Z múzea: Irena Blühová (1904–1991)
V zbierkových fondoch Slovenského múzea dizajnu možno nájsť okrem oddelení ako nábytok, textil, grafický dizajn, sklo či produkt aj zbierku fotografie.
Už od založenia múzea bolo cieľom inštitúcie zbierku systematicky budovať, no prvé akvizície prišli až v roku 2015 – nákupom diel absolventa bratislavskej Školy umeleckých remesiel, fotografa Tibora Hontyho. Išlo predovšetkým o snímky spojené s prostredím ŠUR, a to konkrétne fotografií keramického diela pedagogičky ŠUR Julie Horovej (Júlie Horovej-Kováčikovej), ktoré boli cenným pôvodným materiálom k rozsiahlemu výskumu školy.
Do zbierok následne pribúdali snímky ako sprievodný dokumentačný materiál k výrobným procesom, či produktové fotografie (patriace k rozsiahlej kolekcii stoličiek firmy Tatra nábytok Pravenec), ale aj fotografie interiérov (napríklad od Vojtecha Vilhana, ktoré múzeum získalo spolu so zariadením Vládneho salónika z budovy bratislavského letiska). Ďalej išlo o kolekcie, ktoré dokumentovali proces tvorby osobností pracujúcich najmä s materiálom drevo – ako Václav Kautman, Stanislav Koreň a Viktor Holešťák-Holubár zachytených cez objektív Pavla Janeka. Samozrejme, v zbierkach múzea dizajnu nechýba ani módna fotografia, ktorá je štedro zastúpená pozostalosťou Evžena Somossyho alebo produktovými fotografiami z podniku Pleta Banská Štiavnica a mnohé ďalšie.
Minulý rok múzeum do svojej zbierky prijalo pozostalosť slovenskej fotografky Ireny Blühovej (1904–1991) známej predovšetkým výrazným podielom na modernistickom hnutí sociálnej fotografie a štúdiom na pravdepodobne najznámejšej medzivojnovej umeleckej škole Bauhaus v Dessau. Dôvodom nadšenia z akvizície bola mimo výnimočnosti pozostalosti aj skutočnosť, že Irena Blühová študovala na konci tridsiatych rokov minulého storočia na bratislavskej Škole umeleckých remesiel vo filmovom oddelení režiséra Karola Plicku (1894–1987) a v keramických dielňach Julie Horovej (1906–1978). Spracovaním jej pozostalosti tak v Slovenskom centre dizajnu nadväzujeme na viacročný výskum tejto školy.
Irena Blühová, narodená do skromných pomerov rodiny židovského maloobchodníka sa už v mladom veku zamestnala ako úradníčka v Považskej Bystrici, aby získala prostriedky na svoje štúdium. Ako sedemnásťročná vstúpila do novovzniknutej Komunistickej strany Československa s cieľom bojovať proti chudobe, ktorej bola v mladosti každodenným svedkom. Rurálne regióny slovenskej časti prvorepublikového Československa trpeli slabou industrializáciou, sociálnymi a ekonomickými ťažkosťami, čím sa stali živnou pôdou rozvíjajúcich sa ľavicových ideí. Blühová začala amatérsky fotografovať už v prvej polovici dvadsiatych rokov minulého storočia, pričom jej dokumentačné aktivity súviseli primárne s agitačnou a sociografickou prácou. Okrem prípravy a distribúcie propagačných letákov sa Blühová zapojila do výskumov, ktoré spočívali v návšteve, dokumentácii a zbere údajov o zamestnanosti, chudobe a životných podmienkach slovenských vidieckych oblastí. V polovici tridsiatych rokov minulého storočia zdokumentovala Irena Blühová na svojom fotoaparáte Rolleiflex v niekoľkých cykloch reportáží detskú prácu, život žobrákov, nezamestnaných a marginalizovaných komunít.
Okrem agitačnej sociálnej fotografie dokumentujúcej žalostné životné podmienky v regiónoch, zachytávala v duchu modernistického kultu tela svojich priateľov a súdruhov z Klubu mládeže KSČ zapojených do rôznych športových aktivít, najčastejšie však lyžovania a horolezectva. Táto fascinácia bola pravdepodobne podnietená Blühovej sústavným záujmom o modernú kultúru, ktorú spoznávala počas ciest naprieč Európou so svojím vtedajším partnerom, maliarom Imrom Weinerom-Kráľom (1901–1978).
S cieľom profesionalizovať svoje fotografické aktivity nastúpila v roku 1931 na Bauhaus v Dessau, kde študovala v propagačnom oddelení Joosta Schmidta (1883 – 1948) a zároveň navštevovala fotografické kurzy Waltera Peterhansa (1897–1960), fotografa Novej vecnosti. Tam začala s médiom fotografie voľne experimentovať v podobe koláží niekoľkých negatívov vyvolaných na jeden pozitív, či pracovať s technikou fotogramu. Okrem experimentálnych techník pokračovala aj v dokumentačnej tvorbe, pričom cez objektív zachytávala život na vtedajšom Bauhause.1 Irene Blühovej však na Bauhause najviac imponoval ľavicovo-humanistický smer, ktorým sa škola pod vedením druhého riaditeľa architekta Hannesa Meyera (1889–1954) vydala pod heslom „tvoriť znamená pomáhať človeku.“2 Čoskoro po nástupe na školu sa stala členkou Komunistickej študentskej frakcie zv. KOSTUFRA, kde pôsobila po boku fotografiek ako Edith Tudor-Hart (1908–1973) a Judith Karász (1912–1977), s ktorou Blühová udržiavala kontakt až do sedemdesiatych rokov.3
Po návrate do Československa pokračovala v zdokonaľovaní svojich fotografických a aj nadobúdaní nových filmových zručností na bratislavskej Škole umeleckých remesiel v ateliéri českého režiséra a dokumentaristu Karola Plicku. Tu si osvojila schopnosť s rovnakou vášňou dokumentovať tradičné procesie, detaily folklórnych odevov, dianie na jarmokoch, ľudové zvyky a život vidieka z etnografickej perspektívy.
Druhú svetovú vojnu prežila Irena Blühová v ilegalite na východe Slovenska. Po jej skončení venovala fotografickej tvorbe len málo času v záujme budovania komunistického Československa. Podieľala sa na založení vydavateľstva Pravda (1945–1948) a neskôr pracovala ako riaditeľka Slovenskej pedagogickej knižnice (1950–1965).4
Aktívne fotografovať začala opäť v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, kedy rozvíjala niektoré zo svojich pôvodných cyklov, ako napríklad „Cyklus život bačov, pastierov a honelníkov“ alebo „Cyklus osobnosti“, ktoré rozšírila o portréty súdobých spisovateliek a spisovateľov. Vytvárala však aj nové série, prevažne inšpirované prírodnými fenoménmi. Aktívne sa zúčastňovala svojich vlastných výstav na Slovensku, ale aj v zahraničí.
Prezentáciu prvej časti výskumu pozostalosti Ireny Blühovej otvorila začiatkom marca výstava s názvom Blühová 120 pripomínajúca významné 120. výročie narodenia autorky. Výstavu pripravilo Slovenské múzeum dizajnu v spolupráci so Stredoeurópskym domom fotografie v Bratislave, kde ju bude možné vidieť v priestoroch Múzea fotografie od 7. marca až do 7. júla 2024. Rozsahom menšia, no výpravná výstava, predstavuje prierez tvorby Ireny Blühovej známymi fotografiami, ale aj niekoľkými súbormi dodnes nevystavených snímok, pričom si svojím usporiadaním dáva za cieľ nájsť logiku a kontinuitu autorkinej tvorby naprieč celou takmer päťdesiatročnou fotografickou kariérou.
- Blühovej tvorbe na Bauhause sa vo viacerých publikáciách venovala Julia Sechlehner. Napríklad: Julia Sechlehner, „A School for Becoming Human“: The Socialist Humanism of Irene Blühová‘s Bauhaus Photographs, in: Elizabeth Otto – Patrick Rössler (eds.), Bauhaus Bodies: Gender, Sexuality, and Body Culture in Modernism’s Legendary Art School,New York 2019, s. 287-301; Julia Secklehner, Irena Blühová, In: Elizabeth Otto – Patrick Rössler (eds.), Bauhaus Women: A Global Perspective, Londýn 2019, s. 212-218.
- Osobné memoáre Ireny Blühovej, pozostalosť Ireny Blühovej, Slovenské múzeum dizajnu.
- Sieťam modernistických fotografiek v strednej Európe sa venovala Julia Secklehner v nedávnom konferenčnom príspevku. Pozri Julia Secklehner, Women’s Networks of Modernist Photography in Central Europe, príspevok na medzinárodnom sympóziu, Crossing Border: Central European Women in the Arts, dostupné online: https://www.youtube.com/watch?v=cA3N4seAJmw, cit. 14.3.2024.
- Osobné CV autorky, pozostalosť Ireny Blühovej, Slovenské múzeum dizajnu.