Pozvánka na výstavu Sociálne reportáže Ireny Blühovej. Rozhovor s kurátorkou výstavy Valériou Kršiakovou a participujúcou autorkou Claudiou Schramke

„Meňte svet ďalej a dokážte to lepšie, ako sme to vedeli my“* – tento apel Ireny Blühovej pre nasledujúce generácie možno vnímať aj ako motto výnimočnej výstavy Sociálne reportáže Ireny Blühovej (19. 6. – 12. 9. 2024), ktorú pre pražskú Fotograf Gallery pripravila kurátorská dvojica Valéria Kršiaková a David Bláha v spolupráci s grafickou umelkyňou Claudiou Schramke z Berlína. Výstava po prvýkrát v komplexnejšej podobe prezentuje českému publiku tvorbu tejto významnej slovenskej fotografky, absolventky Bauhausu a najvýznamnejšej predstaviteľky sociálnej fotografie u nás. Na širokom výbere snímok kurátori poukazujú na rôznorodosť fotografkinho diela, neboja sa priblížiť aj neznáme polohy jej tvorby a zároveň otvárajú diskusiu o povahe (medzivojnového) spoločenského dokumentu. Túto historickú časť výstavy, ktorá z veľkej časti vychádza z archívneho výskumu Valérie Kršiakovej v Slovenskom múzeu dizajnu, dopĺňa mimoriadne citlivá umelecká intervencia súčasnej nemeckej autorky Claudie Schramke. Práve v tomto jedinečnom prepojení minulosti so súčasnosťou získava Blühovej dielo na aktuálnosti a jej výzva sa stáva o to naliehavejšou aj pre dnešného návštevníka galérie. O tvorbe Ireny Blühovej a o celkovej koncepcii výstavy sme sa rozprávali s kurátorkou Valériou Kršiakovou. V druhej časti rozhovoru nám Claudia Schramke predstavila svoje kreslené sociálne reportáže z Berlína, Bratislavy a Prahy, ktoré vytvorila špeciálne pre výstavu vo Fotograf Gallery ako svoju osobnú reakciu na dielo Ireny Blühovej.

Viac než sociálna fotografia – Valéria Kršiaková

Valéria, len pred pár mesiacmi si pre Stredoeurópsky dom fotografie v Bratislave kurátorsky pripravila výstavu Blühová 120 (6. 3. – 2. 6. 2024) pri príležitosti 120. výročia narodenia fotografky. Teraz, v relatívne krátkom časovom odstupe, prinášaš výstavou Sociálne reportáže Ireny Blühovej jej dielo do Prahy. V čom sú si tieto dve výstavy podobné, prípadne v čom sa odlišujú?

Valéria Kršiaková: Podobné sú si v tom, že obe majú ambíciu predstaviť tvorbu Ireny Blühovej v novom svetle a nečakanom zábere, teda ukázať viac než sociálnu fotografiu, ktorou je v našom prostredí známa. V Stredoeurópskom dome fotografie som vychádzala z princípu inštalácie, ako „vystavovala“ svoje fotografie Blühová sama u seba doma. V mozaike viac než 60 snímok som sa snažila načrtnúť jej celoživotnú fotografickú tvorbu, ktorá trvala viac než 50 rokov vrátane dodnes málo známych umeleckých cyklov zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia.

V Prahe vo Fotograf Gallery bol priestor štedrejší, preto sme spolu s mojím kolegom z galérie Davidom Bláhom mohli poňať výstavu komplexnejšie. Tam sme sa rozhodli predstaviť široký záber medzivojnovej tvorby Ireny Blühovej. Tá sa zvykne aj v odborných kruhoch často redukovať len na sociálnu fotografiu – ako fenomén patriaci k vtedajšiemu stredoeurópskemu hnutiu fotografie. Pritom jej medzivojnová tvorba bola rozmanitá a súvisela s viacerými dobovými tendenciami. V sieti vzťahov vybraných fotografií sme sa preto snažili načrtnúť mnohosť jej prístupu tým, že sme vytýčili približné tematické okruhy pojmami ako etnografická fotografia, vernakulár, „sociofoto“ alebo sociografické reportáže, pričom sa, samozrejme, prelínajú a nie je možné vymedziť ich presné hranice. Zároveň sme chceli naznačiť aj ich cirkuláciu v dobovej vizuálnej kultúre, preto sme do výstavy zaradili tlačoviny, kde boli Blühovej snímky reprodukované.

Najlepšie prístup výstavy ilustruje snáď fotografia Veľa kameničia, málo chleba z cyklu Kysuce. Tá pôvodne vznikla ako sprievodný vizuál k agitačnej sociografickej reportáži, no bola vystavená aj na výstave sociálnej fotografie v Prahe (1934). Avšak už o rok skôr sa objavila v nemeckom ľavicovom periodiku Arbeiter-Illustrierte-Zeitung pri článku o živote v kysuckom regióne. Fotografia tak figuruje v niekoľkých okruhoch aj viacerých úrovniach výstavy zároveň. Názov výstavy Sociálne reportáže sme zvolili práve preto, že podľa nás najlepšie vystihuje podstatu Blühovej medzivojnovej tvorby. Sú to komplexné reportážne snímky spoločnosti, v ktorej žila.

Prečo si sa rozhodla zorganizovať výstavu práve v Prahe? Je Irena Blühová v českom prostredí známa?

V. K.: Len málo ľudí z českej odbornej verejnosti pozná Irenu Blühovú, známejšia je v Maďarsku vďaka svojim väzbám na lokálnu sociálnu fotografiu, najmä na spolok Sarló. Prahu sme si zvolili hlavne preto, že bola súčasťou tunajšej tradície sociálnej fotografie cez skupinu film-foto (fi-fo), ktorá sa organizovala okolo Lubomíra Linharta. Blühová sa zúčastnila na ich výstavách sociálnej fotografie v Prahe a Brne v rokoch 1933 a 1934. Aj preto sme do Prahy priniesli dve fotografie (Úsmev a Drevený koník), pri ktorých sme počas nášho výskumu prišli na to, že boli pravdepodobne na spomínaných výstavách prezentované. Tiež sa nám podarilo zo súkromnej zbierky Karla Císaře získať katalóg pražskej výstavy. Takže odpoveďou na tvoju otázku by asi bolo, že nie je príliš známa, avšak je s týmto prostredím spätá, podobne ako s inými krajinami strednej Európy, kam sa jej fotografie v dobe ich vzniku dostávali.

Na výstave participuje nemecká grafická dizajnérka Claudia Schramke. Ako došlo k tejto spolupráci a ako prebiehala? Vstupovala si ako kurátorka a odborníčka na dielo Blühovej do jej práce?

V. K.: Fotograf Gallery má koncept, že každoročný historický slot musí obsahovať aj intervenciu od súčasného umelca alebo umelkyne, čím výstavu aktualizuje a prinesie dnešný pohľad. Tak sme už v prípravnej fáze začali oslovovať naše kontakty. Hľadali sme umelca či umelkyňu, ktorý/á pracuje v inom médiu než fotografia a zároveň sa zaujíma o médium reportáže, pretože práve reportáž je ten element, ktorý zastrešuje celú výstavu. Claudiu nám odporučil Steffen Schuhmann, profesor Ateliéru vizuálnej komunikácie na berlínskej Kunsthochschule Weißensee. Ako kurátori sme komunikovali s viacerými umelcami a umelkyňami, no s Claudiou sme si výnimočne rozumeli jednak v očakávaniach, tak aj ľudsky.

Ako človek, ktorý sa venuje výskumu diela Ireny Blühovej, som Claudii poskytla informácie o jej živote a tvorbe v takej šírke, ako som len vedela. Potom si už Claudia sama vybrala moment, ktorý ju zaujal a na ktorý sa rozhodla reagovať. Tento koncept sme mali od už začiatku, keďže tém sa na výstave prezentuje naozaj mnoho. Claudiu najviac upútali sociálno-kritické fotografie Ireny Blühovej, pričom nadviazala na jej výzvu k solidarite, resp. na efekt, ktorý chcela svojimi fotografiami vyvolať. Tým bola akcia. Povedané Blühovej slovami: „Poďme s tým niečo urobiť.“ Zo škály dobrovoľníckych činností, ktoré chcela Claudia propagovať, si vybrala soup kitchens, alebo výdajne jedál pre ľudí v núdzi, kde strávila veľa času a sebe vlastným reportážnym spôsobom kresby zachytávala dianie na mieste. Prirodzene, že sa neobmedzila iba na túto tému, ale pri svojich pobytoch v Bratislave, Berlíne a v Prahe dokumentovala aj dianie na uliciach, ktoré z veľkej časti premietla na steny galérie.

Výstava vo Fotograf Gallery trvá už viac ako mesiac. Aké sú zatiaľ reakcie pražského publika?

V. K.: Zatiaľ sú ohlasy pozitívne, hoci sme zachytili už aj reakcie, že výstava je príliš minimalistická. Naším cieľom však ani nebolo pokryť všetko, iba načrtnúť možné interpretácie. Jednoznačne ma najviac tešia stretnutia s ľuďmi, ktorí sa idú do galérie pozrieť, pretože osobne poznali Irenu Blühová, prípadne jej dcéru Zuzanu Blühovú. Na otvorenie výstavy dokonca prišla Blühovej neter, ktorá na ňu veľmi pekne spomínala.

Máš už nejaké ďalšie plány s touto konkrétnou výstavou, prípadne s výskumom pozostalosti Ireny Blühovej?

V. K.: Výstava v Prahe sa končí začiatkom septembra, v novembri odprezentujeme alternovanú verziu výstavy z bratislavského Stredoeurópskeho domu fotografie v Slovenskom inštitúte v Budapešti. Radi by sme výstavu časom preniesli aj do Nemecka, čo je ešte v štádiu rokovania. Zatiaľ sa nám teda celkom darí napĺňať víziu, že dielo Ireny Blühovej predstavíme tam, kde počas svojej aktívnej fotografickej kariéry pôsobila a kde bola súčasťou vizuálnej kultúry a kultúrneho diania.

Medzi nami existujú náhodné paralely – Claudia Schramke

Claudia, ako prišlo k tomu, že si sa podieľala na výstave Reportáže Ireny Blühovej v pražskej Fotograf Gallery? Zaoberala si sa sociálnymi otázkami vo svojej tvorbe už predtým?

Claudia Schramke: Koncom minulého roka ma kurátori výstavy pozvali, aby som vytvorila vizuálnu umeleckú intervenciu, ktorá by istým spôsobom odkazovala na tvorbu Ireny Blühovej a zároveň prenášala niektoré jej ústredné témy do súčasnosti. Sociálnym témam som sa intenzívne venovala už počas môjho štúdia u Steffena Schuhmanna na Kunsthochschule Weißensee v Berlíne. Tam som si začala výraznejšie uvedomovať, že ako dizajnérka mám spoločenskú zodpovednosť a že dizajn a vizuálnu komunikáciu možno chápať aj veľmi komplexne. Napríklad sme raz v berlínskej štvrti Neukölln vybudovali malé susedské kino vo dvore, ktoré malo prispieť k vzájomnému porozumeniu a komunikácii medzi obyvateľmi. Počas môjho štúdia som vytvorila aj niekoľko kreslených reportáží o neviditeľnej práci, konkrétne o jednom domovníkovi, vrátničke, o ľuďoch živiacich sa upratovaním, ale aj o práci tetovača. Je pre mňa veľmi dôležité, aby som o svete neuvažovala len z perspektívy vzdelanej strednej vrstvy, ale vždy sa snažím brať do úvahy ľudí z rôznych sociálnych vrstiev, ktorí sa stávajú partnermi vo vzájomnom dialógu.

Hoci Irena Blühová bola absolventkou Bauhausu, predpokladám, že si ju donedávna nepoznala. Do akej miery si sa s jej dielom zoznámila počas spolupráce s Valériou a ako na teba zapôsobilo?

C. Sch.: Áno, máš pravdu, meno Irena Blühová mi, žiaľ, nebolo známe. S Valériinou podporou som si však postupne dokázala urobiť obraz o jej osobnosti, ako aj o význame jej celoživotného diela. Najviac na mňa zapôsobila návšteva Slovenského centra dizajnu v Bratislave a s tým spojená prehliadka Blühovej pozostalosti uložená v Slovenskom múzeu dizajnu. Nezvyknem pociťovať až taký rešpekt, avšak možnosť vnímať jej originály z bezprostrednej blízkosti pre mňa bola výnimočným zážitkom.

Zdá sa mi, že keby som mala šancu Blühovú spoznať, tak by som ju mala veľmi rada. Je až neskutočné, že medzi nami existujú náhodné paralely, ako napríklad to, že sme počas štúdia na Bauhause, resp. na umeleckej škole obe fotili portréty upratovačiek, alebo – a to je mimoriadne zábavné – že sme fotili našich partnerov nahých v snehu. Páči sa mi jej humor a láska k ľuďom, ktorú cítim z jej fotografií. Pripadá mi tiež zaujímavé, ako dokázala ľudí v chudobe a v zlých životných podmienkach zobraziť mimoriadne dôstojným a prístupným spôsobom. To ma veľmi inšpirovalo.

Špeciálne pre výstavu v Prahe si nakreslila sociálne reportáže z Berlína, Bratislavy a Prahy. Ako tieto kresby vznikli?

C. Sch.: Reportážne kresby z výdajní jedál vznikli ako akási pocta tvorbe Ireny Blühovej a zároveň sú konzekventným pokračovaním mojich predchádzajúcich kreslených reportáží. Podobne ako ona mám potrebu dokumentovať ľudí v ich prostredí, zviditeľňovať marginalizovaných a sociálne znevýhodnených a zároveň klásť dôraz na solidaritu a sociálnu angažovanosť. V tesnej blízkosti miesta, kde v Berlíne žijem, sa nachádza veľká vývarovňa Suppenküche Franziskanerkloster Pankow, ktorú prevádzkujú františkáni a dobrovoľníci a kde sa každý deň varia teplé jedlá pre približne 200 ľudí v núdzi. Toto zariadenie míňam takmer každý deň cestou do škôlky, musím sa však priznať, že som si ho nikdy nevšimla. Asi som mala pocit, že to miesto so mnou nemá nič spoločné. Až keď som sa začala zaoberať tvorbou Ireny Blühovej, moje vnímanie sa neskutočne rozšírilo. Výdajňa jedál ma začala zaujímať a odrazu som chcela presne vedieť, čo sa deje za jej múrmi. Len tak som vošla dnu a spontánne som sa spýtala, či by som mohla vytvoriť niekoľko dokumentárnych kresieb. Privítali ma priam až s otvorenou náručou. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že mnohí z ich klientov boli na moju prácu zvedaví a nevadilo im, že ich kreslím. Zároveň sa so mnou chceli podeliť o svoje príbehy.

Takto som to miesto navštevovala niekoľko dní, rozprávala som sa s ľuďmi, jedla s nimi polievku a popri tom som ceruzkami na papier zaznamenávala prácu dobrovoľníkov a návštevníkov výdajne. Bola to pre mňa nesmierne obohacujúca a dôležitá skúsenosť.

V apríli tohto roku som išla do Bratislavy a spontánne sa mi naskytla príležitosť vytvoriť dokumentárne kresby v organizácii SPOSA Bratislava (Spoločnosť na pomoc osobám s autizmom). Kreslila som pri práci Miška s autizmom, ktorý pripravoval jedlo pre asi 30 ľudí v núdzi. Podporovali ho ďalšie dve veľmi milé osoby, Emrah a Miškova mama Mária, ktorá túto organizáciu vedie.

Krátko nato som cestovala do Prahy, kde som strávila jeden deň s úžasnou gerilovou iniciatívou Food Not Bombs. Ide o antifašistickú skupinu, tvorenú väčšinou zo študentov, ktorí sa v piatok stretávajú v súkromnom byte, aby dobrovoľne varili pre ľudí v núdzi a bez domova. Z potravín, ktoré sú krátko pred dátumom spotreby, a tým pádom určené na vyhodenie, pripravujú chutné vegetariánske jedlá. Tie potom prevezú na železničnú stanicu Holešovice, kde si vďaka nim môže ktokoľvek pochutnať na uvarenom jedle. Moje kresby vznikali spontánne a bez veľkej prípravy. Jednoducho som si vzala svoje ceruzky a papier a zamiešala sa medzi ľudí. Snažila som sa zachytiť ich realitu a ich spoločné chvíle pri jedle. Výsledné záznamy sú pre mňa nesmierne cenné.

Na výstave si časť kresieb preniesla na steny a ďalšiu časť si prezentovala formou diapozitívov. Mohla by si nám tento výstavný koncept predstaviť trochu bližšie?

C. Sch.: Forma prezentácie mojich kresieb odkazuje na médium fotografie, a je teda nepriamym odkazom na spôsob práce Blühovej. Malé diapozitívy diváka nútia pristúpiť čo najbližšie ku kresbám a umožňujú intímny dialóg. Nádherné svetelné stoly od architekta Mikea Ma majú vytvoriť pracovnú atmosféru ako vo fotoateliéri, čím sa tiež zmenšuje vzdialenosť medzi divákom a dielom. Pre každú z navštívených vývarovní som vyčlenila dva filmové pásy, ktoré zobrazujú prípravu jedla na jednej strane a výdaj jedla a spoločné jedenie na druhej strane. Na steny som nakreslila scény z mesta v nadživotnej veľkosti. Pri vchode do galérie to sú ľudia bez domova, ktorí svoj každodenný život trávia na ulici a do galerijného priestoru vnášajú často prehliadanú realitu. Ďalej sa na stenách galérie nachádzajú scény z vývarovne – čakajúci rad a dobrovoľníci pri príprave jedla. Dolu po schodoch sa potom návštevník dostane k druhej časti výstavy, ktorú tvoria už spomínané kresby na diapozitívoch.

Farebná líniová kresba vytvára výrazný kontrast k čiernobielym fotografiám Blühovej. Pomedzi panely s historickými fotografiami opakovane prebleskujú súčasné výjavy. Fungujú ako dve od seba zreteľne oddelené vizuálne úrovne výstavy, ktoré sú predsa navzájom úzko prepojené.

Pre výstavu si okrem brožúry pripravila aj didaktický materiál pre deti. Prečo ti záležalo na tom, aby si oslovila aj malého návštevníka galérie?

Z mnohých dôvodov mi obzvlášť záleží na tom, aby sme deti brali vážne a vážili si ich rovnako ako dospelých. Myslím si, že v našej spoločnosti ešte stále existuje príliš výrazná deliaca čiara medzi deťmi a dospelými, čím sa mnohokrát pripravujeme o možnosť vzdelávať ich. Samozrejme, že témy výstavy sú aktuálne aj pre deti. Dokonca by som povedala, že ľuďom žijúcim na ulici venujú viac pozornosti ako my dospelí, pretože deti ešte nemajú predsudky. Na svet sa pozerajú s otvorenými očami a kladú množstvo otázok. Naša výstava tak môže poskytnúť rámec pre diskusiu o zložitých témach.

Myslíš si, že tvoje kreslené reportáže pre výstavu vo Fotograf Gallery zostanú len jednorazovou reakciou na tvorbu Ireny Blühovej alebo sa chystáš s touto témou nejak pracovať aj v budúcnosti?

Som si úplne istá, že v tejto téme chcem pokračovať. Veľmi ma napĺňa a obohacuje, že vďaka reportážnej kresbe dokážem nadväzovať kontakt s najrôznejšími ľuďmi, že mám možnosť spoznávať ich príbehy a do určitej miery ich aj zviditeľniť. Médium kresby mi ponúka skvelú príležitosť dostať sa k nim veľmi blízko a prejaviť im uznanie.

Valéria Kršiaková

Valéria Kršiaková je historička umenia, zameriava sa na históriu a teóriu maliarstva, fotografie a úžitkového umenia prvej polovice 20. storočia v strednej Európe. Vyštudovala dejiny výtvarného umenia na Univerzite Komenského v Bratislave, v magisterskom štúdiu pokračovala na Semináři dějin umění Filozofické fakulty Masarykovy  univerzity Brno a Vysoké škole uměleckoprůmyslové Praha. V súčasnosti sa podieľa na riešení grantového projektu GAČR Z Venkova do světa: Lidové umění a kultura jako aktéři modernity (1918–1945) na Masarykovej univerzite v Brne. Aktuálne pôsobí ako junior kurátorka modernej maľby v Slovenskej národnej galérii a ako externá kurátorka zbierky úžitkovej fotografie v Slovenskom centre dizajnu/Slovenskom múzeu dizajnu v Bratislave.

Claudia Schramke

Claudia Schramke je grafická dizajnérka na voľnej nohe so zameraním na kresbu a grafiku. Svoje dlhoročné pôsobenie na Kunsthochschule Weißensee v Berlíne ukončila v roku 2024 magisterským titulom z vizuálnej komunikácie v ateliéri Steffena Schuhmanna. Počas svojho štúdia získala prestížne štipendium od nemeckej akademickej nadácie Studienstiftung des deutschen Volkes. Claudiina rôznorodá umelecká tvorba zahŕňa ilustráciu, kľúčové vizuály a firemné identity, knižný dizajn, výtvarné spracovanie obalov a obalový dizajn, priestorový dizajn a experimentálnu animáciu. Okrem mnohých projektov a spoluprác s hudobníkmi, umelcami a kultúrnymi a politickými inštitúciami v posledných štyroch rokoch z veľkej časti stála za dizajnom vizuálnej identity a plagátov medzinárodného filmového festivalu Berlinale. Mimoriadne miesto v jej práci zastáva  tvorba pre deti a kreslené sociálne reportáže. Inšpiráciu nachádza najmä v prírode, v urbánnom prostredí svojho rodného mesta Berlína a vo svojich dvoch deťoch.

Sociálne reportáže Ireny Blühovej
Fotograf Gallery, Jungmannova 19, 110 00 Praha, ČR
19. júna 2024 – 12. septembra 2024
Praticipujúca autorka: Claudia Schramke
Kurátori: Valéria Kršiaková (Slovenské múzeum dizajnu) a David Bláha
Architekt výstavy: Mike Ma

*Irena Blühová, Vzpomínky Ireny Blühové, Fotografie: odborný sborník profesionální fotografie XXIV, 1980, č. 1, s. 18.

---

Výstava vznikla v spolupráci so Slovenským centrom dizajnu a za podpory Česko-nemeckého fondu budúcnosti. Sprievodné programy k výstave, vznik sprievodných textov a listov pre deti podporila Nadácia Rosy Luxemburgovej. Projekt Fotograf Gallery je realizovaný s finančnou podporou Ministerstva kultúry Českej republiky a v roku 2024 podporovaný grantom hl. m. Prahy vo výške 700 000 Kč.