Každý dizajnér je svojím spôsobom archivár

Leah Armstrongová je historička dizajnu a kultúry. Pôsobí ako odborná asistentka na Katedre dejín a teórie dizajnu Univerzity úžitkového umenia vo Viedni. Po boku profesorky Alison J. Clarkovej zároveň pracuje v Nadácii Victora J. Papanka a spravuje jeho archív. Pochádza zo Severného Írska a v minulosti pôsobila na univerzitách a v kultúrnych inštitúciách v Londýne, Brightone či Glasgowe. V rámci svojho výskumu sa dlhodobo zaoberá otázkami kreatívnej práce, identity a prezentácie dizajnérskej profesie.

Rozhovor s historičkou dizajnu Leah Armstrongovou 1. časť

Vo svojej dizertačnej práci si spracovala tému dizajnérskej profesie v Británii. Kedy a ako sa začal tvoj záujem o dizajn a dizajnérov?

Môj pôvodný odbor je vlastne história, čo je možno trochu nezvyčajné. Bakalársky titul som získala v tomto odbore a počas magisterského štúdia dejín kultúry som sa začala zaujímať najmä o dejiny módy a odevných dizajnérov. Diplomovú prácu som napísala o produkcii London Fashion Week ako o forme predstavenia fungujúceho po boku módnych podujatí v New Yorku a Paríži. Až potom som sa začala zaujímať o dizajn, takže išlo o pomerne zvláštnu cestu. V roku 2010 sa objavila príležitosť získať kolaboratívnu doktorandskú cenu¹ . Zaujala ma téma dizertačnej práce Smerom k atlasu dizajnérskej profesie, ktorá bola o objavovaní štruktúry a podoby dizajnérskej profesie v Británii v priebehu času. Viac sa zaujímam o dizajnérov zo sociologickej perspektívy ako o dizajnérske objekty. Toto bol pre mňa teda vstupný bod do diskusie o dizajne. V dizertačnej práci som skúmala, ako dizajnérska profesia v Británii vznikala, počnúc rokom 1930, ako sa vyvinula z remesla a ako sa profesionalizovala až do bodu, keď dizajnéri začali požadovať, aby boli vnímaní ako profesionáli, podobne ako architekti či konštruktéri. Dívala som sa na proces tejto profesionalizácie a ako to ovplyvnilo dizajn z britskej perspektívy.

Aké sú špecifiká dizajnérskej profesie v Spojenom kráľovstve? Do akej miery je podľa teba krajina pôvodu pre tvorbu dizajnéra určujúca?

V Spojenom kráľovstve vzišla dizajnérska profesia z remesla a veľmi silnej tradície hnutia Arts and Crafts Williama Morrisa a ďalších. Keď začiatkom dvadsiateho storočia začali dizajnéri spolupracovať s priemyslom, výraz „dizajn“ sa vôbec nepoužíval a dizajnérska prax ako napríklad grafický dizajn sa nazývala „priemyselné umenie“. Posun k profesionalizácii dizajnu bola neprirodzená zmena a inštitúcie ako Spoločnosť priemyselných umelcov (The Society of Industrial Artists), ktoré sa o to usilovali, sa snažili prinútiť dizajnérov, aby boli ako architekti a konštruktéri. Ale v skutočnosti som vo svojom výskume zistila, že do šesťdesiatych rokov 20. storočia bolo jasné, že existujú veľké rozdiely v tom, ako sami seba vnímajú na jednej strane dizajnéri a na druhej strane architekti či konštruktéri. V prvom rade preto, že nemajú rovnakú sociálnu zodpovednosť. Dalo by sa argumentovať, že aj dizajn má negatívne sociálne vplyvy, ale nie sú také priame ako napríklad zrútenie budovy.

Takisto približne v šesťdesiatych rokoch začali dizajnérov kultúrne stále viac spájať s kreativitou. Táto paradigma vznikla v Amerike a súvisí s novými spôsobmi práce, napríklad s prácou v štúdiách. Z dizajnérov sa stali slávne osobnosti, začali sa objavovať na obálkach časopisov ako Times. Vyvinul sa akýsi kult dizajnérov, a ten je v skutočnosti omnoho atraktívnejší a lukratívnejší ako dojem veľmi upätého profesionála. Zaujímavé je, že dizajnéri, ktorí sa v ranom období chceli v Británii profesionalizovať, boli väčšinou emigranti. Pochádzali prevažne z Nemecka, Rumunska, Rakúska alebo Maďarska, do Spojeného kráľovstva prišli počas vojny a predpokladám, že určitým spôsobom sa snažili nanovo si vybudovať identitu. Mali novú príležitosť etablovať sa a toto „vynájdenie“ dizajnéra videli ako dôležitý formujúci moment. Práve oni sa najaktívnejšie usilovali ustanoviť kódex správania dizajnéra a komunikovať vláde: vykonávame legitímnu profesiu rovnako ako lekári alebo právnici. Je celkom zaujímavé, že mali na britskú dizajnérsku profesiu taký veľký vplyv.

Bolo to pre teba prekvapujúce zistenie?

Vo všeobecnosti to nie je prekvapujúce, imigrácia má pozitívny vplyv na väčšinu miest; generuje nové spôsoby myslenia, prináša novú kultúru, a to je naozaj dobré, hlavne pre kreatívnych ľudí. Ale bola som ohromená tým, akí dôležití boli emigranti pri vzniku konkrétnych identít v britskom dizajne, napríklad identity konzultanta dizajnu. V rámci Spoločnosti priemyselných umelcov totiž fungovala špecifická skupina nazvaná Skupina konzultantov dizajnu (The Consultant Designers’ Group), ktorá bola takmer kompletne zložená z dizajnérov-emigrantov. Čo ma prekvapilo, bola práve táto sieť emigrantov a ich významný vplyv na formovanie dizajnu. Moja kolegyňa z Katedry histórie a teórie dizajnu Elana Shapirová sa zaoberá prisťahovalectvom v súvislosti s dizajnom a spoločne s vedúcou katedry Alison Clarkovou práve dokončili veľký projekt o kultúre emigrantov v dizajne a vydali skvelú knihu s názvom Émigré Cultures in Design and Architecture (Kultúra emigrantov v dizajne a architektúre), ktorá konfrontuje práve tieto témy. Tejto téme sa venuje pomerne veľa ľudí a momentálne je na tieto otázky celkom vhodný čas.

Vo svojom výskume si sa zaoberala osemdesiatročným vývinom dizajnérskej profesie. Ako sa zmenili témy, ktorým dizajnéri čelili vtedy a dnes? Napríklad problémy, na ktoré vo svojej dobe upozorňoval Victor Papanek, sa zdajú byť rovnako aktuálne a naliehavé aj dnes.

Je to tak najmä pokiaľ ide o otázku rodovej rovnosti, kde síce nastal určitý posun, ale pomerne obmedzený. Hlavne vo verejnom živote sú dizajnéri stále vnímaní tak, že ide o veľmi mužskú úlohu. Možno to vidieť na príklade výstav, ktoré sa často zameriavajú na akúsi hrdinskú postavu bieleho muža-dizajnéra. Tiež mám pocit, že dizajnéri už nemajú záujem, aby boli profesionálmi. Profesionalizácia ako istý druh ambície naprieč mnohými oblasťami práce zanikla. Nemyslím si, že ľudia si dnes skutočne cenia určitú integritu či „džentlmenstvo“, všetky tieto ašpirácie založené na triednom postavení sa nejako vytratili, a zrejme z dobrých dôvodov. Ale na druhej strane vstup do dizajnérskej profesie, obzvlášť v Spojenom kráľovstve, sa zmenil len veľmi málo. Napríklad umelecké školy naďalej, či dokonca stále viac priťahujú študentov zo strednej vrstvy. Ale v podstate ide stále o pomerne nové povolanie, ktoré je v zmysle didaktických postupov ešte vždy premenlivé. Je tu veľké množstvo nových dizajnérskych oblastí ako transition dizajn², sociálny dizajn alebo špekulatívny dizajn, teória dizajnu sa teda zmenila oveľa viac.

Ktoré sú podľa tvojho názoru hlavné problémy, ktorým dizajnéri v súčasnosti čelia, a aké sú horúce témy súčasnej teórie dizajnu?

Na Univerzite úžitkového umenia vo Viedni vyučujem teóriu a históriu dizajnu a zakaždým sa snažím kurzy meniť a zachytiť, o čo by mladí dizajnéri mohli mať záujem. Minulý semester som viedla kurz o nových materiáloch v dizajne, zameraný na pochopenie materiálnej kultúry v postmateriálnom svete a imateriálnosť dizajnu. Zaoberali sme sa digitálnymi procesmi a algoritmami a tiež obrovským záujmom o bio-syntetiku a manipuláciu prírody cez dizajn, čo je takisto veľká súčasná téma. V súčasnosti sú naozaj dôležité otázky etiky v dizajne hlavne v súvislosti so sociálnymi médiami a mediáciou dizajnu. Momentálne vediem predmet o radikálnom dizajne, ktorý obsahuje historické referencie, ale skúma aj súčasné príklady. Zaoberali sme sa smartfónmi a otázkami okolo inteligentných technológií, či sú radikálne, a ako vlastne radikálnosť definovať. Pretože je to termín, ktorý sa stále mení.

Pôsobila si na pedagogických či výskumných pozíciách vo viacerých školách a inštitúciách v Spojenom kráľovstve. Momentálne pracuješ ako odborná asistentka na univerzite vo Viedni. Ak porovnáš tieto skúsenosti, vidíš nejaké regionálne rozdiely v prístupe k vyučovaniu dizajnu?

V Spojenom kráľovstve som vyučovala kulturológiu, a moji študenti neboli študentmi dizajnu, čiže je to trochu odlišné. Štruktúra vyučovania v Spojenom kráľovstve je veľmi pevná, nie je tam veľa príležitostí na jej zmenu. Samozrejme, mohla som do predmetu uviesť nejaké nové texty, ale celkovo to bolo pomerne štruktúrované a prísne, učebné osnovy boli dané. Na univerzite vo Viedni je to oveľa viac flexibilné. Prirodzene, aj tu sú základné učebné osnovy, ale je tu omnoho viac možností byť vynaliezavý a kreatívny v tom, ako človek učí. V Spojenom kráľovstve sa na študenta stále viac nazerá ako na klienta, platiaceho zákazníka, a to je niečo, čo človek pri učení naozaj pociťuje. Uvedomovala som si, že tí študenti platili okolo desaťtisíc libier ročne a zadlžovali sa, aby sa naučili kulturológiu. Človek cíti, že to, čo učí, musí mať významný vplyv, byť nápomocné a užitočné. Zatiaľ čo tunajší študenti, hlavne tí európski, väčšinou platia za štúdium málo, čo zásadne mení vzťah medzi učiteľom a študentom. Podľa mňa je to tak určite lepšie; nemyslím si, že študenti by mali platiť za vzdelanie tisíce libier ročne, takže tento rozdiel je naozaj pozitívny. Ďalšia príjemná vec je, že tunajší študenti pochádzajú z rôznych európskych krajín, majú pomerne rôzne perspektívy. Pokiaľ ide o podmienky na výskum, naozaj sa mi páčilo na všetkých univerzitách, kde som pracovala. Keďže v Británii má história dizajnu dlhú tradíciu, bolo naozaj skvelé pracovať tam po boku niektorých vynikajúcich historikov dizajnu ešte v začiatočných fázach môjho výskumu

Všade sa nájdu pozitívne veci, no veľké rozdiely sú v tom, ako je vysoké školstvo krajiny štruktúrované. Na jednej z univerzít, kde som pôsobila, sa zmenil spôsob vyučovania dejín, snažili sa ho presunúť do ateliérov. Mali sa tým odstrániť hranice medzi výskumom a praxou, čo je podľa mňa dobrý nápad, teoreticky. Lenže študenti, ktorí prichádzajú na teoretické predmety, oceňujú rozdiel medzi ateliérom ako miestom pre prax a teoretickým predmetom ako miestom na uvažovanie. Táto reflexia je podľa mňa veľmi dôležitá. Pri zlúčení teórie s ateliérom stratíte výhody kritického priestoru, ktorý je pre dizajnéra prirodzene užitočný. Pred mojím odchodom začala byť úloha dejín a teórie vo vyučovaní potláčaná.

Pokračovanie v nasledujúcom čísle.

Silvia Bárdová je produktová dizajnérka. Pôsobí ako doktorandka na Katedre dizajnu Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. Zaoberá sa témou nomádskeho dizajnu.

Poznámky

¹Schéma Collaborative Doctoral Award organizovaná finančným orgánom Spojeného kráľovstva AHRC (Arts Humanities Research Council) podporuje projekty doktorandského štúdia založené na spolupráci univerzít a kultúrnych inštitúcií.

²Transition dizajn je nová oblasť dizajnérskeho výskumu a praxe zameraná na prechod spoločnosti k udržateľnej budúcnosti prostredníctvom dizajnu.