Jedinečný JOŽINKO BabuSchek (nielen) dieťa svojich rodičov
Neuveriteľných dvadsaťtri rokov (1965 – 1988) s výnimkou jedného roku (1975) vychádzal každý týždeň v časopise Roháč seriál Jožinko – dieťa svojich rodičov.
Jozef Babušek, známy pod autorským pseudonymom Jozef Schek, si právom zaslúži uznanie za najdlhšie1 vychádzajúci komiks2 na Slovensku prevažne s jeho textami.
Trpezlivý, pracovitý, dôsledný autor populárneho seriálu Jožinko – dieťa svojich rodičov Jozef Babušek sa narodil 3. septembra 1921 v Bratislave, kde aj vyrastal. Vďaka všeobecnému stredoškolskému vzdelaniu, kde získal jazykové znalosti z latinčiny a predovšet – kým z francúzštiny, sa mohol ľahšie orientovať vo francúzskych časopisoch (napríklad časopis Robinson) s komik – sami, ktoré si kupoval a ktoré výrazne ovplyvnili jeho výtvarné smerovanie. Študoval na Vysokej škole poľnohospodárskej v Bratislave. Keď ju presťahovali do Košíc, pokračoval na Vysokej škole zemědělskej v Brne, ktorá bola bližšie. Už počas štúdia kreslil a od roku 1943 uverejňoval v spoločensko-kritickom týždenníku Nový svet svoje prvé karikatúry3 a ilustrácie4. Napríklad v čísle 7 z 13. februára 1943 boli uverejnené štyri obrázky na tému fajčenie. Ďalej v čísle 24 z roku 1944 vyšlo sedem jeho kresieb, ktoré na seba navzájom nadväzovali, a zároveň k nim napísal vlastný, do veľkej miery zažitý príbeh o tom, ako vznikajú humorne ladené príspevky do časopisov. V tomto prípade išlo predovšetkým o samostatne vypovedajúce jednoobrázkové vtipné príhody. Bravúrne zvládnutá kresba, ktorá výstižne dopĺňa text pri obrázkoch v dobovo zažltnutom čierno-bielom prevedení, pripomína časopisy zo západnej Európy či Spojených štátov amerických zo začiatku 20. storočia. Okrem humoru Jozef Babušek v týždenníku Nový svet ilustruje príbehy domácich alebo zahraničných autorov. Najčastejšie ide o texty od Vavrinca Kunetku Tulák (1943), Neverná žena (1944), Dievča nad riekou (1944), 1 bláznivý deň (1944), ale aj od Luigiho Pirandella Vlak zapískal (1943), Paľa Zoláka O hodinu neskoršie (1943). Obrázky k vtipom majú v sebe určitú dávku jednoduchosti a podčiarkujú textový humor, ilustrácie k príbehom sú zložitejšie, často tieňované, a vyjadrujú istú vážnosť až dramatickosť. Babušek ako autor textu i obrazu celostranových úsmevne podaných príhod Biele opojenie, Keď duje pasát…, Keď nikto nevidí, Kolky ako šport (1944) sa venuje jednej problematike, ktorú rozdelí na viacero častí. V podobnom duchu pracuje aj na celých stránkach s textami od Ima Hornáčka, naprí – klad Kúzlo vianočnej nálady, Bratislava v zimnom ruchu, Bratislavské byty, Dejiny hokeja v novom svetle…, Prišiel svätý Mikuláš, Šport ako taký… Ilustroval aj texty Vavrinca Kunetku Veľkonočná oblievačka a spolu s Tiborom Súľovským sa podieľa na stránke s názvom 1. apríl.
Až v roku 1947 oslobodil ilustrácie od textu, jednoduchou linkou sekvenčne rozpohyboval kresbu, čím vytvoril nemý komický obrazový pás (stripe) na pokračovanie, kde na seba nadväzujú zväčša štyri, príležitostne päť obrázkov. Príbehom o dozorcovi a väzňovi, vydávanom bez názvu5 v celom prvom ročníku humoristického časopisu Demokratickej strany Šidlo , sa dostal Babušek do širšieho povedomia verejnosti. Jedno dvoj – dielne pokračovanie seriálu nakreslil namiesto Jozefa Babušeka niekto iný, pretože sa v tom čase ženil, čo sa tiež premietlo do príbehu. Keďže čitatelia si postavičky obľúbili, stali sa súčasťou hlavičky časopisu. Žiaľ, s nástupom komunizmu bol časopis v roku 1948 za – kázaný, a tým aj Jozef Babušek prišiel o možnosť uverejňovať na Slovensku svoje kresby. Z politických dôvodov v roku 1948 musel pred štátnicami odísť zo školy. Vytýkali mu účasti na diskusiách o udalostiach v Rusku a tiež kresby do časopisu Šidlo. Do školy sa vrátil až v roku 1960, na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vyštudoval dejiny umenia.
V tvorivej činnosti však neprestal. Ako priemyselného výtvarníka v závode Kovotechna Piešťany ho pri spustení výroby chladničiek v Zlatých Moravciach poverili, aby navrhol model chladničky. Keďže predné biele dvere sa mu zdali prázdne, z vlastnej iniciatívy vy – myslel a graficky vytvoril značku Calex, ktorej autorstvo sa najmä pre podnikovú politiku stalo takmer anonymné. Dozvedáme sa o ňom z rozhovorov s jeho dlhoročnými priateľmi a kolega – mi Ferom Jablonovským a Stanislavou Liptákovou alias Kamilou Staškovou6. Značka zložená z bielych roztiahnu – tých spojených písmen Calex na modrom podklade v striebornom ráme, v ktorého dolnej časti je štít s jednoduchou snehovou vločku, akcentuje na bielej ploche chladničkových dverí.
Babušekov kresliarsky talent môžeme vidieť na ilustráciách a obálkach kníh, ktoré podpisuje vlastným menom Jozef Babušek. Jednoduché a čisté kresby v čiernej linke sú blízke detskému čitateľovi v knihe Hugha Loftinga Zvieratká doktora Doolittlea (1950). Kresby v knihe Petra Suchanského Záhadné lietadlo (1938) či Gabriela Viktora Nosorožec v trestnom území (1963) sú štýlovo príbuzné s postavami, ktoré vystupujú v jeho dobrodružných či vedecko-fantastických komiksoch.
Vzhľadom na minulosť sa od roku 1958 začal podpisovať pseudonymom Jozef Schek, ktorý vznikol z konca priezviska. V roku 1969 ho používa už aj pri knižných ilustráciách (napríklad pri knihe Willyho Breinholsta Rukoväť umenia manželského).
Po miernom politickom uvoľnení v roku 1959 nadväzuje spoluprácu s časopisom Roháč. Prvého septembra 1965 vyšlo 35. číslo týždenníka Roháč, práve v ňom sa pásy komických obrazových príbehov na pokračovanie posunuli do polohy komiksového seriálu. Na pod – net Kolomana Uhríka nakreslil prvý príbeh s názvom Dieťa svojich rodičov, ktorý o štyri mesiace s kolegami premenovali – možno podľa autora – na Jožinko – dieťa svojich rodičov. Babušek navrhol aj prednú obálku tohto čísla Roháča, na ktorej badať vplyv dobrodružnej literatúry. Zobrazil učiteľa v škole, ktorý využíva novú metódu výučby, pričom zobral na seba podobu Indiána. V dlhoročnom seriáli Jožinko – dieťa svojich rodičov prostredníctvom životných situácií obyčajného chlapca reflektuje priamočiaro bez zveličenia, vtipne, niekedy aj smiechom cez slzy aktuálnu každodennú realitu v rodine, škole či spoločnosti. Situáciám, ktoré sú nám mnohým blízke, nechýba určitá dávka dynamiky (Jožinko uteká pred mamou, otcom, skáče na švihadle, do ktorého sa zamotá…), ale občas aj statiky. Text príležitostne strieda mlčanie – humor bez slov. Napríklad v čísle 41 z roku 1980 je vymazaný text v bublinách okrem posledného okienka. Postavy jeho seriálu komunikovali nielen medzi sebou, ale i so svojím autorom, napr. „Ujo Schek, čo mám dnes vyparatiť?“ v čísle 3 z roku 1970. Občas Roháč č. 22, grafická úprava strany, 1969. sa v seriáli objavili aj kreslené autorove ruky. Na konci roka 1974 hodili Jožinka do fľaštičky s atramentom s textom: „Nech je na Vianoce pokoj.“ Celý nasledujúci rok seriál nevychádzal a až v poslednom čísle v roku 1975 vyšiel diel, keď chlapci našli fľašku plnú tušu a povedali si: „To by bol darček pre uja Scheka!“, a tým „vypustili“ Jožinka a na žiadosť čitateľov vrátili späť na stránky časopisu. Jožinko výraznejšie zmenil svoju podobu v Roháči číslo 2 z roku 1976, keď mu ilustrovaná veľká ruka dokreslila vlasy. Na Mikuláša v roku 1972 sa objavila kreslená topánka pána Scheka. Príležitostne bolo možné v se – riáli rozpoznať dobové nápisy výrob – kov, ako napríklad v obchode s televízormi nápis Tesla (1974), objavila sa aj chladnička s nápisom Calex (1978). Zaujímavosťou je, že v roku 1981 sa v seriáli objavila postavička Mickey Mousa, ktorého autor poznal pravdepodobne z francúzskeho časopisu Robinson. Tak ako avantgardný umelec Lucio Fontana prerezával na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov svoje plátna, podobný prístup v seriáli uplatnil aj Jozef Schek. Jožinko s priateľom boli zvedaví a chceli sa v roku 1985 pozrieť, čo je inde ako na poslednej strane. Preto rozstrihli stranu nožnicami.
Jozef Babušek kreslil tvrdým oceľovým perom alebo labutím brkom a čiernym tušom. Linka kresieb bola pevná, dôsledná, obraz sa vynímal zmyslom pre detail, na ktorého realizáciu používal aj lupu. Následne obrázky vymaľovával štetcom a farbami. Spočiatku bol seriál Jožinko – dieťa svojich rodičov dvojfarebný, od januára 1969 vychádza už ako farebný. Najskôr bol koncipovaný vodorovne, od apríla 1971 boli obrázky radené do stĺpca pod sebou. Od roku 1973 býval uverejňovaný na poslednej strane. Pod menom Pepánek bol seriál publikovaný aj v Čechách (v rokoch 1970 – 1971 v osemnástom a nepravidelne v devätnástom a dvadsiatom prvom ročníku mesačníka Pionýr). Jožinko – dieťa svojich rodičov nebol prvý komiksový seriál v našom prostredí. Pred ním od čísla 19 vychádzal seriál Vinnetou sa vracia od Tibora Kovalíka a ešte pred ním sedem častí Detekvíva Čuli Šolvena a jeho syna od Viktora Kubala, ktorý už v roku 1959 kreslil zväčša 3-obrázkový príbeh Pán Diferenciál na cestách.
Ako prvý, pravidelne sa opakujúci seriál, sa objavuje Cvik a Cvak podpísaný menami G. Viktor a K. Viktor v časopise Roháč od čísla 29 v roku 1954. Ak by sme chceli siahnuť hlbšie do minulosti, tak by sme sa k sériám obrázkov tvoriacich príbeh dostali na Slovensku až do roku 1929, kedy v detskom časopise Slniečko ilustroval Jaroslav Vodrážka Smelého Zajka od Jozefa Cígera Hronského. V tomto prípade redakcia uverejnila stranu s ilustráciami a nabádala deti, aby si vymysleli príbeh k obrázkom. Až následne boli uverejnené texty a vydaná kniha Smelý Zajko v Afrike (1931). Po jeho úspechu vychádzali v Slniečku príhody prasiatok Budkáčik a Dubkáčik (1931). Kreslených obrazových príbehov vychádzalo postupne najmä od päťdesiatych rokov stále viac. Ich predchodcami boli karikatúrne obrázky (vychádzali napríklad v časopise Černokňažník, Sršeň, Koza) a postupne ilustrované vtipy spočiatku zložené z jedného obrázku, ktorý vystihoval pointu, a až časom dochádzalo k rozfázovaniu príbehu a vyrozprávaniu príhody vo viacerých sledoch (stripoch).
Okrem výnimiek (Dozorca a väzeň, 1947) sa s komiksom spájal text. Typograficky čisté a čitateľné písmo autor vo svojej tvorbe logicky radí tak, aby neobmedzovalo obraz a jasne vystihlo pointu.
Jozef Babušek pri práci na grafickej úprave týždenníka Roháč občas použil svoje ilustrácie do textu, poväčšine mal na zadnej strane uverejnený vtip s kresbou, ale vytváral aj titulné obálky časopisu, v ktorých nechýbal humor či irónia. Osobitá je jeho grafická úprava v Roháči číslo 21 z roku 1969, kde pozadie strany tvorí takmer celostranová machuľa. Vznikla po rozliatí tušu, na machuľu následne aplikoval text od Gabriela Viktora Na biblické motívy. Motív s využitím obrazu tušu použil tiež pri rozlúčke s čitateľmi časopisu Elektrón v roku 1987. S motívom machule rozliateho atramentu sa môžeme stretnúť aj v zbierke poézie od Rudolfa Fabryho Uťaté ruky (1935), kde poslednú báseň prekryje čiernou machuľou.
V oblasti grafického dizajnu Jozefa Babušeka majú veľký význam titulkové nadpisy, či už pri prevzatých textoch, ktoré ilustroval pre týždenník Nový svet, niektoré z nich sú organicky včlenené do obrazu (napr. Tulák, Neverná žena, Amor číslo 13, Ošúchaný dáždnik, Vlak zapískal) alebo pri názvoch jednotlivých komiksov. Štýlovo príbuzné sú napríklad Včera, dnes, zajtra a Po stopách času, ale tiež Bol raz jeden domček, Desiata planéta a Posledná hodina.
Tak ako sa americké komiksy po svojom úspechu dočkali animovaného spracovania (Mickey Mouse, Káčer Donald …) aj Jožinko vďaka režisérovi Vladimírovi Pikalíkovi ožil v animovanom bábkovom krátkom filme. V roku 1981 sa na námete a scenári Ako Jožinko menil, až vymenil a Jožinkova rybačka podieľal Jozef Babušek.
Samostatnou kapitolou autorovej tvorby je ilustrácia dobrodružných či vedecko-fantastických seriálov do českých a slovenských časopisov od polovice šesťdesiatych rokov. Bol jedným z mála autorov (napríklad popri Karlovi Saudekovi, Milošovi Novákovi), ktorý výrazne prispel k rozvoju komiksu na Slovensku a dostal ho na svetovú úroveň. Napriek spoločnému štátu Čechov a Slovákov sa Babušekove komiksy vydávali prevažne na Slovensku, a to najmä vďaka pätnásťročnej spolupráci autora s mesačníkom Elektrón. Prvý realisticky nakreslený komiks na Babušekov námet vyšiel v rokoch 1965 – 1966 v časopise Prúd pod názvom Desiata planéta, tematizujúci nebezpečenstvo z vesmíru, ktorému sa pozemšťania musia ubrániť. Keďže v čase vzniku seriálu bol nedostatok kresliacich pier, autor zvolil originálne riešenie v podobe labutieho brka, ktoré si sám vyrábal. Spoluprácu s českými periodikami začal seriálom Zajatec na námet Ladislava Langpaula, ktorý vychádzal v rokoch 1967 – 1968 v časopise Pionýr. Téma kolonizovania indiánskeho územia je tu podaná svojským grafickým prejavom – autor dáva do okrového pozadia dej a v bielej ponecháva len dialógové bubliny. Po tom, čo sa časopis Pionýr premenoval na Větrník7 , spolupracoval Jozef Babušek s časopisom aj naďalej a v rokoch 1968 –1969 v ňom vydal Srub U zlatého klíče, ktorý na motívy novely Michaela Bernarda o dvoch chlapcoch v kanadskej divočine napísal Jiří Stegbauer. Tento seriál bol kolorovaný okrem okrovej aj zelenou a modrou farbou, čím nadobudol na atraktívnosti. Na námet Jozefa Babušeka vyšiel v magazíne Větrník číslo 2 v roku 1970 krátky trojstranový komiks Poklad Inků, ktorý by si určite zaslúžil rozsiahlejšie a rozvitejšie spracovanie. V časopise Lidová demokracie vyšiel čierno-biely komiks Prázdniny u zřícené tvrze (1971) podľa Jiřího Stegbauera. Ide o priamočiary dej o troch mladých dievčatách a dvoch chlapcoch, ktorí počas prázdnin nájdu archeologické nálezisko. Štýlovo príbuzný predchádzajúcemu je opäť čierno-biely komiks s detektívnou zápletkou Srub v Bílém údolí, ktorý vychádzal v Svobodném slovu ako sobotná príloha v roku 1972 a napísal ho Svatopluk Hrnčíř.
V roku 1973 vznikol na Slovensku mesačník pre mladých o vede a technike s názvom Elektrón. Jozef Babušek v ňom uverejňoval svoje komiksy až do roku 1987. Išlo o najväčší počet náročnejšie spracovaných, napínavých vedecko-fantastických seriálov. Krátky čierno-biely komiks Stretnutie v púšti (1973) je o profesorovi archeológie a jeho študentoch, ktorí išli do Strednej Ázie preskúmať zrúcaniny starého mesta a našli nezvyčajné sochy. Príhoda bola skôr úvahou, zamyslením sa nad ľudstvom a hrozbou z vesmíru, možnosti napadnutia inými civilizáciami. Najkratší bol len trojstranový čierno-biely komiks Posledná hodina (1973) o vesmíre, v ktorom dominovali postavy v skafandroch v prostredí s raketami a technickými prístrojmi. Príbeh Zelená smrť (1976 – 1978) napísala Kamila Stašková na motív knihy Michaela Crichtona a vychádzal z predpokladu, že Zem je ohrozená mimozemskými mikroorganizmami, ktoré doviezla družica. Týmto seriálom Babušek začal éru modrého tónovania, čím zvýraznil čierno-biely originál. Na motívy románu Ludvíka Součka formou denníkových zápiskov a ukážok z dobovej tlače zjednodušene napísala Kamila Stašková sci-fi trilógiu Cesta slepých vtákov (1978 – 1980), v ktorej sa striedajú modro-biele strany s farebne kolorovanými, bohaté na text, ktorý miestami zaplnili celé políčko na úkor kresby. Podobne rozsiahle texty boli aj v Runa Rider (1980 – 1981), v ktorých doktor Kameník s priateľmi našiel stopy po Vikingoch, a v poslednej časti Slnečné jazero (1981 – 1982) sa vydal na Mars. Celá trilógia vychádzala štyri roky, čo stálo tvorcov veľa úsilia udržať čitateľov v napätí. Na motívy poviedky Jaroslava Veisa napísal Jozef Babušek Včera, dnes, zajtra (1983), kde sa dej odohrával okolo starej lebky. Na predošlý príbeh nadviazal komiks s názvom Po stopách času (1984), ktorý ako jediný dostalo Slovenské múzeum dizajnu darom. Známe postavy a kulisy sa ocitli v záhadných situáciách a počítač tu začal predpovedať budúcnosť. Návrat zo zajtrajška (1985 – 1986) spracováva v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch populárnu tému ľudského zmrazovania, ktoré ponúka možnosť v budúcnosti zmeniť svoj osud. Alebo napríklad napínavý kreslený seriál Bol raz jeden domček (1987) v podaní Jozefa Babušeka rozoberal motív Roberta A. Heinleina o dome a štvrtej dimenzii. Ukazuje sa, že kým na Slovensku vychádzali humoristické a sci-fi komiksy, v Čechách dominovali dobrodružné a chlapčenské príbehy.
V závere komiksovej tvorby Babušek mení kresbu na pseudodisneyovský štýl, aby ju priblížil detskému čitateľovi. Tento obrat pripomína Kniha džungle, ktorú na motív románu Rudyarda Kiplinga spracovala Kamila Stašková a na pokračovanie vychádzala v časopise Ohník (1989 – 1991).
Slovenské múzeum dizajnu SCD získalo vďaka dcére Jozefa Babušeka Laure Jordánovej darom vyše 800 kusov prác pozostávajúcich z ilustrácií, kresieb a linorytov, ktorých najväčšiu časť tvorí práve Jožinko – dieťa svojich rodičov a seriál Po stopách času.
Silvia Kružliaková je historička a kritička umenia. V súčasnosti pôsobí ako kurátorka zbierky komunikačného dizajnu v Slovenskom múzeu dizajnu.
Poznámky
1Od roku 1966 vychádzal v časopise Roháč seriál nazývaný Billy a Mary, ktorý ilustrovala Božena Plocháňová, nemal jednotný názov i autori textov sa menili.
2Pojem komiks sa používa na označenie sekvenčne usporiadanej postupnosti obrázkov prevažne kreslených a doplnených textom vo zvláštnom políčku alebo tzv. bubline.
3Prehnane nakreslená a zobrazená situácia alebo osoba so zámerom upozorniť na určité fakty alebo vlastnosti.
4O ilustrácii hovoríme v prípade obrázka, ktorý stvárňuje myšlienku textu, uľahčuje čítanie a orientáciu v texte.
5Názov Dozorca a väzeň dostal seriál až po samostatnom vydaní vo vydavateľstve FO ART v roku 2007 pri príležitosti 60. výročia od jeho vzniku.
6Jablonovský, Fero: Nielen Jožinko. Život a dielo Jozefa Scheka. FO ART, 2011, s. 4. https://myzilina.sme.sk/c/1877994/ pamatate-sa-na-jozinka.html
7Už tretí ročník bol pre politickú „normalizáciu“ opäť premenovaný na Pionýr.
Súvisiace diela
komiksy a skeče pre spots /vymenniky.sk – K13
