Rozhovor o bratislavskej Škole umeleckých remesiel

Výstava Slovenského centra dizajnu Nebáť sa moderny! 90. výročie založenia Školy umeleckých remesiel v Bratislave bude na Bratislavskom hrade otvorená ešte do 29. septembra. Svojím obsahom zaujala mnohých divákov, ktorí ju tu cielene alebo iba náhodne navštívili. Známa slovenská historička umenia Iva Mojžišová, ktorá sa inštitúcii ŠUR venovala doteraz s najväčšou vedeckou dôslednosťou, a ktorej desaťročia budovaný archív sa nachádza vďaka veľkorysosti jej rodiny v Slovenskom múzeu dizajnu, v knihe Škola moderného videnia. Bratislavská ŠUR 1928 – 1939 napísala: I keď sa Škola umeleckých remesiel v čase svojej existencie stretávala s veľmi priaznivou odozvou a vyslúžila si označenie „bratislavský Bauhaus“, muselo prejsť niekoľko desaťročí, kým ju vzal na vedomie dejepis umenia. Výstava na hrade je tak veľmi dôležitým pripomenutím tejto významnej etapy v dejinách slovenskej moderny. Za autorský kolektív výstavy sme oslovili Kláru Prešnajderovú, ktorá spolu s Ľubomírom Longauerom aj zostavila k tejto výstave katalóg.

Z čoho ste pri príprave výstavy najviac čerpali?

Naším najväčším zdrojom bol archív Ivy Mojžišovej uložený v Slovenskom múzeu dizajnu, vďaka ktorému sme mohli výstavu pripraviť a o ktorý je medzi bádateľmi čoraz väčší záujem. Pri tejto práci sme si uvedomili, že je nielen v našom záujme, ale v záujme všetkých inštitúcií stredoeurópskeho priestoru, ktoré sa zaoberajú podobnými témami, pripraviť projekt, ktorý by dokázal aspoň virtuálne spojiť archívy, v ktorých sú uložené relevantné dokumenty a vytvoriť jednu, spoločnú databázu. Okrem archívu Ivy Mojžišovej sme samozrejme hľadali v rôznych ďalších archívoch – najmä v Českej republike. Mnohé dokumenty hlavne k osobnosti Josefa Vydru sme našli v Moravskom zemskom múzeu, v Moravskej galérii zase k Františkovi Malému, pátrali sme v archíve Umeleckopriemyselného múzea v Prahe, v našom Štátnom archíve, v Národnom archíve … Snažili sme sa oslovovať aj pozostalých – tak sa ku nám napríklad dostali aj materiály od Vladimíra Bahnu, Ladislava Kožehubu, Antonína Hořejša…

Ktoré z novozískaných dokumentov, prípadne diel, boli pre vás najzaujímavejšie?

Medzi novoobjavené práce patria najmä veci z pozostalosti bývalého študenta ŠUR, známeho slovenského scénografa Martina Brezinu. Ďalej sa nám podarilo získať dokumenty z dedičstva po Vladimírovi Bahnovi. Je to bohatý fotomateriál zo života školy: študenti grafického oddelenia pri práci v dielňach, učebniach a ďalšie fotografie Vladimíra Bahnu, ako aj mnohé jeho práce pre reklamnú agentúru Redopa, kde pôsobil ešte ako študent grafického oddelenia ŠUR. Opäť sa vrátim aj k Antonínovi Hořejšovi – podarilo sa nám konečne získať jeho fotografický portrét z mladosti. Doteraz totiž v publikáciách „kolovala“ iba jedna jeho staršia fotografia zo šesťdesiatych rokov. Tento dokument vlastníme vďaka ochote a úsiliu jeho syna Petra Hořejša. Ďalším objavom bol plagát k výstave Lászlóa Moholy-Nagya v Bratislave, ktorý robil Zdeněk Rossmann. Našli sme ho v archíve Františka Kalivodu v Múzeu mesta Brna. Korešponduje so „skladačkou“ k výstave, ktorá sa nachádza v archíve Ivy Mojžišovej a aj to je dielo, ktoré doteraz nebola zverejnené. Kolegyňa Simona Bérešová získala mnoho nových poznatkov o študentoch fotografického oddelenia, vďaka tomu, že sa prezentovali v rôznych časopisoch. Tu by som chcela upozorniť na špecifikum našej výstavy. Keďže archív ŠUR sa stratil, nemohli sme mnohé práce prezentovať v ich reálnej podobe. Aj napriek tomu, že sme o ich existencii vedeli.

Zrejme aj z tohto dôvodu sa na výstave ocitli rôzne repliky…

Áno, pre vytvorenie lepšieho, atraktívnejšieho obrazu o všetkých činnostiach školy bolo dôležité výstavu doplniť o rôzne objekty, repliky. Opakujem sa, ale o archíve ŠUR, ktorý mal na starosti František Malý spolu s vedúcimi oddelení a ktorého dôležitosť Josef Vydra sústavne zdôrazňoval, vieme, že existoval ale aj to, že sa stratil, alebo bol rozkradnutý, prípadne cielene zničený.

V čom vy osobne vidíte vplyv Bauhausu na bratislavskú Školu umeleckých remesiel?

V danom období existovalo veľké reformné hnutie umeleckého školstva a Bauhaus bola najznámejšia a najrevolučnejšia škola zo všetkých. Prirodzene tak predstavovala veľký vzor aj pre bratislavskú Školu umeleckých remesiel. Iniciátori vzniku ŠUR, vyučujúci, jej podporovatelia, sa mali na čo odvolávať a k tomuto vzoru sa aj chceli priblížiť. Rovnako sa snažili o modernosť, nové postupy, reformy, určite však nechceli a napokon ani nemohli Bauhaus kopírovať. Snaha Josefa Vydru a jeho spolupracovníkov o vybudovanie modernej umeleckej školy v Bratislave prirodzene vychádzala z miestnych potrieb a bola prispôsobená našim podmienkam.

Je známe, že Škola umeleckých remesiel pestovala živé zahraničné vzťahy. Ktoré zo stretnutí, prednášok alebo výstav priradili Bratislavu k mestám s modernou kultúrou?

K najzaujímavejším podujatiam, ktoré ŠUR pripravila, určite patrila návšteva jedného z profesorov Bauhausu Lászlóa Moholyho-Nagya v Bratislave. Druhým, rovnako dôležitým príkladom spolupráce ŠUR so zahraničím, boli kontakty Zdeňka Rossmanna s Janom Tschicholdom. Na toho sa Rossmann hneď po svojom príchode na ŠUR obrátil s návrhom: chcem vás získať pre Bratislavu. Neznamenalo to získať ho iba na prednášku alebo na výstavu v Bratislave, ktoré sa tu v roku 1932 naozaj konali. Jan Tschichold napísal aj odborný článok pre časopis Slovenská Grafia a s najväčšou pravdepodobnosťou dodal aj obrazový materiál pre štvrté číslo časopisu Nová Bratislava, kde sa objavili fotografie z jeho publikácie Foto-Auge. Treba pritom podotknúť, že oba časopisy vychádzali v réžii Antonína Hořejša a za intenzívnej spolupráce so Zdeňkom Rossmannom. Tieto materiály sa dovtedy v Bratislave objavili iba v rámci článku Karla Teigeho, pričom vieme, že Teige mal k týmto materiálom priamy prístup. Aj toto chápeme ako dôkaz o tom, že osobnosti európskej avantgardy mali záujem a aj boli ochotné rozširovať idey modernej Európy vo všetkých kultúrnych centrách.

Budete v tomto projekte pokračovať?

Náš projekt bude mať samozrejme ďalšie pokračovanie. Už 9. októbra sa otvorí malá výstava o ŠUR v Slovenskom inštitúte vo Viedni. Budeme sa prezentovať aj v Prahe, keďže práve na základe našej výstavy nám pražské Umeleckopriemyselné múzeum ponúklo spoluprácu pri výskume Sväzu československého diela. Nadchla ich aj myšlienka, že práve v roku 1937 mala v ich priestoroch ŠUR svoju najväčšiu prezentáciu. Spoločne uvažujeme o tom, že by pripravovaná výstava o Sväze československého diela mohla byť spojená s výstavou o ŠUR, a to v identických priestoroch ako v roku 1937. Zároveň veríme, že sa jednotlivé témy, ktorých je pri ŠUR množstvo, otvoria v rámci medzinárodných kontextov. Preto o ŠUR chceme čo najviac diskutovať, prednášať, prezentovať sa a chodiť po rôznych sympóziách. A samozrejme, pracujeme aj na rozsiahlej novej publikácii o ŠUR.

Čomu a komu teda vďačila Škola umeleckých remesiel za svoj vznik?

To, že v Bratislave vznikla Škola umeleckých remesiel, malo aj svoje prirodzené dôvody, ktoré vyplývali z postavenia Slovenska v rámci nového štátu. Vieme, že na Slovensku v dvadsiatych rokoch neexistovala verejná škola so zameraním na výtvarné umenie. Keď sa rozhodovalo o jej vzniku, zvíťazila myšlienka, že Bratislava potrebuje inštitúciu, ktorá je prepojená s praxou a nie školu typu klasickej akadémie. Medzi podporovateľov tejto myšlienky z okruhu štátnej správy patril aj Dr. Zdeněk Wirth, predseda kultúrneho odboru ministerstva školstva a národnej osvety. Za celým procesom treba však hľadať hlavne Obchodnú a priemyselnú komoru v Bratislave, ktorá získala po vzniku Československa významnejšie postavenie, ako to bolo v období Rakúsko-Uhorska. Zastupovala a reprezentovala rozvíjajúci sa priemysel, a preto bolo v jej záujme, aby na Slovensku fungovala škola s praktickým zameraním. Ale za to, že vznikla práve škola takého typu akou bola neskôr ŠUR, vďačíme najmä jej hlavným iniciátorom – Josefovi Vydrovi a Antonínovi Hořejšovi.

Čiže škola vznikla za výraznej podpory oficiálnych inštitúcií. Mala celý čas svojej existencie podporu týchto miest?

Áno, školu štát podporoval – samozrejme, že aj tu dochádzalo k určitým obmedzeniam, napríklad počas svetovej hospodárskej krízy. Z archívnych materiálov vidíme, že sa šetrilo na vybavení školy, platoch učiteľov, ale určite zo strany štátu tu bola veľká podpora a Školu umeleckých remesiel môžeme preto považovať za výkladnú skriňu moderného demokratického Československa. Neskôr škola prešla spod správy Obchodnej priemyselnej komory pod mesto, čo bolo dôsledkom svetovej hospodárskej krízy. A mesto Bratislava dalo škole darom pozemok na Vazovovej ulici, na ktorom podľa návrhov Aloisa Balána a Jiřího Grossmanna vyrástla budova Učňovských pokračovacích škôl, ku ktorým bola pričlenená aj Škola umeleckých remesiel.

Akí boli študenti?

Zloženie študentov ŠUR bolo rôznorodé – boli medzi nimi spravidla učni, remeselníci ale aj úradníci, mladší aj starší… Keďže to bola večerná škola, prihlásiť sa mohol v podstate každý, kto mal záujem zdokonaľovať sa podľa moderných metód v niektorom z vyučovacích predmetov. Podľa našich najnovších zistení vieme, že po založení škola fungovala bez prijímacích pohovorov – v podstate tu mohol ktokoľvek študovať, preto kvalita študentov a teda aj ich výsledkov, kolísala. V školskom roku 1934/35 boli preto zavedené prijímacie pohovory, čo síce krátkodobo viedlo k poklesu študentov, ale určite prispelo k celkovému zvýšeniu kvality školy. Čo sa týka národnostného zloženia, to samozrejme kopírovalo národnostné zloženie obyvateľov Bratislavy, na čom si Josef Vydra aj mimoriadne zakladal – tento fakt totiž ešte viac zvýrazňoval medzinárodný charakter školy. Mimochodom, zvláštnou skutočnosťou je vysoký záujem študentov z územia bývalej Juhoslávie o štúdium na aranžérskom oddelení.

Čím mohlo zaujať jednotlivých pedagógov pôsobenie na bratislavskej ŠUR? Dobré materiálne podmienky, osobné a profesionálne výzvy?

Vydru sem skutočne pritiahli veľké profesionálne príležitosti: nové funkcie, neskôr možnosť vybudovať školu najmodernejšieho typu. O pražskom rodákovi Antonínovi Hořejšovi vieme, že v Bratislave pôsobil už od roku 1919, keď tu začal študovať. Mnohých pedagógov pre bratislavskú školu získal Josef Vydra – napríklad Ľudovíta Fullu, ktorý na ŠUR zase povolal Mikuláša Galandu. Vydra ako riaditeľ si vôbec mimoriadne zakladal na zložení pedagogického zboru z mladých, moderne zmýšľajúcich učiteľov, najlepšie so skúsenosťou v zahraničí. Myslím si, že Bratislava bola pre týchto mladých pedagógov, prípadne výtvarníkov bez pedagogických skúseností príťažlivá, pretože tu získali zaujímavé uplatnenie, ktoré im na tradičných umeleckých školách nebolo umožnené. Medzi nich napríklad patril František Tröster, ktorý do Bratislavy prišiel v roku 1934. Jeho dcéra nám potvrdila, že hoci by bol rád zostal na UMPRUM v Prahe, v Bratislave ho čakali otvorené dvere a dostal tu možnosť vybudovať podľa svojich predstáv až dve oddelenia. V rámci pedagogického zboru sa stretli moderne zmýšľajúci ľudia a určite príchody ďalších českých učiteľov ovplyvnili aj dobré referencie od tu už pôsobiacich pedagógov.

Ktorý z týchto pedagógov vás osobne najviac zaujal svojou prácou alebo svojím osudom?

Pre mňa osobne to bol Antonín Hořejš, u ktorého ma fascinuje najmä jeho všestrannosť. Ostatní pedagógovia boli skvelí výtvarníci, ktorí svoje umenie dokázali odovzdať svojim študentom. Naproti tomu je Hořejš nesmierne zaujímavý v tom, že reformu chápal celospoločensky – na viacerých úrovniach: v školstve – konkrétne na Škole umeleckých remesiel, pritom paralelne so školou stála jeho snaha o vybudovanie umeleckopriemyselného múzea, ďalšou úrovňou bola jeho rozsiahla editorská a publikačná činnosť, vďaka ktorej mohol robiť osvetu v odborných kruhoch, ďalšou bola REDOPA – reklamná agentúra, ktorú s dôslednosťou jemu vlastnou vybudoval na stredoeurópskej úrovni, medzi jeho aktivity zapadá aj vybudovanie bratislavskej pobočky Sväzu československého diela… Podobný spájajúci element bol aj Josef Vydra. Preto sú práve Hořejš a Vydra pre mňa najzaujímavejšie osobnosti ŠUR.

Čo bolo v novej pedagogike na ŠUR najprogresívnejšie?

To, že sa na ŠUR v rámci klasických remesiel, ale aj pri vyučovaní nových, reklamných odborov pracovalo v dielňach a že sa pritom využívali najmodernejšie metódy, to existovalo aj na iných školách. Pre Bratislavu však bola typická dôslednosť pri presadzovaní modernosti. Pokiaľ hľadáme niečo, v čom ŠUR aj v medzinárodnom kontexte udávala trend, tak nemôžeme nespomenúť jej detské oddelenie. V rámci Československa išlo o vôbec prvú umeleckú školu, ktorá sa zavedením špeciálnych kurzov pre deti snažila o podchytenie nových talentov a mladej generácie vôbec. Možno si zatiaľ tento jav neuvedomujeme ako zásadný prínos ŠUR, ale podobné oddelenie okrem viedenskej Kunstgewerbeschule iné umelecké školy neponúkali. Dokonca ani slávny Bauhaus… A ďalším výnimočným špecifikom školy bolo samozrejme filmové oddelenie.

Študenti ktorých oddelení mali najväčšiu možnosť získať praktické skúsenosti aj mimo školy?

Veľmi silné prepojenie na prax malo určite keramické oddelenie, ktoré spolupracovalo s Keramikou Modra. Ale už to, či tu našli absolventi uplatnenie aj neskôr, je iná otázka. Podobne nevieme o tom, že by študenti z kovorobného oddelenia, ktorí ako veľmi dobre vieme z dobových materiálov, úzko spolupracovali so Sandrikom Dolné Hámre, nakoniec aj našli uplatnenie v tomto podniku. Rovnako silné prepojenie malo textilné oddelenie pod vedením Františka Malého s Detvou. Ale určite najsilnejšie prepojenie a najlepšie uplatnenie našli študenti grafického oddelenia, študenti aranžérskeho oddelenia a módneho oddelenia. O štúdium na týchto oddeleniach bol aj najväčší záujem. Napokon rozvíjajúci sa reklamný priemysel v Bratislave generoval nové pracovné príležitosti najmä v týchto oblastiach.

Nebáť sa moderny! 90. výročie založenia Školy umeleckých remesiel v Bratislave
Miesto konania výstavy:
SNM – Historické múzeum, Bratislavský hrad, 3. poschodie

Tím výstavy
Koncepcia výstavy: Simona Bérešová, Klára Prešnajderová, Maroš Schmidt
Odborný garant: Ľubomír Longauer
Kurátori: Katarína Bajcurová, Simona Bérešová, Vladimíra Büngerová, Viera Kleinová, Ľubomír Longauer, Klára Prešnajderová, Sonia de Puineuf, Maroš Schmidt, Zuzana Šidlíková
Architektúra výstavy: Pavel Choma, Martin Kubina
Grafický dizajn výstavy a propagačných materiálov: Juraj Blaško, Peter Nosáľ
Grafický dizajn katalógu: Marcel Benčík
Produkcia: Simona Jonnerová, Klára Prešnajderová
Preklad do anglického jazyka: Katarína Kasalová
Koordinácia programov pre verejnosť: Helena Cibulková
Realizácia objektov podľa dobovej dokumentácie: Ateliér Creater (Ján Jánoš, Rita Koszorús, Filip Horník); Ateliér textilnej tvorby v priestore a Reštaurovania textilu na VŠVU v Bratislave (Lenka Hyšková, Naďa Matušková, Dominika Kostolníková); Maroš Schmidt, Kodreta Myjava, Peter Juriga, Rudolf Tanglmajer; Mária Štraneková, Fakulta architektúry STU (Natália Marková, Dominika Mikátová, Andrea Rovňáková, Pavol Vojtek, koncepcia: Henrieta Moravčíková)

Web stránka k výstave: https://sur.scd.sk/