Viac než vizuál: grafický dizajn ako katalyzátor spoločenských zmien. Rozhovor s Dodom Dobríkom

Dodo Dobrík (1977) je grafický dizajnér s bohatou paletou skúseností a realizovaných projektov. Je autorom viac než šesťsto obálok kníh a držiteľom niekoľkých ocenení vrátane prestížnej ceny D&AD 2019 Wood Pencil. Ako angažovaný občan je spoluiniciátor viacerých občianskych iniciatív nielen na území Slovenska, ale aj v Česku, kde v súčasnosti pôsobí ako kreatívny riaditeľ Strategickej komunikácie vlády.

Dosiaľ ste navrhli viac než šesť stoviek knižných obálok, s ktorými sa bežne stretávame na policiach kníhkupectiev, knižníc a v našich domácnostiach. Vytvoriť také množstvo knižných obálok je z hľadiska kreativity a nových nápadov pre dizajnéra určitou výzvou. Akým spôsobom ste pristupovali k ich tvorbe?

Pracujem pomerne veľa a nezažil som nič také ako vyhorenie alebo stratu inšpirácie. Sám som tomu nerozumel, pretože často sa tieto problémy okolo mňa objavovali, a tak som začal skúmať, ako pracujem. Zistil som, že to, čo je pre mňa dôležité, aby sa mi dobre pracovalo, je práve zadanie. Pre mňa zadanie znamená primárnu inšpiráciu. Následne som na túto tému robil workshopy pre kreatívcov, kde som im hovoril práve o samom procese. Dával som im radu, aby mysleli na zadanie, pretože zadanie je kľúčom k ich práci. Tam sa skrýva aj daný problém a tam, kde je problém, sa nachádza aj riešenie. Druhou podmienkou je profesionálna kompetencia. Len čo rozširujete svoje schopnosti, získavate informácie, nakoniec ste ako taká špongia plná podnetov a nejakých obrazov, skúseností, z čoho sa tiež krásne tvorí. Čiže za mňa je úplne super vystavovať sa veľmi rôznorodým veciam, rôznorodým vplyvom a nechať to v sebe všetko spájať, pretože základná charakteristika tvorivosti alebo kreativity spočíva v tom, že je to len nové spájanie vecí, ktoré už existujú.

Aké kritériá by podľa vás mala spĺňať dobrá knižná obálka?

To prvé, čo očakávam, že obálka bude dobre čitateľná. Je to možno banálne z hľadiska, že by som mal hľadať nejaké vysoké estetické kvality, ale pre mňa je naozaj dôležité to, aby tie veci, s ktorými človek pracuje, fungovali. Čiže pri tvorbe obálky som sa v prvom rade snažil o to, aby bola čitateľná, aby komunikovala základnú textovú informáciu, kto je autor, aký je názov knihy. Druhá vec, ktorú považujem za dôležitú, aby obálka oslovila publikum, pre ktoré je kniha určená. Obálka pre ľudí, ktorí čítajú romantickú literatúru, je iná ako pre tých, ktorí čítajú literatúru faktu, ale môžu to byť stále tí istí ľudia. To znamená, že v rôznych momentoch si vyberáte odlišné žánre kníh, a je dobré, keď to, čo očakávate z obsahovej stránky knihy, tam naozaj aj nájdete. Ďalším kritériom dobrej knižnej obálky je, aby bola dobre viditeľná. Obálky súťažia s ďalšími knihami a je to vlastne obal ako každý iný. Či ide o obal v supermarkete na nejaké potraviny alebo na knihy, stále je to obal, ktorý musí upútať. Je to dôležité aj preto, že knihy sa neobjavujú len na knižných pultoch. Tipujem, že už takmer dvadsať rokov sa objavujú aj v digitálnom priestore ako obálky audiokníh či ako obálky v e-shopoch, kde si človek nemôže na knihu siahnuť. Nemôže sa rozhodovať na základe toho, že si ju obracia v rukách, ale musí ho proste zaujať obálka na jedno pozretie. Vtedy sa tam opäť toto všetko spája – čitateľnosť, jasná message, schopnosť upútať pozornosť.

Za obálku knihy Jonathana Safrana Foera ste v roku 2019 získali prestížnu cenu D&AD Wood Pencil. Aký príbeh stojí za jej vznikom?

Kniha Jonathana Safrana Foera hovorí príbeh dieťaťa, ktoré je akoby stratené v meste, pretože jeho rodičia ho prehliadajú. Keď sme sa o tom bavili, napadlo mi, že by som chcel upozorniť na to dieťa napríklad veľkou šípkou. Predstavil som si, že by to mohla byť veľká šípka, a zároveň mi pri tom zadávaní napadlo, že chcem, aby to nakreslilo dieťa, a nie dospelý výtvarník. Poprosil som moju dcéru, ktorá mala v tom čase osem až deväť rokov, či by to nakreslila. Súhlasila, že niečo nakreslí. A tak sme si pozreli dokument o New Yorku, kde som jej hovoril, vidíš, takéto mrakodrapy, takúto nejakú Sochu slobody by som tam chcel mať, poprípade čokoľvek tam uvidíš, tak to tam ešte môžeš nakresliť. Dcéra nakreslila naozaj krásny mrakodrap s okienkami a hlavu Sochy slobody. Potom pridala niečo ďalšie. Spýtal som sa, čo to je? A ona povedala, že to je potkan. Uvedomil som si, že vlastne v tom meste bývajú aj potkany. Potom nakreslila šípku a ja som začal z týchto prvkov skladať obálku. Ešte som potreboval nejaký mrakodrap, ale už sa jej nechcelo. Ďalšie prvky na obálke som preto musel namnožiť. Obálka vyšla po niekoľkých rokoch, odkedy to dcéra nakreslila. V tom čase som vzhliadol prezentáciu ceny D&AD a veľmi sa mi páčilo, ako oni robia tú ceruzku. Myslím to bukové drevo. Povedal som si, že nechcem iné ceny, ale takúto ceruzku z bukového dreva by som naozaj chcel. Bolo to trošku odvážne rozhodnutie, pretože do tejto súťaže sa prihlásili desiatky tisíc ľudí, a tak bolo crazy očakávať výhru. Keď sme napokon vyhrali, mojej dcére som povedal, mala už myslím nejakých dvanásť rokov, že mnoho ľudí, mnoho dizajnérov by takúto cenu malo rado vo svojom životopise, a nikdy sa tejto ceny nedočká. Ty už nemusíš mať tento cieľ, ty to už vo svojom životopise máš teraz a máš vyhraté. Ona je uvedená na tej cene ako ilustrátorka aj ako dizajnér.

Na VŠVU (1998 – 2006) ste vyštudovali grafický dizajn, ktorému sa profesionálne venujete či ako freelancer alebo v tímovej spolupráci s ďalšími odborníkmi. Vo svojej praxi ste pracovali so širokým spektrom nástrojov – od tradičných analógových, cez nástroje na motion dizajn až po súčasné digitálne nástroje a technológie na báze umelej inteligencie. Aké miesto má podľa vás ľudská kreativita v konfrontácii s týmito generatívnymi nástrojmi? A naopak, dokážeme sa niečo naučiť z týchto nástrojov o kreativite aj my ako dizajnéri?

Nástup umelej inteligencie je príchod úplne nového spôsobu, akým dokážeme pracovať, či v kreatívnej sfére, alebo v ďalších odvetviach. Myslím si, že táto technológia výrazne ovplyvní spôsob, akým fungujeme, a zrejme aj to, ako rozmýšľame, čiže aj naše pracovné návyky. Tie moje už umelá inteligencia ovplyvnila, využívam ju vo svojej práci. V podstate je jedno, aký mám názor na to, ako umelá inteligencia zasiahne do našich životov, lebo toto všetko sa už deje. Umelá inteligencia z môjho pohľadu v prvom rade rozširuje našu kapacitu, nech sme kýmkoľvek. Čiže ak sme priemerní, tá kapacita sa môže zvýšiť natoľko, že sa dostaneme medzi špičkových ľudí, a ak aj tí špičkoví ľudia použijú umelú inteligenciu, môžu sa aj oni zase posunúť o kus ďalej. Sám umelú inteligenciu používam vtedy, keď moje zručnosti nestačia, napríklad vďaka nej lepšie nakreslím nejaký motív. Keď sa pýtate na to, či sa môžeme od umelej inteligencie sami niečo naučiť, myslím si, že priestor na učenie tam určite je. Umelá inteligencia nám ukazuje, že doména, ktorú sme nadlho vyčlenili pre ľudí, čiže kreativita, je vlastne možná aj strojovo, a to v momente, keď poznáme proces. Čiže je veľmi dobré vo svojej práci používať proces, práve do tohto procesu sa dá zapojiť aj umelá inteligencia, ktorá dokáže rozšíriť našu kompetenciu v ktorejkoľvek časti.

Súčasní mladí ľudia, študenti a študentky dizajnu, majú priamy prístup k novým technológiám na báze umelej inteligencie či k progresívnym digitálnym nástrojom. Aký vplyv budú mať podľa vás tieto nástroje na ich tvorbu a na sám kreatívny proces?

Umelá inteligencia dokáže rozšíriť našu kompetenciu, naše schopnosti, pokiaľ sa nevzdávame toho, že my sme autormi. V opačnom prípade nás môže umelá inteligencia urobiť lenivejšími. Začneme sa na ňu stále viac spoliehať a stratíme tak svoje ľudské zručnosti. Mojou výhodou bolo, že som s dizajnérskou tvorbou začínal v čase, kedy boli počítače ešte len v začiatkoch a takmer sa nepoužívali. Na strednej škole som robil ručnú sadzbu ako jednu z vecí, ktorú sme sa ešte v tom čase učili. V podstate som veľmi vďačný za to, že som si tým prešiel, lebo cítim, že mám veľmi bohaté skúsenosti ako autor, ktorý robí vizuálny dizajn. Neskôr som sa živil ako tlačiar rôznych umeleckých techník, čiže bolo obdobie, kedy som sám kreslil a maľoval, kedy som veľa vecí vytváral ručne. Oboznámil som sa s tým, ako sa pracuje s jednotlivými nástrojmi a aké možnosti ponúkajú. Vo všetkých týchto skúsenostiach je ďalšia a ďalšia inšpirácia. Pre niektorých mladých kolegov, s ktorými som sa bavil, ich zásadným zdrojom informácií býva často sledovanie iných digitálnych prác kolegov, ktoré vyhľadajú na internete. Zdá sa mi, že takýmto spôsobom sa skúsenosť zužuje…

---

Celý článok nájdete v časopise Designum 3/2024 na s. 36. Viac informácií o predaji časopisu Designum.

Designum oslavuje tento rok 30. výročie svojho vzniku! Pri tejto príležitosti bola v Galérii dizajnu Satelit otvorená výstava a k prvému tohtoročnému číslu sme Vám pribalili malý darček v podobe zápisníka.