Za Ľubom

Ľubomír Longauer navždy ostane stelesnením úprimnosti, cieľavedomosti, rovnosti a bojovnosti. Nepoznám iného človeka, ktorý by lepšie dokázal žiť a artikulovať svoj životný program. Vysmieval sa naprsenej samoľúbosti a papalášskej hlúposti, uznával poctivý prístup a profesionalitu bez zbytočných rečí. Jeho najmocnejšou zbraňou bolo slovo, ktoré vychádzalo z jeho veľkej fabriky na vedomosti, skúsenosti, súvislosti a vycibrenú štylistiku. Aj na tieto moje slová by len zamrmlal: „No, no, no!“

Jeho prejav bol ako jeho život. Ťažký a zároveň jasný, zrozumiteľný. Hovoril, písal a žil pravdu. Raz mi povedal: „Prezradím ti tajomstvo, ako napísať dobrý text. Hovor si v duchu to, čo chceš napísať, a zároveň to píš. A potom škrtaj, škrtaj, škrtaj.“ Vedel som, že on svoje slová neškrtal. Nemusel. Z prepisov jeho vystúpení mohli pokojne vzniknúť kvalitné skriptá. Keď niekam prišiel, bola ho plná miestnosť a to, čo hovoril, malo vždy jasnú myšlienku a posolstvo. Nie každému to bolo príjemné a nie každý s ním dokázal viesť dialóg. Veľa vecí ho mrzelo a často hľadal dôvody, prečo sa ľudia s rovnakým cieľom a nastavením navzájom podrážajú. Formuloval to celkom jasne, keď povedal: „Nie politici alebo štátni úradníci, ale na Slovensku ťa nakoniec podrazia tvoji vlastní z tvojho fachu.“ Nebola to paranoja, ale trpká skúsenosť. Celý život viedol boj za hodnoty, ktorým veril, no občas keď sa pozrel za seba, tak bol na barikáde sám. Som rád, že vo chvíľach keď sa bojovalo o Múzeum dizajnu, tak sme boli vždy za ním. Aj keď to, či sme boj naozaj vyhrali, ešte stále nie je jasné.

Niekedy naše debaty skĺzli do jeho absurdných predstáv, čo bude, keď navždy odíde, keď zomrie. Vtedy sa na mňa dlho zadíval a povedal: „Predstavujem si veľký smútiaci dav, budú tam všetci (menoval desiatky bývalých kolegov, kolegýň, kunsthistoričiek a teoretikov dizajnu) a ty budeš stáť pred mikrofónom a hovoriť: Profesor Ľubomír Longauer bol múdry a láskavý človek…“ Vždy sme sa na tejto predstave neskutočne smiali. On preto, lebo mu to prišlo šialene vtipné, a ja som tým smiechom úspešne zaháňal predstavu, že také niečo môže niekedy nastať. Stalo sa to dnes.

Pred pár dňami som Ľubovi telefonoval. Prvé, čo sa ma spýtal, bolo: „Tak čo? Robia vám zle?“ Povedal som mu, že najhoršie je to, že ani neviem, čo nám vlastne robia. Všade je ticho, ktoré je možno aj horšie ako rinčanie zbraní. Pravdou je, že máme aspoň pokoj na tvorbu druhej expozície slovenského dizajnu. Povedal mi, že nevie, či príde 17. septembra na jej otvorenie. Poprosil som ho o jeho citát, ktorý by bol rovno pri vstupe do expozície. Chcel, aby som nejaký jeho citát vybral ja. Ja som oponoval, že najlepšie by bolo, keby to bol citát, ktorý pre takú významnú udalosť vyberie alebo rovno vytvorí on. Sľúbil, že mi ho do dvoch dní pošle. Po štyroch dňoch mi prišla SMS od Janky Močkovej: „Ahoj, Maroš, neviem, či už vieš, že zomrel Ľubo Longauer.“

Sľubujem, že vyberieme ten najlepší citát. Naozaj je z čoho vyberať. Nestihli sme spolu realizovať ešte veľa plánov, ale viem, že tá hybná sila, ktorou si nás potisol, sa prenesie cez generácie a raz sa splní Tvoj sen o veľkom Umeleckopriemyselnom múzeu. Nikdy na Teba nezabudneme.

Česť Tvojej pamiatke!

Za Slovenské centrum dizajnu napísal Maroš Schmidt.

Komplexnejší príspevok o profesorovi Ľubomírovi Longauerovi (* 2. júna 1948 – † 6. septembra 2025) prinesieme v Designume 4/2025. (red.)

Článok bol uverejnený v časopise Designum 3/2025 na s. 80. Viac informácií o predaji časopisu Designum.