Nenápadná reforma verejnej inštitúcie – 2. časť

V prvej časti článku Nenápadná reforma verejnej inštitúcie som začala z môjho pohľadu riaditeľky Slovenského centra dizajnu v období 2016 – 2020 rekapitulovať, čo sa podarilo viac a čo menej realizovať z mojich zámerov na zmeny. Seriál venovaný SCD pri príležitosti jeho 30. výročia pokračuje druhou časťou rozprávania o reformách. Vychádzam znovu z Koncepcie riadenia a rozvoja Slovenského centra dizajnu, ktorú som prezentovala pred výberovou komisiou na Ministerstve kultúry SR  10. 12. 2015, a porovnávam vízie a ciele s realitou.

Bezprostredne pred nastúpením do funkcie riaditeľky SCD 1. januára 2016 som už mala dvojročnú skúsenosť z pozície vedúcej Slovenského múzea dizajnu, ktoré vzniklo v rámci SCD zo spoločnej iniciatívy vedenia inštitúcie a nezávislých profesionálov (osobitne vzniku múzea sa budeme venovať v jednom z ďalších dielov seriálu). Preto som prirodzene významné miesto vo svojej koncepcii kládla ochrane a sprístupňovaniu kultúrneho dedičstva. Pripomeniem ešte, že projekty uvedené v texte, sú reprezentatívnym výberom, aktivít sme mali omnoho viac a že nespomínam kontinuálne činnosti, ktoré dlhodobo fungovali, ako napríklad obľúbená knižnica dizajnu na Jakubovom námestí alebo práca Ekonomicko-prevádzkového oddelenia. 

Ochrana a sprístupňovanie kultúrneho dedičstva / Prezentačná činnosť 

Múzeum dizajnu (SMD) bolo stále v zárodku, ale pri mojom nástupe do funkcie riaditeľky namiesto pôvodných dvoch interných a jedného externého kurátorského miesta získalo postupne miesta pre štyroch interných kurátorov (to je situácia aj v súčasnosti v roku 2021). Kolega Maroš Schmidt sa stal vedúcim múzea, ďalšie kolegyne postupne nastúpili na miesta kurátoriek (Katarína Hubová/Silvia Kružliaková, Zuzana Šidlíková, Gabriela Ondrišáková). Externe sme spolupracovali s viacerými kurátorkami a ďalšími odborníkmi (rozpíšeme sa o tom v časti o SMD). Múzeum bolo od roku 2014 oficiálne zapísané v Registri múzeí a galérií SR a vykonávalo základné múzejné činnosti. Jeho existencia už prinášala želaný efekt, artefakty z oblasti dizajnu mali konečne svoje miesto a jednou z našich základných úloh bola „záchrana“ – stali sme sa akousi SOS linkou pre ohrozené predmety dizajnu. Hurbanove kasárne poskytli pre zbierky dostatok priestoru, no provizórne podmienky, v ktorých kurátorky a kurátori pracovali, si vyžadovali (a vyžadujú!) neustálu úpravu. Víziami z koncepcie bolo „zabezpečiť systematickú odbornú ochranu zbierkových predmetov“ a „stať sa inovátorom v oblasti sprístupňovania kultúrneho dedičstva a súčasného dizajnu verejnosti“. Nadväzujúce ciele boli veľmi pragmatické „stabilizovať priestorové zabezpečenie depozitárov Slovenského múzea dizajnu“ a „vytvoriť stálu expozíciu zo zbierok Slovenského múzea dizajnu“.¹ Tieto body si môžem v hrubých rysoch odškrtnúť zo zoznamu naplnených úloh. No pri odchode necítim spokojnosť. Je to situácia ako v rozprávke, v ktorej má múdra žena prísť pred kráľa ani oblečená ani nahá, a tak sa zahalí do rybárskej siete. Roky práce boli naplnené snahou posunúť sa na úroveň štandardu v rámci múzejnej komunity. Žiaľ, tam ešte stále nie sme, chýbajú napríklad kvalitne vybavené klimatizované depozitáre, kde sa dá presne regulovať teplota pre jednotlivé zbierky. Zbierkové a ostatné predmety, ktoré v múzeu ochraňujeme, sú relatívne v bezpečí, fyzické zázemie  sa počas posledných rokov rozšírilo na viaceré poschodia Hurbanových kasární (viac ako 2 000 m2) a vytvorili sme aj priestory na štúdium dizajnu (Študovňa Ivy Mojžišovej a Študovňa Eduarda Torana).² Uvedomovali sme si, že na rozvoji múzea treba neustále a kontinuálne pracovať, a to, čo v roku 2014 vyzeralo ako obrovské víťazstvo (registrácia múzea), už je len malým krokom niekde v úvode budovania seriózneho a udržateľného múzea dizajnu. Zostáva mi veriť, že v Hurbanových kasárňach múzeum a celé centrum dizajnu bude môcť vylepšovať svoje priestory a že isté plány na rozvoj kasární ako centra súčasnej kultúry s dizajnom ako významným činiteľom sa podarí naplniť.³

K systematickej práci múzea patria rôzne profesie, kurátori sú len najviditeľnejšími odborníkmi. Keďže vytváranie nových pracovných miest je v rámci našich inštitúcií večný problém, rozdelili sme jedno uvoľnené pracovné miesto a mohli sme prijať dvoch odborníkov na polovičné úväzky: Dalibora Uhlára na miesto dokumentátora (na základe svojho odborného zamerania supluje aj niektoré činnosti muzeológa) a Michala Čudrnáka na miesto informačného špecialistu, ktorý je kľúčovým pre digitálnu prezentáciu zbierok. Obaja pracujú pod Oddelením dokumentácie a informačnej činnosti, ale gro ich práce je zamerané na múzeum. V priebehu rokov sme tak mohli nastaviť viaceré štandardy múzejnej práce. Z tabuľkového dokumentu, do ktorého sme od začiatku zapisovali predmety, ktoré pribúdali do múzea, sme prešli na múzejné systémy, aplikácie využívané bežne v múzejnej praxi (k 31. decembru 2020 má SCD 2 525 zbierkových predmetov, no v depozitároch je uložených niekoľko desiatok tisíc ďalších artefaktov a dokumentov, z ktorých mnohé čaká nadobudnutie do zbierok). Postupná digitalizácia práce je asi najvýraznejším prvkom reformy, ktorú som chcela dosiahnuť.

Úloha z koncepcie „stať sa inovátorom v oblasti sprístupňovania kultúrneho dedičstva a súčasného dizajnu verejnosti“ sa nenapĺňa iba digitálnou prezentáciou, ale mala som na mysli komplexnú prezentačnú  činnosť. Myslím si, že viaceré formáty našej práce boli nesporne originálne – kurátori napríklad podnikali výjazdy do regiónov a zbierali predmety od bývalých pracovníkov už zaniknutých závodov. Niektoré ciele zostali úplne vo sfére vízií, napríklad „vytvoriť infraštruktúru na reštaurovanie všetkých druhov predmetov v zbierkach“ a „stať sa inovátorom-poradcom v oblasti reštaurovania vybraných materiálov“ alebo „adekvátne personálne zabezpečenie činností“.⁴ Ochrana kultúrneho dedičstva je jednou stránkou práce múzeí, nezaobíde sa bez prezentácie. Počas prvých rokov bola charakteristická až horúčkovitá prezentačná činnosť – chceli sme, aby dizajn a aktivity SCD a SMD boli vidieť v médiách. Myslím si, že sme to zvládli naozaj dobre. Napriek minimálnemu počtu zamestnancov, ktorí sa venovali prezentácii, nás bolo vidieť… V roku 2018 sme využili podporu projektov pripomínajúcich výročie založenia 1. ČSR a pod názvom 100 rokov dizajnu / Slovensko 1918 – 2018 sme otvorili expozíciu. Od začiatku sme ju plánovali na obmedzené obdobie. Expozícia bola výsledkom spolupráce viacerých kurátoriek a kurátorov, interných či externých a realizačného tímu pod vedením Pala Chomu.⁵ Podkrovné priestory kasární, kde je expozícia umiestnená, sme už predtým využívali na veľké výstavy. Návštevníci si spomenú na výstavu Miroslava Cipára v koncepcii Ľubomíra Longauera⁶ a múzejnú výstavu Farebná šeď (október 2016 – február 2017), ktorú pripravila kurátorská dvojica Maroš Schmidt a Klára Prešnajderová. Témou výstavy bol pomyselný „súboj dizajnu“ 60. a 70. rokov 20. storočia krajín ČSSR a DDR a pri jej organizácii sa využili aj vytvorili mnohé kontakty v Nemecku.⁷ Podkrovie už pred otvorením expozície spoznalo aj publikum so záujmom o súčasný dizajn. Z finančných dôvodov sme výstavu Národná cena za dizajn 2016 prezentovali v oboch našich priestoroch v Hurbanových kasárňach, galérii Satelit na prízemí a v podkroví. Začali sme tak ukazovať aj potenciál priestorov kasární a jasne sme videli, ako veľmi potrebujeme veľké dobre vybavené prezentačné priestory pre dizajn (Bratislava nedostatkom takýchto priestorov pre výtvarnú kultúru všeobecne naozaj trpí).

Okrem výstav v našich priestoroch sa rozbehla aktívna prezentácia nových zbierok dizajnu aj v iných inštitúciách na Slovensku a v zahraničí. Boli to výstavy v našej réžii, aj bežné výpožičky na výstavy iných organizátorov. Najväčšou bola výstava Nebáť sa moderny! venovaná 90. výročiu Školy umeleckých remesiel v Bratislave v Historickom múzeu SNM na Bratislavskom hrade.⁸ V rámci spolupráce, kurátorskej aj vo forme výpožičiek diel, mohla napríklad SNG realizovať výstavu Nech šije! Móda na Slovensku 1945 – 1989.⁹

SCD malo už v období pred mojím nástupom oblasť prezentácie dizajnu dobre rozvinutú, takže v spomínanej koncepcii sa ocitlo lakonické konštatovanie, že jedným z cieľov je „pokračovať v prezentačnej činnosti organizácie – výstavná, publikačná a vytvárať nové druhy prezentácie tvorcov a tém dizajnu“. Kolegyňa Helena Veličová (teraz Cibulková) bola po celé roky výraznou oporou tejto oblasti našej práce. Stala sa vedúcou Oddelenia produkcie a programov pre verejnosť (žiaľ, ako všetky oddelenia, aj toto pracuje prevažne s externistami, nemá dostatok interných zamestnancov) a plánovali sme posunúť vzdelávaciu činnosť na systematickú úroveň. Po odchode Heleny Cibulkovej na materskú dovolenku jej úlohu prevzala Gabriela Rybáriková, ktorá s rovnakým zápalom rieši produkčné problémy a venuje sa vzdelávacím projektom. Medzi najvýraznejšie prezentačné aktivity patrí celý výstavný program v galérii dizajnu Satelit v Hurbanových kasárňach, ktorý má ustálený formát, no myslím si, že v súčasnosti ho čaká dôkladné prehodnotenie. Tu je dlhodobo priestor pre sprístupňovanie nových projektov, tvorby mladých autoriek a autorov, prezentáciu tém v dizajne a pod.10 Ďalším osvedčeným projektom je Fórum dizajnu v rámci veľtrhu nábytku a bývania v Agrokomplexe v Nitre, ktoré počas mojej funkcie prechádzalo zmenou kurátoriek. Kolegyne Adriena Pekárová a Katarína Hubová, ktoré boli pri založení prehliadky a dlhoročne ju kurátorsky a organizačne pripravovali, sa rozhodli pri 20. výročí FD skončiť a odovzdali úlohu ďalším. Prevzala ju Zuzana Duchová, ktorá od roku 2019 pripravuje prehliadku študentskej tvorby v oblasti interiéru a bývania a aktuálnych tém dizajnu.¹¹

Národná cena za dizajn sa objavuje prierezovo takmer pri každej oblasti. Jej skvalitnenie je stálou úlohou a inštalácia a propagácia každého ročníka bola novou výzvou. Každý ročník prešiel inými priestormi a hľadaním najlepšej formy a o jej premenách si povieme v ďalších častiach nášho seriálu, rovnako ako o premenách Fóra dizajnu, výstavách v Satelite a hľadaní atraktívnych formátov prezentácie i náročnej ceste k systematickej vzdelávacej a pedagogickej činnosti SCD. Medzinárodnú prezentáciu sme spomínali v prvej časti môjho textu, bola v mojej koncepcii zásadnou.

Vo všetkých prezentačných aktivitách sme sa snažili presadzovať pár zásad. Musia byť inkluzívne pre všetkých¹², inovatívne, musia rešpektovať minulosť a snažiť sa o čo najatraktívnejšie prepojenie minulosti so súčasným divákom, aj napriek náročným podmienkam musia byť realizované profesionálne alebo tak, aby návštevníci neboli vyrušovaní náročnými podmienkami v ich pozadí. 

Ako posledný príklad prezentačnej činnosti spomeniem výstavu, na ktorú som mimoriadne hrdá a pri organizácii ktorej sa prejavil „tvrdý výcvik“, ktorý sme v inštitúcii zažívali. Výstava DESIGN IS NOW! / Ľudia sa stali návrhármi. Dizajnéri zostali ľuďmi v Satelite predstavila už 30. júna 2020 projekty, ktorými slovenskí tvorcovia dizajnu, firmy, i neprofesionáli, reagovali na novovzniknutú situáciu spôsobenú pandémiou COVID-19. Na výstave sa podieľali nielen všetci kurátori SMD, ale doslova všetci zamestnanci SCD.¹³

Vedecko-výskumná činnosť / Výskum a vývoj 

Založením múzea postupne vznikalo dôležité pracovisko pre výskum, uchovávanie kultúrneho dedičstva v oblasti dizajnu a jeho prezentáciu. V predchádzajúcom období sa v SCD venovali výskumu a písaniu o dizajne redaktorky časopisu Designum (teoretičky Ľubica Pavlovičová, Jana Oravcová), vedenie SCD (teoretičky Katarína Hubová, Adriena Pekárová) a prizvaní externí odborníci. Rozšírením centra o SMD vzniklo pracovisko, ktoré má priamo v náplni práce vedecko-výskumnú činnosť a k redaktorkám a autorom časopisu Designum pribudol ďalší tím kurátorov a spolupracovníkov múzea. 

Vo vízii z koncepcie „byť hlavnou inštitúciou pre výskum všetkých aspektov dizajnu na Slovensku“ podčiarkujem slovo „všetkých“, teda si uvedomujem, že dizajn musíme skúmať nielen z hľadiska historického, ale cieľom bolo „vytvoriť komplexnú infraštruktúru pre realizáciu výskumu v oblasti histórie, teórie a manažmentu dizajnu a súvisiacich disciplín“. Kým nadstavbové oblasti výskumu ako teória dizajnu sa skôr objavujú ako príspevky v časopise Designum a zine e-designum od externých bádateľov a interne ako prvé lastovičky vo Výskumno-vývojom oddelení (napr. výskum k výstave Human by Design, info nižšie), spomínaný historický výskum už je nezvratným zameraním v náplni SCD… V doterajšom bádaní sme dôraz kládli na výskum dejín Školy umeleckých remesiel, ktorým sme nadväzovali na dielo Ivy Mojžišovej. K úspechu výskumu prispel aj fakt, že rodina I. Mojžišovej nám dala do dlhodobej úschovy pozostalosť tejto významnej historičky umenia, ktorá položila základy nášho skúmania. Projekt výskumu ŠUR vedie Klára Prešnajderová, odborná pracovníčka Výskumno-vývojového oddelenia.¹⁴ Dlhodobý výskum dejín slovenského dizajnu je prezentovaný v expozícii múzea 100 rokov dizajnu a v mnohých článkoch v odborných a populárnych médiách.¹⁵ Ale špecializované témy obsahujú napríklad výskum dejín slovenských 8-bitových hier ako súčasť budovania zbierky multimédií alebo výskum vizuálnych identít.¹⁶ V súčasnosti treba ďalej zlepšovať výstupy a ich vedeckú úroveň, v období po pandémii sa zapojiť do akademickej prezentácie na konferenciách a obnoviť stratégie zbierania, vytvoriť nové koncepcie jednotlivých zbierok aj spomínaný projekt novej expozície slovenského dizajnu. Fokus kurátorov, ktorí sú mimochodom zároveň správcami zbierok a donedávna boli aj dokumentátormi, treba zamerať na systematickú vedeckú prácu (čo si znovu vyžaduje personálne posily inštitúcie). 

Na výskum nadväzuje edičná činnosť, zámer „systematicky sa venovať odbornej a popularizačnej edičnej činnosti“ vychádzal z činnosti iných inštitúcií pre dizajn, ktoré sú našimi partnermi, ale do veľkej miery boli modelom ostatné organizácie (Divadelný ústav, SNG, Literárne informačné centrum). Počas ostatných piatich rokov vyšli v SCD kompletné ročníky časopisu Designum, ktorého šéfredaktorkou je od roku 2017 Jana Oravcová (v rokoch 2012 – 2016 to bola Ľubica Pavlovičová), katalógy výstav a publikácie projektu Dizajn a inovácie. Zo špecializovaných publikácií Fonts SK (Dizajn digitalizovaného písma na Slovensku) Sama Čarnokého a tri veľké publikácie Milan Veselý/ Plocha a priestor v dizajne, Miroslav Cipár Logo etc. a tretí diel dejín cyklu Úžitková grafika na Slovensku po roku 1918 Ľubomíra Longauera pod názvom Mierny pokrok.¹⁷ Všetky publikácie vznikli v dobrej spolupráci s vydavateľstvom Slovart. Skúsenosť s veľkými publikáciami a množstvo nazhromaždeného materiálu k rôznym tvorcom priniesla rozhodnutie zamerať sa na menšie monografické práce a vytvoriť edíciu, ktorá bude približovať jednotlivé osobnosti dizajnu (tento rok pripravujú kolegovia prvú knihu edície venovanú Jánovi Čalovkovi). SCD čaká vytvorenie edičného plánu na obdobie po pandémii. Vieme, že stále treba napísať učebnice a základnú literatúru pre štúdium dejín dizajnu, potrebujeme encyklopédie (nemusia byť tlačené) a popularizačné publikácie. Novinkou v edičnej a publikačnej činnosti bolo vytvorenie zinu pod názvom e-designum z iniciatívy vedúcej Edičného oddelenia Ľubice Pavlovičovej. E-designum sa postupne stáva obľúbeným „médiom v médiu“ a v súčasnosti pripravovaný nový web SCD počíta so zviditeľnením príspevkov na prominentnom mieste, budú tak tvoriť základný prvok autorských informácií o dizajne.

Téma „výskum a vývoj“ nás však posúva k ďalším dimenziám. Spomínané druhy vedecko-výskumnej práce sú typickou činnosťou pre múzejné, či akademické inštitúcie. Tu sa však dostávame k bodu, ktorý nám prepája zmysel ko-existencie centra a múzea, čo bola zaujímavá téma pri mnohých stretnutiach s kolegami z múzeí dizajnu a úžitkového umenia.¹⁸  Musím priznať, že myšlienka vzniku osobitného oddelenia so zameraním na výskum a vývoj nebola interne dlhší čas pochopená. Najbližší kolegovia ma však podporili a čo je najdôležitejšie, poskytli „materiál“, príklady, ktorými sme mohli demonštrovať, aký je zámer takéto oddelenie zriadiť. Predstava vývoja je u nás príliš natvrdo spojená s vedeckými inštitúciami typu akadémie vied, technologické pracoviská, vývojové centrá napojené na výrobu. Vývoj sa pritom týka aj digitálnych nástrojov, vytvárania nových modelov manažérskej práce alebo invoatívnych spôsobov práce s publikom. Ciele z mojej koncepcie boli všeobecne definované: „vytvoriť infraštruktúru pre vývoj vo vybraných oblastiach dizajnu“ a „efektívnejšie prepojiť všetky oddelenia, ktoré sa venujú výskumu a vytvoriť špecializované oddelenie“¹⁹ Mala som však na mysli veľmi jasne špecifikované úlohy. Už v roku 2015 som totiž v SCD pracovala na projekte s Vysokou školou výtvarných umení, v ktorom boli pomenované dva základné okruhy tohto druhu výskumu a vývoja – venovať sa materiálom (v dizajne) a informačným technológiám z hľadiska ich kreatívneho využitia. Z tohto obdobia zostala SCD spracovaná stratégia výskumu a vývoja až do roku 2023 (na jej vytvorení spolupracovala firma Neulogy), no samotný projekt sa vtedy nerealizoval, nedostal podporu a my sme sa posunuli ďalej. Myšlienka vytvorenia tímu alebo oddelenia, ktoré by výskum a vývoj v SCD zastrešila, však už zostala a vložila som ju aj do riaditeľskej koncepcie. V spolupráci s Klárou Prešnajderovou a ďalšími kolegami sme potom „zrecyklovali“ niektoré myšlienky z pôvodného projektu a prepojili sme súčasne a vizionársky zamerané témy s výskumom inovácií v minulosti, predovšetkým s výskumom Školy umeleckých remesiel. 

Výsledkom bol niekoľkoročný projekt Dizajn a inovácie, ktorý sme ako hlavný partner realizovali v rámci programu Interreg SK-AT s podnázvom Cezhraničná spolupráca inštitúcií dizajnu v digitálnej dobe. Našimi finančnými partnermi boli také prestížne inštitúcie ako Museum für Angewandte Kunst a Die Angewandte vo Viedni a náš stály partner VŠVU, z ďalších partnerov mala významné miesto Nadácia Cvernovka (Nová Cvernovka). Viedenský MAK bol iniciátorom, keď nás oslovil na spoluprácu pri známom projekte Vienna Biennale 2019. Výstupmi projektu bolo v roku 2019 samotné zriadenie nového oddelenia pod názvom Výskumno-vývojové oddelenie (VVO), ktoré časom dostalo príťažlivý akronym Inolab (vedúcim na polovičný úväzok bol Maroš Schmidt, odbornými pracovníčkami Klára Prešnajderová a Lucia Dubačová). A ako ukážky budúcej práce a zamerania Inolabu sme vytvorili ďalšiu študovňu v Hurbanových kasárňach Knižnicu materiálov, ktorá v súčasnosti prezentuje viac ako stovku vzoriek materiálov využívaných vo výrobe a dizajne. Z kategórie digitálnych nástrojov vznikol v spolupráci so štúdiom Subdigital experimentálny tvarový softvér a platforma H.U.R.B.A.N selector, ktorý umožňuje tvorbu nových foriem a štruktúr prostredníctvom zmeny parametrov a prelínania digitálnych 3D objektov. Spomínaná výstava Human by Design v mojej koncepcii bola príkladom spolupráce desiatok tvorcov a kurátorov, prezentovala inšpiratívne príklady a modely projektov na tému udržateľnosť, zodpovednosť tvorcov dizajnu. Jej prvá prezentácia bola súčasťou Vienna Biennale 2019 a jej reinštalácia v MAK-u sa ocitla v karanténe na jar roku 2020. Plánované reprízy výstavy sú, žiaľ, zatiaľ v nedohľadne. Projekt Dizajn a inovácie priniesol možnosti aj názorné ukážky, ako rozšíriť činnosť inštitúcie systematicky o výskum a vývoj. Niektoré časti projektu sme kvôli pandémii nedokončili pred povinným termínom ukončenia projektu (mimoriadne ma mrzí posunutie vydania publikácie o Škole umeleckých remesiel a tvorby dvoch interaktívnych nástrojov na prezentáciu kultúrneho dedičstva, ktorých vývoj bol naplánovaný, no nemohli sme ho zrealizovať).²⁰ 

Vrátim sa k tomu, čo som naznačila – už pred vznikom VVO boli v SCD projekty, ktoré ukázali možnú cestu a priniesli iný pohľad. Hlavným z nich bol projekt kolegu Maroša Schmidta –  realizácia funkčného modelu Tatra 603X Coupé (autor dizajnu Ján Cina), milovaný mnohými ľuďmi, ktorí sa nezaujímajú o dizajn všeobecne, ale majú blízko k automobilizmu a histórii. Aj pre mňa bol vynikajúcou možnosťou zmaterializovať si niektoré „lietajúce“ myšlienky týkajúce sa výskumu a vývoja v SCD. Prepojenie historického výskumu s dizajnérskou tvorbou a vývojom nových riešení ikonického objektu, akým je automobil všeobecne a Tatra 603X Coupé konkrétne, ukazuje význam spojenia pracovísk múzejného a vývojového typu.

Aktuálne nové oddelenie dostalo ako hlavnú úlohu uzavretie a zabezpečenie udržateľnosti projektu Dizajn a inovácie a vypracovanie ďalšej stratégie. Od januára 2021 je jeho vedúcou Zdenka Pepelová, ktorá dovtedy viedla projekt Dizajn a inovácie. Inolab má potenciál byť partnerom pre projekty výskumu a vývoja, inštitútom pre teoretické otázky, pracoviskom pre vývoj nástrojov SCD… V súčasnosti je v ňom veľký potenciál, rozvoj tohto oddelenia je kľúčový aj pre naše zapojenie sa do diskusie a práce na globálnych zmenách sveta po pandémii.

S týmto výstupom môjho manažérskeho pôsobenia v SCD som spokojná najviac. Podaril sa môj zámer, že výskumu rôznych aspektov dizajnu a vybranému vývoju sa venujú všetky oddelenia SCD, ktoré pracujú „s obsahom“, okrem Výskumno-vývojové oddelenia, Slovenské múzeum dizajnu s fokusom na dejiny, Edičné oddelenie so zameraním na rozvoj interdisciplinárnosti a komplexnosti pohľadu na dizajn, Oddelenie produkcie a programov pre verejnosť vývojom didaktických materiálov, Oddelenie dokumentácie a informačných služieb z hľadiska vývoja informačných databáz a nástrojov… Jednotlivým projektom, ktoré som spomínala, sa budeme podrobnejšie venovať ďalej v seriáli, celkovej koncepcii Inolabu, projektu Tatra 603X, či projektu Dizajn a inovácie a výskumu Školy umeleckých remesiel.

Poznámky

¹ Koncepcia riadenia a rozvoja Slovenského centra dizajnu (10. 12. 2015), s. 6.

² Keď sme naše depozitárne priestory prezentovali kolegom z iných múzeí s dodatkom, že nie sú ideálne a potrebujú ešte množstvo profesionálnych úprav, tak sme často počuli: „Mali by ste vidieť ostatné múzeá po celom Slovensku, aspoň vám sem nezateká…“ To však pre nás nebol argument, zostával z toho skôr smutný pocit. 

³ Myšlienka kasární  ako miesta pre kultúru a kreatívny priemysel sa v SCD buduje už od roku 2010, kedy moja predchodkyňa vo funkcii riaditeľky Katarína Hubová iniciovala presun kasární do majetku Ministerstva kultúry. Naše pôsobenie v kasárňach skoro prinieslo analógiu kasární v centre Bratislavy s viedenským MuseumsQuartier. Zmienku o tom pozri napríklad v rozhovore Jana Močková: Dobrá správa pre dizajn, Denník N, 3. 1. 2016. https://dennikn.sk/331751/dobra-sprava-dizajn/. Uchádzali sme sa aj o možnosť byť vedúcim partnerom projektu zriadenia tzv. Kreatívneho centra v Hurbanových kasárňach, no tieto pokusy neboli úspešné.

⁴ Koncepcia riadenia a rozvoja Slovenského centra dizajnu (10. 12. 2015), s. 6.

⁵ Pôvodným plánom bolo expozíciu mať sprístupnenú iba na dva roky, do polovice roku 2020, ale aj kvôli pandémii je stále v podkroví kasární a jej zmena bude súčasťou stratégií nového vedenia SCD. Informácie k celému realizačnému tímu vrátane informácie o kurátoroch sú uvedené na webe 100.scd.sk.

⁶ Výstava Miroslav Cipár Univerzálny tvorca. Kurátor: Ľubomír Longauer. Trvanie výstavy: 18. september 2015 – 31. január 2016.

⁷ Výstava Farebná šeď / Buntes Grau. Koncepcia výstavy: Klára Prešnajderová, Maroš Schmidt, Wolfgang Binder, Bettine Güldner, hlavný kurátor: Maroš Schmidt, kurátori: Wolfgang Binder, Karl Clauss Dietel, Bettina Güldner, Katarína Hubová, Simona Janišová, Dagmar Neuland-Kitzerow, Zuzana Michalovičová, Florentine Nadolni, Adriena Pekárová, Zuzana Šidlíková, koordinácia výstavy: Klára Prešnajderová. Trvanie výstavy: 1. október 2016 – 28. február 2017. Informácie: https://scd.sk/vystava/farebna-sed-buntes-grau/

⁸ Výstava Nebáť sa moderny! 90. výročie založenia Školy umeleckých remesiel v Bratislave. Koncepcia výstavy: Simona Bérešová, Klára Prešnajderová, Maroš Schmidt, odborný garant: Ľubomír Longauer, kurátorský tím: Katarína Bajcurová, Simona Bérešová, Vladimíra Büngerová, Viera Kleinová, Ľubomír Longauer, Klára Prešnajderová, Sonia de Puineuf, Maroš Schmidt, Zuzana Šidlíková. Trvanie výstavy: 14. december 2018 – 29. september 2019. Miesto konania: SNM – Historické múzeum, Bratislavský hrad.

⁹ Kurátorkou výstavy Nech šije! Móda na Slovensku 1945 – 1989 bola Zuzana Šidlíková, kurátorka zbierky módy a textilu Slovenského múzea dizajnu SCD, spolu s Vierou Kleinovou, kurátorkou zo SNG. Trvanie výstavy: 6. apríl 2017 – 20. august 2017. Miesto konania: SNG, Esterházyho palác, Bratislava. Informácie: https://scd.sk/publikacia-kniznice/nech-sije-moda-na-slovensku-1945-1989-fashion-in-slovakia-1945-1989/

¹⁰ Výstavný program a akcie galérie Satelit sme aj na základe pandémie začali plánovať ako dlhodobejšie výstavy s možnosťou online programu a diskutovali sme o možnostiach prezentácie obsahu rôznym skupinám návštevníkov/divákov.

¹¹ Informácie o projekte Fórum dizajnu a osobitne ročník 2019: https://scd.sk/?s=f%C3%B3rum+dizajnu. Výstava ročníka 2020 bola tesne pred inštaláciou, no na začiatku marca organizátori Veľtrhu nábytku a bývania celý veľtrh zrušili kvôli pandémii COVID-19.

¹² Treba pre úplnosť poznamenať – tu máme problém s našimi priestormi  a ich prístupnosťou pre pohybovo znevýhodnených ľudí kvôli absencii výťahu do expozície a horných poschodí.

¹³ Informácie a dokumentáciu projektu nájdete na linke: https://scd.sk/vystava/design-is-now-ludia-sa-stali-navrharmi-dizajneri-zostali-ludmi/

¹⁴ Výskum Školy umeleckých remesiel je príkladom komplexne zvládnutého výskumného projektu. Jeho súčasťou je terénna práca bádateľov, nielen v archívoch, ale aj hľadanie u potomkov študentov či pedagógov ŠUR. V portfóliu máme publikačné výstupy vo viacerých jazykoch, akcie pre verejnosť ako výstavy, prednášky, stretnutia s potomkami, aj aktivity pre odbornú verejnosť ako sympózium nadväzujúce na tému ŠUR. O celom projekte zreferuje jeho vedúca kurátorka Klára Prešnajderová v jednom z dielov nášho výročného seriálu.

¹⁵ Mnohé články v našom časopise Designum, ktorého viaceré rubriky sa týkajú výskumu dejín dizajnu, ale články v časopise Pamiatky a múzeá. K popularizácii prispel a prispieva dlhoročný seriál s celostranovými článkami v Denníku N.

¹⁶ Zbierke multimédií a osobitne výskumu a zbieraniu hier a súvisiacich artefaktov sa venuje Maroš Brojo. Z jeho výskumu pripravujeme výstavu a databázu na novom webe SCD. Vizuálnymi identitami sa začala intenzívne zaoberať kurátorka SMD Silvia Kružliaková.

¹⁷ https://scd.sk/publikacia-scd/fonts-sk-dizajn-digitalizovaneho-pisma-na-slovensku/; https://scd.sk/publikacia-scd/plocha-a-priestor-v-dizajne-milan-vesely/; https://scd.sk/publikacia-scd/ciparlogo-etc/; https://scd.sk/publikacia-scd/uzitkova-grafika-na-slovensku-po-roku-1918-3-cast-graphic-design-in-slovakia-after-1918-mierny-pokrok-moderate-progress/

¹⁸ Diskusie s kolegami z renomovaných múzeí sa týkali prepojenia úloh, ktoré má tradične centrum venované nejakej špecializovanej oblasti a poslania múzea. To, čo nám bolo v našom prostredí vytýkané, a to zriadenie inštitúcie múzea pod inštitúciou centra dizajnu, bolo odrazu prijímané so záujmom ako inovatívne. Múzeá, ktoré boli naším vzorom a fungovali desiatky až viac ako stovku rokov, totiž často pociťujú akúsi únavu z rutinných procesov práce s kultúrnym dedičstvom a hľadajú nové spôsoby práce s publikom a novú náplň. V tejto konfrontácii náš model fungovania „svietil“ ako inšpiratívny vzor, a hoci my by sme naopak mnohé z „rutinných unavujúcich činností“ na profesionálnej úrovni týchto partnerov s radosťou prijali, tak ich záujem bol aspoň malou náplasťou na naše problémy s infraštruktúrou.

¹⁹ Koncepcia riadenia a rozvoja Slovenského centra dizajnu (10. 12. 2015), s. 5.

²⁰ Odkazy na všetky časti projektu a ich dokumentáciu nájdete na linke: https://scd.sk/inolab/white-papers-database/