Ako ďalej. Trenčín, projekt Hlava 5 – Rozhovor s Luciou Mlynčekovou

Spôsoby nakladania s verejným priestorom v mestách a obciach sa doteraz líšia, keďže sa nachádzajú v centre pozornosti rôznych individuálnych, skupinových, lokálnych alebo až celonárodných záujmov. Tieto záujmy sú prirodzene vymedzené ekonomickými možnosťami ich reprezentantov a platnou legislatívou. Týka sa to aj rozmiestňovania a starostlivosti o výtvarné diela, ktoré vznikali v nedávnej minulosti, aby dotvárali nielen historické miesta, ale aj novobudované sídliská, ulice, parky, ihriská, priemyselné podniky, nemocnice, kúpele... Verejný diskurz o tom, ako s týmto dedičstvom nakladať, začal intenzívnejšie prebiehať až v posledných desaťročiach. Stali sme sa totiž svedkami rôznych káuz, ktoré podnietili nielen odbornú spoločnosť k tomu, aby sa dožadovala prísnejšieho nastavenia pravidiel, vytvorenia jasných právnych noriem, ktoré by určovali, akým spôsobom postupovať pri zmenách, ktoré prinášajú rozvojové plány obcí a mestských sídiel. Rozličné iniciatívy jednotlivcov, občianskych združení ale aj zriaďovaných a nezriaďovaných organizácií v rezorte kultúry (vrátane Slovenského centra dizajnu), mestských samospráv, obcí... začali podporovať mapovanie a zverejňovanie kultúrneho dedičstva druhej polovice 20. storočia.

Bratislava prijala koncepciu, ktorá určovala spôsob narábania s výtvarnými dielami v roku 2012 a zároveň aj zriadila Komisiu pre diela vo verejnom priestore, ktorá pôsobí v transformovanej podobe aj v súčasnosti. Za mnohé ostatné príklady záujmu reprezentantov a obyvateľov mesta spomeňme zriadenia funkcie mestského kurátora v Trnave už v roku 2021, v súčasnosti hľadá mestského kurátora aj Trenčín. Práve k Trenčínu sa viažu iniciatívy spojené s projektom Hlava 5, ktorý predstaví Lucia Mlynčeková.

Čo viedlo k vzniku projektu Hlava 5?

Hlava 5 vznikla v podstate ako reakcia na výstavu, ktorú som robila starému otcovi (architekt Ján H. Blicha, GAMB Trenčín, 2018), kde boli vystavené aj jeho výtvarné diela, ktoré sú umiestnené na sídliskách v Trenčíne. Keďže som niektoré z nich našla zverejnené v publikácii Pavla Karousa Vetřelci a volavky, skontaktovala som sa s jej autorom, neskôr sme sa zišli a bližšie zoznámili. Uvedomila som si, že v rámci sprievodného programu k spomínanej výstave by som ho rada privítala na prezentácii. Moje pozvanie prijal a svojou prednáškou výrazne prispel k tomu, že trenčianska verejnosť začala aktívnejšie prejavovať záujem o diela, s ktorými sa stretávajú vo svojom okolí. Na základe viacerých popudov, ktoré vyšli z jej radov, si aj reprezentanti mesta Trenčín uvedomili, že je potrebné sa o tento druh kultúrneho dedičstva postarať.

Do prvej fázy nášho projektu bola zapojená predovšetkým moja mama, Adriana Mlynčeková, ďalej sa pridal Alexander Topilin, s ktorým spolupracujeme doteraz, a neskôr tiež kolegov z Prahy – Michaelu Mrázkovú a Prokopa Harazima a pomaly sme si začali konkretizovať, čím a kde začať náš výskum. Nevedeli sme, kde sa nachádzajú archívne materiály, ktoré by nám pomohli určiť diela, autorov, roky vzniku… a pátrali sme rôzne – v Slovenskom národnom archíve, mestskom archíve, ale najväčším a najdôležitejším zdrojom informácií, s ktorým sme pracovali, boli žijúci pamätníci. Rada by som spomenula najmä pomoc sochára Igora Mosného (1959), ktorý ako dlhoročný Trenčan výborne poznal nielen diela ale aj ich autorov, pričom neskôr nám výrazne pomáhal pri revitalizácii niektorých sôch. Dôležité informácie sme získali aj od ďalšieho Trenčana, Petra Lehockého (1944). Boli a aj sme v kontakte s dcérou Jozefa Fizela (1932–1998), ktorého sochárske diela sú v Trenčíne azda najrozšírenejšie, a ktorá nám podstatne pomohla diela datovať. Keď sme ešte v roku 2018 chystali v trenčianskom Kultúrno-informačnom centre výstavu, kde sme pripravili pre verejnosť prezentáciu nášho projektu, požiadali sme o pomoc obyvateľov mesta a vďaka tomu sme dostali množstvo nových informácií.

Kto vás financoval?

Boli sme od začiatku financovaní mestom, čo nám mimoriadne pomohlo a čo je, ako sa domnievam, aj v rámci Slovenska, unikátny prístup. Na sprievodné podujatia a výstavy sme žiadali rôzne granty.

Je Hlava 5 ukončený projekt?

Nie, je stále otvorený, sústavne žije.

Akým spôsobom ste zaznamenávali výtvarné diela v architektúre? Aké pravidlá, limity ste si stanovili?

Základným východiskom bola platnosť tzv. Hlavy V., ktorá vznikla na základe vládneho uznesenia 355/1965, čiže mapovali sme diela od roku 1965 do roku 1989, teda tie, ktoré vznikli na území mesta Trenčín v minulom režime, všetky, ktoré boli súčasťou verejných budov – v interiéroch a exteriéroch.

Čo všetko ste objavili a v akom stave?

Zrejme by som vyzdvihla pestrosť, širokú škálu výtvarných diel. V skúmaných rokoch nevznikali „iba“ betónové sochy na sídlisku, alebo diela ideologicky zamerané, poplatné režimu. Jedným z našich cieľov bol aj ten, aby sme verejnosti ukázali, že toto umenie nebolo výlučne servilné voči bývalému režimu, hoci samozrejme, najmä pamätníci vedia, koľko diel na podporu komunistickej ideológie bolo v minulosti vytvorených. Keďže väčšina z nich bola v 90. rokoch odstránená, v podstate zostali existovať tie, ktoré vyjadrujú iné myšlienky… Krásny príklad takéhoto sochárskeho diela v Trenčíne bola socha Jozefa Fizela Utrpenie (1969–1970) v podobe bronzovej tŕňovej koruny, ktorá bola súčasťou pamätníka v lesoparku v Brezine.  Žiaľ, na začiatku 90. rokov bola rozobraná a odcudzená.

S akou podporou sa stretol váš projekt medzi trenčianskou verejnosťou?

Bola som sama prekvapená, s koľkými príjemnými situáciami sme sa stretli. Napríklad počas podujatia Pecha Kutcha Night, ku ktorej bola pripravená exteriérova výstava / prezentácia rôznych komunitných programov, vrátane toho nášho, nás navštívilo veľa Trenčanov, ktorí prejavovali záujem o jednotlivé diela. Najväčšiu podporu sme ale dostali od mesta Trenčín, vďaka porozumeniu jeho vedenia a primátora Richarda Rybníčka, čo nám následne pomohlo aj pri získavaní ďalších grantov a pomoci samosprávy mesta. Často nás rôznymi príspevkami podporili aj súkromné firmy. Akoby sa prebudil určitý lokálpatriotizmus, a to dokonca aj v neistých časoch, počas pandémie – o to viac sme si to vážili. Aj na tomto je dobre vidieť, ako narastal záujem Trenčanov o výtvarné diela, ktoré sú rozmiestnené v ich meste.

Aké konkrétne výstupy má projekt Hlava 5?

Počas mapovania diel sme pripravili množstvo výstav a iných rôznych prezentácií. Zúčastnili sme sa napríklad Design week-u v Zlíne (2019), snažili sme sa pripraviť množstvo podujatí so vzdelávacím charakterom. V spolupráci s mestom sme napríklad zorganizovali cyklus prehliadok po zaujímavých miestach.

Za najväčší úspech však považujeme vystavenie diela Jozefa Fizela Priadza (1980) počas Bienále architektúry v Benátkach, hoci začiatok tohto projektu bol pomerne kuriózny. Inštitúcia Eurapean Culture Center, ktorá v Benátkach počas bienále organizuje rôzne podujatia, rozosiela informácie o možnosti zúčastniť sa ich projektov a jedna z týchto ponúk sa dostala aj pražského ateliéru, v ktorom som v tej dobe pracovala. Keďže suma za prenájom priestorov je tu veľmi vysoká, potom, ako nás ECC vybrala, sme začali hľadať sponzora. V čase, keď sme pripravovali celkový zámer a náplň projektu, v Trenčíne sa riešila známa kauza búrania v bývalom areáli Meriny. V spolupráci s mestom sme zástupcov developera upozorňovali na to, že sa tu nachádzajú diela, ktoré by sme chceli chrániť – napríklad mozaika Svetozára Ábela, socha Jozefa Fizela a mnohé ďalšie. Z ich strany bola prejavená vôľa všetky tieto diela zachrániť. V podstate práve tieto udalosti nás priviedli k myšlienke prezentovať v Benátkach sochu, ktorá stratila svoje miesto v areáli Meriny, ako súčasť nášho „statementu“, ako vyjadrenie toho, ako chceme chrániť diela vo verejnom priestore. Po rôznych návrhoch a množstve diskusií, ako a kde sochu vystaviť, či sa dostane do interiéru alebo ju chceme prezentovať v exteriéri, stála pred nami najdôležitejšia úloha: finančne podujatie zabezpečiť. Prišla však pandémia a Bienále architektúry, ktoré malo byť pôvodne v roku 2020, uskutočnilo sa až o rok neskôr, čo nám výrazne pomohlo. Kovová socha Jozefa Fizela s výškou okolo 3 metrov bola prevezená do jednej zo záhrad (Marinaressa) blízko areálu Giardini della Biennale. Bola to síce extrémne náročná, ale zároveň aj veľmi vzácna skúsenosť. Spája sa s ňou aj zvláštna spomienka – v deň otvorenia výstavy nám telefonovala dcéra Jozefa Fizela a ďakovala mi, že sme mu presne v deň jeho nedožitých narodenín splnili sen – vystavovať v Benátkach… Socha je už naspäť, zatiaľ uložená v priestoroch Meriny a mala by byť neskôr opäť osadená v exteriéri. Samozrejme, že sme veľmi dlho váhali, či chceme, aby sa naše aktivity spájali s „kauzou Merina“. Nakoniec, po zvážení všetkých okolností, ktoré sa k osudu areálu Meriny viažu, sme sa rozhodli do toho ísť, najmä vďaka ústretovosti druhej strany.

Najviac naše aktivity prezentujeme na sociálnych sieťach, na Facebook-u, Instagram-e, keďže chceme osloviť mladšiu a najmladšiu generáciu, máme však aj vlastnú webovú stránku.

V lete 2021 ste usporiadali aj online Konferenciu o umení vo verejnom priestore s medzinárodnou účasťou, ku ktorému ste vydali aj zborník príspevkov. Chápali ste to ako vyústenie vašich aktivít?

Nie, ale vtedy sme už mali zozbieraných množstvo kontaktov, poznatkov, zorganizovali sme toľko sprievodných aktivít, že sme si povedali, že by bolo možno vhodné pripraviť na túto tému konferenciu. Väčšina pozvaných účastníkov reagovala veľmi pozitívne. A myslím si, že teraz nastal čas, kedy by bolo vhodné pripraviť ďalšie stretnutie, kde by sme si definovali kroky, ako ďalej narábať s tým, čo sme doteraz spracovali. V súčasnosti sa stále v spolupráci s mestom staráme o mnohé diela, každý rok si vyberáme niektoré z nich, ktoré očistíme, označíme… Medzitým rokujeme s developermi, ktorí podnikajú na území mesta Trenčín. S kolegom Alexandrom Topilinom máme takú ambíciu, sen, že v budúcnosti by sme sa nechceli „iba“ starať o už existujúce diela, ale chceli by sme posunúť problematiku do tej roviny, aby bol zabezpečený odborný dohľad aj nad tým, ako a kde budú vznikať nové diela.

Áno, Trenčín 2026 inzeruje zaujímavú ponuku na obsadenie pozície mestského kurátora, ktorý by mal vo svojej pracovnej náplni na starosti aj túto činnosť.

Je to skutočne potrebná aktivita. Napríklad v súčasnosti realizujeme orientačnú mapu v Kultúrno-informačnom centre mesta Trenčín, ktorá spolu s ďalším dielom má byť výtvarným dotvorením celého nového interiéru. Aj pri tejto realizácii, sme si v rámci diskusie všetci zainteresovaní uvedomili, ako je funkcia mestského kurátora skutočne potrebná.

Lucia, pôsobíte veľmi agilne. Spolupracovali ste aj na ďalších podobných projektoch?

…napríklad s Martinom Zaičkom Hlava 5 už dlhodobo spolupracuje, príkladom môže byť aj publikácia Bratislavské moderné fontány, do ktorej som na jeho požiadanie pripravila kapitolu venovanú konkrétnemu ustanoveniu Hlava V., o jeho histórii a pozadí vzniku. V súčasnosti som doktorandkou na Fakulte architektúry ČVUT v Prahe, kde sa venujem výskumu povojnovej architektúry, s prihliadnutím na obdobie normalizácie. V rámci štúdia som bola súčasťou rozsiahleho výskumu, ktorý sa venoval architektúre 80. rokov, vrátane umenia vo verejných priestoroch. Zaoberám sa však najmä projektovými ústavmi, ktoré vtedy u nás existovali.

Ako by sa dalo podľa vás ideálne naložiť s týmto kultúrnym dedičstvom?

V tomto prípade by som rada poukázala na konkrétny príklad Meriny a diel, ktoré boli umiestnené v jej areáli. Čo s týmito dielami, keď sa Merina stane Kauflandom? Presne na riešenia takýchto situácií bude potrebná úloha mestského kurátora. My ako združenie Hlava 5 nemáme žiadne prostriedky a možnosti na to, ako túto otázku vyriešiť. Môžeme vypracovať odporúčania, ale to je tak asi všetko. Nedávno sa na jednej miestnej základnej škole stala zaujímavá príhoda. V noci sa tu pokúsili odcudziť kovovú plastiku, našťastie im v tom zabránil sám riaditeľ školy. A teraz ako: má sa dielo osadiť na to isté miesto znovu a tým vystaviť potenciálnemu nebezpečenstvu ďalšieho odcudzenia?

Napokon, už dávno je známe, že aj samotný autorský zákon je nedostačujúci. Koľko je takých diel, ktoré už nemôžu stáť na svojom mieste! Kam s nimi? Kto sa má o ne starať? Chce ich vôbec niekto?

---

Rozhovor s Luciou Mlynčekovou voľne nadväzuje na príspevky Sabiny Jankovičovej Ako ďalej. Sobášne siene na Slovensku po roku 1989 a Matyása Zagibu Ako ďalej. Keramika v architektúre obdobia normalizácie očami mladej generácie a Ako ďalej. Veľké mapovanie umenia na Gemeri a Malohonte – Rozhovor s Líviou Gažovou.