Národná cena za dizajn 2017 Produktový dizajn

Marián Lukáč, predseda poroty

Akými slovami by ste zhodnotili prihlásené práce v súťaži Národná cena za dizajn 2017?

Vyberali sme spomedzi vyše 150 prihlásených diel v troch kategóriách. Projekty pokrývali široké spektrum, čo do kvality i zamerania. Od úsmevne naivných, cez rutinérske až po konceptuálne. Okrem prác samotných bolo možné vidieť najrozličnejšie prístupy k ich prezentácii a opäť by som mohol uviesť mnoho pozitívnych i negatívnych príkladov. Znovu sa ukázalo, že kvalitná prezentácia môže mať významný podiel na úspechu projektu a naopak, podcenenie tejto časti práce môže mať nemilé dôsledky. Schopnosť jasne artikulovať zámer a riešenie na malej ploche – časovej i priestorovej – sa ukázala ako kľúčová. Niekoľko súťažiacich si bolo tohto momentu dobre vedomých a prišli svoje projekty odprezentovať osobne. Za všetkých spomeniem autorov projektu O.Pen. Vďaka prezentácii posunuli svoj produkt z polohy – na dnešné pomery štandardne dobre pripraveného hardvéru – na zaujímavý inovatívny „gadget” meniaci spôsob, akým prebieha naša interakcia s digitálnym prostredím.

Mám pocit, že mierna obmena formátu súťaže by prispela k jej zatraktívneniu a vyšším šanciam pre projekty – sivé myšky. Viem si predstaviť obdobu „pódiových” podujatí typu TED alebo PechaKucha, aj za účasti publika a ostatných súťažiacich. Hodnotenie by samozrejme prebehlo v zákulisí po skončení „šou”.

Napriek tomu, že sme videli množstvo zaujímavých prác, po celý čas som sa nedokázal zbaviť pocitu, že výber úplne nereprezentuje aktuálnu slovenskú produkciu v celej šírke. Neodvážim sa špekulovať o dôvodoch, ale s istotou viem, že podobné podujatie si zaslúži ešte väčšiu podporu zo strany štátu, ktorý neustále deklaruje potrebu vytvárania pridanej hodnoty, inovácií, podpory výroby a zastavenia „odlevu mozgov”.

Podpora štátu, propagácia súťaže a záujem dizajnérov a výrobcov sú spojené nádoby a jedno bez druhého nepôjde.

Boli ste predsedom poroty, z akých aspektov ste postupovali pri hodnotení prihlásených prác?

Hneď na úvod treba uviesť, že „porotovanie” samotné bolo zložité najmä pre prísny časový rámec ohraničený jediným dňom, v ktorom sa muselo všetko udiať. Môže sa zdať „nefér” posudzovať v rádoch sekúnd a minút diela, ktoré v niektorých prípadoch vznikali mesiace či roky. Ale nakoniec, všetci mali rovnaký priestor, a to je fér.

Samotné rozhodovanie prebiehalo pomerne jednoducho, často stačil veľavravný vzájomný pohľad porotcov, niekedy sa narýchlo zahlasovalo a občas sme sa zasekli pri kratšej či dlhšej debate, ktorá nikdy neeskalovala do ničoho vážnejšieho.

Významným momentom prispievajúcim ku komplikovanosti výberu bola prílišná rôznorodosť projektov v rámci jednotlivých kategórií. Je ťažké rozhodnúť v prípade rovnako profesionálne stvárnenej helikoptéry, lisovaného skla a odevnej kolekcie. Čo je viac? Tu sa pravdepodobne pod výber najviac podpísalo profesionálne zameranie jednotlivých členov poroty. Súťaži by v budúcnosti prospela väčšia fragmentácia kategórií s menšími odbornými porotami „od fachu”. Výber by tak mohol byť efektívnejší a motivácia súťažiacich zúčastniť sa by určite vzrástla

Pre mňa veľmi zaujímavou súčasťou práce poroty bola konfrontácia rôznych pohľadov jej členov. Praktici sa stretli s teoretikmi, úžitkové umenie s výtvarným, muži so ženami, východ so západom, skeptici s optimistami. Konfrontácie jasne ukázali, že neexistuje jeden správny univerzálny pohľad na dizajn, a to je dobre. Všetky „spory” sme vyriešili demokratickým spôsobom a ja ako predseda poroty som nebol nútený použiť svoje právo veta ani v jedinom prípade. Vysokú a vyrovnanú kvalitu finalistov potvrdilo i niekoľkokolové hlasovanie o víťazných projektoch.

Mnohé produkty, ktoré získali ocenenia, navrhovali dizajnéri pôsobiaci v zahraničí. Myslíte si, že tento fakt zohral rozhodujúcu úlohu v rozhodovaní porotcov?

Určite nie, a ak aj náhodou áno, len podvedome. V mnohých prípadoch sme o autoroch nevedeli vôbec nič. Nie, žeby sme k tejto informácii nemali prístup, ale na také detaily jednoducho nebol čas. Poznali sme niekoľko notoricky známych mien, a to boli väčšinou domáce „firmy”. Ja to vnímam skôr opačne. Dizajnéri úspešných projektov sa nestali úspešnými, pretože pôsobia v zahraničí, ale v zahraničí pôsobia preto, že sú talentovaní a vyčnievajú nad priemer. Doma nie je nikto prorokom. Jasne prítomným znamením charakterizujúcim zahraničnú provenienciu mnohých produktov bola profesionalita spracovania a kultivovanosť prezentácie. Vysvetľujem si to tak, že práce prihlásené zo zahraničia pochádzajú pravdepodobne od slovenských dizajnérov spolupracujúcich s etablovanými prosperujúcimi firmami a tomu zodpovedali i výstupy.

1. cena v kategórii Profesionálny dizajn: Lyže Forest Skis model Lotor s hybridnou geometriou

Autori Viktor Devečka, Bronislava Brtáňová
Klient Silberman, s. r. o.

Lyže Forest Skis – konkrétne model Lotor – získali v Národnej cene za dizajn 1. cenu v kategórii Profesionálny dizajn. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tu ide viac o technológiu ako o dizajn. V čom tkvie tajomstvo úspechu týchto lyží?

Viktor Devečka: Lyža Lotor je momentálne jedinou asymetrickou lyžou tohto typu na trhu. Ide v nej o to, že lyžiar má stále na svahu so sebou dva rozdielne typy lyží a jednoduchou výmenou pravej lyže za ľavú alebo ľavej lyže za pravú si môže zvoliť, na ktorom type lyže sa bude lyžovať. Táto vlastnosť lyží vychádza práve z ich asymetrického tvaru, takže je to vlastne tvarový prvok lyže, ktorý umožňuje tento spôsob použitia a nie technologický (ako by bola vnútorná konštrukcia lyže). Ľudia, ktorí sa lyžovaniu venujú trochu aktívnejšie, vlastnia zvyčajne dva aj tri rozdielne páry lyží (napríklad agresívne verzus hravé, ale – bo na ľad či na rozbitý sneh/bubny). Predtým ako sa dostanú na svah, nevedia presne aké podmienky ich tam čakajú, takže sa musia bez toho, aby toto presne dopredu vedeli, rozhodnúť, ktoré lyže si so sebou vezmú. Predstav – te si, že rozdelíte lyžu na dve polovice, jedna z týchto strán – freeridová (FR) je určená na dlhšie oblúky vo väčších rýchlostiach a vyhovujú jej práve tvrdé a zľadovatené podmienky, druhá polovica označená BC (freestyle/back – Foto Zuzana Čaprnková country), je určená na krátke oblúky na rozjazdenom svahu. To, na ktorej strane (type lyže) budete lyžovať, si môžete určiť jednoduchým prehodením pravej za ľavú a naopak. Aby v tom lyžiari mali jasno, ktorá zo strán lyží je na čo, tento technologicko-tvarový povrch lyží dopĺňa grafika. Vďaka tomu môžete na lyžiach jazdiť celý deň a napríklad ráno, keď ste plní energie a podmienky sú veľmi dobré, jazdiť na FR hrane a poobede, keď sa zhoršia podmienky, jednoducho si prehodíte lyže na BC hranu a zábava pokračuje s kratšími, jednoduchšími oblúkmi a dostanete ľahšie ovládateľné lyže.

Majú lyže navrhnuté na Slovensku potenciál uspieť v medzinárodnej konkurencii? Komu sú primárne určené a prečo by záujemcovia mali uprednostniť práve vaše lyže pred lyžami overených značiek?

Či lyže navrhnuté na Slovensku majú potenciál uspieť, by mohli rozprávať skôr naši zahraniční jazdci a zákazníci. Značka Forest skis je už známa po celom svete aj vďaka tomu, že máme jazdcov v Nórsku, Švédsku, Švajčiarsku, celý tím vo Francúzsku a najnovšie aj v Kanade, kde ide o elitné mená svetového a kanadského freeride lyžovania. Jeden z tohto tímu, Ryan Oakden, je napríklad majstrom sveta vo freeride. Lyže uprednostňujú hlavne pre ich výnimočné jazdné vlastnosti a pre ich kvalitu. Tie sa dosahujú spojením kvalitnej ručnej výroby, využívaním najnovších high-tech materiálov stlačeným spolu v takzvanej sendvičovej konštrukcii a zároveň špecifickými formami lyží, kde buď ponúkame rôznorodé pätky, ktoré dokážu meniť jazdné vlastnosti lyží alebo rovno asymetrický tvar spájajúci dva rozdielne princípy lyží do jednej, ako je to v prípade Lotra. Keďže oba koncepty sú vo výrobe lyží celosvetovo výnimočné, máme v lyžiarskej komunite už svoje meno. Každý rok vzniknú a zaniknú cca tri nové značky lyží, dĺžka ich trvanlivosti býva často len 2 – 3 roky. Získať si dôveru zákazníka preto nie je jednoduché, keďže si radšej počká, či značka, ktorá je nová, na trhu aj vydrží. My sme na trhu momentálne už piatu sezónu a zákazníci z európskych krajín sa na nás začínajú pozerať ako na stabilnú a spoľahlivú značku.

Čo pre vás znamená ocenenie v Národnej cene za dizajn?

Cením si toto ocenenie, pre mňa osobne znamená veľa, pretože profesionálna komunita týmto pozitívne zhodnotila našu dlhoročnú prácu a aj to, že sa nám naozaj podarilo vyvinúť zaujímavý produkt nielen z pohľadu zákazníka. Osobne ma veľmi teší, že porotu moja práca oslovila, a tým aj moja veľká vášeň k línii a riešeniu technických problémov. Cena samotná nám pomáha zviditeľniť sa doma aj vo svete a priblížiť naše lyže širšej verejnosti. Myslím si, že dosah ocenenia bude pretrvávať dlhšie, než to vieme teraz sami presne posúdiť a zhodnotiť. Minimálne to zvýši prirodzenú dôveru domácich zákazníkov v naše produkty, maximálne – necháme sa ešte prekvapiť.

Na dizajne lyží ste spolupracovali ako grafická dizajnérka. Prečo ste sa rozhodli navrhnúť jednoduchý dizajn pripomínajúci retroštýl? Vychádzali ste z ich povrchovej úpravy, respektíve ste chceli podčiarknuť ekologický prístup výroby? 

Bronislava Brtáňová: Už na začiatku výroby lyží nám bolo jasné, že chceme klásť dôraz na ekológiu. Kedysi sa vyrábali lyže celodrevené, dnes ide v prípade kvalitných lyží o drevené jadro obalené high-tech materiálmi, aby mu dodali ďalšie požadované vlastnosti. Plast na povrchu nepovažujeme za správne riešenie, okrem estetického a ekologického hľadiska používame drevené dyhy aj pre ich fyzikálne vlastnosti, s ktorými pracujeme. Preto som pri navrhovaní vychádzala z dreveného povrchu a priameho využitia materiálu. Povrchový dizajn freeridovej lyže by mal podľa mňa čo najpresnejšie odrážať jej charakter. Lyža sama o sebe, pokiaľ je dobre navrhnutá, pôsobí tvarovo veľmi elegantne, ide v nej o funkčné línie. Čo sa týka konkrétne Lotra, musela som odjazdiť prototyp, až potom som vedela ako pristúpiť k jeho povrchu. Tu ide o nezvyčajný asymetrický tvar – ľudia sú zvyknutí na to, že tvar lyží býva z oboch strán symetrický a pomalšie dôverujú niečomu, čo nepoznajú, čo dovtedy nevideli. Preto je aj grafika navrhnutá tak, aby zharmonizovala špičky, na ktoré sa jazdec stále pozerá a zároveň aby zdôrazňovala asymetrickosť na pätkách a zjednodušila tým orientáciu ako sú práve prehodené. Minimalistický prístup zvyšuje životnosť produktu na trhu. Zároveň je dizajn účelový a funkčný, keďže lyže, keď sa prehadzujú ľavá s pravou, majú vďaka špeciálnej geometrii iné jazdné vlastnosti, navádza aj grafika smerovaním spojených šípok/ stromov na lyžiach jazdcov k tomu, aby si ľahšie pamätali ako sa budú lyže práve správať. Dôležitá bola pre mňa teda jednoduchosť a funkčnosť.

Do akej miery podporuje grafický dizajn celkový dizajn lyží, aký je podiel grafického dizajnéra na úspechu produktu?

V prípade, že ide o bežne používané lyže na zjazdovku, takzvané „slalomky“ alebo „obráčky“, nie je grafika to prvoradé, čo predáva. V takom prípade ide väčšinou o klasický obalový dizajn, ktorý má rokmi výroby produktov svoj daný „športový“ charakter a grafici, ktorí navrhujú potlače na povrch, sa ho držia a príliš neexperimentujú. Iné je to v prípade lyží do voľného terénu, aké vyrábame aj my. Grafika má na takýchto lyžiach veľmi silný predajný potenciál, povrch lyží sa často rieši voľnými autorskými grafikami alebo štýlovým minimalistickým dizajnom. Pre freeride lyžiarov je dôležité to, ako lyže vyzerajú, keďže k nim majú oveľa osobnejší vzťah ako bežní lyžiari. Freeride je šport, kde treba mať veľa najazdené, mať skúsenosti. Tridsať dní na snehu je minimum, 80 a viac ideál. Lyže si vynesú pripevnené na batohoch alebo s nimi na pásoch vyšliapu na ťažko dostupné miesta. Musia sa na ne spoľahnúť, veriť im a cítiť sa na nich dobre. Preto je aj ich výzor dôležitý. Okrem technických vlastností lyžiar môže dať prednosť aj lyžiam s podobnými rozmermi, ktoré sa mu jednoducho páčia. Takisto aj klienti, ktorí síce nejazdia až tak veľa mimo zjazdoviek, ale chcú vlastniť niečo výnimočné – keďže vyrábame aj takzvané „allmountain“ lyže určené aj na zjazdovku a carving, siahnu radi po lyžiach, ktoré si ľahko všimnete na svahu, keďže sú úplne iné ako ostatné s plastovým povrchom. Prípadne si dajú vyrobiť od nás niečo celkom na mieru.

2. cena v kategórii Profesionálny dizajn: O.Pen

Autori Boris Belan, Ferdinand Chrenka, Milan Novosedliak
Autor logotypu Emil Drličiak
Štúdio Feromon design studio, s. r. o.

Čo pre váš tím znamenala ponuka navrhnúť multifunkčné digitálne pero pod názvom O.Pen?

Ferdinad Chrenka: Dizajn štartuje do života za rôznych okolností. Náš príbeh vzniku multifunkčného pera O.Pen má osobitý charakter. Netradičné technické riešenie vzniklo v Brne ako spolupráca konštruktérov možno aj vynálezcov otca a syna Mihálovcov. Sú výnimoční v oblasti invenčnej elektroniky.

Energiu celému projektu dal investor Dušan Veliký. Ako objavil výsledky vývoja multifunkčného pera neviem, ale jeho vízia podnikať s duševným vlastníctvom, meniť originálne idey na reálne produkty ma nadchla. Dušan našiel tím tvorcov, ktorí sa nepoznali. Moje štúdio Feromon malo za úlohu pripraviť dizajn pera v celom rozsahu komunikácie s budúcim klientom. Začínali sme variantmi dizajnu pera, vybrané riešenie prešlo prototypovým vývojom, súčasťou bol návrh názvu produktu, loga, celá grafická prezentácia, internetová stránka, reklamné video, obaly produktu a v závere patentová ochrana. Prácu sme si delili podľa charakteru, Boris a Milan sa dopĺňali. Do kolektívu sme na grafiku zapojili Emila Drličiaka a na video Barboru Berezňákovú.

Projekt bol pôvodne plánovaný na šesť týždňov, ale zložitosť a prebiehajúci vývoj trval jeden a pol roka. Občas som mal pocit, že viac rozumiem vynálezcom typu Tesla, Bahýľ, ako sa trápili na ceste za presadením svojich myšlienok. Nové riešenie multifunkčného pera vznikalo bez reálnej firmy a jej výrobných technológií, bez marketingu, projekt mal mnoho neznámych, čo zvyšovalo náročnosť na výsledok našej práce.

Boli sme súčasťou tímu a ako v športe sme štafetu odovzdali ďalším bežcom. Dúfame, že dobehnú do cieľa ako prví. Milan Novosediak: O.Pen bola výzva, ktorá sa mi páčila myšlienkou zmeniť stereotyp používania hlavne myši, a to nie je jednoduchá úloha, ak si vezmeme, že myš používa každý. Zaujímavé bolo vytvárať nielen dizajn produktu, ale aj jeho identitu a príbeh okolo neho tak, aby bol O.Pen pútavý a zrozumiteľný a aby sa s ním stotožnil a pochopil ho čo najväčší okruh ľudí. Samotná koncepcia produktu je veľmi vizionárska a odvážna. Jednak tým, že sa snaží o inovatívnosť a iný prístup k tomu, čo poznáme a rovnako tak aj samotným prístupom investora, keďže je to krok do neznáma a bez jasného konca, čo sa u nás často nevidí.

V čom všetkom je inovatívne, čím sa odlišuje od produktov príbuzného typu?

O.Pen je multifunkčné digitálne pero, ktoré umožňuje ovládať rôzne typy za – riadení podporujúce Bluetooth, USB, HID a všetky štandardné hardvérové a softvérové produkty na trhu. Minimalistický dizajn v rozmeroch štandardného písacieho pera umožňuje ľahký prenos aj komunikáciu v akomkoľvek prostredí. Unikátnou technológiou prostredníctvom senzorických snímačov dokáže nahradiť doteraz používané klasické ovládacie zariadenia ako počítačovú myš, tabletové pero, ale aj TV ovládač. O.Pen má veľmi jednoduché intuitívne používanie bez zložitých manuálov. Kopíruje prirodzené pohyby ruky. Rotačný tvar je doplnený o dve tlačidlá so štyrmi funkciami.

3. cena v kategórii Profesionálny dizajn: Bub – bles

Autor Jakub Pollág
Klient Nachtmann, GmbH, Nemecko

Kolekcia nápojového skla Bubbles vznikla pre nemeckú skláreň Nachtmann. Pri ich navrhovaní ste vychádzali z tradícií alebo vás inšpirovali nové technologické postupy?

Každý projekt, na ktorom pracujeme, šijeme väčšinou klientovi na mieru. Nachtmann je moderný sklársky gigant, ktorý produkuje státisíce kusov nápojového skla denne, takže majú za – užívané technologické postupy, s ktorými sme museli od začiatku počítať. Naším prvým krokom pri začiatkoch nového projektu je zistiť čo najdetailnejšie klientove možnosti. Technológie, na akého zákazníka mieria, ich ašpirácie, kam by sa chceli dostať, čo sú ich hodnoty. Následne sa snažíme vytvoriť produkt, ktorý bude pre nich nielen vhodný, ale pomôže ich posunúť zase niekam dopredu. Nachtmann je špecifický v tom, že sklo lisuje, ale výsledok vyzerá ako ručne vyrábaný produkt vysokej kvality. Dalo by sa pre – to povedať, že návrh vychádzal hlavne z technológie lisovania so schovávaním švov, ktoré vznikajú pri formovaní skla. Tie sa nám podarilo skryť v geometricky komplexnom mnohonásobnom prieniku guľových objektov, ktorý tvarovo definuje kolekciu Bubbles.

Ako dizajnér pracujete s rozličnými materiálmi, o čom svedčí napríklad aj drevená polica ZIG ZAG prihlásená v súťaži NCD. Okrem iných dizajnov ste vytvorili aj kolekcie sklenených svietidiel, mís a váz; aktuálne ste sa stali spolu s Václavom Mlynářom, kolegom zo spoločného štúdia DeFORM, kreatívnymi riaditeľmi sklárne BOMMA. Prevyšuje momentálne u vás záujem o sklársky dizajn?

Dalo by sa povedať, že sklo je naša srdcovka, v tomto materiáli máme asi najviac produktových realizácií a určite mu už veľmi dobre rozumieme. Konkrétnymi materiálmi sa však neobmedzujeme, snažíme sa pracovať vždy na čo najlepšom produkte pre daného klienta. Ak nás osloví firma špecializujúca sa na vstrekovane plasty, radi vy – vinieme produkt práve pre nich. Vývoj produktov berieme veľmi komplexne. Nie je to len pochopenie materiálu, s ktorým pracujeme. Veľa času pri vývoji trávime aj na neviditeľných miestach, ako je zefektívnenie výroby, ekológia alebo zníženie nákladov na daný produkt alebo marketingová stránka produktu. V prípade police ZIG ZAG je hlavným charakteristickým prvkom produktu to, že sa posiela po celom svete. Takže išlo o to vymyslieť prémiovú policu, ktorá bude cestovať v balení „flat pack” a dá sa rozložiť bez použitia skrutiek a náradia za desiatky sekúnd. Kreatívne viesť skláreň BOMMA je pre nás momentálne najväčšou výzvou, pretože môžeme všetky naše skúsenosti zúročiť, pokúsiť sa vytvoriť niečo naozaj unikátne, a to nás zaujíma a teší asi najviac.

Získali ste už viaceré ocenenia, predovšetkým v Čechách, kde pôsobíte. Čo pre vás znamená ocenenie v súťaži Národná cena za dizajn?

Z ocenenia mám samozrejme radosť. Je strašne fajn, že si nás konečne začínajú ľudia všímať aj doma – na Slovensku. DeFORM funguje už vyše sedem rokov, z ktorých tri roky sme strávili v Prahe a štyri v Londýne. Máme za sebou mnoho realizácií a výstav po celej Európe, Amerike a Ázii, ale na Slovensku si nás až doteraz nikto veľmi nevšímal. Dúfam, že nám to zase otvorí dvere k zaujímavým spoluprácam a podarí sa nám vytvoriť napríklad nový skvelý produkt pre slovenského výrobcu.

Cena v kategórii Študentský dizajn: KOYAANISQATSI

Autor Maroš Baran
Škola Vysoká škola umeleckopriemyselná v Prahe
Pedagóg doc. Liběna Rochová

Ste absolventom pražskej UMPRUM, akú výbavu do praktického života vám dala škola, respektíve Ateliér dizajnu odevu a obuvi pod vedením Liběny Rochovej?

UMPRUM mi otvorila dvere hlavne čo sa týka strihov a prejavu odevnej formy. Pred štúdiom na UMPRUM boli moje strihové schopnosti veľmi obmedzené, keďže som na VŠVU študoval grafiku, a venoval som sa voľnému umeniu, čo určite podnietilo moju snahu posunúť odev „ďalej“. Škola mi taktiež umožnila pracovať na zaujímavých projektoch, ktoré sme prezentovali v New Yorku či Tokiu. Osobnosť Liběny Rochovej je sama o sebe legendou, študovať u nej bolo často náročné, lebo som veľmi tvrdohlavý a ona tiež. Trvalo to istý čas, ale nakoniec sme našli spoločný jazyk, čomu sa veľmi teším a vážim si to. Človek, ktorý ma však naozaj „vychoval“, bol akademický maliar Jozef Bubák.

Projekt KOYAANISQATSI, ktorý ste prihlásili do súťaže, vznikol ako diplomová práca v roku 2016. Ide o multimediálny projekt obsahujúci prvky performance, fashion show a filmu. Primárne nejde o prezentáciu odevného dizajnu, ten je rovnocenne zastúpený prostredníctvom prítomných performatívnych prvkov. Zdá sa, že vám ide o iný, nekonvenčný pohľad na módu a jej prezentáciu. Čo vás k tomu priviedlo?

Moje predošlé projekty. Každý projekt na seba nadväzuje – žiaden z nich nie je samostatným projektom, ktorý by vznikol „z ničoho“. Projekty sa prelínajú a jeden vyrastá z druhého. Spojenie performance, fashion a film vzniklo ako taký pokus o Gesamtkunstwerk, alebo ako to ja nazývam – hybridné dielo, ktoré možno vnímať na viacerých úrovniach a z viacerých uhlov. Špeciálne KOYAANISQATSI bol o paradoxe, keď sa nie každému divákovi umožní vnímať dielo v rovnakých podmienkach, ale naopak stanovia sa rôzne spôsoby „nazerania“ a divák si nevedome zvolí jeden z nich. Celkové dielo sa vytvorilo až v mysliach divákov, keď si navzájom vymenili dojmy z toho, čo videli. Každý videl iba kúsok skladačky. Celkový obraz existoval len v kolektívnom vedomí. Dielo bolo založené na nedokonalosti, či subjektívnosti ľudského vnímania.

Čo sa týka diplomovej práce – bola ňou prakticky len samotná odevná kolekcia. Performance v zrkadlovom labyrinte, film a celkový koncept KOYAANISQATSI bol skôr mojím osobným projektom. Spolupracoval som na ňom s mnohými ľuďmi – od fotografov a performerov až po hudobných skladateľov, ktorí vytvorili soundtrack projektu. Osobne by som sa chcel časom dostať k samotnému filmu, naň však zatiaľ, žiaľ, nemám kapacitu a ani rozpočet.

Pôsobíte v zahraničí, môže vám ocenenie v súťaži Národná cena za dizajn perspektívne otvoriť ďalšie možnosti pôsobenia na poli módy?

Paradoxne, Národná cena za dizajn mi neponúkla žiadnu cenu – či už finančnú alebo v podobe spolupráce s nejakou firmou. Momentálne pôsobím v Paríži – keď som sa svojim francúzskym kamarátom pochválil cenou, boli nadšení a vypytovali sa akú veľkú finančnú cenu som vyhral, či aké slovenské firmy sa mi ozvali s ponukou na spoluprácu. Realita je však na Slovensku iná… pokrčil som plecami a svojim francúzskym kamarátom povedal, že som dostal diplom. Neverili mi… veď ide predsa o Národnú cenu, nie? Dizajn je (nielen finančne) náročná disciplína… na Slovensku, žiaľ panuje presvedčenie, ktorému sám veľmi nerozumiem. Titul si vážim, no smutnou pravdou je, že mi prakticky neotvára žiadne možnosti pôsobenia na poli módy – ani doma ani v zahraničí. Stále som na bojisku sám.

Cena v kategórii Dizajn s pridanou hodnotou: cp! eyewear

Autori Vlasta Kubušová, Miroslav Král
Štúdio crafting plastics! studio

Ste súčasťou interdisciplinárneho projektu, ktorý sa zameriava na výskum udržateľných materiálov a ich integráciu do produktov každodenného života. Čo všetko zahŕňa rola dizajnérov v tomto projekte?

Vlasta Kubušová: Tento projekt v mojom ponímaní narúša predstavu o tom, čo som sa ešte na škole učila o fungovaní produktového dizajnu. Je to aj preto, že naše štúdio nezačalo pracovať priamo so zákazníkmi, a teda neriešilo konkrétne požiadavky. Sami totiž hľadáme, kde a prečo má zmysel podobné materiály integrovať do produktov, ako materiál optimalizovať, aby bol vyrobiteľný, ako zohnať na ešte stále experimentálny projekt financovanie. Tým pádom si v podstate robíme celú štruktúru práce, stratégiu, spoluprácu s vedcami a aj tím, my sami. V tomto projekte ide veľa o disciplínu a samovzdelávanie. Je v podstate na nás, do akej hĺbky sa budeme zaoberať problematikou a ako nové informácie zapracúvame do našej práce. Od začiatku projektu sme vedeli, že na to, aby naše výstupy boli relevantné, musíme sa začať veľmi dobre orientovať v problematike bioplastov. Je to v podstate ako ďalšia vysoká škola, v ktorej sa spája chémia, dizajn, sociálno-politická problematika, inovácie a v niečom aj svet startupov.

My máme taký renesančný prístup k dizajnu, čo nás však na tom aj nesmierne baví, lebo máme možnosť stretávať rôznych ľudí, diskutovať s ľuďmi z odvetví, s ktorými by sme bežne neprišli do kontaktu. Zároveň je skvelé cestovať po svete, a hlavne pracovať na tom, v čo veríme, že má zmysel.

Miro Král: Keďže našou víziou je naozaj niečo zmeniť, znamená to pracovať s materiálom od jeho začiatkov, čiže sme dosť veľa času strávili v laboratóriách na STU. Zoznamovanie s materiálom trvalo približne jedno leto. Namiesto kúpania v jazere sme sa zatvárali v laboratóriách, kde sme sa hrali na „chemických laborantov“, ktorí zdanlivo nezmyselne stláčali dokopy hrudy granulátov, čo nám vedci darovali. Snažili sme sa presiahnuť ich známe limity, na základe ktorých sme naše doterajšie experimentovanie postavili. Toto bola vtipná a veľmi hravá fáza, a predovšetkým jedno zo zatiaľ najviac kreatívnych období práce s týmto materiálom. Vtedy sme si začali pomenúvať, čo všetko by sme z toho chceli vytvoriť v budúcnosti. Dnes sa nám už podarilo stabilizovať určité typy materiálov a vyvinúť ich do fázy, keď sú už vhodné na výrobu produktov. Po štyroch rokoch dosť intenzívnej práce a vývoja konečne mám pocit, že sa môžeme venovať navrhovaniu a kresleniu produktov, ktoré už nemajú v sebe toľko utópie, ale začínajú dostávať reálne kontúry pre rôzne typy spracovania a konkrétnych produktov.

Ocenenie ste získali v kategórii dizajn s pridanou hodnotou, môžete stručne charakterizovať (najdôležitejšiu) pridanú hodnotu vášho produktu?

V.K.: Počas konferencie In the Midl Design Forum k téme Dizajn s pridanou hodnotou, hovorila Agniezska Jacobson-Cielecka (kurátorka a umelecká riaditeľka poľskej dizajnérskej školy School of Form), že dizajn s pridanou hodnotou je v podstate taký, ktorý je úprimný a nehrá sa na nič, čím nie je. Čiže to môže byť napríklad aj dizajn, ktorý je v podstate oprostený od všetkých zbytočností, je úplne jednoduchý a spĺňa svoju funkciu, bez toho, aby si to niekto všimol, ale aj taký, ktorý núti svojho konzumenta premýšľať. Ten druhý prípad je práve ten náš. Snažíme sa otvárať tému, reagovať na ňu produktom, a aj ju správne komunikovať. Myslím, že práve spolupráca je na Crafting Plastics výnimočná, resp. nie veľmi bežná. Medzi vedcami a dizajnérmi vznikajú často jednorazové školské projekty. Nie je však veľa tých, ktoré naozaj prerastú do spolupráce, keď si obe strany vedia navzájom vypomôcť a niečo nové vytvoriť. Nám sa podarilo vybudovať spoluprácu, ktorá vedie postupne k vytvoreniu spoločnej ochrannej známky a do budúcnosti o to viac synergickej spolupráci. Potom je to určite aj spojenie ekológie a módneho dizajnu, ktoré by mohlo mať dlhodobý vplyv na používanie bioplastov v módnych doplnkoch. Cez ne vieme osloviť tú časť verejnosti, ktorá sa nevyhnutne nemusí zaujímať o ekologickú rovinu hneď na začiatku, ale tá sa stane viditeľnou súčasťou produktu a jeho komunikácie, čo nejde prehliadnuť.

M. K.: Pridaná hodnota produktu alebo projektu? Skôr si myslím, že je to projekt ako len produkt. Produktov je súčasne viac a jeden z produktov je samotný materiál. No aby to pre širšiu verejnosť bolo prístupnejšie, vybrali sme si prostredníka, na ktorom celú našu filozofiu predstavujeme, a tým sú okuliare. Druhou vecou je náš prístup k práci s materiálom. Nesnažíme sa ísť po povrchu tým, že veríme, čo nám niekto povedal, ale skúmame do hĺbky, či vynález naozaj je taký fantastický, ako sa prezentoval. Odpovede, ktoré zatiaľ nachádzame, sú vo väčšej miere pozitívne ako negatívne. Po absolvovaní tohto nášho prieskumu si stále myslíme, že pracujeme s niečím výnimočným. Vytiahli sme nejaký vedecký princíp a stali sme sa prostredníkmi myšlienky. Snažili sme sa nájsť nejaké rozumné a dobré prepojenie, ako dostať niečo veľmi vedecké a zdanlivo nudné do kreatívneho prostredia. Prepojili sme tieto dva svety, ktoré teraz predstavujeme. Pridanou hodnotou je, že chceme zlepšiť prostredie ktoré ovplyvňuje žitie na zemi.

O vašom projekte sme už časopise Designum 3/2016 písali, odvtedy ste získali ocenenie napr. na Designbloku 2016 v sekcii Diploma Selection. Čo pre vás znamená ocenenie v Národnej cene za dizajn?

V.K.: Cenu Diploma selection 2016 som získala ešte za svoju magisterskú prácu, ktorú sme vytvorili na Universität der Künste Berlin (UDK) so spolužiačkou Verenou Michelsovou. Súťaž má medzinárodnú porotu zloženú z najvýznamnejších európskych galeristov a kurátorov najdôležitejších dizajnérskych inštitúcií, ako napríklad MoMA či V&A. V tom čase sme crafting plastics! riešili ešte zo širšieho hľadiska, a teda skúmali tému a vplyv fashion industry na čerstvých absolventov a fenomén underemployed overeducated. To všetko spolu spojené s tematikou ekológie na základe sloganu: ,,Fashion is the second most pollutiong industry second to oil.“ Sami sme boli prekvapené a nadšené, že takýto v podstate experimentálny projekt dostal uznanie spomedzi najmä galerijnej poroty. Vo svojej kategórii veľmi prestížna cena, no najdôležitejší bol samotný čas strávený s porotou, a možnosť s nimi priamo debatovať o projekte. Národná cena za dizajn je o niečom úplne inom. Je to asi najdôležitejšia cena za dizajn na Slovensku a udeľuje sa len každé 2 roky (produktový). Prvou vecou je, že sme to hlavne vôbec nečakali (aspoň ja nie). Predsa len aj v novej kategórií Dizajn s pridanou hodnotu boli veľmi kvalitné projekty. A vôbec si myslím, že je náročné hodnotiť mieru pridania hodnoty. Veľmi si vážime organizáciu, ktorá počas celého trvania výstavy pripravila sprievodné podujatia a robila množstvo komentovaných prehliadok, čím vedela širokej verejnosti priblížiť aj komplexnejšie projekty ako je ten náš. Vďaka tomu sa nám ozývajú študenti na možnosť stážovania u nás, ale aj firmy, či iné dizajnérske štúdia na spoluprácu.

M.K.: Cena na Designbloku ešte nebola priamo mojím víťazstvom. Ja som bol vtedy iba tieň v pozadí, ktorý chodil konzultovať a pomáhať s inštaláciami ich školských prác. Nikdy som nebol zaťažený na ceny a súťaže. Je pre mňa dôležité, aby moja práca priniesla nejaké reálne výsledky a hlavne mala pre mňa zmysel ako taká. Chcel by som vyzdvihnúť prácu organizátorov a poďakovať im za to, že takýmto gestom oni vyzdvihujú dizajnérov a vysvetľujú tak publiku pozostávajúcemu nielen z verejnosti, ale aj potenciálnych partnerov, investorov, firiem, o čom práca dizajnéra je. To nám naozaj môže pomôcť v našej profesii, zlepšiť pôdu, na ktorej pracujeme. Myslím si, že je to aj cesta ako vytvoriť dopyt po kvalitných dizajnéroch. Na Slovensku nie je veľa firiem, ktoré používajú dizajnérov, hlavne nie v oblasti dizajnu „hmatateľných“ produktov.

V neposlednom rade som určite rád, že sa nám podarilo získať cenu na Slovensku, doma. To sme raz v živote chceli dosiahnuť. Veľmi nás to potešilo a je to určite motivácia. Cena je pre mňa dôkazom toho, že to, čomu sa venujeme, nie je len hoby, ale dáva mi to pocit, že je to aktivita, ktorá nás môže v blízkej budúcnosti aj živiť, že jej ľudia rozumejú a že tá práca tu má svoj zmysel a svoje miesto.

Cena poroty: The Honeycomb Vase „made by bees“

Autor Tomáš Gabzdil Libertíny
Kategória Dizajn s pridanou hodnotou

Vaša tvorba nie je presne uchopiteľná v pevných kategóriách umenia, pohybuje na pomedzí produktového dizajnu, art dizajnu, sochy, maľby. Využívate efemérne materiály, najcharakteristickejší pre vašu tvorbu je včelí vosk, ktorý produkujú včely priamo na skelet navrhnutého objektu počas niekoľkých mesiacov. Dá sa povedať, že ide o procesuálne dielo, ktorého materiálová a vizuálna premena – na rozdiel od dnes už ikonických umelcov napr. Josepha Beuysa a ďalších, ktorí pracovali s rôznymi fyzikálnymi, biologickými, chemickými, sociálnymi procesmi či materiálovými zmenami (rozklad, zrenie, hnitie) – nepodlieha redukcii, ale naopak aditívnemu princípu. Napriek tomu takýto objekt nie je vytvorený ako predmet na praktické využitie. Prečo vás zaujíma efemérnosť materiálov?

Počiatok môjho vzťahu k eferménosti ako ku kvalite siaha k môjmu štúdiu na VŠVU, kedy som sa dostal ku knihe Gillesa Lipovetskeho L’Empire de l’éphémère. Efemérnosť je pre mňa vzťahovo a zážitkovo oveľa silnejšia ako stav permanentnosti. Každý z nás určite precitol, keď niečo stratil. Vážime si veci, ak majú časovu obmedzenosť. Preto sa bojíme smrti. Život však ponúka dizajn, program, ktorý umožňuje neustále vzkriesenie.

Študovali ste konceptuálny dizajn na Design Academy v Eindhovene. Je vaša tvorba výsledkom štúdia, viac o (kritickom) myslení v dizajne, o zmene pohľadu na dizajnérsku produkciu zameranú na každodennú potrebu užívateľov? Prečo je dôležitý aj takýto prístup v tvorivej praxi?

Priemyselný dizajn ma zaujímal, keďže ponúkal akúsi ukotvenú alternatívu k tomu, pod čím dnes chápeme „súčasné umenie”. Priemyselný a produktový dizajn je služba. Tak ako doktor lieči, pekár pečie, priemyselný dizajnér prispieva svojím talentom a umením do spoločnosti. Imponuje mi táto pozícia, keďže sa veľmi blíži k tej renesančnej. Nepovažujem sa však za priemyselného dizajnéra.

Pôsobíte v Holandsku, čo vám ako dizajnérovi/výtvarníkovi poskytuje táto krajina? Môže vám ocenenie v súťaži Národná cena za dizajn priniesť ďalšie benefity aj v rámci vášho pôsobenia v zahraničí?

Holandsko ma veľa naučilo a zároveň mi je svojím spôsobom veľmi blízke. Napriek tomu, že sú tu ľudia skôr opatrní, sú veľmi odvážni a priami. Ich vzťah k umeniu v jeho celom diapazóne ako národnej identite môže byť príkladom aj pre Slovensko. Kultúra je jeden z najlepších vývozných artiklov. Má veľký dosah na to, ako vníma krajinu celý svet.

Cena novinárov: KUKO multifunkčný drevený nábytok

Autori Soňa Otiepková, Štefan Starinský
Klient Villo Design

Multifunkčný drevený nábytok KUKO súťažil v kategórii dizajn s pridanou hodnotou a získal cenu novinárov. Môžete priblížiť jeho pridanú hodnotu?

Štefan Starinský: V prvom rade ďakujem novinárom, beriem to ako cenu malej vzorky ľudí – potenciálnych užívateľov, keďže nešlo o ocenenie odbornou porotou. Pre mňa je pridaná hodnota dôležitá pri tvorbe produktov, konkrétne u nás ide o obsiahnutie viacerých funkcií v jednom produkte, ale je zrejmé, že sa môže tento pojem vysvetliť aj inak.

Práve náš KUKO je produkt, ktorý v sebe spája viacero praktických využití, čo je dôležitý parameter práve pri tvorbe funkčného nábytku pre deti. Kuko ideovo vychádza z tradičnej drevenej kolísky a rozmerovo sa prispôsobil jej veľkosti. Uvedomenie si rozmerov a ergonómie otvorilo cestu k ďalším možnostiam. Z postieľky, ktorá je ideálna v polohe prisunutej pri manželskej posteli, je možné KUKA jednoducho preskladať na rastúci stolík, nízky pracovný stolík aj pre dve deti, nádobu na hračky, lavičku či policu. Dosiahnutím „suchého“ spájania dielov je zároveň manipulácia medzi polohami veľmi jednoduchá. Z produktu sa tak stáva praktická vec v domácnosti, kus nábytku, ktorý rastie s dieťaťom. Ďalšie aspekty, ako kvalitný materiál, cena, bezpečnosť, už sú samozrejmosťou.

Soňa Otiepková: V rámci tímu sme mali menšiu diskusiu, do ktorej kategórie nábytok KUKO vlastne prihlásiť, pretože pridaná hodnota by mala byť súčasťou každého dobrého dizajnového produktu. Okrem toho myšlienka variabilného nábytku nie je nová, dizajnéri s ňou pracujú už dlho. Nakoniec sme vybrali kategóriu Dizajn s pridanou hodnotou.

Nábytkom KUKO sme chceli upozorniť aj na súčasný trend spotrebného spôsobu života. Nielen dospelí, ale aj deti sú doslova zavalené množstvom produktov, rodičia bežne nakupujú oveľa viac nábytku a produktov ako deti využijú. Práve v tomto vidíme pridanú hodnotu našej skladačky. Dokáže dieťa sprevádzať od narodenia, cez školskú dochádzku a aj vo vyššom veku dieťaťa má stále niektorá z jeho funkcií využitie v detskej izbe. Vďaka jednoduchému tvaru a premysleným spojom sa tento produkt vie meniť s dieťaťom a reagovať na jeho potreby v konkrétnom veku.

Čo pre vás znamená toto ocenenie v Národnej cene za dizajn?

Š. S. Je fajn sa aj takýmto spôsobom dostať do povedomia ľudí a odbornej verejnosti. Cena nás samozrejme teší a motivuje. Preberanie cien sa uskutočnilo v našom domácom prostredí – Novej Cvernovke – o to to bolo príjemnejšie. Ocenenie v takej významnej súťaži znamená, že idea viacúčelového a praktického produktu pre deti bola správna a môžeme ísť touto cestou aj ďalej. Uvidíme ako budú vyzerať ďalšie produkty.

S.O.: Náš produkt sme prihlasovali do súťaže s tým, že by bolo pre nás pekným úspechom dostať sa na výstavu medzi finalistov. To sa nám aj podarilo a cena od novinárov bolo niečo, s čím sme vôbec nerátali. Vlastne sme ani sme nevedeli, že takáto cena bude udelená. O to viac nás to potom potešilo.

Keďže villo.design je pre nás všetkých, čo sa na ňom podieľame, len bočným projektom, ktorý každý z nás robí popri práci a neživí nás to (zatiaľ), je často ťažšie nájsť čas posúvať tento projekt vpred. Takže toto ocenenie je určite veľká motivácia a zároveň záväzok zapracovať na ďalších produktoch a posunúť sa ďalej.