Radšej menej a poriadne

Keramička Linda Viková (1977) študovala v Ateliéri keramiky na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1998 – 2002 a 2007 – 2009). Praktické skúsenosti zo svojho odboru nadobudla na pracovných stážach v nemeckom keramickom štúdiu Margaretenhöhe v Essene. Stredobodom jej keramickej tvorby je ekologické premýšľanie o utilitárnej nádobe – artefakte.

Svoju tvorbu predstavila na samostatných výstavách V dobrej spoločnosti (Liptovská galéria P. M. Bohúňa, Liptovský Mikuláš, 2018), Dobré časy (Galéria Nova, 2013) a na skupinovej výstave Z kruhu von (Schaubmarov mlyn, Slovenská národná galéria, Pezinok, 2018). Aktuálne môžu vidieť jej práce litovskí návštevníci na výstave More is More II. v The Vytautas Kasiulis Art Museum vo Vilniuse. Vo vlastnom ateliéri sa venuje autorskej tvorbe a malosériovej produkcii porcelánu a keramiky pod značkou si.li. Najnovšie výsledky predstaví na jar budúceho roku na samostatnej výstave v Galérii Nova v Bratislave.

Rozhovor s Lindou Vikovou

Pamätám si na naše prvé stretnutie: strážila som prieskum – mohlo to byť tak v roku 2006 –, keď si sa zjavila v ateliéri a pýtala si sa na Ivicu Vidrovú (vtedajšiu vedúcu Ateliéru keramiky na VŠVU). Neskôr som sa dozvedela, že si ju hľadala, lebo si sa chcela prihlásiť na magisterské štúdium. V tom čase to bolo už päť rokov, odkedy si absolvovala bakalárske štúdium (2002). Čo ťa vtedy priviedlo k návratu na školu?

V čase nášho prvého stretnutia som už na magisterské štúdium bola prijatá. Na prieskum som si prišla zmapovať aktuálnu situáciu – dianie v ateliéri a na škole, na ktorú som sa vracala po päťročnej odmlke. Na návrat som nepomyslela až do stretnutia s Ivicou Vidrovou. Myslím, že to bolo na jej vernisáži. Pani docentka mi navrhla, aby som si dokončila štúdium, vtedy nikoho v magisterskom ročníku nemala. To sa mi pozdávalo, ako aj myšlienka návratu ku keramike. Keďže som v tom období žila zo dňa na deň, bez cieľa, trošku disciplíny mi nakoniec spravilo dobre. Našla som, čo som podvedome hľadala, milovanú keramiku.

Hneď po skončení štúdia si si kúpila vlastnú keramickú pec. Síce malú, ale predsa len to bol vážny krok. Rozhodla si sa vtedy, že sa budeš keramike venovať naplno.

Už počas magisterského štúdia mi bolo jasné, že sa chcem keramike venovať aj po škole. I keď pani docentka si celý čas myslela, že magisterský stupeň neukončím, a lámala nado mnou palicu. Mala som totiž a stále mám svoj pracovný rytmus. Som skôr individualista ako tímový hráč, čo nie každému vyhovuje, ale mne áno. Ja som si držala svoje tempo a štúdium úspešne ukončila. Prvé mesiace po škole som dokonca tvorila v súkromnom ateliéri docentky Vidrovej, ktorý mi na preklenutie ponúkla. Vtedy som si zadovážila prvú 20-litrovú piecku. Malú, ale veľmi šikovnú. Keďže o moju magisterskú prácu 101 cupcakes bol záujem, pokračovala som ďalej vo výrobe porcelánových objektov ešte aj v čase, keď som už mala prvý vlastný ateliér na Továrenskej ulici v Bratislave. O ten sme sa neskôr začali deliť spoločne s tebou. Touto cestou ďakujem pani docentke Vidrovej, že nado mnou nakoniec tú palicu nezlomila.

Praktické skúsenosti si získavala aj na stážach – pravidelne si cez leto už ako „šupkárka“ praxovala v Essene, v dielni kórejskej keramičky YoungJae Lee. Aká bola táto skúsenosť v porovnaní so školským vzdelaním?

Skúsenosti aj čas, ktorý som mala možnosť stráviť v dielni Margartenhöhe v Essene vedenej keramičkou YoungJae Lee, sú pre mňa najvzácnejšie. Bolo veľmi prínosné pozorovať Young-Jae pri práci, ale aj vidieť, ako funguje celá prevádzka – poriadok, disciplína a zároveň priateľská atmosféra medzi zamestnancami dielne, ktorá je v nádhernom prostredí spoločne udržiavanej záhrady. Na prácu, ktorú som v dielni mala pridelenú, bolo vytvorené perfektné zázemie. Od prípravy materiálu až po výpal plynul celý proces hladko. Na každý jeden krok bol dostatok miesta, pomôcok, políc na sušenie. V dielni bola plynová pec, elektrické pece a nechýbala ani pec na drevo. No jednoducho čistá radosť. Návrat na ŠUP-ku alebo neskôr vysokoškolské podmienky boli preto pre mňa, žiaľ, tristné. Poznatky a najmä vplyv JoungJae Lee cítiť v mojej tvorbe až dodnes.

Nedávno z tvojej webovej stránky zmizli staršie práce vrátane diplomovky. Súvisí to so zmenou vnímania vlastnej tvorby? Zanevrela si na staršie práce?

Je to už desať rokov od ukončenia školy. Myslím si, že je to úplne prirodzené, ak nepovažujem za adekvátne prezentovať sa školskými prácami. Priestor na webe venujem posledným trom rokom, ktoré vnímam ako veľkú zmenu. Našla som si smerovanie. Výber zo starších prác na stránke zatiaľ ešte nájdeš. Na školské časy nie že by som zanevrela, ale aktuálne už o mne nevypovedajú. Obdobie v škole je pre každého výborný čas na experimentovanie. Ja som ho využila najmä pri voľnej tvorbe, ktorej sa už viac nevenujem.

Rozhodla si sa teda, že tvoja tvorba už bude zasvätená výlučne prácam s úžitkovou funkciou? Vysvetli prečo.

Keďže sa živím tým, že niečo vytváram, niečo po sebe zanechávam, cítim veľkú zodpovednosť voči životnému prostrediu. Obklopujeme sa zbytočným množstvom vecí, ktoré vlastníme, a zahlcujeme nimi planétu. Ak teda aj ja neodškriepiteľne prispievam k tomuto procesu, nech je to niečím, čo je prakticky využiteľné. Nezanechávam tak snáď úplne zbytočnú stopu. Preto je aj moja autorská produkcia poskromnejšia. Radšej menej a poriadne.

Posledné asi tri roky sa venuješ interpretácii a variovaniu jedného tvaru. Zdá sa, že ešte stále nie je vyčerpaný. Tieto práce, ktoré vznikajú prevažne vtláčaním hliny do sadrovej formy, sú nielen nádobami, ale aj artefaktmi – objektmi (ide o série Stoneware Vases, Stoneware Vessels, Footed Bowls, ale jednotlivé kusy Sól, Máni alebo June). Ako si vlastne vymyslela základnú formu a vedela si, že s ňou budeš tak dlho pracovať?

Uvažovala som a hľadala tvaroslovie, ktoré je univerzálne, archetypálne a zároveň organické. Tvar nádoby môže evokovať ženské krivky, hrejivé lono matky prírody. Už v predošlej tvorbe bolo pre mňa dôležité, aby bola utilitárna a viacúčelová. Delením sadrovej formy na časti som napr. pri kolekcii La piňa vytvorila z jednej sadrovej formy vázu, dózu, misku, pohár a pribudol aj tanierik. Takisto aj pri spomínanom tvare som premýšľala – čo s ním ďalej? Odliala som dve kolekcie v porceláne a kamenine, techniku vytláčania som si otestovala na veľkej ploche okrúhlej misy, ktorá vznikla v rovnakom čase. Pri tej už pre mňa nebola cesta späť k odlievaniu. Pustila som sa do vytláčania a kombinovania základného tvaru a do reliéfneho dekorovania povrchu. Používam kameninu, ktorú vypaľujem na 1 240 stupňoch. Vytváram tak vázy a nádoby, každý kus je originálny objekt. Pôvodne som uvažovala len nad rôzne skombinovanými poschodovými vázami, že s týmto tvarom budem pracovať ďalej. No len čo som začala pracovať s hlinou, uvedomila som si, že môžu vzniknúť aj menšie nádoby. Proces aj práca s hlinou sú oveľa kreatívnejšie ako liatie porcelánu do sadrových foriem. Možnosti sú nekonečné. Áno, venujem sa tomuto konkrétnemu tvaru už zopár rokov. Lenže času, ktorý venujem výlučne vlastnej autorskej tvorbe, a nedelím ho medzi učenie a produkciu našej spoločnej značky si.li., je poskromne. Takže sa môže zdať že je to dlhá doba, ale v skutočnosti je to len krátky úsek…

Ja si práve myslím, že je to dobrý prístup – venovať sa niečomu do hĺbky, dlhodobo a koncentrovane. Z každej jednej tvojej nádoby cítiť sústredenie a zaujatie hľadaním nových možností. Všetky kusy sa tak stávajú solitérmi s vlastným menom, ktoré dopovie ich príbeh. Máš vopred konkrétnu predstavu a vymyslený názov? Alebo je výsledok ovplyvnený procesom?

Niektoré dostávajú svoje meno už počas procesu. Forma je daná a mením ju len zľahka, ak hlina nespolupracuje úplne presne podľa mojich predstáv. Niektoré nádoby dostanú meno, až keď prejdú posledným výpalom.

Máš konkrétnu víziu – odkaz, ktorý chceš svojimi prácami sprostredkovať?

Je pre mňa nesmierne dôležité, aký vplyv má moja tvorba na životné prostredie. Nechcem, aby to, čo vytvorím, postávalo v polici len ako objekt pekný na pohľad. Ide mi o to, aby to bol objekt, ktorý má úžitkovú funkciu. Keramické materiály, s ktorými pracujem, sú recyklovateľné, ekologické. Vieme, že keramika je nadčasová, ak sa nepotlčie, môže nás prežiť, naďalej slúžiť a zároveň robiť radosť ďalším generáciám.

Už si to spomínala, že pracujeme v spoločnom ateliéri, ale darí sa nám v ňom aj „obchádzať”. Čas, ktorý tam trávime každá osamote, investujeme do individuálnych projektov. A keď sa zjavím po pár dňoch absencie, prekvapia ma nové veci, ktoré zatiaľ vznikli. Vnímaš proces tvorby ako niečo intímne? Ako ho prežívaš?

Ako som spomínala, som individualista, trochu vlk-samotár. Nie že by som sa ti programovo vyhýbala a tvorila výhradne, len keď som v ateliéri sama. Mám dojem, že pre veľa výtvarníkov je tvorivý proces veľmi intímny. Zašívame sa do svojich ateliérov, v ktorých si radi vytvárame inšpiratívne, príjemné prostredie. Ateliér sa často stáva našou svätyňou, chrámom, útočiskom pred okolitým svetom. Práca v ateliéri ma pohltí natoľko, že ak ma dakto zaskočí návštevou, nie som schopná bezprostredne komunikovať. Nechávam sa uniesť procesom tvorby. Je to stav absolútnej sústredenosti a koncentrácie. Môj vnútorný hlas prehovára k hline. Moja tvorba ďalej hovorí za mňa sama – preto aj nerada rozprávam o tom, čo robím… veď je už všetko povedané. Stačí len načúvať.

Nedávno som počúvala rozhovor s českým keramikom Milanom Pekařom. Hovoril, že keď svoju vázu dá do predajne s dizajnom, všetci povedia – dizajn. Keď ju vystaví v galérii vedľa malieb a sôch, tak všetci povedia – umenie. A pritom ide stále o tú istú vázu. Kde svoje práce vidíš ty?

Úplne jednoznačne to neviem povedať. Neustále zápasím s problematikou, kto a na základe čoho určuje, čo je dizajn a čo umenie. Ja sama sa neškatuľkujem. Keď, tak uvažujem o sebe ako o keramičke. Moja tvorba sa jednoznačne pohybuje mimo masovú produkciu. Ale tak ako dizajnér aj ja mám ten istý zámer a pracujem s funkciou a formou. No v limitovaných ručne vytváraných kolekciách v počte pár kusov alebo solitérov. Ak aj zopakujem tvar aj farebnosť, bez ohľadu na nedokonalosti, ktoré ručná tvorba prináša, vždy sa snažím, aby tam bol aj kúsok zo mňa. Mojou prioritou je umelecká integrita. Manažment mi veľmi nejde. Na posúdenie a zaradenie sa necítim byť povolaná osoba. Vo vyše miliónovej Prahe pri väčšom počte galérií a obchodov s dizajnom asi tieto nastavenia fungujú lepšie. Možno vôbec nie je dôležité byť vnímaný tak alebo onak. Dostať priestor tam aj tam je predsa fajn. Odkedy som vymenila liatie porcelánu za kameninu a modelovanie, už ma v bratislavských obchodoch s dizajnom nenájdeš. Ako to pôjde v galérii, uvidím po plánovanej jarnej výstave.

Už tvoja diplomová práca 101 Cupcakes bola venovaná rôznym významným ženským osobnostiam. Okrem toho na svojom Instagrame pravidelne zverejňuješ svoje inšpirácie, naposledy to bola Sonja Ferlov Mancoba. Spomínala si mi raz dom keramičky, ktorý sa dá navštíviť v pôvodnej podobe… nepamätám si, ale o koho šlo?

Veľmi rada objavujem výtvarníčky, ktorých dielo je autentické, silné, výnimočné. Priznávam, že najviac vo mne rezonuje ženské umenie. Obdivujem najmä prácu sochárok a keramičiek. Nielen tvorbu známych autoriek, ale aj ženskú energiu, zručnosť a videnie v rôznych kultúrach. Či už ide o keramičky z marockého pohoria Rif, alebo ženy z afrického kmeňa Kassena. Rozumiem im, majú môj obdiv. Maľby hlinkami na stenách príbytkov a symboly, ktoré používajú ženy afrického kmeňa Kassena, sa objavujú aj na čiernych fasádach dreveníc zdobených tiež prevažne ženami v Čičmanoch. Tieto symboly sa objavujú naprieč civilizáciami, kultúrami, náboženstvami. Vôbec neprichádzajú o svoju moc, akokoľvek ich interpretujeme a akýkoľvek im pripisujeme význam. Na niektorých mojich nádobách aplikujem motívy inšpirované práve maľbami žien z afrického kmeňa Kassena. Dúfam, že si čoskoro nájdem čas a dotvorím ďalšie nádoby väčších rozmerov pokryté týmito úžasnými prasymbolmi. Keramička, ktorú som ti spomínala, je Francúzka Marguerite „Guidette“ Carbonell, ktorá svojou keramikou zaplnila každý kút svojho domova – od záhradných plastík až po ručne maľované kachličky v kúpeľni. Možno, že ho raz navštívim, jej tvorba je kúzelná a veľmi pozitívna.

Keramika je momentálne jednoznačne v kurze. Vychádzajú o nej publikácie, je vystavovaná, umelci, ktorí s týmto médiom nikdy nerobili, ho odrazu „objavili”. Ako vnímaš tento trend?

Zvýšený záujem o keramiku vnímam už zopár rokov aj prostredníctvom Instagramu a množstva publikácií, ako spomínaš. Najmä na Instagrame registrujem, že každý, kto si spraví kurz keramiky a niečo zhotoví, hrdí sa svojím kúskom a pyšne sa nazýva keramikom. Priznávam, je to pre mňa veľmi prekvapujúce a nečakané. Ešte nedávno, keď som niekomu povedala, že som vyštudovala keramiku a živím sa ňou, ohŕňal nos a často podotkol: „Aha, to robíš kvetináče!“ To, že umelci-„nekeramici“ registrujú tento trend alebo prirodzene v rámci tvorby siahnu po hline, nie je nič nové. Najznámejší príklad je Pablo Picasso, ktorý sa presadil aj keramickými objektmi. Žiaľ, tento súčasný stav – hand made keramického boomu neostal nepovšimnutý veľkými svetovými výrobcami masovo produkovaného dizajnu – ako IKEA, Zara home, H&M home atď. Zaradili do svojho portfólia keramiku, ktorá napodobňuje ručne vyrobenú. To spôsobí, že sa konzument presýti, a obávam sa, že časom aktuálny záujem poklesne. Ale na poli výtvarného umenia si autorská keramika svoju pozíciu drží. Jej situácia je vo svete dlhodobo priaznivá a stabilná.

Záujem o ručne vytvorené predmety sa odrazil aj na našej spoločnej značke si.li. – posledný rok sme mali šťastie na dobrých klientov a vzniklo tak niekoľko zaujímavých prác (séria Kompánek pre SNG, nápojové sady pre Mirror bar, črepníky pre kvetinárstvo Botanical Lab). Takto to znie dobre, ale prezraď niečo zo zákulisia, strhni pozlátku.

Za našimi individuálnymi aj spoločnými úspechmi vidím roky trpezlivej práce, ktorá je často fyzicky náročná. Na mojom zdraví si už začína vyberať svoju daň – či sú to respiračné problémy alebo bolesti chrbtice a oslabený zrak. Toto všetko som si zadovážila samozrejme aj svojou nedbanlivosťou, a to som pritom od starších kolegov často počúvala varovania… Ak vládzem, tak idem na doraz, zabrzdí ma občas migréna, ale ani tá ma nezastaví. Som bežec na dlhé trate, svoju prácu robím poctivo a za nič by som ju nemenila.

Len zvýšený záujem o keramiku nestačí. Aj ty sa okrem práce v ateliéri dva dni v týždni venuješ učeniu. Čo podľa teba chýba v našom prostredí na to, aby sme sa mohli živiť výlučne tvorbou?

Lámem si nad tým hlavu, prehodnocujem situáciu. Možno to chce ešte viac odpracovaných rokov ako záruku kvality a udržateľnosti alebo popracovať viac na propagácii – viac vystavovať… Možno pustiť sa do rizika a venovať keramike celý svoj čas a vypustiť učenie na základnej umeleckej škole, ktoré mi ale po ukončení štúdia umožnilo hradiť nájomné za ateliér a náklady na tvorbu. Žiaľ, nepoznám odpoveď Ja si myslím, že na Slovensku absentuje medzičlánok medzi autorom a klientom. Teda galerista-sprostredkovateľ. Je zaťažujúce, keď musíme robiť „všetko”. Ako ovplyvňuje práca s keramikou tvoj vlastný životný štýl? Obklopuješ sa ňou? Tak ako sa pri práci snažím vyvarovať zbytočnej nadprodukcie, snažím sa redukovať aj množstvo toho, čo vlastním. Je to náročné, pretože som veľmi vizuálna. Ako straka by som chcela všetko, čo môjmu oku ulahodí, ale rozum sa má na pozore. Citlivejšie a uváženejšie riešim akékoľvek nákupy. Vlastnej keramiky mám doma tak akurát. To, čo potrebujem, si vytvorím, pijem najradšej zo šálok našej spoločnej značky si.li. Určite na tom nie som tak, ako spomínaná Marguerite Carbonell. Alebo sochár/ keramik Imrich Vanek, ktorého výtvory pokrývali snáď každý štvorcový centimeter jeho domu na bratislavskej Kolibe, ktorý som mala možnosť navštíviť. Ten pripomínal skôr umelcovu osobnú galériu ako príbytok.

A na záver mi prezraď – keby si mala neobmedzené zdroje, ako by vyzerala tvoja tvorba?

To je jasné – zadovážila by som si keramickú pec na drevo alebo na plyn. Viac času trávila za hrnčiarskym kruhom. Do veľkorozmerných vecí, ktoré nerobím, by som sa pustila iba v prípade záujmu. Ak by neobmedzené zdroje znamenali, že už nemusím učiť, dopriavala by som si viac času pre seba, viac voľna, zdravie mám len jedno. Viac času by som trávila aj s rodičmi. Veľa by som toho nemenila, iba zlepšila pracovné podmienky. Vo väčšom pokoji a lepšie by som si otestovala hliny, glazúru, bola by to ešte sústredenejšia práca. Išla by som na pár mesiacov pomáhať do dielne ku Joung-Jae Lee. A ešte mám jedno vysnívané miesto, kam by som v tom prípade chcela ísť tvoriť, ale to neprezradím, až keď sa mi tento sen splní. V súčasnosti som ale spokojná

Simona Janišová je absolventkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Venuje sa tvorbe keramiky v ateliéri, ktorý zdieľa s Lindou Vikovou. Spoločne tvoria autorskú dvojicu si.li. Externe spolupracuje so Slovenským múzeom dizajnu ako kurátorka zbierky keramiky a porcelánu.