Mapy technických pamiatok žijú a rastú ďalej
Grafický dizajnér Ondrej Gavalda (1984) je držiteľom Národnej ceny za komunikačný dizajn 2018 v kategórii Dizajn s pridanou hodnotou. Pôsobí ako odborný asistent na Katedre vizuálnej komunikácie Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, venuje sa tvorbe vizuálnych identít, dizajnu kníh a okrajovo aj experimentálnej typografii a modulárnym písmam. Za svoju magisterskú prácu, písmový systém Face to Face, získal Cenu rektora VŠVU v roku 2009. Národnú cenu za dizajn v kategórii komunikačný dizajn získal aj v roku 2011, konkrétne za vizuálnu identitu Trienále plagátu Trnava 2009. O štúdiu, práci, projektoch, oceneniach a postojoch nám viac prezradil v nasledujúcom rozhovore.
Rozhovor s Ondrejom Gavaldom
Grafický dizajn si začal študovať na strednej škole. Čo ťa viedlo k tomu, že si sa rozhodol pre tento smer? Ako sa u teba rozvíjal vzťah ku grafickému dizajnu a typografii?
Bol to u mňa prirodzený vývoj. Ako dieťa som navštevoval výtvarný odbor na základnej umeleckej škole a vtedy som sa aj relatívne často hral na počítači s písmenami a vytváral som návrhy či plagáty. Na konci základnej školy som mal jednoznačný cieľ – ísť na grafickú priemyslovku. Inú možnosť som si ani nevedel predstaviť. Vtedy som začal robiť graffiti, kde som mal prvý kontakt s vlastnými tvarmi písma. Vytváral som písmená vo väčších mierkach, samozrejme legálne aj ilegálne, a možno aj to bol odrazový mostík k písmu a zviditeľňovaniu myšlienok či slov. Je isté, že aj táto záľuba bola na začiatku môjho smerovania veľmi podstatná.
Po skončení strednej školy si dva roky študoval dizajn na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity (2002 – 2003) a potom si prestúpil na grafický dizajn, na Katedru vizuálnej komunikácie na Vysokej školy výtvarných umení (2003 – 2009). Prečo si najprv išiel na produktový dizajn potom si sa znova vrátil ku grafickému dizajnu?
Stalo sa to jednoducho tak, že ma dvakrát po sebe nezobrali na grafický dizajn na VŠVU, a tak som si musel vybrať inú školu. Nebral som to ako veľmi veľký problém, na STU som študoval dva roky. Teraz to spätne hodnotím veľmi pozitívne, rozšíril som si vedomosti úplne v inom smere a štúdiom dizajnu som sa utvrdil, že grafický dizajn je to, čo naozaj chcem robiť. Na fakulte architektúry bolo štúdium zamerané viac na priemyselný ako grafický dizajn. Navrhovali sme tam rôzne modely výrobkov, odlievali sme ich zo sadry, epoxidu a podobne, čo bola pre mňa veľmi zaujímavá a dobrá skúsenosť. Naučil som sa tam mnoho vecí hlavne v 3D ponímaní a práci s materiálom, čo som potom vedel zužitkovať pri niektorých projektoch aj na Katedre grafického dizajnu VŠVU.
U akých pedagógov si na VŠVU študoval a aké boli tvoje najúspešnejšie študentské projekty?
Študoval som v ateliéri Stanislava Stankociho od začiatku až do konca. V posledných rokoch som konzultoval veľa aj s Palom Bálikom, ktorý ma tiež veľmi ovplyvnil. Medzi tie výrazné práce patrí určite moja bakalárska práca s názvom „a„ expanzia log a reklamy z roku 2007. Môžem to nazvať aj pokračovaním mojej graffiti (alebo street art) éry. Pomocou rozširovania vlastného loga som vymyslel priebeh expanzie loga a reklamy v meste. Bola to kritika súčasného stavu vizuálneho smogu v Bratislave, ktorý som vtedy dosť citlivo vnímal. Reklama sa začala objavovať postupne všade a neboli žiadne informácie o jej redukcii. Bol som tým znepokojený, no zároveň som si spojil záľubu (rozširovanie vlastného loga) s prácou na bakalárskej práci. Ilustroval som vlastný príbeh vzniku jednoduchej myšlienky v podobe loga, ktoré sa vizuálne šíri a pokrýva čoraz viac povrchu exteriéru mesta, až sa ním mesto začína preplňovať a prestáva byť dobre čitateľné. Čo sa týka magisterského štúdia a mojej záverečnej práce, bola to typografická práca na písmovom systéme s názvom Face to Face, kde som istým spôsobom skĺbil aj predchádzajúce štúdium na fakulte architektúry. Išlo o reliéfny modulárny písmový systém, ktorý som vytvoril ako veľký prepisovateľný model. Dokážem na ňom v rámci jednej plochy zobraziť naraz dve rôzne informácie, pričom každá je viditeľná z iného uhla. Za túto prácu som získal Cenu rektora VŠVU. Všeobecne sa takéto typy písiem dajú považovať za úpadkové, no ja som v nich videl zaujímavú estetiku. Behal som po rôznych európskych letiskách, metrách a mestách, kde som si nafotil a naštudoval rôzne zobrazovacie dopravné systémy s modulárnymi displejovými písmami. Neskôr som modulárne písma obohatil o tretí rozmer. Umiestňoval som ich do priestoru, pracoval som s rotáciou a modulmi, ktoré sú viditeľné rôznymi spôsobmi pri zmene uhla. Čiže som začal s experimentovaním a hraním sa v 3D priestore, až kým som neprišiel na jeden jednoduchý princíp, ktorý mi dovoľoval vytvoriť modulárny systém, ktorý dokáže zobraziť dve odlišné informácie na jednej ploche.
Face to Face je naozaj veľmi vydarený a na Slovensku dosť ojedinelý projekt. Podarilo sa ti s ním preraziť aj mimo hraníc akademického prostredia, napríklad do komerčnej sféry?
V prvom rade som rád, že sa model dostal do zbierok Slovenského múzea dizajnu a na expozíciu 100 rokov dizajnu. Venoval som ho tam a som rád, že je takto uchovávaný. Face to Face bol vystavený na viacerých výstavách, no donedávna som si myslel, že zostane už len v múzeu. Pred časom ma však oslovili z reklamnej agentúry Made by Vaculik, ktorí prišli s nápadom, či by sa tento písmový systém nedal použiť na komerčnú zákazku. Hneď ako mi predstavili zámer, nadchol som sa pre túto myšlienku a išiel som do spolupráce. Vytvorili sme relatívne veľkú písmovú inštaláciu na letisku Milana Rastislava Štefánika v Bratislave, konkrétne v príletovej sále pre VIP klientov. Nie je to dostupné bežnej verejnosti, pokiaľ teda nelietate vlastným lietadlom. Nápis zobrazuje názov produktu Tatra banky Private banking, kde je písmový systém využitý presne tak, ako bol vytvorený. Teda, že niečo je diskrétne ukryté a čitateľné sa to stáva zmenou uhla pohľadu. Celá písmová časť má 7 metrov, je zložená z 955 ihlanov, ktoré sú obsiahnuté v 31 farebných skupinách. Keďže som to nemohol realizovať vo vlastnej réžii, tak som musel zaučiť ľudí v tlačiarni Bittner, čo bolo relatívne náročné. Dostali odo mňa plány a inštrukcie, ako to vytlačiť a celé zložiť, musím povedať, že to zvládli veľmi profesionálne. Modulárne písma sú stále mojím okrajovým záujmom. Viedol som aj dva workshopy, kde sme hrou medzi študentmi vytvorili návrhy modulárnych písiem a aplikovali ich v exteriéri. Jeden workshop bol so študentmi z VŠVU a druhý v Srbsku, v Belehrade. Študenti to prijali veľmi pozitívne, odtiahol som ich od počítačového monitora k práci so šablónami. V Belehrade sme robili exteriérovú typografickú maľbu s dĺžkou vyše 20 m priamo na fasádu školy. Bratislavská abeceda mala takmer 60 m. Považujem to za moje špecifikum a myslím, že to vychádza práve z graffiti. Istým spôsobom som ho zužitkoval a odovzdal akademicky ďalej.
Počas štúdia na VŠVU si v roku 2006 absolvoval aj zahraničnú stáž na univerzite v Nemecku. Akým projektom si sa tam venoval? V čom ťa toto štúdium posunulo ďalej?
Študoval som v Dortmunde v zimnom semestri 2006/2007. Bola to pre mňa zároveň aj životná skúška. Nikdy som nebýval na internáte, do školy som chodil z domu a mal som v tomto smere veľkú pohodu. Bol to môj prvý pokus osamostatniť sa a fungovať v cudzej krajine, čo bolo pre mňa vtedy veľmi prínosné a určite ma to dosť zmenilo. Venoval som sa tam viacerým projektom, jeden bol napríklad taký, že som každý deň vytváral rôznymi grafickými technikami inú tvár. Podmienkou bolo, aby som použil vždy nový spôsob a techniku. Spočiatku som to považoval za relatívne jednoduché, ale po mesiaci som prišiel na to, že je to vlastne veľmi náročné, ale zároveň obohacujúce. Dominantným projektom, ktorý som tam spravil, bola kniha o signálnej krikľavej oranžovej farbe. Pomocou rôznych grafických techník, šablón a sprejov som vytvoril asi dvestostranovú knihu, ktorá o tejto oranžovej farbe pojednáva abstraktným výtvarným spôsobom. Výsledkom bol len jeden originálny kus, ktorý nie je možné reprodukovať. Bol popretkávaný textami Rupprechta Geigera, nemeckého umelca, ktorý sa touto farbou zaoberal.
Školu si skončil v roku 2009, ale zostal si tam na pozícii odborného asistenta. Čo ťa viedlo k tomuto rozhodnutiu? Aké projekty a zadania robíte so študentmi?
To rozhodnutie nebolo zo dňa na deň. V posledných ročníkoch sa občas stalo, že som pomáhal vedúcemu ateliéru pri organizácii ostatných študentov alebo pri nejakej konzultácii či rozhovoroch o témach. Napĺňalo ma odovzdávať svoje názory a vedomosti ďalej. Pozícia asistenta v škole vyplynula skôr z týchto aktivít. Predstavuje určitý prínos aj pre mňa. Študenti ma v každom semestri dokážu prekvapiť, ale aj udržiavať v neustálej kondícii, aby som im stačil a obohacoval ich aj o vedomosti, ktoré by mali získať. To, čo som dostal, chcem odovzdať ďalej. Pôsobím v ateliéri Stanislava Stankociho, ktorý má názov Identita. Len nedávno sme si zadefinovali nové názvy a špecializácie ateliérov na katedre. To znamená, že sa v ateliéri Identita venujeme primárne vytváraniu vizuálnych identít v troch základných oblastiach – jednou je vytváranie identít produktov alebo obalového dizajnu, druhou kategóriou sú identity pre firmy, inštitúcie a značky a tretím typom sú identity pre kultúrne podujatia ako festivaly, koncerty, hudobné, filmové či výtvarné akcie. Tým identitám sme sa venovali aj pred zmenou názvu ateliérov, ale teraz to už máme primárne zacielené na túto oblasť a tej sa venujem aj mimo školy.
Prejdime teraz k tvojmu profesionálnemu pôsobeniu, ktoré sa začalo hneď veľmi úspešne už v roku 2009, keď si vytvoril vizuálnu identitu pre Trienále plagátu v Trnave 2009, za ktorú si neskôr v roku 2011 získal aj Národnú cenu za dizajn. Ako si sa dostal k tejto zákazke?
Oslovilo ma Slovenské centrum dizajnu, ktoré bolo zároveň spoluorganizátor. Vypísali súťaž na jeho vizuál a vyzvali niektorých grafických dizajnérov. Keďže som vyhral, získal som aj zákazku.
Aká je tvoja klientela? Pracuješ s niektorými inštitúciami či firmami aj dlhodobo?
Najdlhšiu spoluprácu mám s Divadelným ústavom, pre ktorý realizujem primárne knižné publikácie, výtvarné riešenia výstav, ale aj multimediálne publikácie, ktoré vyšli na CD nosičoch. Je to už niekoľkoročná spolupráca.
Robil som viac publikácií pre Literárne informačné centrum a tiež pre Slovenskú národnú galériu. Tri roky som vytváral identitu pre festival Dni architektúry a dizajnu. Pracoval som aj pre klienta z úplne iného prostredia – spoločnosť KPMG. Robil som pre nich viacero vecí samostatne, spočiatku v spolupráci s Julom Nagyom zo štúdia Calder, kde som krátkodobo po škole pracoval aj na iných projektoch. Následne som asi päť rokov pracoval v grafickom štúdiu KAT. Tam sme sa venovali tvorbe vizuálnych identít pre rôzne komerčné značky od oblasti módy či šperkov cez taxislužby až po vinárstva. Robievam aj viacero výtvarných katalógov pre potreby katedier VŠVU alebo pre rôznych samostatných umelcov.
Venuješ sa typografii, vizuálnej identite a knižnému dizajnu – ktorú z týchto oblastí robíš najviac a najmenej a ktorá ti najviac vyhovuje?
Sú to dve oblasti – dizajn kníh a katalógov a tvorba vizuálnych identít. Dá sa povedať, že obom sa venujem plus-mínus rovnako a nedá sa povedať, že by som jednu mal vyslovene radšej ako druhú. Ak po sebe spravím napríklad tri väčšie knihy, mám radosť z toho, keď môžem vytvoriť logo alebo identitu pre úplne iné prostredie a naopak, po rozsiahlej identite sa rád pustím do nejakého katalógu či knižného projektu. Tie knižné projekty sú v rôznych rozsahoch, ale často bývajú dlhodobejšie a práca na identite vie byť niekedy rýchlejšia. V obidvoch týchto oblastiach používam dominantnú prácu s písmom, ktoré si občas navrhnem aj sám. Sú to však len krátke názvy alebo nadpisy, nevytváram celé znakové sady v podobe fontov. Dá sa povedať, že písmový systém Face to Face je, pokiaľ ide o rozsah, mojím vrcholným dielom v oblasti typografie.
Keď porovnáš prácu v grafickom štúdiu a na voľnej nohe, aké rozdiely najviac vnímaš?
Aby som spresnil svoje postavenie, do grafického štúdia KAT ma pozvali jeho dvaja zakladatelia, Michal Tornyai a Radko Čepček. Oni ho založili a dva alebo tri roky fungovali len v dvojici a následne prizvali mňa. Začal som im pomáhať, neskôr som sa stal tretím členom tohto štúdia. Tým, že sme pri – bližne v rovnako veku, mali sme medzi sebou dobré vzťahy, boli sme na jednej vlne a vedeli sme sa spolu dobre zhová – rať o veciach a posúvať ich ďalej. Každý sme mali trochu iné zameranie, ale keď sme sa spojili a skĺbili naše sily, tak sme vedeli vytvoriť relatívne silné a zaujímavé vizuály. To je jedno z naj – väčších pozitív spolupráce v grafickom štúdiu. Často sme prišli na komplexné riešenie, ktoré by jednotlivec s úzkym záberom vytváral ťažko. V súčasnosti pracujem individuálne, ale tým, že konzultujem práce na škole a mám za sebou päť rokov práce v trojici (a ob – čas sme mali okolo seba v štúdiu aj väčší počet ľudí), čerpám aj z iných vedomostí a názorov, viem si skúšky správnosti overiť aj sám. Často komu – nikujem o problémoch dizajnu aj s mo – jou manželkou, ktorá je tiež grafická dizajnérka. Nepracujeme spolu, ale svoje projekty, ktoré každý z nás má, spolu konzultujeme. To je tiež takým obohatením, keď sa na to pozrie žena, ktorá často iné veci vníma ako dôležité.
Sú aj klienti alebo zákazky, ktoré odmietaš, resp. stalo sa ti, že si musel niečo odmietnuť?
Napadá mi asi jediný prípad, keď nám do projektu klient výrazne zasiahol a chcel spojiť v podstate dve autorsky rôzne práce do jedného celku. To sme odmietali, no nakoniec sme s tým klientom našli spoločnú reč a možnosť, ako to vyriešiť. Zatiaľ ma nikto neoslovili s prácou, ktorú by som musel vyslovene odmietnuť.
Ako vnímaš súčasnú situáciu v grafickom dizajne na Slovensku?
Ak porovnám obdobie svojho štúdia so súčasnosťou, tak si myslím, že je tam evidentný rozdiel. Majú to na svedomí skôr jednotlivci, ktorí istým spôsobom dvíhajú povedomie a zviditeľňujú prácu grafického dizajnéra a robia dobré meno dizajnu na Slovensku. Stále to ale nemá výrazný vplyv na úplne bežný komerčný sektor, kde kvalitu ešte často nevedia oceniť. Aj naďalej si tu musím obhajovať svoju prácu a presvedčiť ich o tom, že to naozaj má zmysel.
Získal si Národnú cenu za komunikačný dizajn 2018 v kategórii dizajn s pridanou hodnotou za tvoju prácu Mapy technických pamiatok slovenských miest pre klienta Čierne diery. Ako si sa k tejto zákazke dostal? Kto ťa oslovil?
Ideovými tvorcami máp a grafík sú Michal Tornyai z grafického štúdia KAT a Martin Lipták z občianskeho združenia Čierne diery. Pri zrode týchto ideí stálo grafické štúdio KAT, a tým, že kúpilo risografický stroj (tlačiareň), stali sme sa dvornou tlačiarňou pre ich grafiky, ktoré propagujú industriálne a technické pamiatky. Mne sa to v roku 2016 pred Vianocami dostalo na stôl, mal som navrhnúť mapu technických pamiatok Bratislavy. Príliš sa mi do toho pred sviatkami nechcelo, ale chytil som sa toho. Vytvoril som výrazný vizuálny princíp, pomocou ktorého som začal prekresľovať jednotlivé architektonické objekty. Mapy mali veľký úspech, až sme museli spraviť ďalšiu dotlač. Je to stále žiadané a projekt sa začal rozširovať, po Bratislave sa ozvali ľudia z Trnavy, Prešova, Banskej Bystrice. Nedávno sme boli na krste v synagóge v Žiline, kde sme krstili mapu technických pamiatok Žiliny. Aktuálne je na svete už päť máp. V roku 2019 máme v pláne Nitru a Trenčín.
Čakal si, že táto tvoja práca bude mať na NCD 2018 taký úspech?
Nečakal som to. Skôr som túto prácu prihlásil preto, aby som verejnosti ukázal aj tento zaujímavý projekt. Vážim si ho najmä kvôli tomu, že propaguje zabúdané technické pamiatky a priemyselnú architektúru a zapája do spolupráce nielen občianske združenie Čierne diery, ale aj rôznych lokálnych nadšencov, ku ktorým sa pridávajú ďalší ľudia z rôznych miest. Títo lokálni spolupracovníci nám veľmi pomáhajú, hlavne pri fotení a zbere materiálov, čo je časovo veľmi náročné, a sami by sme to nezvládli. Je to teda celoslovenský projekt, do ktorého sa zapájajú postupne rôzne mestá. Páči sa mi, že to žije a rastie ďalej, a koniec sa ani zďaleka neblíži. Ja som tomu projektu pridanú hodnotu jednoznačne prisudzoval a vedel som, do ktorej kategórie ho mám prihlásiť. Myslím si, že to je jeden z dôvodov, prečo to porota takto ocenila.
Na akých projektoch v súčasnosti pracuješ? Máš nejaké konkrétne plány do budúcnosti?
Momentálne pracujem na rôznych knižných publikáciách a katalógoch. Pokračujem v práci na identite pre pivovar Liptovar, na ktorom som zo začiatku pracoval s Michalom Tornyaiom. On im vytvoril lettering názvu a písmový systém, ja následne tvorím pre nich identitu, etikety a rôzne aplikácie do interiéru. V ďalšom roku budem robiť identitu pre gospelový festival Lumen. A budúcnosť? Z grafického štúdia KAT som odišiel aj preto, aby som istým spôsobom trochu spomalil. Predchádzajúci rok som mal dosť rýchly a preplnený režim. Venujem sa vyučovaniu v škole, práci pre svojich klientov a mám čas aj na rodinu. Zatiaľ nejaký zásadný veľký plán do budúcnosti nemám, užívam si, že zvládam všetky tieto svoje životné úlohy a teším sa, že som našiel takú vnútornú rovnováhu. Naďalej chcem robiť knižný dizajn, a keď príde nejaká zaujímavá ponuka na vytvorenie vizuálnej identity, hlavne z kultúrnej sféry, tak to zrejme neodmietnem..
Gabriela Ondrišáková študovala dejiny výtvarného umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je kurátorkou zbierky komunikačného dizajnu Slovenského múzea dizajnu SCD.
Súvisiace diela
Čierne diery: 189 grafík
