Nie je dôležité, kde tvorím

Markéta Nováková (1978) pochádza zo stredočeského mesta Lysá nad Labem. Hoci po príchode na Vysokú školu výtvarných umení si Bratislavu zamilovala, nie je pre ňu dôležité, kde žije, ale to, že môže tvoriť. Na bratislavskú VŠVU ju prilákal voľnejší prístup ku keramike a vďaka tomu sa porcelánový dizajn stal jej srdcovou záležitosťou.

Rozhovor s Markétou Novákovou

Na Slovensku žijete od roku 2003, od nástupu na magisterský stupeň štúdia na VŠVU. Prečo ste sa rozhodli vymeniť Ateliér keramiky a porcelánu na Fakulte umenia a dizajnu Univerzity J. E. Purkyňu v Ústí nad Labem za Ateliér keramiky pod vedením Ivice Vidrovej?

Po štyroch, vlastne piatich rokoch strávených v Ústí nad Labem som sa rozhodla pre zmenu. Mali sme v tom čase detašované pracovisko v Dubí u Teplic, ktoré vzniklo vďaka vizionárskemu prístupu Pavla Jarkovského a veľkej podpore Českého porcelánu, a. s., Dubí, a predovšetkým generálneho riaditeľa firmy Vladimíra Feixa. Vďaka nim sme získali veľkorysý priestor s úžasným, takmer ideálnym vybavením na prácu s porcelánom. Bol tu dostatok kvalitného materiálu, odborná rada aj pomoc priamo vo fabrike, teda na dosah ruky, vlastne priamo cez ulicu. Proste ideálne podmienky na tvorbu, ale takmer absolútne odtrhnutie od ostatného akademického života, ktorý sa odohrával v Ústí nad Labem. Výučbu teoretických i niektorých praktických predmetov sme mali v Ústí. Tam bol tiež dekanát fakulty, knižnica, všetka administratíva, internáty a menza. Pre nás to znamenalo neustále presúvanie sa medzi Ústím a Dubím. V Dubí sme mali minimálne zázemie, pokiaľ išlo o bežný život, museli sme sa boriť s problémami s ubytovaním a stravovaním.

Mala som v tom čase šťastie na úžasný kolektív. So spolužiakmi sme vtedy vytvorili veľa zaujímavých a kvalitných projektov. Mnoho som získala, učili sme sa jeden od druhého, pomáhali sme si a konzultovali svoje projekty navzájom. Prirodzene sme si tak ujasňovali vlastný výtvarný názor a rozširovali remeselné znalosti a zručnosti. Bol to veľmi náročný spôsob života, a tak som sa rozhodla, že je čas na zmenu.

V Dubí bol ateliér zameraný predovšetkým na prácu s porcelánom, na dizajn úžitkových predmetov, ale ja som sa chcela naučiť niečo viac, spoznať niečo iné, a tak som sa rozhodla pokračovať v štúdiu inde. A prečo práve Bratislava? Ivica Vidrová a Pavel Jarkovský boli spolužiaci z pražskej UMPRUM, boli priatelia a naše ateliéry spolupracovali, zúčastňovali sme sa spoločných akcií. S Ivicou Vidrovou som sa prvýkrát stretla na študentskom ročníku sympózia Kalinovo – Lučenec. Bolo to veľmi milé stretnutie. Keď som nejaký rok na to zastupovala svojho pedagóga Pavla Jarkovského na sympóziu Beladice – Pustý Chotár, už sme sa o štúdiu v Bratislave bavili reálne. Program jej ateliéru a voľnejší prístup ku keramike, práve to ma do Bratislavy prilákalo. Je to asi trochu absurdné, ale práve vďaka Bratislave som zistila, že porcelánový dizajn je moja cesta, je mojou srdcovou záležitosťou.

Mojím pôvodným zámerom bolo „iba” dvojročné magisterské štúdium, hoci počiatky boli ťažké, Bratislavu som si zamilovala, a tak som sa rozhodla v štúdiu pokračovať. Predovšetkým som chcela byť výtvarnou pedagogičkou a ak by som si mohla vybrať, bola by to práve bratislavská VŠVU. Nemala som ešte ukončené doktorandské štúdium a želanie sa mi splnilo – vyhrala som konkurz na pozíciu asistentky Ateliéru keramiky.

Nelákal vás Ateliér keramiky a porcelánu na UMPRUM v Prahe, ktorý má dlhodobú tradíciu (napokon u Otta Eckerta študovala aj celá generácia slovenských keramičiek a keramikov), väčšie možnosti realizácie návrhov v porceláne a v neposlednom rade svojím zameraním na dizajn?

Vždy som vedela, že chcem študovať a robiť keramiku, „živiť” sa ňou, ale štúdium na UMPRUM ma nelákalo. Možno to bolo príliš blízko domovu a ja som mala túžbu viac sa osamostatniť, postaviť sa na vlastné nohy. Bratislava ponúkala štúdium keramiky, bola dostatočne ďaleko, ale pritom dostupná a bez jazykovej bariéry. A okrem iného, od čias, keď som po maturite absolvovala prijímacie skúšky, vedela som, že tamojšie prostredie – príliš konkurenčné a sebavedomé – nie je pre mňa.

V súčasnosti pôsobíte ako asistentka v Ateliéri keramiky VŠVU pod vedením Daniela Piršča, s ktorým tvoríte takpovediac tretí tím jeho vedenia. Ivica Vidrová svoj program charakterizovala pomerne široko – „od hrnčeka po sochu“. Dá sa prípadne hovoriť o akomsi obrate od koncepčného „hlineného“ myslenia (ako charakterizovala Ivica Vidrová prístupy prvého ateliéru pod vedením Jaroslava Košša, Rudolfa Malackého) smerom k porcelánovému?

Je to zmena, zmena prístupu a istý posun… V „súčasnom” ateliéri sa viac pracuje s porcelánom a naši študenti často riešia dizajn úžitkových predmetov. Iste je to odklon od prístupu Jaroslava Košša a jeho „hlineného” myslenia. Domnievam sa, že je to ovplyvnené súčasným dianím vo svete keramiky, ale aj obmedzenými možnosťami budúceho uplatnenia našich absolventov.

Porcelán je pre študentov veľmi atraktívny materiál a často k nemu inklinujú bez toho, aby sme to výrazne ovplyvňovali. Ateliér budovali Jaroslav Košš a Rudolf Malacký, neskôr Ivica Vidrová. Je čím ďalej, tým lepšie vybavený, napríklad v súčasnej dobe aj plynovou pecou, ktorá umožňuje výpal tzv. tvrdého živicového porcelánu. Táto výroba na Slovensku síce nemá takú tradíciu ako v Čechách, ale našou snahou je študentov pripraviť v širokom spektre možností, materiálov a technológií, ktoré médium keramiky ponúka. Ateliér je stále otvorený všetkým možným prístupom, študenti môžu pracovať s rôznymi materiálmi – od porcelánu, cez šamotovú hlinu, kameninu až po kombinácie rôznych (i nekeramických) materiálov. Od klasických postupov, cez využitie možností nových technológií 3D tlače a CNC frézy až po experiment.

Ide nám predovšetkým o rozvinutie individuálnej osobnosti študenta ako samostatne uvažujúceho výtvarníka-dizajnéra.

Zdá sa, že súčasná keramická tvorba oživuje akúsi reminiscenciu. Julie Horová alebo Dagmar Rosůlková svojou tvorbou a aj prístupom k spracovaniu keramiky a jej tradícií zanechali výrazný odkaz pre mnohé generácie. Nadväzujete vaším pedagogickým programom na históriu slovenskej keramiky? Kto vám osobne je blízky, koho tvorbu si najviac ctíte?

Určite sa snažíme nadväzovať na slovenskú tradíciu, ale nadviazanie spolupráce s priemyselnou keramickou výrobou je komplikovanejšie. V spolupráci so spoločnosťou Slovenská ľudová majolika Modra sme zrealizovali jeden projekt a snažíme sa budovať ďalšie kontakty.

Nesmierne si vážim a ctím históriu – keramickú históriu, a obdivujem tvorbu Julie Horovej. Krásnu dizertačnú prácu o nej teraz napísala naša doktorandka Simona Janišová. Za výraznú osobnosť českej histórie pokladám Helenu Johnovú, s ktorou by som sa chcela stretnúť, ak by sa dal vrátiť čas. Bola zakladateľkou pražského ateliéru keramiky, ako žena -keramička to v tej dobe nemohla mať jednoduché. Tiež mám rada prácu Otta Eckerta, je to veľká osobnosť československej keramiky, aj keď z osobného a politického hľadiska trochu problematická. Na odkaz jeho práce s kryštalickými glazúrami v súčasnosti skvelým spôsobom ďalej nadväzuje Milan Pekař, ktorý ich uplatnenie posunul z váz na voľný keramický objekt. Obdivu ­ jem Václava Šeráka, jeho tvorba má neskutočne široký záber, pohybuje sa od dizajnu úžitkových predmetov pre sériovú výrobu, cez monumentálne realizácie až po ľadové sochy… a stále s jeho špecifickým, jasne čitateľným rukopisom použitého tvaroslovia. Je pre mňa nesmierne charizmatickou pedagogickou aj výtvarnou osobnosťou. (Daniel Piršč je jeho absolventom a bol tiež jeho asistentom.) Zo slovenských autorov som mala veľmi rada aj vďaka osobnému stretnutiu napríklad Imricha Vaneka. Obdivovala som jeho originálny prístup k tvorbe, osobitú sochársku modeláciu aj veľkorysú prácu s kobaltom a zlatom. Milujem úžitkovú keramiku, vázy pastelových farieb od Miloša Balgavého a mnoho ďalších. Je veľa keramických mien, osobností a prístupov, ktoré obdivujem tak z histórie, ako aj zo súčasnosti, zo Slovenska, z Čiech i z celého sveta.

V Ateliéri keramiky VŠVU hosťovali v minulosti lektori zo zahraničia (pamätám si napr. Nicka J. de Vriesa), čo bolo zaiste obohacujúce pre obe strany. Máte kontakty s niektorými zahraničnými školami, sledujete súčasnú výučbu keramickej tvorby, sú prístupy vo vzdelávaní skôr rôznorodé, alebo sú v niečom zhodné?

Workshop s Nickom J. de Vriesom bol úžasný, on je nielen skvelý keramik, ale aj očarujúci človek. Stále sa snažíme udržiavať kontakty so zahraničím, pozývať zahraničných hostí – ako lektorov workshopu alebo vysielať študentov na zahraničné pobyty. Cez grantový systém je to možné. Vďaka projektu KEGA sme tu mali Simona Józsefa Zsolta a Barnebyho Bradforda, ale aj Pavla Jarkovského, môjho bývalého pedagóga. V súčasnosti je mobilita študentov aj pedagógov veľmi rozvinutá a máme veľa kontaktov v zahraničí, ktoré upevňujeme a samozrejme budujeme ďalšie. Prístupy a úroveň ateliérov, odborov keramiky na školách v zahraničí sú rôzne, ale vždy je to pre študenta pozitívna skúsenosť. Je prínosné, keď môžu spoznať, ako to funguje inde, a porovnať to s domácim prostredím. Často sa radi vracajú späť a pochvaľujú si náš systém, prístup i vybavenie.

Od pedagogického pôsobenia prejdime k vašej tvorbe, ktorá sa pohybuje predovšetkým v oblasti úžitkovej tvorby realizovanej v porceláne. Inklinujete k tomuto smerovaniu?

Technológia liatia do sadrových foriem ma fascinovala od prvého momentu. Ešte ako žiačku základnej školy ma otec vzal do keramickej výroby, manufaktúry na keramiku ľudového charakteru v Kostelci nad Černými lesy a ja som vedela, že práve „to” chcem v živote robiť. Fakt, že predmety mali svoju funkciu, mohli slúžiť ľuďom, mi dával jasný zmysel. Ako som spomínala, bolo to práve obdobie štúdia v ateliéri Ivice Vidrovej, kde som si uvedomila, že k tomu inklinujem. Práca s porcelánom a vytváranie úžitkových predmetov je mi oveľa prirodzenejšia ako voľná tvorba, viac ma to napĺňa a uspokojuje. Len občas experimentujem s porcelánom alebo vytváram predmety, ktoré sú na hranici tzv. voľného a úžitkového umenia.

Najznámejšie sú azda Bio-vázy, ktoré vytvárate spolu so sochárkou Mirou Podmanickou. Ako prišlo k autorskej spolupráci na vázach, ktoré sú zaujímavé vždy inou rastlinnou reliéfnou štruktúrou?

Vlastne to bola náhoda, sme kolegyne zo školy a ona ma oslovila, či by sme nerealizovali jeden projekt spoločne. Na prvú prácu nadväzovala ďalšia, samotný proces realizácie spúšťal ďalšie a ďalšie nápady. Naša spolupráca sa vyvíjala prirodzene, ale momentálne by som sa rada sústredila viac na vlastné projekty. Nápadov je veľa, len nie je dostatok času na ich realizáciu.

Bio-vázy sa odlišujú nielen rastlinným dekórom, ale aj jemnou pastelovou alebo intenzívnejšou sýtou farebnosťou či rôznymi vzormi. Koľko sérií už vzniklo?

S Mirou Podmanickou spolupracujeme od roku 2013. Celkovo vznikli štyri kolekcie, prvé boli Bio-vázy 0 – 5, potom Orgovánová, IN vázy a váza Lúka. Je to celkom jedenásť rôznych tvarov, čo znamená jedenásť rôznych foriem. Aby sme udržali myšlienku originality, vyrábali sme ich v malých sériách, s rôznou retušou, v rôznych farbách alebo s rozličným dekórom. Vždy vzniklo maximálne 28 – 30 kusov z každej formy. Na našej spoločnej výstave v Ružomberku sme ich vystavovali sto. Bolo skvelé vidieť ich v plnej kráse takto spolu – všetky tie rôzne tvary, farby a dekóry. Bola to úžasná skúsenosť a skvelá spolupráca.

Na prelome rokov 2017/2018 ste v Dizajn štúdiu ÚĽUV v Bratislave na samostatnej výstave pod názvom V porceláne predstavili svoju tvorbu vychádzajúcu z geometrického štýlu. Zaujíma vás kubizmus, ktorý ovplyvnil v Čechách v období pred prvou svetovou vojnou umenie, architektúru či úžitkové umenie a má nezastupiteľné miesto v dejinách dizajnu?

Kubizmus mám veľmi rada, v Čechách má špecifickú podobu a výrazne sa prejavuje aj v úžitkovom umení. Páčia sa mi vázy a dózy od Pavla Janáka, ale priame, vedomé ovplyvnenie nepociťujem. Od čias štúdia v Ústí som mala geometriu ako zdroj inšpirácie, rada a veľmi často s ňou pracujem. Bol to racionálny prístup, ktorý mi pomáhal nájsť to správne vizuálne aj funkčné riešenie jednotlivých predmetov. Geometrická hra kriviek, liniek, hrán a oblín korešponduje s mojím prístupom k detailu. Niekto mi kedysi povedal, že dobrý keramik sa pozná podľa pohľadu zospodu nádoby. Pre moju tvorbu je špecifické precízne spracovanie detailu, ktorý na prvý pohľad nie je vidieť – ako je napríklad nožička a dno nádoby.

Prezentácia v Dizajn štúdiu ÚĽUV bola mojou komplexnou samostatnou výstavou dokumentujúcou tvorbu za uplynulé obdobie, nielen tú geometrickú, ale aj vychádzajúcu z prírody. Boli to napríklad jednoduchšie tvary s plastickým dekórom a s uplatnením voľnejších štruktúr. Prezentovala som tu aj formy a poodhalila tak proces tvorby – od návrhov, cez model, formu, liatie až po jednotlivé výpaly. Mojím zámerom bolo priblížiť návštevníkovi, aký zložitý je proces vzniku takéhoto predmetu. Podobné akcie – edukatívne programy – ukážky liatia porcelánu som realizovala nielen pre ÚĽUV v Bratislave, ale aj pre Galériu Ľudovíta Fullu SNG v Ružomberku alebo pre Umeleckopriemyselné múzeum v Prahe.

Na jednej strane ste pri úžitkových predmetoch, ako sú šálky na rôzne druhy nápojov, misky, vázy vychádzali z geometrie, no na druhej strane ste vytvorili aj vázy, ktoré akoby negovali striktnosť tohto štýlu a vraciate sa späť k mäkkosti tvarov pripomínajúcich papierovú hmotu.

Moja tvorba sa pohybuje predovšetkým na poli úžitkového umenia, navrhujem a vytváram dizajn porcelánu, doplnky na stolovanie a do interiéru. Má rôzne polohy a charakterizujú ju geometria, prírodné motívy, občas aj experiment. Na základe experimentu vznikli Papierové vázy. Do formy som vkladala papier a zalievala som ho porcelánom ako pri klasickom postupe. Porcelán na povrchu papiera vytvoril tenkú škrupinku kopírujúcu tvar a štruktúru pokrčeného papiera.

Tvoríte iba pre malé a obmedzené série. Neláka vás sériová výroba, spolupráca s firmami/porcelánkami, navrhnúť šálku alebo vázu, ktorá by bola dostupná pre lokálny, ale aj globálny trh?

Momentálne som predovšetkým pedagogička a veľkú časť svojho času venujem škole, preto moje práce vznikajú v malých obmedzených autorských sériách. Väčšinu z vecí si ani inak nedokážem predstaviť. Je to láska k materiálu a k remeslu, ktorú dávam každému kusu, ktorý mi vychádza z rúk. Dokonca si ani nedokážem predstaviť, že by som si dala vyrobiť sadrové formy. Proste celým procesom musím prejsť sama. Je to pre mňa koncentrácia, nutnosť sústrediť sa na jednu vec, všetko ostatné prestane na chvíľu existovať. Sú ale kúsky, ktoré si dokážem predstaviť, že by boli produkované vo väčšej miere a že by sa dostali do bežných domácností. Napríklad hrnček Ring. Je to už jeho druhá verzia, v troch veľkostiach – espresso, doppio a kapučíno. Ešte mám v pláne ďalšie úpravy a potom by som ho rada pustila do sveta v neobmedzenej sérii.

VŠVU vám vytvára podmienky na pedagogickú prácu, v roku 2014 ste tu ukončili aj doktorandské štúdium. Aké zázemie na tvorbu vám ponúka Slovensko, netúžili ste sa vrátiť späť do Čiech?

V podstate o návrate uvažujem stále, tak ako ma na začiatku viedla do Bratislavy túžba vzdialiť sa od rodiny a osamostatniť sa, teraz ma ťahá domov predovšetkým rodina. Ale život v Bratislave mi momentálne vyhovuje, prevažuje láska k práci, ktorú robím. Učiť ma nesmierne baví, beriem to trochu ako poslanie. Pracovné zázemie mám dobré, cítim veľkú podporu kolegov a vedenia školy. A vzhľadom na to, ako to v porcelánovom priemysle funguje, nie je pre mňa momentálne dôležité, kde tvorím, ale to, že tvorím..