Palo Bálik: Latka je oveľa vyššie, ako bola pred pätnástimi rokmi

V Národnej cene za dizajn 2020 – Komunikačný dizajn získal ocenenie etablovaný dizajnér. Minulý rok si v rovnakej súťaži vyslúžil cenu v kategórii Knihy a publikácie za dizajn knižnej edície ExEdícia (KK Bagala). Palo Bálik (1977) je jedným z najvýraznejších knižných dizajnérov na Slovensku, ale veľkou súčasťou jeho identity je aj rola pedagóga na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde na Katedre vizuálnej komunikácie vedie ateliéry Typo a Typolab. O tom, čo mu dáva učiteľská prax, prečo nerád preberá ceny a aký je život v ateliéri, porozprával v nasledujúcom rozhovore.

Dlho si odmietal poskytovať akékoľvek rozhovory. Čo sa zmenilo?

Začalo to byť neznesiteľné. Vždy keď som videl na telefóne čísla novinárov, stiahlo mi žalúdok. Všetkým novinárom, ktorí mi volali, som buď posúval termíny, alebo som sa vyhováral, že som chorý, necítim sa dobre, nemám nafotené veci. Vymýšľal som si všetky možné dôvody, aby som to odsunul čo najďalej. Niektorých to po čase prestalo baviť a dali mi pokoj. Počas COVID-u-19 som musel chodiť na očkovania, predtým som sa ihlám vyhýbal, asi pre nejakú skúsenosť zo základnej školy. Tento strach sa mi podarilo prekonať. Rozchodil som ihly, na odbery chodím bez problémov, nebojím sa, že vykrvácam v ambulancii alebo odpadnem na sestričku. Tak som si povedal, že už mi zostáva len prekonať strach z novinárov a mám pokryté všetky slabiny v živote. Nie je to žiaden elitársky postoj, že by ma nezaujímali médiá alebo súťaže. Len nie som rád centrom pozornosti, čo je paradoxné, lebo keď učím v ateliéri, tam mi to nevadí, ale keď vyjdem zo školského priestoru, chcem ísť čo najskôr domov, mať pokoj. Toto bola moja životná filozofia. Teraz sa otváram svetu, postupne sa s tým zžívam a nesťahuje mi črevá.

Ani svoje práce si neprihlasoval do súťaží.

Nezúčastňoval som sa súťaží, aby som nemusel dávať interview. Vždy keď som niečo vyhral, hneď mi volali novinári. Potom ma Boris Meluš presvedčil, aby som niečo prihlásil do Národnej ceny za dizajn 2020 – Komunikačný dizajn. Vizuál tomu ročníku robili Andrej & Andrej a Boris mu dal svieži obsah, len mali málo prihlásených prác. Prihlásil som asi dvadsať vecí, čo som za posledné dva roky urobil a získal som Cenu pre osobnosti dizajnu – Etablovaný dizajnér. Prišiel COVID-19, ochorel som a nemusel som si po cenu prísť.
…

Čo pre teba cena ako taká znamená?

Získať cenu je náročné. Prídeš na to, že si nemáš čo obliecť, budeš v svetle reflektorov niečo hovoriť do mikrofónu. To je pre mňa tiež taká injekčná striekačka. Samozrejme, určite ma potešilo aj uznanie poroty a verejnosti. Už teraz je vidieť, ako sa celý dizajn na Slovensku zmenil. Prihlasovať sa do súťaží je asi jedna z vecí, ktoré, bohužiaľ, musíš robiť, aby si bol viditeľný. Pred koronavírusom som zistil, že študenti vôbec nepoznajú moje práce, jedine, ak niečo donesiem do ateliéru. Nemal som web, stále nemám sociálne siete, Instagram. Keď sa hlásia do môjho ateliéru, je to kvôli tomu, akú ma Typolab povesť. Vôbec netušia, kto som a čo robím.

Takže tvoj web vznikol kvôli tomu, aby tvoji študenti videli, čo robíš?

Môj bývalý študent Martin Kahan ma presvedčil, aby som si konečne spravil webovú stránku. Nechcel som komplikovanú, ktorej by som sa musel príliš venovať. Martin naprogramoval primitívny systém, kde len hodíš obrázky a text. Ale aké obrázky? Rozmýšľal som, či nafotiť pekné naleštené fotky kníh, ale nakoniec som sa rozhodol pridávať len detaily. Vôbec nereprezentujú knihu, normálne si ich možno nikto nevšimne, ale sú zaujímavé. To ma začalo baviť. Mám divný antiweb, ktorý ukazuje skryté veci. A meno s dĺžňom – môj celoživotný problém, že ľudia vynechávajú dĺžeň v mojom mene alebo ho dávajú na iné miesto. Tak tam mám podľa šírky obrazovky toľko dlhých áčok, koľko sa tam zmestí. Aby si to ľudia poriadne zapamätali.
…

Čo pre teba znamená učenie?

V čase, keď som bol úplne vyhorený a mal som pocit, že dizajn už nemá zmysel, jediné, čo ma dokázalo prinútiť, aby som vstal z postele a niekam šiel, bolo učenie. Potom som si to vysvetlil cez evolučné mechanizmy, ktoré sa generačne dedia. Sme nastavení učiť sa a učiť iných. Je to prirodzená ľudská činnosť. Posunúť vedomosti a zručnosti ďalej. Učenie je evolučná výhoda, preto má asi človek zo seba dobrý pocit. Rieši to existenciálnu otázku, prečo si na tomto svete a aký má tvoja existencia zmysel. Odovzdávam nejaké skúsenosti mladým ľuďom, sám sa stále dovzdelávam, lebo musím ostať aktuálny, a prináša mi to zo seba dobrý pocit. Teším sa do školy ako do kina.

Podľa toho, čo hovoríš, sa teda nechceš vzdať svojej pedagogickej praxe.

Nechcel by som s tým prestať. Možno príde generácia študentov, s ktorými si už vôbec nebudem rozumieť. Obmena musí prísť. Keď Palo Choma teraz odchádzal do učiteľského dôchodku, robili sme mu rozlúčku a bol veľmi dojatý. Učenie bolo pre neho rovnakým druhom feťáctva ako pre nás. Pomáhalo mu posúvať sa profesijne a ľudsky aj vo vyššom veku, keďže bol stále v kontakte s novými myšlienkami, technológiami atď. Ani sa mu nečudujem, že tak dlho odchádzal, lebo odísť je ťažké. Škola ti veľmi veľa vecí dáva a ty veľmi veľa vecí môžeš odovzdať.
…

Pár rokov dozadu si začal rozbiehať nakladateľstvo – vydavateľstvo publikácií, ktoré vznikli v Typolabe. Funguje ešte?

Funguje a najbližší titul bude zborník všetkých písiem, ktoré vznikli v Typolabe. Je to kniha, ktorú si začala robiť ešte ty a tvoji spolužiaci. Teraz doplňujeme najnovšie kúsky, pridáme rozhovory s Michalom Tornyaiom a Ľubicou Segečovou, celé to bude v angličtine a v modrej farbe Európskej únie. Potom to pošleme na všetky možné americké, ázijské univerzity. Tiež motivujeme študentov, aby robili diplomovky, ktoré sa dajú vydať knižne. Aj v poslednej dobe vzniklo množstvo zaujímavých publikačných projektov: napríklad kniha o uniformnom dizajne kníh šitého na mieru infulencerov zo sociálnych médií či kniha o tom, aké písacie nástroje a písmo by vzniklo pri aplikovaní metód worldbuildingu, ale aj časopis o rôznych zaseknutých ľuďoch a veciach. Ďalej publikácie o ženách v grafickom dizajne, o fenoméne overload, o typografických gridoch a iniciálach. Jedna študentka vydala magazín o tetovaniach. Robila výskum medzi študentmi, čo by si dali vytetovať a akým písmom. Teraz robí písmo, ktoré si sama vytetuje a bude to jej bakalárska práca. Kvôli takýmto projektom sa oplatí chodiť do školy.

Znie to, že je to tam stále rovnako zábavné ako kedysi.

Stačí len podporiť študentov vo veciach, ktoré by niekto iný úplne zavrhol. Vidíš ten potenciál, dávaš im zdroje a inšpirácie a im sa ľahšie pracuje, lebo zistia, že nie sú vo svojich úchylnostiach sami.

---

Celý článok nájdete v časopise Designum 2/2023 na s. 4
Predaj časopisu Designum