Dlhší čas si pobudol na Islande, kde si vytvoril diela, ktoré by sa dali priradiť k art dizajnu s presahom do land artu. Čo ťa k nim motivovalo?

Tento projekt som realizoval, keď som sa na Island vrátil po druhý raz na kratšie obdobie. Motivovalo ma k nemu prostredie islandskej krajiny. Znie to síce prozaicky, no každý, kto bol na Islande, asi vie, o čom hovorím. Išiel som tam so zámerom tvoriť, no koncept vznikol až na mieste. Je to pre mňa jeden z najzásadnejších projektov tohto typu.

Už predtým si sa zúčastnil na sympóziu v Sziványovom mlyne, kde si sa venoval aj intervenciám voľne chápaného dizajnu do krajiny, zúčastnil si sa na projekte Karavan zameraného na pomoc sociálne vyčleneným deťom a nedávno aj na site specific projekte v interiéri zdevastovaného kaštieľa v Galante. Plánuješ ísť aj v budúcnosti týmto smerom?

To závisí od príležitostí, ktoré vždy prichádzajú neplánovane. No rád ich vyhľadávam, a tak trochu im nadbieham. Momentálne pracujem na tvorbe objektu pre kultúrne centrum v Dúbravici v rámci projektu Periférne centrá. Ide o tri metre vysoký drevený objekt inštalovaný v priestoroch bývalej materskej škôlky. Práce prerušila zima, no keď prestane mrznúť, budem pokračovať.

Vráťme sa však k dizajnu. Už počas školy si navrhoval interiérové objekty charakteristické silnou sémantickou výpoveďou, ktoré si technicky doťahoval do funkčných prototypov. Videl som ich na výstavách, ale dostali sa aj k užívateľom?

Niekoľko desiatok objektov som predal, čo myslím vzhľadom na moje komunikačné schopnosti a ich vysokú cenu nie je zlé. Okrem toho pozorujem, ako ku mne v živote všetko prichádza s istým omeškaním, a to mi dáva dôvod veriť, že moja chvíľa ešte len príde. No pokiaľ mám byť úplne vážny, musím povedať, že som si prešiel dlhou cestou, počas ktorej som hľadal najvhodnejší spôsob, akým svoju tvorbu posúvať k ľuďom tak, aby to korešpondovalo s charakterom mojej práce a mojím presvedčením. Súvisí to s tým, že nerád ľudí otravujem a byť dizajnérom to do určitej miery predpokladá. Uvedomujem si, že to môže byť hendikep, ale aj výhoda. Pokiaľ bol v procese zahrnutý medzičlánok v podobe výrobcu či producenta, necítil som sa v tom akosi dobre. V tejto súvislosti je pre mňa veľmi dôležité, že som si zriadil vlastný ateliér, kde môžem pracovať na objektoch, ktoré nie sú prototypmi, ale hotovými dielami. Stávam sa nezávislejším, a tým pádom aj sebaistejším vo vzťahu k užívateľovi objektu, zdá mi to osobnejšie. Aby to však nevyznelo, že som na všetko taký precitlivený, inak normálne fungujem aj v reálnom svete a momentálne spolupracujem na vzniku športovej pomôcky do fitka, robím dizajn vstupného terminálu na futbalový štadión a dva interiéry. To je protiváha, ktorá mi umožňuje nerobiť kompromisy vo vzťahu k autorskej tvorbe. Na tú idem pomaly a snažím sa ju neznásilňovať

Na viacerých výstavách sa predstavil tvoj projekt Panelák, kde funkčné interiérové objekty odkazujú na život v socialistických sídliskách. Bol som svedkom pozitívnych ohlasov v zmysle „toto by som si aj kúpil“. Plánuješ „panelákové“ svietidlo, komodu a ďalšie objekty realizovať v sérii?

To súvisí s mojou odpoveďou v predošlej otázke. Skôr než to, čo plánujem ja, je dôležité, či nájdem niekoho, kto mi s tým pomôže. Zatiaľ so mnou nik príliš dlho nevydržal, no nevzdávam sa nádeje.

Nedávno si sa stal asistentom svojho dlhoročného pedagóga Františka Buriana v jeho ateliéri art dizajnu na VŠVU. Aký je to pocit stáť „na opačnej strane katedry“?

V pozícii asistenta začínam už štvrtý semester a môžem úprimne povedať, že pocit je to veľmi dobrý. Počas môjho štúdia bol náš vzťah vždy veľmi dobrý a mám pocit, že to pokračuje, aj keď stojím na opačnej strane katedry. Od septembra okrem asistovania učím aj vlastný predmet, ktorý je zameraný na približovanie dizajnu z pohľadu rozličných spoločenských kontextov. Mám za sebou prvý pokusný semester, ktorý ukázal, ako to celé nastaviť a veľmi sa teším na jeho pokračovanie.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti?

Z tých krátkodobejších a pracovných plánov je to práca na kolekcii lámp, ktoré mám v pláne prezentovať na jar počas DMY v Berlíne. Druhý rozpracovaný projekt je experimentom, v rámci ktorého vytváram kolekciu nábytkových objektov ako priestorových obrazov. Pripravujem sa na prednášku do Moskvy, na čo sa veľmi teším, pretože cestujem vlakom a budem pozorovať krajinu. Podieľam sa na príprave knihy o Františkovi Burianovi a jeho študentoch a na jeseň pripravujeme študentskú výstavu v Eindhovene. A v rámci všeobecných a dlhodobejších plánov sa budem v prvom rade usilovať privodiť si čo najčastejšie chvíľky mierneho optimizmu, budovať ateliér a snažiť sa byť v ňom šťastný a robiť šťastnými aj ľudí, ktorí doň prídu. A potom sa ukáže, čo ďalej.

Zdeno Kolesár je historik a teoretik dizajnu. Pôsobí na Katedre teórie a dejín umenia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.