Knižnica ako autoportrét. K expozícii Biblioman. Krásna kniha a dizajn knihy zo zbierky Igora Gazdíka

„Člověk totiž neustále sbírá sám sebe (…). Sbírka je tvořena sousledností jednotlivých členů, ale jejím konečným členem je osoba sběratele.“

(Jean Baudrillard: Marginální systém: sběratelství)

Na konci júna otvorila Slovenská národná galéria viaceré stále expozície. V zrekonštruovanej budove Vodných kasární expozíciu sakrálneho umenia a výtvarnej moderny, v priestore Esterházyho paláca menšiu expozíciu krásnej knihy a knižného dizajnu založenú na zbierke kunsthistorika a zberateľa Igora Gazdíka pod názvom Biblioman. Tá sa stala súčasťou trojice experimentálnych expozícií Krajina za mapou, ktoré predstavujú autorov, pre ktorých sa zberateľstvo stalo celoživotnou vášňou či dokonca obsesiou (okrem expozície knihy z Gazdíkovej zbierky sa jedná o knižnicu Nade a Kornela Földváriovcov a expozíciu diel maliara a konceptuálneho výtvarníka Júliusa Kollera)¹.

V recenzii sa zameriam na spôsob prezentácie krásnej knihy a bibliofílie Gazdíkovej zbierky, ktorá, ako uvádza kurátorka Viera Kleinová, je „špekulatívna dizajnérska inštalácia“, v ktorej autorka expozície Sylvia Jokelová nahliada do Gazdíkovej kolekcie a približuje radenie, či doslova budovanie systému knižnice. Výberovo pritom jednotlivé knihy zo zbierky prezentuje na výstavných policiach tak, aby nechala vyniknúť knižnej väzbe, výtvarne prevedenej obálke alebo frontispisu. Jedná sa o formu uchopenia zbierky, pri ktorej je tematizovaný nielen jej obsah, ale forma prezentácie evokuje samotnú „obývačkovú“ stenu z kníh aj s jednotlivými bytovými atribútmi (využitie obývacej súpravy Františka Jiráka, svietidla Josefa Hůrku či fragment koberca z pôvodného Gazíkovho bytu/?/). Autor-zberateľ tejto sedimentovanej knižnice, obsah a interpretačný výstavný model fragmentárnej rekonštrukcie „univerza“ knižnice sú tri dôležité body, ktoré vytvárajú kostru môjho hodnotiaceho textu.

Kunsthistorik zberateľ

Igor Gazdík (1943-2006) patril k výrazným, no dodnes trochu opomínaním postavám slovenskej kunsthistórie. Dlhodobo pôsobil ako odborný pracovník SAV a po novembri ´89 ako šéfredaktor časopisu Profil (1990-92). V rokoch 1996 – 98 a 2000 – 2006 pracoval ako kurátor kresby a ilustrácie 20. storočia v SNG. K najvýraznejším vedeckým prácam patrí jeho monografia Ernesta Zmetáka (Tatran, 1987) či štúdia k tvorbe Odilona Redona (Pallas, 1971). Bol spoluorganizátorom I. Otvoreného ateliéru (1970) a v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa intenzívne kontaktoval s výtvarníkmi neoficiálnej scény (Rudolf Sikora, Juraj Meliš, Dezider Tóth, Július Koller ai). Bibliofilský záujem sa rodí práve v tomto období, ale jeho knižnica má pestré zloženie. Niekoľkotisícová zbierka tvorila knihy z rôznych oblastí histórie umenia, filozofie alebo rôznych humanitných odborov, ako aj beletrie a poézie. Inklináciu ku krásnej knihe a bibliofílii tematizoval Gazdík i vo výstavných projektoch, ktorých základom bola práve jeho rozsiahla zbierka. V roku 1997 sa realizovala na pôde SNG výstava Česká a slovenská krásna kniha 1894-1948, o pár rokov neskôr v rovnakej inštitúcií výstava Krásna kniha a ilustrácia (2001), ktorej bol Gazdík opäť kurátorom. Dnes je zbierka jadrom knižného fondu galerijnej zbierky úžitkového umenia a dizajnu. Okrem výstavnej činnosti začal svoju bibliofilskú orientáciu v deväťdesiatych a nultých rokoch tematizovať i v prehľadových textoch.²

Igor Gazdík nebol iba zberateľom, ktorý si budoval vo svojom panelákovom byte knižný azyl založený na subjektívnych estetických či čitateľských kritériách, snažil sa tému bibliofílie aj výstavne a písomne zhodnocovať. Pri pohľade do súpisu dvoch zmieňovaných katalógov a komparáciou s aktuálnou expozíciou Biblioman je zrejmé, že kým Gazdík výberovo obsadzoval svoje výstavy bibliofilskými vydaniami a výtvarne najhodnotnejšími knihami, aktuálna expozícia sa snaží prezentovať Gazdíkovu knižnicu ako širokospektrálnu, kde sa popri krásnej knihe objavuje aj bežnejšia (i keď kvalitná) knižná produkcia šesťdesiatych či sedemdesiatych rokov. Expozícia je snahou zachytiť pestrosť knižnice s ohľadom na literárne žánre, ale predovšetkým na výtvarné podoby knihy. Z hľadiska výstavne exponovaných diel – buď priamo prezentovaných alebo reprodukovaných na vystavených scanoch – dominuje obdobie počiatku 20. storočia a predovšetkým perióda avantgárd, kde česká a slovenská kniha dosiahla vrcholnú podobu tlačovej kvality i naviazania ilustrácie, grafickej a typografickej úpravy na progresívne trendy európskej umeleckej produkcie (abstrahovaná kresba, funkcionalistický a konštruktivistický dizajn).

Výstava má hybridný tvar. Prezentuje nielen vybrané knihy zbierky, ale snaží sa jemne nahliadnuť aj na samotného zberateľa, na jeho život, záujmy, profesijné aktivity. Tie sa odzrkadľujú nielen v žánrovom výbere kníh, ale sú prezentované aj cez fotografie inštalované na obývacej stene v expozícii. Knižné reprodukcie a fotografie dopĺňajú aj drobné kuriozity; účty z antikvariátov či výstrižky z novín, z archívu Júliusa Kollera, ktoré adresoval Gazdíkovi. Na nástenkovo vyskladanej kompozícii sa objavujú aj fotografie s bytových stretnutí s umelcami (Gazdík bol spolutvorcom fiktívneho projektu Galérie Ganku) či z neformálneho rozhovoru na výstave Juraja Meliša (fotografia pri jeho diele Prostredie II., 1971). Výstava obsahuje aj dva Gazdíkove maliarske portréty od Kollera a Vladimíra Vestenického³. Spôsob prezentácie zbierky tak nadobúda rozmer nahliadnutia do intímneho prostredia bytu i života práve v zástupne prítomných exponátoch. Najexplicitnejšie zachytáva atmosféru domácej pracovne fotografia Táne Hojčovej. Fotografia  kunsthistorika pred stolom s hŕbou zarovnaných kníh bola nepochybne referenčným obrazom, na základe ktorého sa dizajnérska re-inštalácia knižnice výstavy začala budovať. 

Priestor budovaný knihami

Ústredný priestor knižného kabinetu zaberá nábytková zostava s úhľadne navŕšenými knihami , ktoré vypĺňajú nielen všetky jej priestory, ale presahujú aj jej horné okraje v stĺpcoch vystavaných z knižných objektov. Ústredný objekt knižnice je reprezentantom pôvodného bytového priestoru.
Knihy navyše vytvárajú z hľadiska úpravy chrbtov či obálok systém vizuálnych repetícií (napríklad v prípade rovnakej edície) a formálne dôsledného usporiadania do rastra, ktorého vnútorné, obsahové súvislosti sa mi ale nepodarilo rozlúštiť. Vo výstave si tak kladiem otázku: podmieňovalo podobu Gazdíkovej knižnice priestorové provizórium alebo bolo radenie kníh aj premyslenejším systémom?⁴

Re-inštalácia knižnice je zástupným prvkom usporiadaného (intelektuálneho) prostredia autora plného obsahovej rozmanitosti. Kurátorka v spolupráci s dizajnérkou výstavy nechávajú vyznieť tektoniku knižničnej inštalácie, pričom výberovo prezentujú knihy, kde akcentujú ich dizajn alebo úpravu obálky. Nábytková zostava navyše dovoľuje rozohrať plochy vysunutím šuplíkov či otvorením komody. Zasklená časť nábytkovej zostavy zase vytvorí evokáciu vitríny, do ktorej autorky umiestnili kolibríčie vydanie Arthura Schopenhauera (O smrti, 1931). V tomto je knižnica skutočne dizajnérskou inštaláciou, rozohrávajúcou knižnicu ako objekt, ktorý je schopný rastu, premien, vizuálnych formácií. Inštaláciu navyše vhodne dopĺňa šedá a tmavomodrá farebnosť stien. Otázkou – a v prípade expozície kníh kardinálnou – je, načo sa dívať na knižnicu, ktorej sa nemožno dotýkať, kde si knihy nemožno pozerať ani čítať ? Akým spôsobom sprístupniť knihy, ktoré sú neraz odkázané na listovanie, keďže ich vizuálna úprava sa týka aj vnútra? Technicky najprístupnejší spôsob sa zdá využitie digitalizovanej formy, ktorá je v kurátorskom texte avizovaná, ale počas mojej prítomnosti v expozícií nebola možná.

Zdá sa tak, že expozícia je viac fragmentárnym portrétom jej „budovateľa“ ako (pre inštitúciu akou je SNG) tak potrebnou expozíciou bibliofílie. U Gazdíka je zreteľné potešenie a fascinácia knižným objektom. Jeho zberateľstvo – aspoň podľa toho, akým je expozícia zostavená – nemá rysy komplexnej kolektivizácie edícií, ilustrátorských či grafických počinov jedného autora/ autorky. Je založené na východisku v jeho vzdelaní a odbore, v ktorom sa pohyboval, rovnako ako schopnosti citlivého výberu knižnej produkcie najmä česko-slovenskej proveniencie.

Krajina knižnice

Knižnica je „vypestovanou krajinou“, v ktorej sa jej tvorca pohybuje a ktorú kultivuje. Formuje sa vrstvením, množením nových kníh, ktoré odzrkadľujú aj aktuálne preferencie čitateľa či – v prípade krásnej knihy – vnímateľa. Kniha je totiž aj objektom vizuálnym, či dokonca haptickým. Obsah Gazdíkovej knižnice tvoril aj tento hodnotný segment zbierania bibliofilskych tlačí. Ak sledujeme prezentovaný výber v rámci výstavy Biblioman, uvedomíme si jeho rozptyl od raných českých (napr: F. Kobliha: G. de Narval: Aurélie, 1911, F. Bílek: O. Březina: Ruce, 1908) a slovenských bibliofílií (napr.: J. Renner  – úprava básne I. Kraska Nox et solitudo, 1909, M. Vořechová- Vejvodová, ilustrácie k balade J. Kráľa: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, 1919 ) k avantgardnej produkcii českého Devětsilu (Karel Teige, Vít Obrtel), okruhu bratislavskej ŠUR (Zdeněk Rossmann, Mikuláš Galanda, Ľudovít Fulla) surrealizmu (Toyen, Jindřich Štyrský, Josef Šíma, Rudolf Fabry) či slovenskej avantgardy štyridsiatych  rokov (Ján Mudroch, Viliam Chmel, Vincent Hložník, Ernest Zmeták). V rámci knižnej inštalácie sa objavujú zaujímavé edície predovšetkým českej proveniencie (napr. edícia Symposion), ale aj bežnejšia umenovedná literatúra (Larousse) alebo edície prózy (edícia Světová četba, Odeon). Zbierka poskytuje cez exponáty náhľad do dejín modernistickej a avantgardnej úpravy knihy ako aj rozmanitých ilustračných prístupov, od obdobia secesie k medzivojnovým avantgardám. Spôsob prezentácie je, ako už bolo uvedené, skôr akcentujúci komplex knižnej inštalácie a nie jednotlivé knižné tituly. Návštevník, či návštevníčka si síce môže pozrieť detailný popis prostredníctvom vo výstave dostupného sprievodcu, ale stále sa neviem sa zbaviť pocitu, že samotná kniha je tu skôr podradená celku inštalácie. Diváčka/divák je v pestrom výbere diel ponechaná/ý na seba, na vyhľadávanie faktografickej informácie, ktorá neposkytuje širší kultúrny či umelecký kontext. Ešte viac mätie radenie kníh na výstavných policiach,  ktoré nezachováva ani chronológiu ani tematickú či provenienčnú príbuznosť. Pôsobí nahodilo i keď celý komplex kabinetu sa snaží (v slovných hodnoteniach i inštalačno-dizajnérskom prevedení) zdôrazňovať motív „gridu“.  Kurátorka Viera Kleinová síce píše, že expozícia nemá evokovať autentickosť Gazdíkovej knižnice a má byť jej interpretáciou[5], ale otázkou ostáva, akým spôsobom ju interpretuje; ako prezentuje vývoj a podoby bibliofílie? Je pre publikum zrozumiteľné, čo sa tu prezentuje  a aké informácie o krásnej knihe či bibliofílií si odnáša? Expozícia nevytvára systém, nevedie k porozumeniu vývoja česko-slovenskej bibliofílie, a predpokladám, že to ani nie je jej záujmom. Čo ním teda je? V čom je „špekulatívnosť inštalácie“ (z lat. speculāri – pátrať, skúmať, bádať) systematizáciou poznania v oblasti krásnej knihy?

Snáď kladiem na výstavu nároky, ktoré si jej autorky a autori ani nemohli vymedziť (vzhľadom na limitovaný priestor, rozpočet či iné okolnosti). Moja čiastočná kritika je ale vedená z pozície očakávania, že by inštitúcia Slovenskej národnej galérie v rámci svojich atraktívne zrekonštruovaných priestorov mohla/mala vytvoriť priestor pre veľkorysejšiu expozíciu knižného umenia či úžitkovej a propagačnej grafiky, ktorá by tento segment dizajnu prezentovala v kontextuálnom zhodnotení, ktoré by viedlo k porozumeniu formálnych či obsahových kvalít diel. V aktuálnej podobe je výstava Biblioman skôr redukovaným portrétom zberateľa-kunsthistorika Igora Gazdíka cez zástupný objekt časti jeho knižnice, ktoré má nepochybné kvality, ale tie nie je možné z pohľadu laického diváka/ diváčky dostatočne oceniť.

Na záver by som rád zhrnul niektoré body textu; som rád, že si SNG pripomína aktivitu a zberateľskú činnosť Igora Gazdíka. Pre mňa ako „insajderského“ návštevníka bolo zaujímavé vidieť časť jeho zbierky, ale nie som si istý, nakoľko je táto knižná „ochutnávka“ podnetná pre širšie publikum. (Navyše sa domnievam – a skúsenosť s viacnásobnej návštevy mi to potvrdila –, že mnoho ľudí nerozumie prečo si v tejto „knižnici“ nemôžu voľne pozerať knihy tak, ako vo vedľajšej miestnosti Földváriovskej knižnej zbierky). Snáď viac ako dôraz na budovanie knižného environmentu (hoci kultivovane realizovaného) mohla inštitúcia čerpať zo zbierky spôsobom systematizácie a tematizácie média knihy. V aktuálnej forme sa mi expozícia javí viac viazaná na 1) kurátorské prehliadky a slovné priblíženie viacerých diel 2) sprievodný program, kde je možné tematiku výtvarných podôb knihy rozvíjať rôznymi smermi a cez variabilné sub-témy.

Z môjho hľadiska by mala byť expozícia bibliofílie a krásnej knihy viac „mapou“ územia knižnej produkcie vo vymedzenom období ako „topografiou“ knižnice. Mala by poskytnúť návod na čítanie a pochopenie daného média a umožniť orientáciu v ňom. Mala by byť spôsobom k porozumeniu aj rôznych kultúrnych a umeleckých vplyvov cez koncentrované zameranie sa na dizajnérsky či ilustračný segment knižnej produkcie. Inak ostane iba kabinetom rôznych zaujímavostí, viac či menej hodnotných kníh, bibliofílií a kuriozít, ktoré ale ostanú kaleidoskopicky roztrieštené aj napriek ich radeniu do úhľadných „gazdíkovských“ komínkov.

Biblioman. Krásna kniha a dizajn knihy zo zbierky Igora Gazdíka
Slovenská národná galéria
Esterházy, vstup z 2. poschodia
Sprístupnenie expozície: 23. 06 2023
Kurátorka: Viera Kleinová
Spolupráca:
Sylvia Jokelová (dizajn expozície)
Viktor Tabiš (technická spolupráca)
Braňo Matis (grafický dizajn expozície)

---

1. Súčasťou Krajiny za mapou je aj expozícia pre detského diváka: Podivuhodné dejiny umenia s profesorom Škrečkom.
2. Napr.: Gazdík, I: Pocta knihe. Počiatky českej a slovenskej krásnej knihy. In: Profil súčasného výtvarného umenia. Roč. 1, 1991, č. 23-24, s.2, Gazdík, I.: Krásna kniha, bibliofília a Slovensko. In: Krásna kniha. Česká s Slovenské krásna kniha 1894-1948. Bratislava : Slovenské národná galéria, 1997, nepag., Gazdík, I: Slovenská krásna kniha – od secesie k avantgarde. In: Mrenicová, Ľ. – Rusinová Z. (eds): Na križovatke kultúr? Stredná Európa a umenie 20. storočia. Bratislava : Slovenská národná galéria, 2000, s. 13-20.
3. Portrét od Kollera je z roku 1974, obraz od V. Vestenického je datovaný 1976. V roku 1978 vyšla Vestenickému monografia, ktorej autorom bol práve Igor Gazdík.
4. Prirodzene, pri knihách z rovnakej edície či vydavateľstva je mi zrejmé ich spoločné zaradenie.
5. Latinské slovo interpretátió, ktoré je základom slova interpretácia, má tri významy: 1. vysvetlenie, 2. preklad, 3. zmysel, význam. Interpretácia sa teda týka kontextualizácie, objasnenia významov.

Recenzia je výstupom grantu KEGA  001 VŠVU – 4/ 2022 Súčasné myslenie o výstavách a kurátorstve.