Česko-slovenské stretávania na Bienále v Brne

Ak vezmeme do rúk útly, dnes už vzácny, najstarší katalóg Bienále úžitkovej grafiky Brno ’64 s podtitulom Československý plagát a propagačná grafika, s ružovým bienálovým protologom s čiernymi vykrúteným linkami Jiřího Hadlača, objavíme v ňom mená českých a slovenských grafikov, ktorí sa zúčastnili ako prví na „štartovacej” a „testovacej” národnej súťaži. Ich zoznam je vytlačený na zelenom kuléri, ktorý je voľne vložený do katalógu rovnako ako rad reklamných príloh. Z Bratislavy vyslali na bienále svoje práce Ladislav Čisárik, Igor Didov, Vlastimil Herold, Čestmír Pechr, Alojz Riškovič, Ivan Štěpán, Jozef Turzo a Milan Veselý.

Víťazom súťaže sa stal typografický plagát Alojza Riškoviča k výstave modernistu Mikuláša Galandu v Slovenskej národnej galérii z roku 1963. Získal Veľkú cenu Bienále Brno 1964. Meno Galanda je na ňom rozčlenené do troch slabík s abstrahovanými písmenami, ktorých lineárne obrysy sú ukryté v ružovom pozadí. Z neho vystupujú geometrizované biele a fialové plochy písmen. Na prvý pohľad výrazná typografia, blízka Galandovmu typografickému cíteniu, zaujala porotu zloženú z výhradne českých zástupcov. Jej členmi boli okrem hlavných organizátorov Jana Rajlicha, Jiřího Hlušičku a Karla Holešovského českí grafici Václav Bláha, Jiří Hadlač, Zdeněk Sklenář, Miloš Slezák, Josef Týfa a maliar Miroslav Korčian, väčšinovým cítením rýdzo typografi. Typograf bol aj Jiří Hlušička, ktorý sa za typografa vyučil pred príchodom na strednú a vysokú školu do Brna. „Alojz Riškovič sa v celoštátnej súťaži presadil kultúrnymi plagátmi, v ktorých rátal s výtvarnou rečou písma. V jeho prehľadne riešených kompozíciách sa písmo stalo pôsobivým významotvorným prvkom, jeho práce smerovali k jednotnému grafickému štýlu.“¹

Druhú cenu v národnej súťaži v kategórii plagátu získal slovenský grafik Milan Veselý, ktorého Prírastky SNG 1954 – 1964 a ďalšie vystavené plagáty zaujali Hlušičku svojou modernou estetikou: „Ako druhý z najúspešnejších slovenských autorov sa tu predstavil Milan Veselý. V niekoľkých kultúrnych afišoch sa mu podarilo šťastne, vzhľadom na jeho vtedajšiu mladosť dokonca až s prekvapivou formálnou definitívnosťou spojiť graficky strohú siluetu dominantného motívu s bohatým mäkkým maliarskym riešením plochy.“² Na základe úspechu na Bienále Brno Hlušička následne zadal Veselému zákazky na propagáciu výstav Moravskej galérie v Brne, v tom čase už Milan Veselý začal úspešne spolupracovať aj s viacerými slovenskými kultúrnymi inštitúciami. Keď pred tromi rokmi v septembri 2015 zomrel, Ľubomír Longauer označil jeho odchod za hlbokú stratu pre slovenský dizajn a jeho postavenie v ňom výstižne vyjadril: „[J]eho práca bola známejšia ako on sám. Veď na jeho zvučku televíznych novín pozeralo koncom 60. rokov celé Slovensko, grafickú podobu jeho ‘verneoviek’ pozná viacero mladších generácií, ním riešené výstavné expozície výstav videli desaťtisícové davy, vždy však ostával v úzadí.“³

Na jeseň roku 1965 sa otvorilo slovenské Bienále ilustrácií v Bratislave, známe pod skratkou BIB.⁴ Druhé Bienále úžitkovej grafiky Brno ’66 bolo podobne ako BIB v Bratislave tiež medzinárodnou výstavou ilustrácie a knižnej grafiky, ale snažilo sa od Bratislavy a ďalších svetových prehliadok a medzinárodných veľtrhov detskej knihy v Bologni, Paríži, Berlíne, Tokiu a New Yorku odlíšiť. Predovšetkým širokým zacielením na všetku ilustračnú tvorbu, nové návrhy písma, edičný a vydavateľský dizajn všeobecne, okrem beletristických a detských ilustrácií na bienále v Brne figurovali tiež ilustrácie vedecké, časopisecké a novinové. Brnianske tzv. knižné bienále od svojich počiatkov kládlo dôraz okrem ilustračnej tvorby hlavne na celkovú podobu knihy: výtvarnú typografiu, tvorbu písma a ilustrácie. Prioritou organizátorov bolo ukázať návštevníkom originály ilustrácií, ktoré sú oveľa atraktívnejšie, a umožniť prezerať si originály úžitkovej grafiky priamo. Technické detaily a „fajnovosti” originálov sa reprodukciami v tlači často stierajú. Aj sami autori mali teda snahu zasielať na bienálové prehliadky originálne grafiky alebo makety svojich kníh, aby mali v súťaži väčšiu nádej na úspech.⁵ Niektorí z prihlásených grafikov však namiesto ilustrácií posielali na bienále voľnú grafiku. Keďže neexistoval internet, nebolo ako overiť, či kniha skutočne existuje. Medzi členmi medzinárodnej poroty druhého Bienále Brno ‘66 figurujú mená Jána Ferenčíka, významného slovenského filológa a prekladateľa, riaditeľa slovenského vydavateľstva Tatran, a výtvarného teoretika Radislava Matuštíka. Od chvíle, keď sa Bienále Brno stalo medzinárodnou výstavnou platformou a organizátorom sympózií grafického dizajnu, bola pravidelná účasť slovenských a českých predstaviteľov v medzinárodných porotách zakotvená v štatúte.

Grafik, ilustrátor a nestor slovenskej známkovej tvorby Jozef Baláž, autor prvej osemkorunovej známky samostatnej Slovenskej republiky (1993), bol na Bienále Brno ‘66 jediným oceneným slovenským grafikom, ktorý si odniesol Cenu Československého ústredia knižnej grafiky v Prahe za ilustrácie k Dostojevkého Zločinu a trestu (1966). Medzi dielami, vystavenými na tejto tematicky prvej brnianskej medzinárodnej ilustračnej prehliadke⁶ sa už prejavil významný fenomén slovenského moderného umenia 20. storočia, známy ako slovenská grafická škola. Tá ovplyvnila niekoľko generácií slovenských výtvarných umelcov, vyznačujúcich sa precíznosťou grafického prevedenia, silnou imaginatívnosťou a smerovaním k expresionizmu a surrealizmu, vychádzajúcich z tvorby Vincenta Hložníka. Na Bienále Brno ‘66 bol jej najvýznamnejší predstaviteľ Albín Brunovský.⁷ Slovenský grafický dizajn, typografiu, kaligrafiu a ilustračnú tvorbu reprezentovali na Bienále Brno práce slovenských typografov a ilustrátorov, ktoré do súťaže zaslali Emil Bačík, Pavol Blažo, Robert Brož, Albín Brunovský, Robert Dúbravec, Viera Gergeľová, Dušan Grečner, Kamila Štanclová, Alojz Klimo, Leo Kohút, Ľuba Končeková-Veselá, Ivan J. Kovačevič, Ľubomír Krátky, Juraj Linzboth, Zoltán Salamon, Dušan Šulc, Ján Švec, Milan Veselý, Blanka Votavová a Ondrej Zimka.

Sedemdesiate roky sa na Bienále v Brne vyznačovali početným zastúpením grafikov zo Slovenska, na rozdiel od neskorších bienálových prehliadok, keď po páde totalitného režimu a rozpade Československa získali slovenskí grafici možnosť zasielať svoje práce na zahraničné výstavy slobodne bez zásahov cenzúry. Nemuseli už prechádzať ani výberovým sitom umeleckých zväzov, ktorých umelecké komisie vopred vyberali diela na zahraničné výstavy a súťaže a do ich rozhodovania sa premietali ideologické zásahy politickej cenzúry.

Od začiatku sedemdesiatych rokov museli aj organizátori Bienále Brno čeliť silným normalizačným politickým tlakom, ktoré sa dotýkali tak výberu autorov do súťaže, ako aj udeľovania cien. Situáciu vykresľuje jej priamy pamätník Jiří Hlušička: „Každá z najbližších výstav poskytovala aktuálny obraz rozdeleného sveta. Uvedomovali sme si to nielen my, usporiadatelia, ale aj predstavitelia politických orgánov, ktorí obzvlášť od polovice sedemdesiatych rokov svoj záujem, lepšie povedané ideologicky motivovaný dohľad, stupňovali. Kameňom úrazu sa už roku 1972 stalo rozhodnutie medzinárodnej poroty udeliť Veľkú cenu 5. bienále Brno slovenskému grafikovi Albínovi Brunovskému za grafickú parafrázu Ovídiovho ‚Umenia milovať‘. Ktosi z krajských straníckych funkcionárov totiž o tomto ilustračnom cykle usúdil, že vraj ide o surrealizmus, čo sa pokladalo za neprípustné. Tento prehrešok posilnil podozrenie z vyšších miest, ktorého sme sa potom už nezbavili.“⁸ Zafungovala normalizačná obava z prezentácie otvoreného erotizmu surrealistických grafik Albína Brunovského, ktoré ale na Slovensku oficiálne vyšli tlačou ako ilustrácie k Ovídiovmu Umeniu milovať v roku 1970 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave. Z desiatich v Brne vystavených grafických listov potom autor tri daroval do zbierky kresby a grafiky Moravskej galérie, kde ale figurujú pod názvom Bella Italia.⁹ Na tento medzinárodný úspech slovenského grafika nadviazal v roku 1980 Vladimír Gažovič, ktorý na deviatom Bienále Brno získal Grand Prix za cyklus surrealistických grafických listov Metamorfózy, ktoré boli predlohou knižných ilustrácií k rovnomennej Ovídiovej knihe (Tatran, Bratislava 1979). Medzi porotcami, ktorí o udelení Veľkej ceny BB Vladimírovi Gažovičovi rozhodli, bol aj Gabriel Štrba, slovenský grafik, ilustrátor a maliar, žiak Karla Svolinského.¹⁰ Jiří Hlušička k verdiktu poroty napísal:

Najvyššou cenou na 9. bienále bolo zhodnotené tvorivé úsilie Vladimíra Gažoviča, ktoré vyústilo v originálnu výtvarnú transpozíciu Ovídiových Metamorfóz. V jeho ilustráciách sa prelína ustálená, do značnej miery záväzná predstava diela antického písomníctva so symbolicko-expresívnou, naskrz modernou obraznosťou, tlmočenou majstrovskou, miestami až rafinovanou kresbou a farebnosťou.“¹¹

Členom medzinárodnej poroty desiateho, tzv. plagátového Bienále úžitkovej grafiky 1982 bol slovenský maliar a grafik Oto Lupták, ktorý sa v Brne počas bienálových podujatí zoznámil so svojou neskoršie druhou manželkou Dagmar, redaktorkou Českého rozhlasu Brno. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch boli pravidelne zastúpení slovenskí grafici v medzinárodných porotách, zasadali v nich Albín Brunovský (BB 1984), Miroslav Cipár (BB 1986, BB 1988), Vladislav Rostoka (BB 1990), Dušan Kállay (BB 1992). Zástupcom Slovenska v medzinárodnej porote Bienále Brno bol spravidla slovenský autor, ocenený na niektorom z predchádzajúcich bienále. Ako napríklad Dušan Kállay, ktorý získal Zlatú medailu na Bienále Brno 1988 a v tom istom roku bol vyznamenaný aj prestížnou Cenou Hansa Christiana Andersena IBBY za ilustrácie ku knihe Lewisa Carrolla Alenka v ríši divov. Na vydaní kníh s jeho ilustráciami sa podieľal Ľubomír Krátky. Aj jeho typografické spracovania a bibliofilské kaligrafické vydania v jeho úžasných úpravách sa na Bienále Brno pravidelne objavovali.

Osemdesiate roky znamenali nástup mladej silnej generácie slovenských tvorcov plagátu, ilustrátorov a typografov, ktorých tvorba sa zapísala do histórie Bienále Brno ikonickými dielami.

Tí potom stáli na čele s Jozefom Dókom v roku 1991 pri zrode Trienále plagátu v Trnave, ktoré prevzalo modifikovaný Rajlichov brniansky bienálový model. Hlavní protagonisti – vedľa spomínaného Jozefa Dóku, Vladislav Rostoka, Ľubomír Longauer a Dušan Junek – získali úspech aj na ďalších významných medzinárodných prehliadkach plagátovej tvorby, čo svedčí o ojedinelých kvalitách slovenského grafického dizajnu. Svoje medzinárodné kontakty, organizačné a publikačné schopnosti zúročili na Trienále plagátu Trnava, ktoré bolo okrem iného prejavom emancipačných snáh nezávislej slovenskej kultúry. Ich výsledkom bolo organizovanie objaviteľských výstav, publikovanie odborných statí, katalógov a kníh, zviditeľňujúcich slovenskú vizuálnu kultúru, mapujúcich jej históriu a úlohu grafického dizajnéra v jej spoločenskom dosahu. Najmä odborné aktivity Ľubomíra Longauera, jeho úsilie o zachovanie dokladov o slovenskej vizuálnej kultúre a trvalá snaha o zmapovanie prázdnych miest v dejinách slovenského dizajnu vyústili po sérii ním organizovaných odborných výstav k založeniu Slovenského múzea dizajnu v Bratislave.

Jedným z dôležitých inšpiračných zdrojov v čase, keď nebolo možné slobodne vycestovať za odbornými aktivitami do zahraničia, bolo pre slovenský grafický dizajn Bienále Brno. Poskytovalo skúsenosť a umožňovalo slovenským grafikom získať osobné kontakty so zahraničnými kolegami na bienálových výstavách a sympóziách dovtedy, kým sa mladým českým a slovenským grafikom otvoril slobodný svet informácií spoločne s možnosťami štúdií na zahraničných univerzitách a odborných stážach v prestížnych grafických štúdiách, ako napríklad v Studiu Dumbar v Holandsku, kam ich cesty najčastejšie smerovali.

Marta Sylvestrová študovala dejiny umenia a históriu na Masarykovej univerzite v Brne. Pracuje v Moravskej galérii Brno ako kurátorka zbierky grafického dizajnu a v rokoch 2000 – 2010 bola zároveň kurátorkou Bienále Brno. V roku 2002 viedla medzinárodný projekt Identita/Integrita – Brno, hlavné mesto vizuálnej komunikácie 2002, s podporou EU Culture 2000. Venuje sa súčasnej plagátovej tvorbe, grafickému dizajnu a výskumu vizuálnej identity totalitných režimov.

Poznámky

¹Hlušička, Jiří: Současná světová grafika / Deset brněnských bienále., Praha : Odeon, 1985, s. 17.

²Tamže.

³Longauer, Ľubomír: Zomrel Milan Veselý, náš najznámejší grafický dizajnér. [cit. 10. 9. 2018], https://dennikn.sk/252385/zomrel-milan-veselynas-najzamestnanejsi-graficky-dizajner/.

⁴Pri jeho zrode stáli všestranný český umelec a spisovateľ Adolf Hoffmeister (prvý predseda BIB), spisovateľ, ilustrátor a režisér Dušan Roll a český výtvarný teoretik František Holešovský.

⁵V roku 2000 bol za predsedu organizačného výboru Bienále Brno zvolený Aleš Najbrt, ktorý sa vyslovil proti prijímaniu originálnych ilustrácií na Bienále Brno. Odvtedy sú na základe jeho návrhu ilustrácie na brnianskom bienále prezentované iba v tlačovej podobe ako súčasť dizajnu celej publikácie.

⁶Na Bienále Brno sa pravidelne striedali vždy po štyroch rokoch rovnaké výstavné témy: ilustrácie, knižná grafika a návrhy písma boli jednou témou, druhou bol plagát, firemný štýl a propagačná grafika. Knižné bienále sa po prvý raz realizovalo v roku 1966, ďalšie sa konalo v roku 1972 a potom už pravidelne v rokoch 1976, 1980, 1984, 1988, 1992.

⁷Konfrontáciu so slovenskou grafickou školou, reprezentovanou osobnosťou a dielom Albína Brunovského, priniesla výstava Drsná škola. Súčasná grafika účtuje s dejinami, ktorá prezentovala grafickú tvorbu Erika Bindera, Jana Čumlivského, Emila Drličiaka, Pala Čejku, Juraja Horvátha a Tomáša Klepocha. Slovenská národná galéria 20. 7. 2017 – 29. 10. 2017. Kurátorka Alexandra Kusá.

⁸Hlušička, Jiří: Ještě že mám vzpomínky na domov, na Moravskou galerii, na přátele. Brno : CERM, 2012, s. 96.

⁹Identifikovať, že ide o pôvodné exponáty z Bienále Brno, možno podľa prihlasovacej bienálovej nálepky, dodnes prilepenej na zadnej strane Brunovského grafických listov.

¹⁰Medzinárodná porota 9. Bienále Brno 1980: Dmitrij Bisti, Milan Hegar, Jiří Hlušička, Yoshihisa Ishihara, János Kass, Gérard Mermoz, Gabriel Štrba, Dieter Urban, Gert Wunderlich.

¹¹Hlušička, Jiří Současná světová grafika / Deset brněnských bienále., Praha : Odeon, 1985, s. 184.