Janusovské tváre Jiřího Pelcla

Priestory brnianskeho Umeleckopriemyselného múzea, súčasti Moravskej galérie, prešli v nedávnom období rozsiahlou rekonštrukciou. Najvýraznejšiu inováciu v budove z predminulého storočia predstavujú visuté lávky podľa návrhu štúdia Olgoj Chorchoj. Ďalšie intervencie sa viac či menej viažu na koncepciu novej stálej expozície s titulom ART DESIGN FASHION! Otvorili ju na konci novembra minulého roku zároveň s retrospektívnou výstavou Jiřího Pelcla, ktorej sa venuje táto recenzia.

Kurátor Pelclovej výstavy Adam Štěch editoval vyše 240-stranový katalóg s textami viacerých autorov, ktorý prináša všetky dôležité informácie o tejto výraznej osobnosti dizajnu, dizajnérskej pedagogiky a teórie.¹ Má charakter výpravnej monografie objasňujúcej chronológiu Pelclových široko rozkročených aktivít. V dominantnej časti kopíruje kompozíciu výstavy s horizontálnym členením dizajnérskej tvorby podľa použitých materiálov.

Jednotlivé výstavné sekcie zamerané na drevo, kov, sklo, porcelán, plast, textil, kožu a papier sprevádzajú materiálové banky, ktoré návštevníkovi umožňujú konfrontovať vizuálnu stránku materiálov s ich charakteristickými vlastnosťami, predovšetkým haptickými kvalitami. Kurátorovi sa tak do istej miery podarilo eliminovať základný paradox muzeálnej prezentácie dizajnérskej produkcie obmedzenej na vizuálne vnímanie. Komplexná estetická situácia recepcie dizajnu totiž vzniká až v kontakte užívateľa s materiálom.

Premeny v tvorbe Jiřího Pelcla najlepšie ilustruje drevo spomedzi materiálov, ktoré využíva. Nie náhodou sa preto objavilo na začiatku pôdorysu výstavy. Vypovedá veľa aj o vývoji prístupu k dizajnu zo strany výrobcov v bývalom Československu a jeho následníckych štátoch od sedemdesiatych rokov uplynulého storočia po súčasnosť.

Jiří Pelcl vstupoval na dizajnérsku scénu ako absolvent pražskej Vysokej školy umeleckopriemyselnej (VŠUP) v období, keď sa k vlažnej podpore dizajnu, príznačnej pre obdobie komunistickej moci, pridala depresia po zmárnených nádejach z roku 1968 a následná normalizačná letargia. Dizajn pre väčšinu podnikov v netrhovom prostredí monopolných výrobcov predstavoval len nepríjemný a trpený prívesok výrobnej činnosti. Jiří Pelcl v úvode svojej profesionálnej kariéry spolupracoval najmä so slovenskými veľkovýrobcami nábytku Nový domov v Spišskej Novej Vsi a Drevoindustria Žilina (niektoré návrhy možno vidieť v katalógu, na výstavnú prezentáciu sa však zrejme nedochovali). Jeho optimizmus povzbudzovali úspechy a pozitívne ohlasy na nábytkových veľtrhoch a výstavách oceňujúce schopnosť spojiť praktickú funkčnosť s ergonómiou a atraktívnou formou. Ukázalo sa však, že výstavná prezentácia nebola predstupňom sériovej výroby, ale potemkinovskou dedinou, ktorá prezentovala inovačný potenciál, ale bez následnej výrobnej realizácie. Technologické a materiálové obmedzenia, nekvalitná práca a neochota čokoľvek meniť na výrobkoch, ktorých bol aj tak nedostatok, nakoniec priniesla rezignáciu Jiřího Pelcla. Nemal záujem pôsobiť v prostredí, kde sa dizajn stával platonickou profesiou bez reálneho dosahu na výrobnú prax.

Úvodný text výstavného katalógu približuje dnes už ťažko predstaviteľné prekážky, napriek ktorým sa mladému dizajnérovi podarilo absolvovať študijný pobyt na prestížnej londýnskej Royal College of Art. Ten preňho predstavoval inšpirujúci nádych v kontakte s vynikajúcimi pedagógmi ako Vico Magistretti a s dynamickým londýnskym kultúrnym prostredím. Po návrate to znova skúsil s domácimi producentmi nábytku, ale po opätovnom sklamaní v roku 1987 zakladá legendárnu dizajnérsku skupinu Atika. Realizácia autorských solitérov remeselnými postupmi sa pre jej členov v atmosfére nezáujmu priemyslu o inovácie ukazovala ako optimálna možnosť zmysluplného naplnenia dizajnérskych myšlienok. Pripomeňme, že Atika predstavuje mimoriadny príspevok k medzinárodnému prúdu postmoderny, ktorej východný variant by sme v kontexte vyššie uvedenej charakteristiky pomerov v netrhovej ekonomike skôr mohli nazvať postmizernou. Pelclove solitéry realizované pod hlavičkou Atiky na súčasnej výstave predstavuje jej záverečná časť s titulom Umelecká galéria. Činnosť skupiny pokračovala aj po páde komunistického režimu v raných deväťdesiatych rokoch, ale v roku 1990 si Jiří Pelcl založil vlastný ateliér. Na ilustrovanie jeho plodov v rámci brnianskej expozície vráťme sa z Umeleckej galérie do oddielu Drevo.

V deväťdesiatych rokoch Jiří Pelcl opätovne hľadal možnosti sériového množenia svojich návrhov, čo však v komplikovanej situácii ekonomickej transformácie nebolo jednoduché. V konkurencii vyspelých výrobcov zo Západu ambície domácich výrobcov neraz presahovali ich reálne schopnosti, a tak sa do výroby nedostali ani pozoruhodné návrhy nábytku pre firmy ako Interier Malý a Artwood Brandýs nad Labem. Od neskorých deväťdesiatych rokov sa však už Jiřímu Pelclovi darilo spolupracovať s firmami, ktoré jeho návrhy dokázali presadiť na nábytkovom trhu. Z nášho zorného uhla je potešujúce, že k prvým produktom tohto druhu patrila veľkorozmerná knižnica Vankúš (1998) slovenského výrobcu nábytku Mobilier Piešťany predstavená na recenzovanej výstave. Zvlnenie čela knižnice ešte naznačuje kontinuitu s expresívnymi formami z čias Atiky, ale postupne sa Jiří Pelcl prikláňal k jednoduchším formám zdôrazňujúcim praktickú funkčnosť a úspornejšie výrobné postupy. Túto polohu jeho tvorby vynikajúco ilustrujú viaceré varianty mobilných kancelárií Nomad Office firmy Le Bon (2020).

Výstavná sekcia venovaná kovu, podobne ako v prípade dreva, sa opiera najmä o nábytkový dizajn a opäť dokumentuje neobyčajnú šírku výrazových polôh Pelclovej tvorby. Zároveň však aj to, že by bolo zjednodušujúce vidieť ju v línii oblúku od modernistických východísk cez „kontru“ z obdobia Atiky k návrhom, ktoré možno opäť vtesnať pod dáždnik modernizmu. Takúto červenú niť vinúcu sa tvorbou Jiřího Pelcla by síce mohlo potvrdzovať porovnanie tvarovo bohatej série etažérov z lakovanej ocele z roku 1999 pre renomovanú parížsku galériu Néotu (v nej mimochodom vystavovala v roku 1989 aj Atika) a minimalistických stohovateľných stoličiek UM pre novú budovu VŠUP vyrobených firmou Master & Master (2020). Popiera ju však napríklad kolekcia záhradného nábytku Máj (firma Egoé, 2015). Tá dokumentuje aj na poli sériovej produkcie schopnosť skĺbiť moderné materiály a geometrickú razantnosť s poetickými organickými formami evokujúcimi secesný romantizmus. Slovami Jiřího Pelcla ide o „… reinterpretáciu remesla v zmysle znovunavrátenia individuálneho odtlačku tvorcu do výrobku…, o spriemyselnenie unikátneho kusu, ktorý si podrží svoju originálnu identitu, a pritom je možné hromadne ho vyrábať“.²

Schopnosť skĺbiť priemyselnú výrobu s individualizáciou a osobitou identitou dokumentujú na retrospektíve Jiřího Pelcla aj oddelenia skla a porcelánu. Spomeňme napríklad vázy Kaktus (2007) inšpirované peruánskymi kaktusovými poľami, realizované v sklárňach Kavalier Sázava ručným dotvorením priemyselne vyrábaných trubíc laboratórneho skla. Nápojový servis Stone pre firmu Bomma zasa dokladá Pelclovu schopnosť pracovať s nezvyklými kontrastmi: vzdušne pôsobiace tenkostenné kanvy z číreho skla sú stabilizované masívnymi dienkami odkazujúcimi na tradičnú českú techniku brúsenia skla. Modernistickú koncepciu dizajnu ako navrhovania pre sériovú výrobu a akcentovanie sémantiky úžitkových predmetov prepájajú aj Pelclove porcelánové servisy. Tu uveďme návrhy pre podnik Novito v Štětí s jednoduchými formami, ozvláštnenými emotívne riešenými úchopmi. Napríklad šálka Punk (1993) náušnicou. V návrhoch pre veľkovýrobcu porcelánu Český porcelán Dubí zasa na servise Bohemia Cobalt (2004) tematizuje spor modernistického a ne-modernistického dizajnu o ornament: časť plôch pokrýva tradičný cibuľový vzor, časť kontrastne necháva naplno vyznieť lesk a bielobu porcelánu.

Výstavné sekcie textilu a kože sa prevažne viažu na dizajn nábytku, takže ich komentovanie by do značnej miery opakovalo charakteristiky uvádzané pri dreve a kove. Pristavme sa teda ešte pri plastoch a papieri, na ktoré sa Jiří Pelcl zameral pomerne nedávno. Plastu sa začal venovať v rámci spolupráce so spoločnosťou Plastia v Novom Veselí.

Jej zrelý plod predstavuje vermikompostér Urbalive (2014). V čase, keď pod tlakom marketingových masáží bežné publikum považuje „dizajnové výrobky“ za predražené zbytočnosti pre bohatých snobov, ide o zmysluplné spojenie ekologického imperatívu s elegantnou formou. Bohužiaľ, v oblasti dizajnu pre trvalú civilizačnú udržateľnosť je to skôr výnimka. Vermikompostér vzdialene pripomína rokokovú komodu, je určený na domáce kompostovanie biologického materiálu s pomocou špeciálne vyšľachtených dážďoviek. Jiří Pelcl v ňom osvedčil schopnosť spojiť praktický úžitok s preňho príznačnou noblesou.

Azda najdemokratickejšie plody doterajšej kariéry Jiřího Pelcla predstavuje dizajn z papiera pre Studio Činčera, inak dominantne zamerané na obalový dizajn. Jednoduchým skladaním plôch vytvorených vyseknutím z vlnitej lepenky vznikli od roku 2004 odpadkové koše, sedačky, knižnice, nástenné etažéry a ďalšie produkty priznávajúce obyčajnosť použitého materiálu, pričom plochy papiera vyzývajú užívateľa k dotvoreniu podľa jeho predstáv.

V polstoročí pôsobenia Jiřího Pelcla v oblasti dizajnu teda možno vidieť kontinuitu, ale aj meandre a prekvapujúce obraty. Retrospektíva jeho tvorby dokumentuje schopnosť paralelne v rovnakom čase či dokonca v jednom projekte spojiť zdanlivo protikladné prístupy. Dejiny dizajnu dlhý čas poznali dva tábory, ktoré delila pomerne jasná hranica. Na jednej strane išlo o prísnych racionalistov orientovaných na masovú industriálnu výrobu, na druhej o romantikov napojených na tradičné materiály a výrobné postupy. Pre jedných bol ornament zločin, druhí, naopak, využívali emotívne dekorované formy. V Jiřím Pelclovi však možno vidieť prototyp dizajnéra pre 21. storočie suverénne prekračujúceho takto vymedzené hranice. Renomovaný teoretik dizajnu Jonathan Woodham ho pri príležitosti výstavy v Brightone charakterizoval ako dizajnéra dvoch komplementárnych tvárí, vizionárskej a realistickej.3 Na základe Pelclovej retrospektívy možno konštatovať, že ide o komplementárnosť vytvárajúcu jednotu, v ktorej sú janusovské tváre hľadiace na protiľahlé strany pevne spojené dizajnérskym myslením reflektujúcim zložitosť súčasného sveta.

Text vznikol v rámci projektu NAKI II Designéři v českých zemích a československý strojírenský průmysl (DG18P02OVV059), ktorý v rokoch 2018 – 2022 realizujú Univerzita Tomáša Baťu v Zlíne a Národné technické múzeum v Prahe. Projekt bol pripravený s finančnou podporou Ministerstva kultúry ČR.

1. Štěch, Adam (ed): Jiří Pelcl: Design. Praha a Brno: Vysoká škola uměleckoprůmyslová v Praze a Moravská galerie v Brně, 2021.
2. Pelcl, Jiří (ed.): Design. Od myšlenky k realizaci. Praha: Vysoká škola uměleckoprůmyslová v Praze 2012, s. 57.
3. Woodham, Jonathan M.: The Incredible Lightness of Being: Jiri Pelcl – Czech Design (kat. výst.). Brighton University of Brighton Gallery, 2012, s. 3.

---

Článok bol uverejnený v časopise Designum 1/2022 na s. 30
Predaj časopisu Designum