Ocenení a nominovaní. Dizajnér v medzipriestore – Rozhovor s Jakubom Tóthom

Každá súťaž, vrátane domovskej Národnej ceny za dizajn, pre verejnosť vrcholí odovzdávaním cien. Naším blokom príspevkov, ktoré vznikajú v súvislosti s ďalším ročníkom NCD, sa však snažíme vysledovať, čo sa deje s víťaznými dielami a ich autormi neskôr, po slávnostnom galaprograme, keď sa dizajnérsky život vráti do normálnych koľají. Napokon veď (nielen) v tejto súťaži ide predovšetkým o to, aby boli ocenené životaschopné projekty.

Jakub Tóth patrí k najmladšej generácii výstavných dizajnérov na Slovensku. V roku 2022 absolvoval vizuálnu komunikáciu v Ateliéri Priestor na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU). V odbore výstavného dizajnu začal pracovať už na začiatku vysokoškolského štúdia, najmä vplyvom Pavla Chomu. Zistil, že táto profesia na pomedzí architektúry, grafického a produktového dizajnu mu vyhovuje a napĺňa ho. Spolupodieľal sa na viacerých výstavách a expozíciách, vrátane antropologickej expozície Človek v čase a priestore (ako spoluautor s Dušanom Veverkom a Petrom Masárom), ktorá bola nominovaná na Národnú cenu za dizajn 2022 a CE ZA AR 2023. Viacero výstavných projektov zrealizoval v spolupráci s Národným osvetovým centrom (NOC), okrem iného aj svoju diplomovú prácu – putovnú výstavu Scénická žatva 100 – festivalový plagát. Vyhral súťaž a realizoval výstavu Ľudovít Fulla – Fragmenty v Galérii Nedbalka v Bratislave a v tomto roku bude realizovať napríklad aj stálu expozíciu Mikuláša Galandu „legenda – la ganda – galanda“ pre Turčiansku galériu v Martine.

Jakub, vyštudoval si vizuálnu komunikáciu na VŠVU. Prevažnú časť štúdia si strávil v Ateliéri Priestor, kde ťa viedli Pavel Choma a Marcel Benčík, obaja aktívni vo výstavnom dizajne. Sú tam niekde začiatky tvojho vzťahu k tomuto odboru?

Bolo to ešte o niečo skôr. Keď som sa na základnej škole musel rozhodnúť, kam ísť študovať ďalej, kamarát mi odporučil školu, kde budem môcť kresliť, byť za to dokonca aj chválený a nedostávať päťky. To ma veľmi zaujalo… Bola to Súkromná škola umeleckého priemyslu v Žiline, kde som nastúpil na štúdium grafického a priestorového dizajnu.

Už tam som vnímal, že som niečo “medzi“. Nebol som ani grafický dizajnér, ani priemyselný dizajnér, ani architekt. Neskôr som sa zúčastnil prednášky, na ktorej bol prezentovaný ateliér 303 z VŠVU a dostal som odporúčanie, aby som išiel na konzultácie do Bratislavy. Neviem už presne ako, ale zrazu som sa ocitol s Pavlom Chomom v aute. Zistil, že som od Žiliny, a ponúkol mi, že ma z Bratislavy vezme domov. Cestou sme sa zastavili na výstave na Bratislavskom hrade, ktorú Pavel Choma realizoval. Pamätám si, že som vtedy nemal šajnu, čo je výstava, a že ju vôbec niekto navrhuje. Počas cesty mi Choma vysvetlil, že ich ateliér sa zameriava na niečo medzi grafickým dizajnom a architektúrou. Skúsil som sa prihlásiť a bol som prijatý.

V ateliéri Priestor som objavil dva prístupy. Jeden bol praktický – už počas druhého ročníka som začal Chomovi pomáhať s výstavami, aj spolu s mojim spolužiakom a kamarátom Lukášom Kollárom. Bola to hlavne manuálna práca – nosili sme dosky, vŕtali, klincovali a podobne. Už pomerne skoro som teda začal pracovať v oblasti výstavného dizajnu, hoci som si vtedy ešte neuvedomoval všetky kontexty. Tak som spoznal aj ľudí, ktorí v ňom pôsobia – najmä Martina Kubinu, Petra Lišku a Petra Masára. Učil som sa od nich a neskôr som s nimi začal spolupracovať.

Druhý prístup predstavovalo pedagogické vedenie Marcela Benčíka v rámci ateliérových zadaní. Učil som sa pri nich premýšľať nad priestorovými konceptmi, vytvárať dátové analýzy a prepisy do rôznych diagramov a schém. To všetko mi pomáhalo naučiť sa koncepčne uvažovať o priestore.

Ako sa ďalej vyvíjalo tvoje pôsobenie vo výstavnom dizajne? Čo nasledovalo?

Spočiatku to boli menšie úlohy, grafické návrhy, či prezentácie. Postupne som získal sebavedomie a začal dostávať ďalšie ponuky. Peter Masár a Dušan Veverka ma prizvali do rôznych projektov. Robili sme spolu napríklad návrh stálej expozície antropológie pre Slovenské národné múzeum Človek v čase a priestore, ale aj viaceré výstavy na Bratislavskom hrade napríklad Trianon – Zrod novej hranice (2020), Rimania a Slovensko (2021), N89 – Cesta k slobode (2019) a ďalšie výstavy na rôznych miestach po Slovensku, napríklad Premeny múzy alebo ženy nového veku II. (2022), História Spiša  (2021) atď. Kompetencie v nich sa líšili, niekde som robil iba grafický dizajn a niekde som bol aj pri architektonických návrhoch.

Jedna z prvých zákaziek, ktoré som robil už samostatne, bola výstava Divadlo väčších možností, na ktorú ma oslovilo NOC ešte počas magisterského štúdia (2020). Výstava dopadla dobre, bavila ma od začiatku do konca a s NOC spolupracujeme doteraz.

Hoci sa vo výstavnom dizajne pohybuješ už takmer 10 rokov, pred 4 rokmi si sa rozhodol osamostatniť a viesť vlastné projekty. Výstavný dizajn je špecifický v tom, že často vyžaduje multidisciplinárny tím, projekty sú komplexné a nielen časovo, ale aj manažérsky pomerne náročné. Ako to hodnotíš?

Zisťujem, že ma to baví viac – mať v hlave projekt v celom rozsahu, navrhnúť jeho konečnú podobu a postupne ju realizovať. Na druhej strane je to aj o podnikaní, plánovaní a komunikácii, a teda nie vždy len o dizajne. Čo ma vlastne tiež do veľkej miery baví.

O čom všetkom sa rozprávame, keď hovoríme o výstavnom dizajne? Ako si to ty sám formuluješ?

Pre mňa je to priestorová prezentácia obsahu, pred časom som si vytvoril pojem „priestorová komunikácia“. Nie sú to len výstavy, či expozície v múzeách a galériách, ale aj rôzne iné formáty, napríklad navigačné a orientačné systémy v interiéri a exteriéri, návrhy dispozičných riešení, interiérový dizajn, rôznorodé objekty v priestore, mestské infraštruktúry a iné vesmírne a časopriestorové súvislosti.

Ja najčastejšie pracujem na muzeálnych výstavách. Tie sa zameriavajú na prezentáciu exponátov, ktoré majú svoju hodnotu a vyžadujú špecifické podmienky pre ochranu. Často obsahujú množstvo informácií, ktoré sú komplexné, uvádzajú exponáty do širšieho kontextu a mali by byť prehľadné a dobre čitateľné. Pri tvorbe výtvarného riešenia to teda je predovšetkým o napĺňaní týchto úloh.

Ďalším formátom sú umelecké výstavy, ktoré umožňujú oveľa väčšiu mieru experimentovania. Pri týchto výstavách môžeme pracovať s exponátmi viac kreatívne, používať rôzne netradičné materiály, či hrať sa so svetlom. Grafiky a texty sú často jednoduchšie a je možné s nimi pracovať expresívnejšie.

Príkladom muzeálnej expozície je aj spomínaná výstava Človek v čase a priestore, ktorej si spoluautorom a hlavným grafikom. Ako ste dospeli k výslednému výtvarnému riešeniu?

Už v začiatkoch tvorby tejto expozície bolo z rozsahu scenára zrejmé, že budeme pracovať s veľkým množstvom dát na pomerne malom pôdorysnom priestore. To bol aj východiskový bod pre uvažovanie nad koncepciou celej expozície. Scenár po obsahovej stránke výborne pripravila antropologička a kurátorka antropologických zbierok SNM – Prírodovedného múzea Alena Šefčáková.

V procese sme sa ustálili pri tom, že by sme radi pracovali so svetlom. Inšpirovala nás scéna zo seriálu, kde sa používal svietiaci stôl na pitvanie, ktorý po vizuálnej stránke pôsobil veľmi dobre.

Postupne sme vyvinuli systém svetelných panelov a priestorov medzi nimi. Na panely sme po celej výške umiestnili grafiku, ilustrácie a interaktívne prvky a do škár medzi panelmi sme vystavili exponáty. Ľudia ich teda musia objavovať, keďže svetlo v nich má pohybový spínač. Počas procesu prichádzali všetci zainteresovaní s rôznymi návrhmi a vylepšeniami, napokon na realizácii tejto expozície sa podieľali desiatky ľudí. Výsledok je kombinácia všetkých týchto vplyvov.

Čo robí podľa teba túto expozíciu výnimočnou?

Našim cieľom bolo, aby výstava pôsobila inovatívne, a aby návštevníkom ponúkla nový pohľad na vedecké témy prezentované formou výstavy. V porovnaní so staršími expozíciami, ktoré často pôsobia zastaralo, sme chceli vytvoriť niečo, čo je atraktívne aj pre súčasnú generáciu. Myslím si, že práve vďaka tomu je expozícia zaujímavá pre široké publikum.

Za posledné roky sa ti podarilo vyhrať niekoľko súťaží a zrealizovať viaceré projekty. Skús spomenúť niektoré, ktoré sú pre teba dôležité a prečo?

V roku 2022 sme vyhrali súťaž na návrh novej etnografickej expozície Horehronského múzea v Brezne, čo je pomerne veľké zadanie. Nedávno sme odovzdali projektovú dokumentáciu, ktorá má dokopy viac ako 200 výkresov a na ktorej sme robili takmer dva roky. Práve pri tejto zákazke ma baví jej komplexnosť, iba na tvorbe realizačného projektu sa podieľalo naraz 5 ľudí a súbežne niekoľko ďalších.

Na súťažiach mám veľmi rád zostavovanie tímov. Cítim sa ako dieťa, ktoré si vytvára svoj vysnívaný futbalový mančaft – Ronaldo a Pelé v útoku, Beckham v zálohe a Petr Čech v bráne… Na tento projekt som prizval Viktora Tabiša, ktorý výborne technicky uvažuje, architekta Márka Mátisa, pretože ponúka iný pohľad a vedomosti a Kamilu Valešovú, ktorá zabezpečila interaktívne prvky. Martin Kubina, s ktorým dlhodobo a pravidelne spolupracujem, so mnou zastrešil celý projekt. Má množstvo skúseností s realizáciou aj tvorbou ideí a konceptov. Myslím si, že práve vďaka kvalitnému tímu to napokon vyšlo.

Podarilo sa nám s Martinom Kubinom vyhrať aj súťaž na stálu expozíciu Mikuláša Galandu „legenda – la ganda – galanda“ pre Turčiansku galériu v Martine, ktorá má byť tento rok zrealizovaná. Okrem toho sme získali umiestnenie vo viacerých súťažiach, čo je pre nás tiež veľmi povzbudivé.

Medzi realizované projekty patria napríklad spolupráce s NOC – Divadlo väčších možností (2020), Hľadám sa, hľadám…(2021) séria výstav START ART a TVOR.BA (2022–2024) a aj spomínaná diplomová práca – putovná výstava Scénická žatva 100 / festivalový plagát (2020). A nedávno som v spolupráci s tímom Andrej & Andrej realizoval o niečo netradičnejšiu zákazku – interiér Art shopu VŠVU.

Aké disciplíny vstupujú do tvorby výstavy?

Základom je kurátor, architekt, dizajnér. Často spolupracujeme aj so sochármi, fotografmi, programátormi, ilustrátormi, tlačiarmi, prekladateľmi, editormi, stolármi, kováčmi, sklármi, montážnikmi, prepravcami, osvetľovačmi, elektrikármi…je ich skutočne veľa.

Často teda počas tvorby potrebuješ pokryť a zosúladiť viaceré profesie. Ako sa s tým dokážeš vysporiadať? A akú pozíciu zastávaš v projektoch ty sám?

Veľa rolí zastupujeme sami. Ešte sa mi nestalo, že by som robil iba návrh a pritom nerobil grafiku, nešiel občas zapojiť elektrinu alebo rezať dosky.

Treba mať plán, pevné nervy a veľa koordinovať. Je to niekedy náročné. Dáš stolárovi, železiarovi aj sklárovi rovnaké výkresy, ale výsledný produkt nepasuje. Niekto z nich sa rozhodol, že si to trošku upraví. To sa stáva! Táto práca prináša veľa zmierenia…

Čo podľa teba robí výstavný dizajn kvalitným?

Myslím si, že je to veľmi individuálne a závisí to od kontextu, pričom je dôležité vhodne zvoliť výtvarné prostriedky pre konkrétny obsah, priestor, cieľovú skupinu, rozpočet a časové trvanie.

Chodíš na výstavy?

Áno, občas sa ocitnem na nejakej. Ale asi najmä keď ju realizujem!

Chápem, chcela som sa dostať k tomu, či si spomínaš na nejakú výstavu, ktorá ťa oslovila?

Videl som dve mimoriadne výstavy a obe v zahraničí. Prvými boli prírodovedecké expozície v Národnom múzeu v Prahe. Výborne pripravené a nasvietené exponáty, vhodná grafika, rekonštrukcia starých muzeálnych vitrín, práca s priestorom… to všetko sa spojilo a bol to pre mňa úžasný zážitok.

Druhá výstava bola v Centre Pompidou v Paríži o architektovi Normanovi Fosterovi. Pomerne jednoduchá výstava, ale s absolútne dokonale vypracovaným detailom, vďaka ktorému mohli vyniknúť exponáty – architektonické modely. Obdivuhodný kumšt výstavného remesla bez zbytočného gesta.

Počas magisterského štúdia si sa rozhodol napísať knižku – učebného sprievodcu pre štúdium v Ateliéri Priestor. Vyšla v roku 2022.

Knižka má názov Abecedár o štúdiu v Ateliéri Priestor, a snažil som sa v nej sformulovať teoretické aj praktické informácie o priestore, priestorovej komunikácii, dizajne, výrobe ale aj rôznych presahoch. Je tematicky pomerne obšírna – od vzniku vesmíru až po zabíjanie klinca do steny. Hlavným cieľom bolo poskytnúť študentom a študentkám úvod k tejto téme, keďže podobný typ publikácie zatiaľ na Slovensku nebol.

V tomto kontexte je dôležité spomenúť, že pôsobíš aj ako pedagóg…

Áno, učím predmet Priestorová tvorba na vyššom odbornom štúdiu na Škole dizajnu. Keď som bol ešte žiakom, moje skúsenosti zo vzdelávacieho systému neboli veľmi pozitívne. Stretol som však aj pedagógov, ktorí boli iní – zaujímali sa, boli inšpiratívni. Takým bol aj Pavel Choma, vďaka ktorému dnes robím to, čo robím. Všetky tieto skúsenosti boli pre mňa osobne veľmi dôležité a cítim povinnosť odovzdávať ich ďalej. Od jednej študentky som raz dostal peknú spätnú väzbu. Povedala, že ich učím skôr žiť, než robiť grafický dizajn. Som tomu veľmi rád. Zároveň je to aj pre mňa neustále výzva, objavovať v sebe túto rolu a pracovať na sebe.

Skúsme si na záver trochu uletieť. Ak by si mohol navrhnúť akúkoľvek výstavu bez ohľadu na realizovateľnosť alebo rozpočet, aká by to bola?

Nedávno som rozmýšľal nad tým, čo by som robil, keby som mal veľa peňazí a uvedomil som si, že by som robil presne toto isté. Iba by som postavil veľký ateliér, dal prácu mnohým ľuďom a nakúpil rôzne fascinujúce stroje. Zároveň však snívam o nejakom skutočne veľkom a komplexnom projekte, kde by sme spolu s tímom mohli riešiť všetko od koncepcie až po tie najmenšie detaily.