Humanita v dizajne

Každý človek by mal mať možnosť uplatniť svoj ľudský potenciál bez ohľadu na vek, pohlavie alebo trvalé či dočasné funkčné obmedzenia.

Tento text voľne nadväzuje na publikovaný príspevok Human-centered design – stále aktuálny rámec v dizajne¹, ktorý sa venoval humánno-centrickej tvorbe a rámcom (nielen) dizajnérskeho prístupu k vývoju produktov, služieb, prostredia či systémov s cieľom urobiť ich univerzálne prístupnými, použiteľnými a užitočnými s ohľadom na požiadavky a potreby čo najširšieho spektra používateľov. V tomto kontexte sa pohybuje aj jedna z profilových línií vedy, výskumu a výučby Katedry dizajnu nábytku a interiéru Technickej univerzity vo Zvolene. Problematiku zohľadnenia diverzity používateľov, akceptácie heterogénnosti ľudských potrieb, nárokov a schopností implementujeme systematicky do vzdelávania dizajnérov vo všetkých stupňoch štúdia², komplexne však najmä cez vyučovací predmet humanita v dizajne.³

Metodické východiská

Od zavedenia predmetu (2015) zabezpečujem teoreticko-metodologickú časť výučby. Na tento účel som navrhla a uplynulé roky testovala metodiku, ktorá je zároveň dizajnérskym i didaktickým nástrojom. Predstavuje rad aktivít a čiastkových metód slúžiacich na získanie elementárneho teoretického základu v danej téme ešte pred vstupom do samotného procesu navrhovania alebo aj bez priamej väzby na konkrétne dizajnérske zadanie.

Ako východisko som formulovala dva ciele:
1) Rozvinúť subjektívnu vnímavosť na problémy špecifických skupín obyvateľstva a schopnosť empatie – dosiahnuť stav, kedy študent/ dizajnér rozpustí svoje ego a pozrie sa na svet pohľadom iného človeka.
2) Objektívne identifikovať používateľské nároky a definovať vlastnosti budúceho dizajnérskeho riešenia. Teda nielen formálne podľa subjektívnej fikcie študenta o danej cieľovej skupine či o riešení alebo len na základe vstupných technických parametrov, ale na základe hlbšieho pochopenia, overenia a vyselektovania relevantných informácií a precítenia problému.

Metodika postavená na týchto cieľoch usiluje vo svojom výsledku o optimálnu proporciu zapojenia IQ a EQ.

Podstatou aktivizačného tréningu smerujúceho k naplneniu uvedených cieľov je výskum v teréne a bezprostredný kontakt s cieľovou skupinou a ostatnými zainteresovanými stranami, t. j. osobná skúsenosť, zážitok nielen simulácia a sprostredkované informácie.⁴

Dôraz je kladený na získanie rôznorodej skúsenosti – mix tém a cieľových skupín (seniori, deti, ľudia s určitým obmedzením, zvieratá v kontexte spolužitia s človekom…). Niektoré témy sú stabilné – opakované, iné obmieňané podľa aktuálnej situácie. Tento obsah sa realizuje najmä formou exkurzií do špecializovaných zariadení v spojení s výučbou priamo na mieste (prednášky, diskusie s pozvanými účastníkmi, študentský výskum formou pozorovania, dotazníkov, interview a pod.). Skladba exkurzií, samozrejme, nevyčerpáva všetky možné témy ani cieľové skupiny, ale štartuje študenta – dáva mu metodické východisko, ktoré môže modifikovať, alebo táto skúsenosť len vytvorí akúsi pamäťovú stopu na jeho mentálnom pozadí a stáva sa synkretickou súčasťou budúcich dizajnérskych riešení. Trvalosť tejto stopy je zabezpečená tým, že vznikla nielen intelektuálnym, ale aj emocionálnym zaangažovaním – zapojením EQ.

Uplatnenie metodiky môžem konkretizovať na príklade témy prostredie priateľské k veku, realizovanej v spolupráci s mestom Sliač, ktoré nám od roku 2015 kontinuálne umožňuje prístup do svojich zariadení (materská škola, domov seniorov) a aktívne podporuje komunikáciu s predstaviteľmi cieľových skupín a ďalšími zainteresovanými. Žiaľ, táto terénna spolupráca bola dočasne prerušená v období pandémie COVID-19, resp. sa v tom čase transformovala do iných foriem.

Metodika je v prvom kroku postavená na príprave na exkurziu do cieľového zariadenia. Na základe informačnej rešerše, ktorá slúži na odbúranie neznalosti a zbavenie sa pozície outsidera v téme, sa realizuje podrobná mapa používateľov. Napríklad v prípade Domova seniorov Sliač sú to klienti štruktúrovaní podľa stupňa odkázanosti či spektra obmedzení a formy pobytu (senior, klient opatrovateľskej služby, klient denného stacionáru); ďalej zamestnanci (interní, externí, náplň práce, hierarchia, funkcia) a u ostatných používateľov sa sleduje dôvod, frekvencia a dĺžka pobytu (rodinní príslušníci, dodávatelia, duchovní, služby a pod.). Na mape používateľov majú svoje miesto aj zainteresované strany (zriaďovateľ, poskytovateľ starostlivosti). Študent následne prichádza do zariadenia vo viacerých používateľských rolách. Má za úlohu odosobniť sa, vnímať problematiku ich očami, povšimnúť si prípadné rozpory v naplnení záujmov. (Rozpor ako možné východisko pre formuláciu dizajnérskeho problému.) Ešte pred samotnou exkurziou sa vcíti do daných rolí za pomoci mapy empatie, ktorá slúži na zameranie pozornosti na určité aspekty, ich precítenie a pochopenie. V tomto štádiu ide o subjektívny pohľad študenta, ktorý sa neskôr počas dialógu s cieľovou skupinou objektivizuje. V porovnaní so skupinami, kde sa metodika nepoužila, možno tvrdiť, že prípravná fáza zrealizovaná v tomto formáte napomáha odstraňovať kognitívnu slepotu, podporuje vnímavosť na podnety, stimuluje zvedavosť, schopnosť pýtať sa a klásť relevantné otázky.

---

Celý článok nájdete v časopise Designum 4/2022 na s. 52
Predaj časopisu Designum