Ako ďalej. Revízia diel v architektúre a vo verejnom priestore Žiliny

Revízia je projekt Považskej galérie umenia v Žiline, ktorého cieľom je súpis umeleckých diel v architektúre a vo verejnom priestore mesta. Pridáva sa tak k podobným realizovaným či prebiehajúcim projektom súpisu diel v ďalších mestách a krajoch – Bratislave, Piešťanoch, Košiciach, Banskej Bystrici, Trenčíne či na Gemeri.

Súpis žilinských diel, ktoré vznikli po roku 1945, sa na verejnosť dostane koncom novembra 2023 na novej webovej stránke Revízie, ktorá predstaví všetky dohľadané existujúce diela s informáciami o autorstve, roku vzniku, použitom materiáli, umiestnení diela a jeho súčasnom stave, vrátane fotodokumentácie. Zverejneniu súpisu predchádzal výskum, ktorý realizovali autorka textu, Michal Chudík a fotograf Marek Jančúch.

Ako to všetko začalo

V lete 2022 sa v Považskej galérií umenia v Žiline konala výstava s názvom Dva príbehy: Machnáč a Merina, ktorá sa zaoberala smutným osudom jedinečných stavieb. Na diskusiu k výstave na tému ľahostajnosti voči kultúrnemu dedičstvu sme prizvali aj Sabinu Jankovičovú, odborníčku na monumentálne umenie spred roka 1989. Sabina predstavila svoj výskum sobášnych siení s jedinečnými umeleckými dielami a dizajnovým zariadením na mieru z minulého storočia. Práve toto inšpiratívne stretnutie urýchlilo realizáciu súpisu, ktorý Žiline chýbal, hoci sa touto témou aj v minulosti zaoberali pre históriu nadšení jednotlivci – ale nie komplexne a systematicky.

Štyri obdobia od roku 1945

Umelecké diela v Žiline by sa podľa dátumu svojho vzniku dali zaradiť do štyroch skupín: prvé obdobie začína ukončením vojny v roku 1945; bolo to obdobie, keď sa v celej krajine riešili veľmi podstatné zmeny a stavanie umeleckých diel vo verejnom priestore nepatrilo medzi priority v snahe o povojnový „normál“. S novým režimom po roku 1948 prišla hlavne potreba osláviť víťazstvo nad fašizmom, čomu zodpovedala vlna stavania pamätníkov SNP či osloboditeľskej armády. Päťdesiate roky sú aj obdobím diel venovaných robotníckej triede; jej predstavitelia na reliéfoch, plastikách či mozaikách, zobrazení v súlade s novým a „jediným správnym“ štýlom – socialistickým realizmom, hrdo pracujú pre mier a tešia sa na šťastnú budúcnosť svojich detí. 

Druhé obdobie sa začína rokom 1965, keď podľa vládneho nariadenia 355/1965 o riešení otázok uplatnenia výtvarného umenia v investičnej výstavbe musel ísť určitý percentuálny podiel z rozpočtu každej verejnej stavby na výtvarné umenie. Takéto nariadenie nebolo v povojnovej Európe ničím výnimočným; v Československu platilo až do konca režimu, a malo za následok enormný kvantitatívny nárast vzniku výtvarných diel v interiéroch, na fasádach či v areáloch novovznikajúcich úradov, nemocníc, kultúrnych domov, škôl a škôlok, hotelov, administratívnych budov štátnych podnikov, reštaurácií a podobne. Ide o najplodnejšie obdobie, v ktorom sa okrem figurálnych zobrazení v štýle sorely čoraz častejšie presadili aj diela s tvaroslovím moderny a postmoderny, nesúce (minimálne v zadaniach či názvoch) odkazy na pozitívne témy – mier, radosť, matky a deti, rozkvitajúca príroda a pod. Vzniklo tiež niekoľko progresívnych diel – napríklad dielo Alexandra Trizuljaka z roku 1970 na Bajzovej ulici.  

Tretie obdobie začína rokom 1990, keď prestal platiť pôvodný stavebný zákon a s ním povinnosť financovať výtvarné umenie spojené s architektúrou. V Žiline je ďalším dôležitým a špecifickým faktorom to, že sa primátorom mesta stáva Ján Slota, ktorý vo funkcii zotrval ďalších 16 rokov. Pod jeho vedením sa začala výrazne meniť tvár mesta; historické centrum muselo na viacerých miestach ustúpiť investorom a novým stavbám, naopak staršie dôležité budovy (v zmysle identity mesta) sa dôsledkom privatizácie menili na nepoznanie, či chátrali. Počas primátorovania Jána Slotu vznikli na území mesta (často netransparentným spôsobom) viaceré umelecké diela – sochy osobností (Hlinka, Štúr, Cyril a Metod, Štefánik, Bernolák, Hurban), ktoré mali byť nápomocné pri budovaní slovenskej národnej identity. Iróniou je, že socha Andreja Hlinku aj socha Ľudovíta Štúra museli po niekoľkých rokoch opustiť svoje pôvodné miesta a uvoľniť ich novým investičným zámerom – obchodným centrám.

Posledným je obdobie od roku 2006 do súčasnosti. V týchto najmladších rokoch je tvorba umenia vo verejnom priestore Žiliny veľmi podvyživená, diela vznikajú len ojedinele. Zároveň sa však prebúdza záujem o existujúce staršie diela, a snáď sa v nadchádzajúcom období dočkáme aj ich systematickej ochrany, minimálne zo strany mesta. Budúcnosť ovplyvní určite aj fakt, že v roku 2024 vstúpi do platnosti nový zákon, ktorý by mal vrátiť umenie do architektúry. Podľa zákona bude súčasťou stavieb obstarávaných z verejných prostriedkov umelecké dielo v hodnote najmenej 0,5 % z predpokladanej hodnoty stavby. Dielo bude povinne obstarávané v súťaži, čím by mala byť zabezpečená jeho kvalita.

O aké diela v Revízii ide

Umelecké diela, ktoré sú predmetom záujmu v rámci výskumného projektu Revízia, sú druhovo rôznorodé a tvoria dve základné skupiny. Jednou skupinou sú voľné, samostatne stojace sochy či plastiky z rôznych materiálov (prírodný alebo umelý kameň, kov, epoxid, betón, drevo a pod.). Ide o pamätníky, sochy osobností, fontány alebo diela, ktoré vznikli ako súčasť areálu nejakej verejnej budovy či komplexu (napr. školy, nemocnice, sídliskové bytovky atď.). Druhou skupinou sú diela v architektúre, ktoré vznikli v úzkej spolupráci s architektom – na mieru pre daný priestor – a sú natrvalo k stavbe pripevnené. Takými sú napríklad mozaiky, vitráže, reliéfna krájaná keramika ako aj reliéfy z rôznych iných materiálov, maľby, štukolustro, kovové kompozície na fasádach a pod. Spravidla boli realizované pre dôležité, verejne prístupné priestory, resp. priestory, kde s nimi mohlo prísť do kontaktu čo najviac ľudí – zákazníkov alebo iných návštevníkov, ako sú vstupné haly, vestibuly, čakárne, čelné steny schodiska, veľké zasadačky, átriá, atď. Do súpisu sa dostali aj diela, ktoré by sa dali zaradiť do oblasti grafického či produktového dizajnu, svojím výtvarným jazykom však túto kategóriu presiahli (napr. svietidlá hotela Slovakia od Alexa Mlynárčika, 1980).  

Zdroje výskumu

S výskumom, ktorý finančne podporil Fond na podporu umenia, LITA a neskôr aj mesto Žilina, sme začali v januári 2023. Informácie o dielach zo spomínaného prvého obdobia sme čerpali prevažne z miestnej pobočky Štátneho archívu, z rôznych zdrojov: kronika mesta, dobová tlač, stavebné dokumentácie a podobne; žiaľ relatívne často sa tu výtvarné diela spomínajú len okrajovo, ak vôbec. K druhému obdobiu, od roku 1966, existuje asi najviac pomerne dobre a systematicky spracovaných informácií. Z obsahu archívu Slovenského fondu výtvarných umení, ktorý sa dnes nachádza v Slovenskom národnom archíve, sme vybrali všetky realizácie diel v Žiline a následne sme sa ich snažili lokalizovať. Nebola to vždy ľahká úloha – názvy inštitúcií sa zmenili a veľa niekdajších verejných budov dnes patrí súkromným firmám; niektoré už nestoja a niektoré prešli radikálnou rekonštrukciou a z pôvodného vybavenia sa nič nezachovalo. Keď porovnáme zoznam diel, ktoré v týchto rokoch vznikli, s novým súpisom tých diel, ktoré dnes existujú, môžeme povedať, že tých zachovaných je síce väčšina, ale tesná. 

Ďalším prameňom informácií bol časopis Výtvarný život, architektonický časopis Projekt (všetky vydania sú k dispozícii v Slovenskej národnej knižnici), čo boli dobré zdroje fotodokumentácie niektorých diel v ich pôvodnej podobe, ďalej kniha Maľba v architektúre od Viery Luxovej (Veda, 1989) s (takmer) kompletným zoznamom realizácií do roku 1989, rôzne katalógy a monografie. Jedným z najdôležitejších zdrojov sa pre nás ale stal osobný kontakt s ľuďmi, ktorí si pamätajú; od správcov budov, ktorí na jednom mieste pracujú aj 30 – 40 rokov a vedia aj to, čo v žiadnom archíve nie je, cez pamätníkov, ktorí si spomenú, kde ktorý úrad, či ktorá štátna prevádzka sídlila, až po samotných umelcov, ktorí vtedy tvorili, absolvovali umelecké komisie, komunikovali s objednávateľmi a pamätajú si svojich kolegov, vtedajšie postupy aj podmienky.

Počas výskumu sme sa osobne stretli s pánom Zdenom Horeckým (1930–2023), spoluzakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu. Dozvedeli sme sa veľa informácií o jeho dielach (ktorých bolo pôvodne v Žiline 12, dodnes sa dochovali už len 4). Mal naozaj obdivuhodnú pamäť a veľmi svedomito vedený vlastný archív – uchovával okrem fotografií dokonca aj zadania, faktúry a výpisy z komisií či kolaudácií diel. Dozvedeli sme sa od neho nielen dáta o jeho dielach, ale aj veľa zákulisných informácií a príhod o tom, aká bola prax v dobách normalizácie. Ako sa k verejným zákazkám dostali len členovia ZSVU, resp. evidovaní pri SFVU, ako prebiehali umelecké komisie, čo všetko pripomienkovali a ako sa potom realizovali diela. Aká dôležitá bola už od začiatku spolupráca s architektom. Ako sa improvizovalo, keď umelec nezohnal vhodný materiál (jedno – dnes už neexistujúce dielo pre prevádzkovú budovu Chemicelulózy v Žiline, bolo realizované emailom na kovových kazetách, ktorými boli dobre známe biele poklopy na plynové sporáky), akú vynaliezavosť a remeselnú zručnosť musel umelec často pri monumentálnych dielach preukázať.

Zdeno Horecký bohužiaľ v priebehu roka 2023 zomrel. Rovnako ako aj sochárka Drahomíra Beráková (1938–2023), s ktorou sme sa tiež ešte stihli porozprávať – o jej tvorbe a tvorbe jej manžela Ladislava Beráka (1938–2018). Bol to veľmi zaujímavý rozhovor, plný paradoxov, ako samotná doba, v ktorej sa tie príbehy odohrávali. Okrem objektívnej kvality, diela nesú aj veľmi osobné príbehy, dôvody a morálne aspekty participácie na spoločenskom dianí, ktoré prenechávame svedomiu každého zúčastneného. Dôležité je zachovať si odstup a zostať otvorený. Vypočuť si všetko a zaznamenať to pre budúcnosť, pretože – ako sme sa sami presvedčili – títo pamätníci tu nebudú navždy a ich spomienky sú vzácne. 

Terénny výskum

Snáď najdôležitejšia časť výskumu sa odohráva v teréne, mimo archívov a knižníc. Fakt, že sme všetci realizátori projektu Žilinčania, sa ukázal byť veľkou výhodou (vieme si predstaviť, že vyhľadávanie diel v architektúre a vo verejnom priestore mesta, ktoré nepoznáme celý život, musí byť oveľa náročnejšie). Po vytipovaní lokalít, v ktorých by diela mohli byť, nasleduje ich osobná návšteva. Pri dielach v exteriéroch to väčšinou nie je problém. Horšie je to už pri dielach v interiéroch.

Vždy sa snažíme dostať dovnútra. Ak je kam zazvoniť, zvoníme, a personál na vrátniciach vytrhávame z každodennej rutiny vysvetľovaním, o čo nám vlastne ide. Často je to veľký kontrast v kontexte súkromných firiem, fabrík, škôl, či zdravotníckych zariadení, ale v obrovskej väčšine prípadov sme stretli ľudí ochotných spolupracovať. V slovách niektorých je občas cítiť pocit viny, či snahu o ospravedlňovanie nevedomosťou, keď sa zistí, že dielo, ktoré nás zaujíma, už na mieste nie je, lebo bolo prekryté zateplením, odmontované a vyhodené, a pod. Pri existujúcich dielach sa stretávame aj s reakciou „Toto je umenie? A kto to robil?“, čo optimisticky vnímame ako prejavený záujem o dielo. Zo všetkých podaných informácií, ktoré o diele z archívov vieme, zvykne najväčší dojem robiť celkový rozpočet, udávaný v československých korunách. A keďže sa pri monumentálnych dielach sumy šplhajú až do 5 ciferných čísel, rešpekt voči takýmto dielam rastie. Niektoré diela sú svojimi majiteľmi či novými nájomníkmi udržiavané, častejšie sú však zanedbané, neudržiavané, poškodené či dokonca čiastočne zničené.

Nevyhovujúci stav diel, ktorý pri práci v teréne odhaľujeme, súvisí jednak s nevedomosťou a ľahostajnosťou majiteľov diel a tiež s ich prioritami. Ani samotné mesto Žilina, ako vlastník mnohých umeleckých diel vo verejnom priestore a v architektúre, nemá presný a aktualizovaný zoznam všetkých takýchto diel vo svojom majetku. Pochopiteľne teda neexistuje ani žiadny plán, ako sa systematicky o tieto diela starať, reštaurovať ich a udržiavať v dobrej kondícií.

Načo nám je súpis diel a čo ďalej

So súpisom sa dá ďalej pracovať, možností je niekoľko. Popularizačnou a vzdelávacou formou je komentovaná prehliadka v exteriéroch mesta. Revízia v septembri usporiadala komentovanú prehliadku na bicykloch pod názvom Monumentálna jazda, a v tomto type podujatí plánujeme určite pokračovať. Ďalšou možnosťou, ako so sochami ďalej pracovať, je vytváranie možností presahov so súčasným umením. V tomto zmysle sa v auguste udiala rezidencia Martina Kochana v Žiline, ktorej výsledkom sú fotografie – záznamy jeho intervencií a dialógov s dielami vo verejnom priestore.

Súpis diel vnímame ako nevyhnutný prvý krok. Zmapovaním a zdokumentovaním existujúcich diel a zverejnením všetkých dát sa dá ísť proti nevedomosti a ľahostajnosti, ktoré sú asi najčastejšou príčinou, prečo staršie diela – najmä tie z predchádzajúceho režimu – postupne miznú. Projekt sa počas svojej realizácie stretol so záujmom nielen kultúrnej obce, ale aj laickej verejnosti. Pri rozhovoroch, prednáškach a iných sprievodných aktivitách, ktorými sa snažíme Revíziu dostať do povedomia verejnosti, sa často stretávame s tým, že si ľudia až vďaka projektu uvedomia, že sa nikdy nezastavili pri soche, okolo ktorej chodia 20 rokov a ani raz sa nepokúsili dešifrovať, čo znázorňuje, kto je jej autorom a prečo stojí tam, kde stojí. Takéto „otváranie očí“ a navádzanie na vedomé vnímanie priestoru, v ktorom žijeme, vrátane jeho spoločenských aj estetických kvalít, nám dáva veľký zmysel.

Aj preto by sme v projekte radi pokračovali. K informáciách o autorstve, názve diela jeho datovaniu, materiáloch a umiestnenia by sme radi časom pridali aj údaj o tom, kto dielo vlastní, resp. kto ho spravuje a na akej úrovni je dielo chránené zákonom. Plánujeme sa takisto venovať aj dielam, ktoré nemali to šťastie a nezachovali sa do súčasnosti. Stratené diela chceme zaznamenať a zachovať ich podobu (podľa možností aj s dobovými fotografiami), pretože ich považujeme za súčasť histórie mesta, ako aj vývoja monumentálneho umenia na Slovensku.