Kúsky života… Laco Pagáč a úžitkové sklo

Východiskom pre nasledujúci text bolo množstvo technických kresieb návrhov z rokov 1987 až 1992 sústredených pri príprave nedávnej výstavy Ladislava Pagáča v Galérii Nova (1). Rovnako dôležité boli aj rozhovory so samotným autorom v marci až máji 2023. Počas rozhovorov sa pokúsil „zrekonštruovať na papieri“ niektoré svoje dizajnérske opusy zo školských čias, ako aj z obdobia, keď pracoval v sklárni v Lednických Rovniach, podľa spomienok uchovaných v mysli, ale aj v ruke – hovoril a kreslil.

Meno Ladislava Pagáča (1949) je známe najmä v súvislosti s jeho pôsobením od polovice 70. rokov, keď najskôr samostatne, neskôr v skupine Artprospekt P.O.P. (1979 až 1985) spolu s Viktorom Oravcom a mladším bratom Milanom Pagáčom realizovali početné akcie a rituály v autentickom prírodnom prostredí. Hoci táto časť Pagáčových výtvarných aktivít bola viackrát popísaná a zhodnotená, jeho dizajnérska práca v oblasti úžitkového skla v 80. a 90. rokoch je už menej známa.² Jeho práce sú v menšej miere zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie a Slovenského múzea dizajnu, predstavu o ich skutočnom rozsahu poskytne až dôsledný ponor do archívov „kresliarne“ v sklárni v Lednických Rovniach. Tu sa od polovice 20. storočia uchovávajú stovky návrhov v papierovej podobe – technické kresby a strihy… Žiaľ, zbierka realizovanej produkcie sklárne sa systematicky nebudovala, a tak množstvo zaujímavého, ako aj komerčne úspešného skla je už nenávratne stratené. Navyše, väčšina kolekcií odišla na zahraničný trh, a tak sa dnes nedá spoliehať ani na nejaké náhodné „objavy“ zabudnutých kúskov skla. 

Z týchto dôvodov sa povedomie o sklárskom dizajne Laca Pagáča postupne vytrácalo. Na tom má svoj podiel aj vzťah dizajnéra k vlastnej práci, nepovažoval za dôležité uchovávať dokumenty, kresby a návrhy, podstatné boli pre neho aktuálny proces, výsledok a čas. Napokon, bol to postoj, ktorý skupina Artprospekt P.O.P. uplatňovala už pri akciách v prírode: „…nedokumentovať veci príliš, vytvárať skôr mýtus… niečo bolo, niečo sa dialo, niečo sa chvelo v čase…“.

Zázemie – začiatky

Pre nasmerovanie Laca Pagáča ku sklu, ale aj overovaniu vlastných medzí, boli dôležité – okrem blízkosti povestnej sklárne v Lednických Rovniach a obce Bohunice, kde rodina žila, aj rodinné okolnosti. Jeho strýko Ján Matejko³ bol docentom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave so zameraním na techniky a technológie monumentálnej maľby. Navštevoval rodinu a bol priateľom oboch hlavných dizajnérov sklárne, Karola Hološka aj Jaroslava Tarabu. Dokonca sa pokúšal iniciovať na pôde sklárne vytvorenie experimentálnej dielne – huty na výrobu vitrážového a mozaikového skla pre študentov aj profesionálov.⁴

V rodine bol prítomný aj príbeh ďalšieho strýka, vyučeného sklára, ktorý sa usadil v severných Čechách, kde si otvoril brusičskú dielňu. Jeho sen o budúcom rodinnom podniku skončil v 50. rokoch, nový režim mu zhabal dobre rozbehnutú dielňu a „odmenil“ jeho aktivity dvojročným väzením: „…vedel som, že sláva aj pád sú veľmi blízko seba… a naše myslenie je iné ako tých súdruhov“. 

Prvou názorovou orientáciou vo výtvarnom umení bolo pre Pagáča štúdium na Strednej škole umeleckého priemyslu u Rudolfa Filu v Bratislave (1964 – 1968). Vtedy uvažoval aj o štúdiu na vysokej škole, ale necítil sa ešte naň celkom pripravený. Využil možnosť pracovať v sklárni v Lednických Rovniach, kde ho Karol Hološko zobral pod kuratelu. Umožnil mu prejsť všetkými oddeleniami, prevádzkami a spoznať procesy výroby skla od tavenia skloviny až po finálne zušľachťovanie: „Robili sa tam aj rôzne iné veci, leptané vitráže v starej škole, začalo sa zachraňovanie kaštieľa, pričuchol som k návrhom, ťahanej nohe… Tam som vlastne pochopil, že na to, aby človek bol dizajnér, má ovládať remeslo a technológie, ale musí poznať aj ďalšie veci – a to je remeslo ľudskej existencie a ľudského bytia.“ Vo fabrike vydržal dva politicky aj spoločensky náročné normalizačné roky 1968 – 1970, keď sa lámali postoje a medziľudské vzťahy. Uvedomoval si napätie medzi svojou potrebou vyjadriť sa a očakávaným „politicky korektným“ postojom tej doby a prestal sa v tom prostredí cítiť dobre. Východiskom bol jeho únik na akademickú pôdu, rozhodol sa pokračovať v štúdiu na VŠVU v Bratislave.

Príprava na profesiu

Na VŠVU ho najskôr čakala prípravka u Alexandra Trizuljaka, na čas bol študentom aj Václava Kautmana a Jána Kulicha. V druhom ročníku sa už ocitol v ateliéri Václava Ciglera (v tom čase v priestoroch bývalých koniarní na Bratislavskom hrade), v prostredí intelektuálne náročnom a prínosnom: “Očakával som voľné ateliérové myslenie, to sa splnilo, bol to dobrý priestor. Ľudia tam radi chodievali, nielen výtvarníci, veľa debát tam bývalo… Cigler nás naučil abecedu moderny a nechal nás zamýšľať sa. Bol to pekný kúsok života.“ Z prvých dizajnérskych úloh, ktoré riešil v školskom ateliéri, sa nezachovali dokumenty, ale približujú ich kresby, ktoré urobil v máji 2023. Na nich možno vystopovať aj vplyv pedagóga Václava Ciglera, jednak v konceptuálnom uvažovaní o zmysle objektu, ale aj formálnom používaní geometrického plánu vychádzajúceho z elementárnych priestorových útvarov. Napríklad jedna z prvých prác bol skladaný objekt z guľovitého modulu s priemerom asi 9 cm. Vytvoril varianty objektov – nádobiek z jedného, dvoch, troch aj štyroch modulov s použitím lisovania a fúkania. Vďaka jeho kontaktom vo fabrike sa podarilo vyrobiť prototyp, ktorý prezentoval aj na výstave československého lisovaného skla v Zlíne (vtedy Gottwaldove) v roku 1972. Z tohto riešenia vychádzal aj pri návrhu objektu – trofeje pre víťazov na OH v Mníchove 1972, kde použil symboliku olympijských kruhov. Tento návrh zostal ako nedokončený prototyp, čiastočne vyrobený v Umeleckých remeslách. Zaujímavým pokusom bola malá kolekcia k 10. výročiu Ciglerovho ateliéru na VŠVU v roku 1975 postavená na tvare valca so zrezanou šikminou. „Miloval som valce, myslel som, že zostanem pri valcoch, ale valec nie je ergonomický na uchytenie do ruky…“ 

Z podnetu pedagóga Ciglera sa dvaja jeho študenti zúčastnili celoštátnej súťaže na nové návrhy pre strojovú výrobu pre jednu z českých sklární (roky 1973 – 1975). Pagáč poslal do súťaže pohár s bublinou v spodnej časti. Návrh zaujal porotu, ktorá mu udelila svoju cenu, hoci bol v tom čase nerealizovateľný jednoduchým technologickým postupom. Uvažoval nad tým, že by sa pohár lepil z dvoch častí presne strojovo vyrobených. Inšpiroval sa známou Duchampovou lekárnickou ampulou, ktorá mala „preniesť“ parížsky vzduch do New Yorku – „vzduch uzavretý v bubline môže ísť do sveta, keď už my nemôžeme…“

Nevyužitým nápadom bol návrh pohára pre sklárne v Poltári. Základný tvar vznikol lisovaním, jeho vonkajší prebrúsený povrch pripomínal klasické brúsenie krištáľového skla a ako kontrast pôsobilo vnútro – s biomorfnými a geometrickými tvarmi na dne. Tento princíp bol však pre skláreň, stavajúcu na svoju tradičnú produkciu nápojového skla, príliš náročný a novátorský, nebol prijatý a nerealizoval sa.

Ciglerov ateliér sa okrem úžitkového nápojového skla zameriaval predovšetkým na nové formy uplatnenia skla v architektúre. Takýmto projektom bola aj Pagáčova diplomová práca pre vtedy novú budovu rozhlasu – obrátenú pyramídu. Pre interiér navrhol modulový spôsob vytvárania otvorených, polouzavretých aj zavretých priestorov zo sklenených tabúľ s rozmerom 105 cm. Značnú pozornosť venoval konštrukcii prvku z gumy a kovu, ktorý riešil spájanie sklenených tabúľ. Exteriérové riešenie bolo obohatené o vizionársky rozmer, chcel v ňom využité laserové lúče – ako informačné signály – v spojení s líniami pyramidálnej štruktúry budovy nasmerovanými nad mesto. Projekt riešil „…v desiatkach kresieb a modelíkoch“ a vytvoril varianty skladania sklenených priestorov použiteľných v interiéroch s rôznymi spoločenskými funkciami, síce bez nádeje na realizáciu, ale pre autora lákavé ako výzva a skúsenosť, pretože mohol robiť vlastný výskum a objavovať niečo nové. Tento princíp sa napokon stal jeho motiváciou aj v nasledujúcich profesijných aktivitách v ďalších rokoch.

V roku 1977 skončil štúdium na VŠVU. Už počas štúdia podnikal samostatné akcie v prírode a nasledujúce roky sa venoval akčnému umeniu v skupine Artprospekt P.O.P. Aj počas tohto obdobia však bol v spojení s tvorbou úžitkového skla, trikrát využil možnosť získať tvorivé štipendium a pracovať na dizajnérskych témach. Jednou z nich bol objekt zo šiestich tabúľ skla s vyriešeným spôsobom spájania nerezovými prvkami. Opäť využil tabule skla – ich hmotnostné a svetelné hodnoty – ako modul skladania. Objekt bol čiastočne urobený materiáli a časť zostala len v nákresoch.

Dizajnér v sklárni LR

V roku 1986 skončilo obdobie aktivít skupiny Artprospekt P.O.P. a Laco Pagáč nastúpil ako kreslič-konštruktér do sklárne v Lednických Rovniach (ako interný dizajnér tu pracoval do roku 1990). Prišiel síce s odstupom rokov po skončení štúdia, ale dizajnérska práca a uvažovanie o formách neboli celkom prerušené ani počas tohto obdobia. Vo fabrike sa mohol vrátiť k svojim už počas štúdia načrtnutým témam nápojového skla a rozvinúť ich, ale prišiel aj s celkom novými formami. Už jeho školské návrhy ukázali, že pracuje s princípmi modulárneho budovania tvaru vychádzajúceho zo základných geometrických útvarov kruhu, valca, kužeľa. Rytmus, narastanie, stupňovanie, „napínanie“ proporčnej mierky častí celku bolo akoby odrazom numerických šifier využívaných v akčnom umení skupiny a jeho vzťahu k číselným modulom, ktoré nachádzal v rytme životných okolností i tvorbe.

V podmienkach fabriky mohol využiť naplno technologické možnosti výroby, ale na druhej strane bol konfrontovaný s požiadavkami obchodníkov a ľudí, ktorí rozhodovali o zaradení návrhov do výroby. Sústredil sa na uvažovanie o zmysle svojich riešení nápojového skla, o sociálnom aspekte používania pohárov a rozličných stolovacích prvkov, ako fungujú v každodenných rodinných rituáloch aj slávnostných spoločenských obradoch. Tu treba spomenúť, že rovnianska skláreň vyrábala veľké objemy úžitkového skla predovšetkým pre zahraničných zákazníkov. Prezentovali sa na pravidelných medzinárodných veľtrhoch najmä vo Frankfurte, ale aj v Miláne a Solúne. Informácie o možnostiach a výrobkoch rovnianskej sklárne sa k zákazníkom dostávali z času načas aj prostredníctvom publikovania v časopise Glass Revue.⁵ Zvlášť stredomorská kultúra stolovania, ktorú prezentovali talianski zákazníci, s odlišnosťami exteriérového a interiérového „hodovania“, bola preňho podnetom, aby sa empaticky zamýšľal nad fungovaním jednotlivých typov stolovacích prvkov. Navrhol rady funkčných a praktických súborov s ohľadom na špecifické funkčné požiadavky jednotlivých častí a výtvarný koncept, ktorý riešil aj dekoratívnu úlohu stolových prvkov. Rozsiahlejšie súbory – s počtom až vyše 20 rôznych typov skla – vznikali postupne aj počas niekoľkých rokov.

Jedna z prvých kolekcií bola súprava LR 2052, pohár s kónickým kalichom a štíhlou stopkou ukončenou holbonom. Tento variant „vzduchovej bubliny“, ktorý vznikne spojením vypuklého zakončenia stopky a dienka pohára, využil aj v súboroch LR 2094 a LR 2095, nakreslených v máji 1987. Prstence sú odvodené z motívu prstov, ktoré držia pohár. Tento návrh bol určený pre ručnú výrobu fúkaním do formy, ktorá v tom čase v sklárni prevládala. Návrh pozostával z piatich veľkostných variantov pohárov – vo výške od 204 až 300 mm, dve veľkosti váz a svietnikov, krčah a fľašu s nakladaným vekom.

Niektoré neskoršie súpravy obsahovali až vyše dvadsať rôznych druhov stolovacieho skla – základný rad pohárov dopĺňali nádoby na miešanie nápojov s tyčkou, krčahy a fľaše, svietniky, misky a misy, súbory rozšíril o nádoby so špecifickou funkciou – dóza na syr s vekom a výrezom na lyžičku, malé fľašky a krčiažky na ocot a olej. Táto variantnosť vyhovovala jeho potrebe skúsiť maximum možností, spoznať hranu únosnosti tvaru a hmoty skla. V desiatkach návrhov nápojových a stolovacích súprav, ktoré navrhol v nasledujúcich rokoch, pracoval s kónicky sa otvárajúcimi formami kalichov a fliaš, varioval motív prstencov, využíval napätie kontrastu štíhlej línie a robustného dienka, nájdeme aj motív bublín z jeho starších nápadov. Technické znalosti získané vo výrobe využil aj pri ojedinelom návrhu s vloženým farebným pruhom skla do hmoty dienka. Pagáčov dizajn nejde v stopách klasického elegantného a subtílneho tvaru rovnianskeho skla, hoci použil tradičnú ťahanú nohu použil vo variante „trhanej nohy“. Jeho inovatívna estetika geometrie a minimalizmu spolu s typovou rozmanitosťou predstavuje významnú kapitolu slovenského sklárskeho dizajnu. Dizajnér si uvedomoval skutočnosť, že sklo je – na jednej strane – súčasťou meniaceho sa vkusu životného štýlu používateľov, ale súčasne má značný dosah na jeho kultiváciu.

Dôležitou skutočnosťou je aj to, že jeho návrhy využívali možnosti ručnej výroby, ktorá v tom čase vo fabrike ešte prevládala. V nasledujúcom období, od polovice 90. rokov, už v sklárňach došlo k masívnemu zavádzaniu strojovej sériovej výroby nápojového skla, ktorá ovplyvnila aj podobu dizajnu.

Posledné návrhy vytvoril Ladislav Pagáč už ako externý dizajnér a v roku 1992 zo sklárne definitívne odišiel. Svoje odborné znalosti v nasledujúcich rokoch využil ako učiteľ odboru umelecko-remeselného spracovania skla na Strednej odbornej sklárskej škole v Lednických Rovniach, kde pôsobil od roku 1991. Bol jedným z rozhodujúcich iniciátorov snáh o zmenu školy na školu umeleckú, zameranú na výtvarné spracovanie, čo sa zavŕšilo roku 1995 udelením Štatútu ŠÚV. Viedol odbor Maľovanie a leptanie skla, učil aj hlavné výtvarné a praktické predmety a viedol hutné oddelenie až do roku 2012.

---

1. Laco Pagáč. Sklo: Strihy a návrhy, Galéria Nova, Bratislava, 20. marec – 12. máj 2023. Kurátori: Adriena Pekárová a Patrik Illo
2. Naposledy to bolo na výstave Na zdravie! Na dizajn! 120 rokov sklárne v Lednických Rovniach. Koncepcia výstavy a kat. Dagmar Poláčková, Vladimíra Büngerová, Autor textu Dagmar Poláčková, Vladimíra Büngerová, Ľubomír Pecha. Slovenská národná galéria Bratislava, 2012.
3. Ján Matejko (1918 – 1980) bol žiakom Emila Filu na pražskej VŠUP. Na VŠVU v Bratislave sa venoval nielen výučbe tradičných technológií nástennej maľby (freska, sgrafito, štukolustro), ale skúšal aj možnosti použitia nových materiálov ako sklobetón. Súčasne bol aj akýmsi manažérom a hľadal realizačné možnosti pre študentské práce, napríklad aj v gobelínke vo Valašskom Meziříčí.
4. Reálnu kapacitu pre experimentálnu dielňu sa podarilo vytvoriť až v 80. rokoch.
5. Vo februári 1989 talianska firma Accornero požiadala vývozcu československého skla Skloexport o dodanie ponuky, výkresov a vzoriek série LR 2096 na základe fotografií v časopise Glassrevue č. 9.