Ocenení a nominovaní. Rozhovor s Viktorom Tabišom

Každá súťaž, vrátane domovskej Národnej ceny za dizajn, pre verejnosť vrcholí odovzdávaním cien. Naším blokom príspevkov, ktoré vznikajú v súvislosti s ďalším ročníkom NCD, sa však snažíme vysledovať, čo sa deje s víťaznými dielami a ich autormi neskôr, po slávnostnom galaprograme, keď sa dizajnérsky život vráti do normálnych koľají. Napokon veď (nielen) v tejto súťaži ide predovšetkým o to, aby boli ocenené životaschopné projekty.

Forma je vedľajší produkt procesu

Viktor Tabiš je produktový dizajnér. V rokoch 2009 – 2011 študoval na Technickej univerzite v Košiciach Počítačovú podporu strojárskej výroby. V roku 2015 bol prijatý na Vysokú školu výtvarných umení na Katedru dizajnu, ktorú ukončil v Ateliéri experimentálneho dizajnu pod vedením Sylvie Jokelovej (2022). Vo svojej tvorbe sa často prikláňa k procesuálnosti a autorským technologickým riešeniam. Vytvára rozličné „prípravky“, alebo dokonca celé stroje/princípy/systémy, ktoré mu pomáhajú dosiahnuť špecifickú estetiku jeho produktov a stávajú sa dizajnom samé o sebe. Sám priznáva, že dizajn procesu je pre neho dôležitejší než dizajn výrobku. Jeho projekty sa objavili na výstavách k Národnej cene za dizajn – Produktový dizajn v roku 2019 (projekt hodiny) a v 2021 (projekt AFAD). V roku 2022 získal za svoju diplomovú prácu – autorskú technológiu/sériu porcelánových váz s názvom Originál Cenu rektorky VŠVU a hlavnú cenu Bratislava Design Week.

V tvojom životopise som sa dočítala, že si študoval strojársku výrobu. Zaujalo ma to, mám pocit, že je to cítiť v tom, ako pristupuješ k dizajnérskej tvorbe. Aká bola teda tvoja cesta k dizajnu?

Aj ja si myslím, že ma stroje ovplyvnili, ale začalo to ešte skôr, v útlom detstve. Môj otec sa živil ako stolár a jeho otec bol strojár. Máme doma frézku na železo, sústruh po dedovi, celú stolársku dielňu. Už ako dieťa som sa motal popri strojoch, takže som k tomu mal blízko. Dlhú dobu som sa ale necítil na to „výtvarno”.

Absolvoval som elektrotechnickú strednú školu. Potom som 5 semestrov strávil na strojárskej škole (Technická univerzita v Košiciach, Strojnícka fakulta). Tam ma nebavil charakter výučby. Bolo nás vyše 350 v jednom odbore, bolo to neosobné a málo praktické. Učili sme sa teoretickú strojárinu spred asi 50 rokov. V tej dobe som už začal nejak „koketovať“ s výtvarnou tvorbou. Začal som modelovať v 3D programe, robil som plagáty na rôzne študentské podujatia. Po odchode zo školy som sa zamestnal v reklamnej agentúre, kde som strávil dva a pol roka ako technický pracovník.

Moja vtedajšia priateľka začala študovať architektúru v Košiciach. A keď som videl niektoré školské práce, uvedomil som si, že by som sa v tom vedel nájsť. Tak som sa ako 25-ročný začal u Mira Capovčáka na ZUŠ v Michalovciach pripravovať na prijímačky na VŠVU. Spolu s 8 až 9-ročnými deťmi som sa tam učil kresliť zátišia, portréty a perspektívu. Za 9 mesiacov ma pripravil na skúšky a prijali ma na VŠVU na Katedru dizajnu.

Aj v rámci VŠVU si prešiel viacerými ateliérmi. Industrial dizajn, interiérový dizajn a napokon experimentálny dizajn. Je to konečná zastávka?

Prešiel som si viacerými prístupmi, ale najviac ma počas štúdia zaujali a nasmerovali príklady dizajnérov, ku ktorým som sa dostal vďaka predmetu Sylvie Jokelovej (Autorský dizajn). Tam mi to celé začalo dávať zmysel. Na druhý stupeň som potom išiel k nej do novozaloženého Ateliéru experimentálneho dizajnu.

Baví ma experimentálny prístup a konceptuálne myslenie. Verím však, že remeslo s dizajnom je na Slovensku najlepšia cesta, a túto tendenciu vidieť čoraz častejšie aj vo svete. Ak by ma ale niekto oslovil s ponukou práce na produkte, či už pre bývanie alebo aj pre priemysel, tak by som to určite zvážil.

Za diplomovú prácu s názvom Originál/The Original si získal hlavnú cenu Bratislava Design Week 2022. Povedz, o čo v tomto projekte ide?

Projekt je návrhom výrobného procesu, ktorý pripomína výrobnú linku alebo manufaktúrnu výrobu. Linka je rozdelená na 5 stanovísk. Na prvom stanovisku je 3D tlačiareň, ktorá tlačí 3D zakladacie formy na sadru. Druhé stanovisko je improvizovaná sadrovňa, kde si z formy odlejem sadrový polotovar a idem na ďalšie stanovisko, na ktorom si vo vlastnoručne zhotovenom štiepacom lise s niekoľkými nožmi na výber, „vylomím“ časť odlievacej dutiny. Na poslednom stanovisku, tzv. kolíske, naukladám tieto nalámané časti na seba v určitej kompozícii a vytvorím tak odlievaciu formu pre keramický objekt.

Ideu procesu, ktorý som použil v tomto projekte, som nosil v hlave už niekoľko rokov. Pôvodne som ho chcel robiť ako svoju bakalársku prácu ešte v Ateliéri interiérového dizajnu. Napokon som sa k tomu dostal až na magisterskom stupni po stáži v PIRSC Porcelain u Daniela Piršča v Mikulove. Stále som sa však venoval predovšetkým procesu, tá nosná myšlienka k projektu prišla až neskôr.  

V roku 2019 som sa začal zaoberať témou Originality. Spočiatku kvôli tomu, že som bol sklamaný z toho, ako sú ľudia oceňovaní za dizajn, ktorý od niekoho prevzali. Bolo to bezprostredne po Czech Design Week-u v roku 2019. Kládol som si otázky – prečo ľudia kopírujú veci niekoho iného, z akých pohnútok? Rozpracoval som túto tému v rámci školského zadania a zozbieral som niekoľko príkladov úspešných dizajnérov tu u nás, na Slovensku a v Čechách, ktorí prevzali práce od iných dizajnérov zo sveta. Nechápal som, že za to ešte aj zbierajú ceny. Venoval som sa tomu potom aj v diplomovej práci.

A myslíš, že išlo o vedomé prípady kopírovania? Ja si viem predstaviť, že proste nevedomky vymysleli niečo, čo už existovalo.

Aj mne sa to stalo, že som niečo vymyslel a potom som to našiel na internete. Určite sa to deje aj takýmto spôsobom. Dokonca tak tuším bol vymyslený aj telefón. V rozmedzí pár mesiacov bol podaný patent na opačných stranách sveta. A to v čase, keď ešte nebol internet.

Napokon, aj to, že v tomto projekte používam štruktúru lomu sadry, už niekto robí. Napríklad jedna poľská dizajnérka Monika Patuszynska.

A k čomu si napokon dospel cez tieto úvahy o autorstve a originalite? Je originál niečo, o čo treba v dizajne usilovať?

Počas písania diplomovej práce som čítal knihu Funkcionalismus, design, škola, trh od Jana Michla. Je to výborná kniha, v ktorej sa Michl venoval originalite z viacerých uhlov. A okrem toho má ešte aj dobrú esej na túto tému z roku 2020 – Ze široka o designu a obchodu. Pod vplyvom týchto textov som zmenil názor na originalitu. Uvedomil som si, že sa vlastne preceňuje, a že ľuďom, ktorí si tie produkty kupujú, je to jedno. Aj ľudstvu, ako takému, je to jedno. A Michl hlavne hovorí o tom, že originalita je iba mýtus, neexistuje ako taká. Ľudské výtvory nevznikajú božím vnuknutím alebo osvietením, ale postupným vývojom. Napokon on tak aj definuje dizajn. Dizajn nie je tvorenie od nuly, ale vylepšovanie predošlých riešení. Použil jeden pekný citát, že – ak by som to parafrázoval – keby niekto začal od Adama, tak sa ďalej ako Adam nedostane. 

Akým spôsobom na to odpovedá navrhnutý proces výroby v projekte Originál?

V tomto projekte mi ide hlavne o to, aby sa výsledné objekty nekopírovali, čo je pre keramický proces prirodzené. Štandardne sa z formy opakovane odlieva – stovky, tisícky objektov – pokiaľ sa forma nezničí. Z procesu sa tým vytráca originalita a ja hľadám spôsob ako ju tam vrátiť. Tým, že moje formy sú modulovateľné, vždy ich zložím inak. A aká je šanca, že sa to konkrétne zloženie formy zopakuje? Pri mojich vázach môžem mať až 20 poschodí, pričom každé sa skladá z troch segmentov formy. Variácie sú prakticky nevyčerpateľné. V tom je schovaná aj moja odpoveď na originalitu.

Proces je dôležitou súčasťou tvorby nielen tejto série, ale vnímam ho ako dôležitú súčasť tvojho prístupu k dizajnu ako takému. Viaceré tvoje projekty sú založené na procesuálnosti a náhodilosti. Zachytávaš to napokon aj na sprievodných videách k jednotlivým projektom. Je procesuálnosť cesta, ktorú zámerne rozvíjaš?

Určite áno. Aj pri tomto projekte je to tak, že sa nesnažím nadizajnovať výslednú formu, ale ten proces. Výsledná forma je iba vedľajším produktom procesu. Sú to slová, ktoré používa jeden z mojich obľúbených dizajnérov, Oskar Zieta, ale sú mi veľmi sympatické.

Vázy z tejto série sú ale bezpochyby aj vizuálne zaujímavé. Akú rolu hrá v tvojich úvahách o dizajne estetika?

Estetika je veľmi subjektívna vec. Odkedy sa venujem výtvarnej tvorbe, vnímanie sa mi posunulo a ľuďom sa často nepáči to, čo sa páči mne. Súvisí to aj s predchádzajúcou otázkou. Pri tvorbe sa vedome vzdávam autonómie. Je to spôsob, akým pracujem. Veľa vecí nechávam na náhodu a estetika z toho vyplynie sama.

Ako je to s komerčnou úspešnosťou tejto série?

Zatiaľ ho nemá, ale dúfam, že to príde časom. Dostalo sa mi istej mediálnej pozornosti po účasti na design week-och, ako aj po výhre BADW, ale nijak zásadne to necítim. Niektoré veci však do seba zapadnú až časom, pretože sa dejú na pozadí. Určite to malo nejaký prínos. Oslovili ma napokon s nejakými akvizíciami, ale momentálne sú odložené.

Áno, pre predaj tohto typu dizajnérskych produktov nie je na Slovensku veľa kanálov. Ako sa teda žije dizajnérovi, ktorý sa venuje experimentálnemu dizajnu, na Slovensku?

Nedokážem sa tým uživiť, respektíve žiaden z mojich produktov/projektov mi zatiaľ nepriniesol zásadnejšiu finančnú odmenu. Som však v podstate len rok po škole. Zároveň to súvisí s tým, že na ten „obchod“ sa necítim byť úplne pripravený. Ani po výrobnej a technologickej stránke, ani po marketingovej, či komerčnej.

Momentálne pracujem v rozvojovom tíme Novej Cvernovky, kde mám za úlohu riešiť detail dizajnérskych riešení. Ale pre experimentálny prístup tam nie je úplne priestor, hoci je tam tá ambícia.

V rámci tvorby tvojich produktov je prítomná aj istá snaha o demokratizáciu dizajnu. Ľuďom poskytuješ všetky potrebné súčasti na to, aby svojpomocne vytvorili tebou navrhnutý dizajn. V istom zmysle sa tým vzdávaš produktu. Nie je to exkluzivita produktu, ale exkluzivita technologického postupu/procesu. Pretože to je jediná vec, ktorá napokon zostane iba tebe. Vnímaš to aj ty tak?

Nezamýšľal som sa nad tým úplne takto, ale určite to tam vidím. Fakt je, že ten proces dizajnu je z mojej strany v istom zmysle ukončený navrhnutím technologického postupu. Z toho u mňa prichádza satisfakcia. To, ako ten výsledný objekt vyzerá, mi je vlastne trochu jedno.

V súčasnosti mám teoretický koncept k projektu Originál postavený tak, že zákazník si vázu má prísť urobiť, respektíve vyskladať, sám. V úvode projektu som k tomu chcel vytvoriť program, randomizér, ktorý čisto náhodne určí zloženie formy. Až do takej miery som sa chcel vzdať autorstva. Klamal by som však, ak by som povedal, že ma nenapĺňa formu vyskladať podľa vlastných preferencií.

Na Národnej cene za dizajn 2019 si sa prezentoval projektom hodinky, v rámci ktorého si vytvoril 3D tlačenú formu na univerzálny hodinkový remienok. Tiež v tom vidím líniu akého si demokratizujúceho DIY prístupu.

Bola to moja prvá autorská práca. Zadanie v ateliéri Sylvie Jokelovej bolo Nerecykluj, opravuj! V tej dobe som nosil také staré klasické digitálky Casio, na ktorých sa mi často kazil remienok. Mal som k nim citovú väzbu a chcel som ich opraviť, tak som navrhol autorskú formu tlačenú na 3D tlačiarni, do ktorej sa vložia hodinky a remienok sa zaleje silikónom. Tiež to malo byť na DIY princípe, forma mala byť v 3D formáte voľne stiahnuteľná online a veľkosť remienka si mal užívateľ prispôsobiť. Tým pádom by si mohol každý sám doma opraviť akékoľvek hodinky.

Je to ale taká nenaplnená školská práca. Odlial som 5 až 10 kusov hodiniek, a tým to skončilo. Skúsil som vtedy hodinky ponúknuť do obchodu s dizajnom. Nemali záujem to predávať, pretože to vraj nie je „naozajstný” produkt. Vtedy som bol iba v druhom ročníku. Povedal som si, že no tak nič! Asi to nemá nárok na svoju existenciu.

Dnes to vnímam inak, asi treba len čas, aby sa aj takáto estetika stala akceptovateľná pre širšiu verejnosť.

Ďalší z projektov, ktoré boli prezentované na Národnej cene za produktový dizajn 2021, je epoxidová stolička s názvom AFAD.

Projekt tiež zahŕňal autorskú technológiu, bola to moja bakalárska práca. Jedného dňa som si povedal – čo by sa stalo, keby som obyčajné oblečenie napustil epoxidovou živicou? Chcel som si skúsiť vyrobiť vlastný kompozitný materiál, ktorý by po vybratí z formy nepotreboval ďalšie povrchové úpravy. Materiálovo sa to hodilo na exteriérový nábytok, tak mi napadlo, že by to mohlo byť sedenie pre zadný dvor našej školy. Kónický tvar stoličky vychádzal z technológie výroby – laminátovej formy, do ktorej sa infúzne laminovalo staré oblečenie, ktoré som vyzbieral v škole verejnou zbierkou.

Sérii Originál materiálovo predchádzal ešte jeden projekt porcelánových objektov s názvom Hurricane. V rámci práce na tomto projekte si vytvoril nohou poháňaný stroj, v ktorom leptáš polystyrén.

Išlo o svietidlá, ktorých výroba nadväzovala na vývoj autorskej technológie a prístroj na rotačné obrábanie kusov polystyrénu systémom narúšania povrchu rozpúšťadlom. Názov je odvodený od dynamiky hurikánu. Rotačný proces nechával na polystyréne špirálovitú štruktúru.

Vo svojej tvorbe si si prešiel viacerými materiálmi. Zatiaľ sa zdá, že si zostal pri keramike. Považuješ sa za keramikára?

Nie, práveže hovorím, že ním nie som, lebo poznám ľudí, ktorí keramikármi sú, a mám voči ich práci obrovský rešpekt. Tie posledné projekty (Originál a Hurricane) sú keramické, no… (smiech). A aj som absolvoval stáž v porcelánke. Asi ma to nejak prirodzene nasmerovalo ku keramike. Stále to však vnímam tak, že na to nemám vzdelanie a nepoznám správne technológie. Tie moje projekty sú vlastne po technologickej stránke keramické nezmysly… A tiež si nemyslím, že navrhujem keramiku. Mám pocit, že môj prínos je niekde inde. V experimente a autorských prístupoch k navrhovaniu.

Mám veľmi rád aj sklolaminát a kompozitné materiály, k tým som získal vzťah už v prvom ročníku na škole. Niektoré sú však veľmi neekologické. Ale teraz sa možno trochu vrátime k prvej otázke – ako ma ovplyvnilo strojárstvo. Zo všetkého najradšej mám oceľové profily, ako sú “ú-čka, t-čka, l-ka, í-čka. Neprestanú ma nadchýnať ich elegantné použitia, ktoré si z času na čas všimnem vo verejnom priestore.

A kam sa uberajú tvoje ďalšie kroky? Na čom momentálne pracuješ?

Po troch výstavách v Prahe (Designblok Diploma Selection, Czech Design Week a Curator Contemporary), Dutch Design Week-u v Eindhovene a na našom Bratislava Design Week-u sa moje kroky uberajú na ďalší Design Week – do Milána. Toto je najrešpektovanejšia udalosť dizajnu vo svete vôbec. Dizajn week sa v Miláne nachádza na mnohých miestach, každé s úplne inou atmosférou a pohľadom na dizajn. Ja som konkrétne v štvrti Isola, čo je taká mrakodrapová štvrť Milána, niečo ako bratislavské Nivy. Budem projekt vystavovať aj performovať v sekcii Crafts and Tools ( Remeslá a nástroje). Okrem toho ma čakajú tento rok dve dlhodobejšie kolektívne výstavy, na ktoré ma oslovilo Slovenské centrum dizajnu s projektom Originál. V hlave však nosím množstvo ďalších nápadov do budúcna. Asi ako každý dizajnér.