Rád sa vraciam do detstva Rozhovor s Borisom Klimekom

Boris Klimek (1984) patrí k najúspešnejším mladým „československým“ dizajnérom. Absolvoval zlínsky Ateliér produktového dizajnu Vysokej školy umeleckopriemyselnej v Prahe (2004 – 2010). Dnes pôsobí v Prahe a venuje sa prevažne produktovému a interiérovému dizajnu. Svojou tvorbou sa výrazne presadzuje na domácej i medzinárodnej scéne. V jeho prístupe k dizajnu sú zásadné konceptuálne presahy, ktorými sa snaží dosiahnuť určitú nadčasovosť. V dizajne nachádza ľudský rozmer, zaujíma ho príbeh konkrétneho človeka. Pracuje s vtipom, fantáziou a určitým zveličením, čo mu umožňuje bez skĺznutia do klišé evokovať archetypálne situácie. Často vychádza zo spomienok na vlastné detstvo, čím nastoľuje protiklad k dnešnému hektickému životu a zdôrazňuje tematiku pohody a bezpečia domova.

V nasledujúcom rozhovore sme sa nezamerali primárne len na otázky spojené s autorovou tvorbou, ale pokúsili sme sa spoločne pootvoriť niektoré všeobecné problémy súvisiace so štúdiom dizajnu, hľadaním vlastnej cesty a umeleckej autentickosti v prostredí dnešnej českej a slovenskej kultúrnej scény.

Rok 2018 sa nesie v znamení mnohých akcií pripomínajúcich sté výročie vzniku Československej republiky, ktorá na niekoľko desaťročí politicky, ekonomicky, ale i kultúrne veľmi tesne prepojila českú a slovenskú spoločnosť. Aj po rozdelení Československa stále pretrvávajú predovšetkým spoločenské a kultúrne kontakty medzi Českom a Slovenskom. Jedným z výrazných sociálnych fenoménov je pomerne veľká migrácia slovenských študentov i pracovníkov do Českej republiky. Veľa mladých slovenských talentov mieri za štúdiom do Česka a mnohí tam ostávajú natrvalo a budujú si kariéru. Ste jedným z nich. Čo vám prinieslo štúdium na českej umeleckej škole?

Štúdium na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe, presnejšie na jej vtedajšom detašovanom pracovisku na Katedre dizajnu v Zlíne¹ , mi dalo samozrejme mnoho, hlavne pokiaľ ide o prístup k dizajnu, kritické uvažovanie, sémantiku, čo sú skvelé piliere, na ktorých dodnes staviam. Počas štúdia som absolvoval stáže v Anglicku, na Slovensku a v Česku, ktoré boli pre mňa rovnako veľmi dôležité, či už v rámci zmeny prostredia, prístupu vedenia alebo nových pohľadov na danú tému.

Študoval som u profesora Františka Buriana, ktorého si nesmierne vážim, ale zároveň si nemôžem odpustiť drobnú kritiku. Jeho prístup a vedenie ateliéru boli veľmi podnetné, avšak jeho nedostatok skúseností z praxe a určitá nevôľa posúvať projekty a študentov do roviny konkrétnej práce s materiálom či spolupráce s výrobcom mali za následok, že sme na plagáty „strieľali“ jeden koncept za druhým, často až za hranicou realizovateľnosti. Neviem, ako to vnímali ostatní spolužiaci, ale spätne mám pocit, že by som ocenil aj väčší dôraz na praktickú prípravu, ktorá by študentov lepšie vybavila do praxe a pripravila na samotnú profesiu dizajnéra.

Ako z vlastnej skúsenosti hodnotíte vedenie študentov k originalite, uchopeniu a rozvíjaniu autentickej umeleckej osobnosti?

Každé vedenie a ateliér k tomuto pristupuje po svojom, jednotlivé katedry dizajnu na UMPRUM mali veľmi odlišné smerovanie, takže už počas prijímacích skúšok a výberu odboru si každý mohol zvoliť, ktorým smerom by sa chcel profilovať. Mňa lákal práve ten konceptuálny presah, ktorý ponúkal Burianov ateliér, takže som si akurát musel zvoliť, či nastúpim na UMPRUM, alebo na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, kde som bol tiež prijatý. Ako som spomínal, štúdium v tomto ateliéri bolo nastavené hlavne na rozvoj kreativity a samotná prax a konkrétne prepojenie s ňou boli na študentoch, na ich vlastnej iniciatíve. Pokiaľ ale študent prišiel so zmysluplnou témou prepojenou na konkrétneho výrobcu, pán profesor tomu nijako nebránil a dokázal študenta posúvať rovnako ako v rovine obľúbených abstraktných zadaní. Jeho prístup preto nijako nezazlievam, každý študent si z toho mohol vziať, čo chcel, a ďalej sa mohol rozvíjať podľa chuti.

Mám však občas dojem, akoby Burianovi študenti na VŠVU v Bratislave vo svojich prácach niekedy až príliš pohodlne a neuvážlivo skĺzavali do roviny akejsi ateliérovej šablóny, málo si uvedomujú a presadzujú autentickú výpoveď. Preto mnohé ateliérové výsledky pôsobia, akoby vyšli z pera pána profesora, čo je trochu smutné. To však nie je chyba vedenia, ale prístupu študentov, ktorí podľa mňa asi z pohodlnosti volia tú jednoduchšiu cestu.

Kde vidíte hlavný problém tohto nedostatku originality a kreativity? Myslíte si, že je to otázka nižšej sebadôvery slovenských študentov, vychádzajúca napríklad z menšieho množstva príležitostí či možností uplatnenia?

Nemyslím si, že je to len o malom sebavedomí. Samozrejme, že menšia možnosť presadiť sa u slovenských výrobcov človeku na sebadôvere nepridá, ale v tomto ohľade študentom nikto nebráni, aby si stáli za svojimi návrhmi a skúsili nimi osloviť konkrétneho výrobcu na Slovensku alebo v Českej republike. Ostatne, ja som to riešil práve týmto spôsobom; počas práce na diplomovke som navrhol taburet inšpirovaný kôpkou sena a oslovil firmu mminterier z Luhačovíc, či by neboli ochotní taburet vyvzorovať. Napokon ho zaradili do svojho portfólia² a dodnes s touto firmou úzko spolupracujem. Preto si myslím, že je to skôr pohodlnosť a možno aj strach, ktoré študentov často brzdia.

Aký bol zásadný impulz pre vaše rozhodnutie ostať v Čechách i po ukončení štúdia?

V Prahe som mal už určité zázemie. Napríklad v letnom semestri piateho ročníka som bol na stáži v Ateliéri produktového dizajnu D3 UMPRUM v Prahe. Diplomovú prácu som robil taktiež v Prahe a navyše som tam nastúpil do svojho prvého zamestnania. V Prahe a všeobecne v Českej republike je celkovo viac možností uplatnenia v tomto odbore, preto som v podstate ani neuvažoval, že by som sa usadil a pracoval na Slovensku. České firmy sa neboja dať príležitosť mladým dizajnérom. Patrí k nim už spomínaný výrobca čalúneného nábytku mminterier alebo také zvučné firmy ako TON, Lasvit a Preciosa. Ale vzhľadom na to, že nemám úplne prehľad o situácii na Slovensku, je dosť možné, že spolupráca slovenských firiem s mladými dizajnérmi funguje do istej miery tiež dobre. Len to možno nie je príliš marketingovo a mediálne podporované, alebo dizajnéri navrhujú pod rúškom anonymity ako interní dizajnéri, čo je ostatne bežné i v Čechách.

Vnímate nejaké odlišné kultúrne fenomény medzi českou a slovenskou spoločnosťou, ktoré prípadne reflektujete vo vlastnej tvorbe? Rozmýšľate nad problémom vykorenenia, alebo skôr vnímate globálny presah súčasnej umeleckej a dizajnovej tvorby?

Pocit vykorenenia nemám, cítim sa rovnako dobre doma v Čechách aj na Slovensku. Odlišné kultúrne fenomény tiež nijako nereflektujem. Inšpirujem sa rôznymi vecami a situáciami. Pre mňa je dôležité hlavne to, aby ma môj prístup a práca bavili. Neviem, či sa dizajnová tvorba nejako mení, ale určite sa obohacuje. Otvorené hranice a oči určite dokážu dizajnérov ovplyvňovať, inšpirovať a posúvať.

Pre váš prístup k dizajnu sú typické konceptuálne presahy a sklon k naratívnosti. V rozhovoroch v tejto súvislosti zdôrazňujete význam príbehov a spomienok z detstva, ktoré inovatívne rozvíjate v dizajnovej tvorbe. Inšpiruje vás v tomto smere taktiež stredoeurópska tradícia a životný štýl? Myslím tým predovšetkým koncepciu idealizovaného a do seba uzavretého pohodlia domova. Zaujal ma napríklad váš projekt čalúneného nábytku Element pre firmu mminterier, kde základný tvar sedacieho nábytku nezaprie inšpiráciu staršími historickými formami, predovšetkým pohovkami obdobia biedermeieru.

Vo svojej práci sa síce asi podvedome snažím o rozvíjanie akéhosi vlastného rukopisu, aj keď popravde ani neviem, či nejaký mám. O čo sa, naopak, príliš nesnažím, je upriamenie pozornosti na nejaký konkrétny štýl, koncept či materiál. V rámci diplomovej práce som ale dlhší čas pracoval s témou vidieka, spomienok na detstvo, s určitou nostalgiou, čo sa ostatne v mojej práci objavuje stále. Asi sa proste rád vraciam do detstva.

Pri sedačke Element som sa historickými formami nijako zvlášť neinšpiroval, celkové tvaroslovie sedačky vzišlo v tomto prípade z niečoho omnoho menej poetického, a to z prostého analytického prístupu, vychádzajúceho čiastočne zo samotného zadania, ktorým bolo napríklad doplnenie chýbajúcej typológie v portfóliu firmy mminterier, z funkcie a podobne.

Často pracujete s archetypálnymi tvarmi a príbehmi, charakteristickým príkladom je určite kolekcia stropných a nástenných svietidiel Memory³ vo forme farebných nafukovacích balónov pre firmu Brokis. Vaše projekty si zachovávajú ľudský rozmer, hravosť, fantáziu a zároveň určitú intimitu a až poetickú atmosféru. Je pre vás dôležité nadviazať prostredníctvom tohto prístupu emocionálny vzťah s divákom, respektíve užívateľom vášho dizajnu?

Určite áno, som presvedčený, že produkt, ktorý dokáže prekročiť prechodné trendy a zároveň podnietiť ľudskú fantáziu a emócie, si vie nájsť omnoho ľahšie cestu k svojmu užívateľovi. Pre mňa je veľmi dôležité, aby som vo svojich návrhoch prinášal určitý presah, príbeh, koncept, a aby som bol presvedčený, že tieto návrhy nie sú len výsledkom páčivého tvarovania a nasledovania trendov. S takými návrhmi sa nedokážem stotožniť a ani si ich obhájiť.

Darí sa vám veľmi úspešne presadzovať aj na medzinárodnej dizajnovej scéne. V čom vidíte svoju hlavnú silu a jedinečnosť prístupu? Domnievate sa, že v kontexte svetovej dizajnovej tvorby možno zrozumiteľne sprostredkovať medzinárodnému publiku originálne regionálne tradície a umelecké prístupy?

Môj prístup síce vychádza zo mňa a baví ma, ale vo svetovom meradle určite nie je ničím jedinečný. Regionálne tradície vo svojich návrhoch zatiaľ príliš nereflektujem, najbližšie k tomu má možno môj koncept vane Nostalgia, inšpirovanej nafukovacím bazénom, alebo aktuálne posteľ Tatran pre firmu Javorina. Aj v rámci tohto projektu však prekračuje samotná inšpirácia obložením fasády domu tatranským profilom naše hranice a tento fenomén sa dá pozorovať v rôznych obmenách celosvetovo. Takže, žiaľ, zo svojej skúsenosti nedokážem veľmi posúdiť, do akej miery sa regionálny prvok či tradícia dajú jasne sprostredkovať zahraničnému publiku.

Súčasná spoločnosť vníma dizajn ako veľmi pozitívne odvetvie, ako svojho druhu utópiu, ktorá má schopnosť odhaliť a definovať naše lepšie ja. Tieto predstavy súvisia nielen s túžbami zdokonaliť náš každodenný život, domov, kanceláriu, mestské prostredie, ale upínajú sa často i k zložitým globálnym problémom životného prostredia alebo celosvetovým politickým či sociálnym otázkam. Veríte v spoločenskú silu dizajnu hľadať riešenia závažných problémov dnešného sveta? Ak áno, aké globálne, prípadne lokálne témy sú pre vás osobne v tomto smere najpodnetnejšie?

To je veľmi podnetná otázka, trochu sa ale bojím, že moja odpoveď bude až príliš všeobecná. Ale áno, určite verím, že dizajn túto schopnosť má a dokáže riešiť aj globálne či ekologické problémy. Samozrejme, ruka v ruke s ďalšími odvetviami, s ktorými sa na konkrétnom riešení podieľa.

Udržateľnému dizajnu, recyklácii, alternatívnym materiálom sa osobne príliš nevenujem, ale vďaka výrobcom, s ktorými spolupracujem, mám možnosť tieto aktuálne potreby čiastočne tiež nasledovať a učiť sa s nimi ďalej pracovať.

Napríklad svietidlá Night Birds sa vyrábajú zo sklenených granúl, de facto z recyklovaného skleneného odpadu, ktorý sa v hute generuje počas výroby skla. Posteľ Tatran vyrába firma Javorina z masívneho duba technológiami šetrnými k životnému prostrediu, s čo najmenším odpadom, ktorý sa následne vo firme ďalej zužitkuje. A hlavne za každý spílený strom Javorina vysadí jeden nový. To je podľa mňa skvelé, tento prístup je mi veľmi sympatický.

Petra Polláková je sinologička a historička umenia. Kurátorsky pôsobila v Zbierke ázijského umenia Národnej galérie v Prahe. Venuje sa predovšetkým interdisciplinárnym témam a ohlasom čínskeho umenia v českom prostredí.

Poznámky

¹História vzniku detašovanej Katedry dizajnu Zlín Vysokej školy umeleckopriemyselnej v Prahe spadá až do obdobia druhej svetovej vojny. Súčasné Ateliéry dizajnu výrobkov I a II sa však v roku 2011 z ekonomických dôvodov presťahovali natrvalo do Prahy.

²Ide o taburet Shaggy.

³Za tento projekt bol Boris Klimek nominovaný na dizajnéra roka v súťaži Czech Grand Design 2011.