Dizajn, zánik obchodov, umelá inteligencia, balenie skrutiek a niektoré trendy

Poznáte úsmevnú definíciu: dizajnér zameraný všeobecne pozná mnoho vecí, ale vie o nich málo (aspoň spočiatku), zatiaľ čo dizajnér-špecialista vie mnoho, ale len o málo veciach. Keď siaham po príkladoch z histórie, nezaoberám sa takými technickými detailmi dizajnu, ako je šálka, ktorá by fúzatým a bradatým mužom umožňovala elegantne piť čaj v spoločnosti. Skôr sa sústreďujem na sledovanie trendov, teda na nenápadnejší vývoj v zdanlivo nesúvislých rozvetvených oblastiach, ktoré sa napokon spájajú v historické sily, čo ovplyvňujú správanie ľudí, trhy, výrobu, dizajn i národné hospodárstva. Takto napríklad dizajn plynových masiek za prvej svetovej vojny ovplyvnil neskôr novú módu hladko oholených mužov, s čím súviseli revolučné zmeny v dizajne mnohých produktov. Inými slovami, namiesto súčasnej módy tvarovania automobilových karosérií v ateliéri Pininfarina v Miláne ma zaujíma, ako sa ľudia v budúcnosti budú pohybovať, aké technológie a zariadenia budú používať a aký budú mať dizajn. Dnes sa človek už môže prepravovať vzduchom na drone; ale aby boli funkčnejšie a atraktívnejšie na konkurenčnom trhu, tvarovanie elegantných dronov bude záležitosťou špecializovanejšieho dizajnu, ktorým sa najprv budú zapodievať odborníci z iných oblastí.

Nedávna minulosť poskytuje dostatočné dôkazy, ako mladí ľudia opustili školy, aby sa urýchlenejšie oddali svojim vidinám v spletitých možnostiach medzi novými technológiami a neuvedomelými budúcimi potrebami potenciálnych konzumentov. Niektorí sa „za noc stali bilionármi”. Tým predstihli etablované firmy. V rokoch 1970 – 1980 prichádzali na trh s prvými počítačmi dostupnými pre širšiu verejnosť, zatiaľ čo taká vedúca počítačová firma ako IBM sa nezaujímala o malé počítače, lebo „veď kto by doma používal počítač!?”.

Teda potenciálne možnosti treba predpokladať v širších záberoch. Jednu nedeľu som na Tretej Avenue v New Yorku videl, ako pred bývalým železiarstvom a obchodom s domácimi potrebami stálo nákladné auto. Zopár chlapov sedelo na okraji chodníka a pri nich boli ručné dopravníky na prepravu škatúľ. Za nimi vyprázdnené obchodné priestory, pre ktoré už dlhší čas hľadali nových nájomníkov. Tá scénka výstižne charakterizovala stav vývoja technológie, umelej inteligencie, zbierania dát o ľuďoch a možnosti dizajnu a vnútornej architektúry vrátane dizajnu balenia skrutiek.

Miniaturizácia v elektronike si vyžaduje nové spôsoby predaja, pre ne už nie sú potrebné obchodné domy. Za pokojným dianím na tichej slnečnej ulici sa skrývalo súťaženie bystrých obchodných mozgov spájajúcich, ako sa hovorí, rozptýlené bodky novými priamkami. S tým súvisia profity podnikania aj nové investície, nové stratégie skladovania a dopravy tovarov, a v pozadí zápolenie automatizovaných robotov. Ide o neustále ovplyvňovanie vzťahu zvaného prosumer¹ , kde sa výroba a distribúcia snažia odsúvať vlastné činnosti a náklady na zákazníka, a tým znižovať ceny. Veľkú úlohu pritom hrá dizajn objektov, balenie, predajné zariadenia a architektúra pracovných priestorov. V stručnom historickom priereze spočiatku zákazníci vstupujú do obchodov, aby si od predavačov za pultom kúpili trebárs skrutky. To si vyžadovalo školeného predavača v pomere 1:1 pre každého zákazníka, ktorý aj poradil, priniesol tovar, zabalil ho, určil cenu, vyberal peniaze a pripravoval účtenky. Ďalším stupňom prosumerizmu sa stali samoobsluhy, kde si výber vykonáva sám zákazník. Obchod vystačí so zopár poradcami a schopnými pokladníkmi. Čiarový kód na obaloch a technika jeho snímania zľahčuje úpravy cien a výpredaje. Pričom vyžadujú menej kvalifikovaných pokladníkov s viac automatickými pokladnicami. Napokon systém IKEA sa zbavuje konštruovania nábytku. Dopravu domov a zmontovanie si vykonávajú zákazníci sami.

Dopravu je možné zabezpečiť aj nákladným autom s pomocníkmi, ktorí tovar dodajú priamo do domov v presne určenú hodinu, objednávky sa vybavujú telefonicky alebo cez počítače, platí sa kreditnými kartami, ktoré ani netreba predkladať, stačí uviesť údaje. Tieto služby nahrádzajú obchodné priestory. Takúto výstižnú kompozíciu pred bývalým železiarstvom som si nechcel nechať ujsť. Naša spoločníčka, fotografka Karen Gaitherová mi odfotografovala scénku svojím telefónom a fotku hneď odoslala (snáď pomocou nadpozemských satelitov) do môjho domáceho počítača. Paradoxne, vreckové bezdrôtové telefóny v Amerike síce vynašli, ale pomalšie sa ujímali než v niektorých zaostalých krajinách tzv. tretieho sveta. To je tiež typické pre vývoj niektorých technických noviniek. Amerika mala oddávna výbornú telefonickú sieť, káble, diaľkové vedenia, prenosné stanice, takže komunikácie tu boli prvotriedne. Neboli pod tlakom prijímať novinky. Technicky zaostalé krajiny, ktoré nemali takéto infraštruktúry, preskočili technologickú generáciu výstavby káblových sietí a dychtivejšie sa ujali bezdrôtových vreckových telefónov. Niečo podobné vidno pri zverejňovaní novo navrhnutých produktov: existencia novších a lepších zariadení sa zatajuje v snahe najprv odpredať existujúci tovar a profitovať z neho, ako sa to stávalo v audiovizuálnom priemysle. Korešpondencia emailami likviduje systém poštových úradov

Lokalita Tretej Avenue v New Yorku sa dobre hodí na parkovanie, lebo je širšia než iné ulice. Od roku 1878 tu premávala nadzemná železnica po súvislej mostnej konštrukcii, zvaná EL (Elevated = zvýšená dráha). Podzemné dráhy vznikli iba neskôr. EL trvala do rokov 1950 –1955 a do istej miery sociálne, obchodne, a teda aj spotrebiteľsky rozdeľovala túto časť mesta. Vývoj železníc v 19. storočí bol iný v Európe ako v Amerike. Európa mala vyvinuté územia so starými mestami a diaľkovými spojeniami a železnica predstavovala novší spôsob prepravy ľudí a tovarov na väčšie vzdialenosti. Ameriku v 18. storočí tvorila najprv skupina štátov na východnom pobreží kontinentu pri Atlantickom oceáne, ich obyvatelia a prisťahovalci sa postupne sťahovali na prázdnejší neosídlený západ, či už kvôli pozemkom, stádam alebo zlatu. Stavba železnice v polovici 19. storočia pritom hrala budovateľskú úlohu. Trať však rozdeľovala mestá sociálne, čo sa zachovalo v americkom obraznom vyjadrení, že „sa narodil za traťou”, čo označuje niekoho, kto má nižší spoločenský pôvod. To pochádza z typického pôdorysu starých mestečiek, ako ich dnes možno romanticky pozorovať v kovbojských filmoch: všadeprítomná Main Street (Hlavná ulica), ktorá sa končila pri železničnej stanici. Na druhej strane za stanicou boli lacnejšie pozemky, ktoré neskôr osídľovali chudobnejší ľudia. Podobne aj na východ od nadzemnej dráhy na Tretej Avenue zostávala nerozvinutá staršia časť mesta, štvrť zvaná Yorkville. Stala sa strediskom stredoeurópskej, najmä rakúsko-uhorskej imigrácie od druhej polovice 19. storočia s výraznými nemeckými, maďarskými, českými i slovenskými osvetovými a kultúrnymi inštitúciami, obchodmi a kostolmi. Niektoré sa zachovali dodnes. Vďaka izolovanosti, danej železničnou dráhou na Tretej Avenue, ľudia si v tejto štvrti uchovali prostredie starej domoviny, s „viedenským café”, nemeckým obchodným domom, slovenským kostolom, českým Sokolom. Po príchode do New Yorku v roku 1969 som tu ešte mohol navštevovať tri české reštaurácie, ktoré už zanikli. Po zrušení nadzemnej dopravy sa staré prostredie začalo rozpadávať. Deti pôvodných usadlíkov, ktoré sa venujú modernejším povolaniam, sa odsťahovali inde, nemajú záujem o starý národnostný charakter tejto štvrte.

Dovoľte osobnú spomienku: maďarský mäsiar vytvoril dekoratívnu výkladnú skriňu, v ktorej použil ako výzdobu aj oškvarky (snáď tiež druh užitého umenia?). Keď sa moja manželka snažila nejaké pre mňa nakúpiť, lebo som ich občas s láskou spomínal, akási moderná, diétne uvedomelá mladá žena sa na ňu v obchode osopila, či chce cholesterolom zabiť manžela. Proste, iné časy a kraje, iné chute a zvyky.

Keď sa mesto, developeri a politici konečne dohodli na zrušení nadzemnej dráhy, nastali revolučné zmeny. Tretia Avenue je širšia než iné, z obidvoch jej strán vyrástla moderná bytová architektúra. Železiarstvo a obchod s domácimi potrebami Gracious Home (Graciózny domov) otvorilo predajňu vo vhodnom období na vhodnom mieste, keď sa noví nájomníci húfne sťahovali do nových bytov. Pôvodný malý priestor obchodu bol predelený zvyčajným pultom. Spredu boli zákazníci, z druhej strany predavači a uskladnené tovary. Z hľadiska obalového dizajnu – keď zákazník potreboval skrutky, predavač ich vyberal z jednoduchých škatúľ bez reklamného grafického dizajnu, ale balil ich do vreciek propagujúcich obchod. Tento obchod – Graciózny domov – sa zavedením samoobsluhy natoľko rozšíril, že zabral všetky obchodné priestory v celom bloku medzi dvoma ulicami, a ešte vytvoril dve veľké predajne v dvoch iných neďalekých budovách. Bol preslávený tým, že „majú všetko”, a ľudia zo širokého okolia sem prichádzali hľadať špeciality. (Potom pred rokmi celá sieť predajní skrachovala). Samoobsluha s novými prehľadnými stojanmi však vyžadovala nový postoj dizajnu, lebo výrobcovia skrutiek a klincov začali súťažiť, aby ich obaly boli graficky a tvarovo čo najnápaditejšie.

Skrutky a klince, mimochodom, boli pre usadlíkov Ameriky v 19. storočí také vzácne, že keď sa rozhodli sťahovať ďalej na západ – čo je typický vývoj osídľovania amerického kontinentu – domy jednoducho spálili. Kovania a stavebné kovy zo zhoreniska starostlivo pozbierali vrátane klincov, zabalili do handier a tiahli ďalej na západ. Keď našli vhodné miesto na osídlenie, dreva na výstavbu domov bol vždy dostatok v okolitých lesoch. Stavebné kovania sa za týchto podmienok v odľahlých oblastiach stali aj komoditou, čiže ich mohli odpredať iným záujemcom.

Spomenuli sme zavedenie čiarových kódov a skenovanie, ktoré sa v počítačoch spájajú s údajmi z kreditných kariet. Analýza takýchto dát – zbieraných vo veľkých množstvách – o tom, kto kedy kupuje koľko akých vecí za aké ceny, začína viesť k novým národohospodárskym, sociologickým, psychologickým i politickým poznatkom. Poskytuje nové pohľady na požiadavky špecifických skupín obyvateľstva v rôznych oblastiach a obdobiach. Umožňuje lepšie plánovať zásobovanie, distribúciu a výrobu tovarov. Najprv sa odhaľujú štatistické súvislosti medzi charakteristikami konzumentov, lokalizáciami, časom, potrebami, finančnými schopnosťami, výberom, obľubami a mnoho iného. Na základe toho špekulatívne mysle začali predvídať revolučne nové spôsoby, ako dostať objekty od výrobcov k zákazníkom. Väčšie množstvá nazhromaždených dát ponúkajú pomocou počítačových „algoritmov” predpovedateľné situácie, čo pomáha vylepšovať operáciu prevádzky a ekonomizáciu podnikania. Nové typy elektroniky, najmä vstavanej do dostupných a dnes všadeprítomných „chytrých telefónov” (smartfónov) ponúkajú balíky služieb; popri telefonovaní nahrádzajú kalkulačky, počítače, písacie stroje, poštový úrad, hodinky, fotografické i filmovacie kamery, mapy s GPS a navigačnú pomôcku, diaľkové kontroly zariadení, rozhlasové a televízne prijímače. Teroristi ich používajú aj ako diaľkové ovládače výbušných zariadení.

Táto dostupná miniaturizácia vedie k zrušeniu bežných predajní „z tehál a omietky“ (brick-and-mortar). Nové internetové možnosti majú aplikáciu, na ktorej možno vyhľadať a zobraziť všetko, jednoducho a rýchlo. Tým nemilosrdne napádajú staršie dobre vybrúsené predajné koncepty, ktoré potrebovali grafické reklamy v médiách, priestory na vystavovanie a ponúkanie tovaru. Veľké nákupné centrá ako americké shopping mall boli starostlivo plánované podľa skupín obyvateľstva žijúcich v okolitých oblastiach, podľa dopravných sietí, prístupnosti s parkoviskami pre autá. To všetko stráca opodstatnenie pre existenciu malých, často vreckových, bezdrôtových a všadeprítomných elektronických zariadení s obrazovkami. Niektoré nákupné centrá sa kompletne zatvárajú. Iné hľadajú nové uplatnenia ako verejné spoločenské priestory, sklady, výrobne alebo manipulačné pracoviská.

Ale zatiaľ čo architektúra obchodných priestorov zaniká, vzrastá potreba skladovania a priestorov na manipuláciu tovarov, balenie a dopravné služby, niekedy strategicky umiestnené priamo vo väčších mestách. Zostavovanie nakúpených tovarov do balíkov vykonávajú podľa možnosti automatizované roboty. Firma, ktorá je schopná lepšie vyriešiť túto automatizáciu, vyhráva na trhu lepšími cenami a lepšími dodávateľskými lehotami. Ideálne lehoty sú dodávky „dnes” alebo na druhý deň, prípadne v istej hodine.

Keďže som sám prešiel na tento novodobý spôsob nakupovania niektorých spotrebných vecí do domácnosti, ktoré výhodnejšie dostať vo väčšom množstve, zistil som, že skladovací priestor, ktorý bol voľakedy záležitosťou obchodov, sa teraz čiastočne nasťahoval do nášho bytu; musel som prispôsobiť rozmiestnenie nábytku na vytvorenie skladovacích plôch. A inými dočasnými skladovacími a manipulačnými plochami sú vlastne chodníky vedľa nákladného auta na Tretej Avenue, na ktorých stoja ručné vozíky na prepravu škatúľ. Dnes za to asi neplatia dane alebo nájomné a môžu si to dovoliť pred prázdnymi výkladmi bývalého obchodu, ale viem si predstaviť, že to raz niekto napadne, a systém sa bude musieť právne a finančne prispôsobiť.

Ďalšou otázkou v architektúre obytných budov bude plánovanie pôdorysov poschodí. Popri nových priestoroch na skladovanie takto nakúpených zásob vzniká aj otázka odpratávania smetí. Moderné domy majú odpadový systém, kde na každom poschodí je prístup k odpadovej šachte dimenzovaný pre voľakedajšie normálne nákupy primeraných rozmerov. V budúcnosti sa bude treba zbavovať množstva silnejších škatúľ väčších rozmerov. Naše domy sú zatiaľ obsluhované istým počtom zamestnancov, ktorí sa starajú o normálny chod budovy, ale vplyv donášok do domu a odpratávanie obalov vyžaduje nové pracovné špecifikácie. To všetko má neustály vplyv na zmeny v dizajne okolo nás.

Iným smerom nových možností, ktoré vznikajú vďaka množstvu nazbieraných elektronických dát uschovaných v pamätiach počítačov, je prechod od štatistických prehľadov k predpovediam budúcich vývojov. Keď si dnes objednávam nejakú vec (napríklad knihu, hudobné CD, film, zájazd, vstupenku na program alebo odev), systém mi okamžite ponúkne iné podobné diela alebo možnosti, lebo ma vie správne zaradiť do istej skupiny ľudí s rovnakým konzumným profilom. Zatiaľ to však boli programátori, ktorí pripravovali takéto profilové algoritmy. Ďalší krok, od ktorého sa v budúcnosti mnoho očakáva, je, že počítače – vďaka veľkým štatistickým skúsenostiam – sa môžu sami vzdelávať a z množstva nazberaných informácií môžu samostatne vytvárať nové posudzovanie situácií, odhady o trendoch, a prichádzať s novými nápadmi, ktoré nemali ani programátori. Tým pomôžu ďalej budovať nový svet s rozvetvenými črtami, o ktorých sa nám ani nesnívalo. Očakáva sa, že umelá inteligencia niekde nahradí aj aktivity tvorivých ľudí, teda aj dizajnérov. Pri tom dnes sa teoreticky špekuluje, do akej miery táto umelá inteligencia strojov začne nadobúdať nepredpovedateľné moralizujúce či politizujúce postoje. Nemám však obavy; dizajnéri budú neustále potrební pri zmenách funkčnosti a estetiky vecí. To všetko mi prebieha mysľou pri pohľade na nákladné auto na ulici s pomocníkmi dodávajúcimi tovary do bytov pred vyprázdneným bývalým obchodom.

• 

• 

Pri dopisovaní tohto článku, v ktorom som sa snažil o predvídanie niektorých trendov, mi napadá fakt, že mi minister kultúry Slovenskej republiky udelil pri príležitosti Národnej ceny za dizajn 2017 Cenu za kultúrny prínos v oblasti dizajnu. To ma núti k pohľadu do minulosti, keď som sa po druhej svetovej vojne začal zaujímať o dizajn a na Slovensku tento odbor oficiálne neexistoval. Boli tu síce jednotliví výtvarníci, anonymní pracovníci v priemysle, tradície ľudovej výroby a zapadnutá história krátkodobej Školy umeleckých remesiel. Keď som sa počas štúdia dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave snažil napísať diplomovú prácu o interiéroch a tzv. umeleckom priemysle na Slovensku, profesor Vladimír Wagner túto tému neschválil, lebo sa mu nezdala dôležitá. Venoval som sa potom architektúre. Ako vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied som sa našťastie mohol popri oficiálnom zamestnaní zaoberať aj činnosťou pre tzv. užité umenia a priemyselné výtvarníctvo. To sa dialo v prostredí akéhosi oficiálneho vákua. Publikoval som štúdie, založili sme sekciu pre Užité umenie a priemyselné výtvarníctvo pri Zväze slovenských výtvarných umelcov, začali organizovať celoslovenské prehliadky, prednášky a konferencie. Pripravovali sme ďalšie logické plány na rozvoj, ktoré sa však v tej dobe ťažko okamžite uskutočňovali, ako školenia, vlastný časopis, múzeum. S Rakúskom sme nadviazali kontakt – neskôr veľmi aktívny – týmto náhodným a neobvyklým spôsobom: začiatkom šesťdesiatych rokov som sa dostal na jeden deň do Viedne, t.j. za železnú oponu, lebo som autom zobral predstaviteľov Slovenského fondu výtvarných umení niečo vyjednávať. Mal som čas blúdiť po meste a na jednej budove som zbadal tabuľu s nápisom Rakúsky inštitút dizajnu (Österreichisches Institut für Formgebung). Nepripravený som tam zašiel a s riaditeľkou Charlotte Blauensteinerovou sme za hodinu dojednali medzinárodné výmeny výstav, materiálov a lektorov.

Boli to ťažké začiatky zakladania plodného pracovného prostredia, a preto dnes s uspokojením pozorujem trendy našich snáh, kde z povojnového vákua prišlo k úspešnej existencii dizajnu na Slovensku.

Eduard Toran (1930) je interiérový architekt, dizajnér a historik umenia, praktik i teoretik, ktorý od roku 1968 žije v New Yorku. Po štúdiách viacerých odborov pracoval ako vedecký pracovník v Slovenskej akadémii vied. V New Yorku sa postupne špecializoval na navrhovanie pracovných prostredí, ich zariadení a administratívne budovy. V osemdesiatych rokoch sa zapojil do vyvíjania počítačov v architektúre. Stal sa riaditeľom interiérového oddelenia jednej z najväčších poisťovní Metropolitan Life. V súčasnosti pôsobí v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku. Okrem projektovania pracoval vo výskume, písal, prekladal, vyučoval, prednášal, organizoval výstavy a bol organizačne činný aj vo vývoji dizajnu na Slovensku. Je autorom a spoluautorom kníh. V roku 2017 mu minister kultúry Marek Maďarič udelil pri príležitosti Národnej ceny za dizajn 2017 Cenu za kultúrny prínos v oblasti dizajnu.

Poznámky

¹Pojem prosumer vznikol spojením slov výrobca a spotrebiteľ (producer a consumer) a označuje vzťah medzi nimi, ktorý sa bude postupne meniť tak, že spotrebiteľ preberá niektoré činnosti, zodpovednosti alebo vplyvy, ktoré predtým vykonávala výroba a obchod. Výraz prosumer zaviedol v roku 1980 americký futurista Alvin Toffler. Tento trend stierania rozdielu medzi výrobcom a spotrebiteľom v dnešnej znalostnej ekonomike naznačuje, že proaktívny spotrebiteľ môže zohrávať aktívnejšiu úlohu pri vytváraní a dokončovaní produktu alebo služby.