Ako ďalej. Keramika v architektúre z obdobia normalizácie očami mladej generácie

Texty k dielam a foto: Mátyás Zagiba
Úvod: Redakcia

V marci sme v e-designume začali s témou, o ktorú sa už dávnejšie intenzívne zaujíma nielen odborná, ale čoraz viac aj laická verejnosť. Aktuálny stav výtvarných diel v architektúre, ktoré vznikali najmä v období pred rokom 1989, sa stal predmetom teoretického záujmu, ale aj praktickým problémom, ktorým sa zaoberajú viaceré kultúrne organizácie, rôzne občianske združenia a samozrejme aj jednotlivci. V e-designume sme začali s príspevkami Sabiny Jankovičovej, ktorá tejto problematike podrobne venuje už viac rokov. Pod spoločným názvom Ako ďalej by sme na našej webovej stránke chceli upozorňovať na objekty, resp. výskumy a objavy, ktoré by podporili ďalšie aktivity na záchranu ohrozeného kultúrneho dedičstva.

Voľnočasovú aktivitu Mátyása Zagibu, ktorou je mapovanie monumentálnej keramickej tvorby v architektúre, objavila Simona Janišová, externá kurátorka zbierky Produktový dizajn – keramika a porcelán Slovenského múzea dizajnu, na sociálnej sieti. Mátyás Zagiba (2001) aktuálne navštevuje budapeštiansku Univerzitu umenia a dizajnu Moholy-Nagya a okrem toho, že sa venuje štúdiu a tvorbe v hline, keramika ho zaujíma aj z pohľadu výskumníka.

Veľmi som sa tomu potešila – jednak pre fakt, že mladá generácia registruje keramiku vo verejnom priestore a navyše ju vníma ako hodnú pozornosti a uchovávania. Preto som sa rozhodla jeho aktivitu preniesť zo sociálnych médií aj k tým tradičnejším – začiatkom roka vyšiel môj rozhovor s Mátyásom a tentoraz som ho pre e-designum poprosila, aby vyjadril vlastnými slovami svoj názor na niektoré práce. Mátyás pochádza z obce Jovice, ktoré sú neďaleko Rožňavy a tak je prirodzené, že jeho prvé bádateľské kroky smerovali sprvoti do domáceho prostredia. Mapovať začal keramické monumenty vo svojom okolí, no okruh jeho záujmu sa pomaly rozširuje a do hľadáčika jeho fotoaparátu sa postupne dostávajú aj diela z iných kútov Slovenska. Začiatkom leta som urobila selekciu z jeho už celkom obsiahleho archívu a poprosila som ho, aby k vybraným dielam napísal niekoľko slov a vyjadril svoj názor. Nástenku s najnovšími “úlovkami” môžete sledovať na instagramovom profile @lenhlina.

V Košiciach sa môžeme stretnúť s mnohými dielami tejto autorky. Jej charakteristický rukopis je ľahko rozpoznateľný. Diela vytvára mozaikovým spôsobom, pestrofarebné plochy rieši pomocou malých štiepaných kúskov keramiky. Zaujímavosťou tohto diela a názvom Rozkvet je, že ide o obojstrannú mozaiku. Na prvý pohľad, z exteriéru, sa nám javí, že dielo je osadené na fasáde. Svoju pravú tvár však ukrýva v interiéri schodiska. Na tejto strane nájdeme aj motív kvetu (pravdepodobne aj preto názov Rozkvet).

Jedným z najznámejších diel od Imricha Vaneka v Košiciach je reliéfna keramická stena na fasáde obchodného domu Dargov (ďalšiu realizáciu nájdeme v interiéri, nad vchodom do potravín). Budova je skvelým príkladom spolupráce architektov a umelcov z obdobia šesťdesiatych až osemdesiatych rokov minulého storočia. Pôvodný návrh diela, ako aj samotný názov obchodného domu (Domino), bol z ideologických dôvodov pozmenený. Autor pri oboch dielach využil zlato, ktoré sa stalo jedným z najcharakteristickejších znakov jeho tvorby.

Táto stena je skvelým príkladom, ako monumentálne umenie prekročilo hranice dekoratívnosti a stalo sa pevnou súčasťou architektonických návrhov. S osadením diel sa rátalo už pri samotnom navrhovaní budov. V tomto prípade keramická reliéfna stena od Ivana Šafranka bola osadená na popredné miesto, pri hlavnej vstupovej osi budovy. 

Nebolo zriedkavé, že sa monumentálnou keramikou zaoberali aj autori, ktorí prevažne tvorili v inom médiu. Ich kompozície boli menej plastické, častokrát vytvárané maľbou galzúrou na typizované obkladačky, ako aj v prípade Jarmily Dicovej-Ondrejkovej a Mikuláša Dica. Títo autori vytvorili niekoľko monumentálnych diel z keramiky (prevažne na východe Slovenska (Humenné, Michalovce, Strážske…). Medzi ich menej známe kompozície patrí aj dielo pre SOŠ v Revúcej, znázorňujúce motív baníctva.

Po ukončení štúdia na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe sa v roku 1966 Čepková spolu s rodinou natrvalo presťahovala do Košíc. Samostatne vytvorila viacero monumentálnych diel, no na mnohých realizáciách spolupracovala aj s manželom Milanom (diela kombinujúce betón a keramiku). Opakujúcim sa námetom Čepkovej tvorby je príroda. Diela na fasáde budovy bývalej pošty v Rožnave sa približujú až k biomorfnej abstrakcii; vďaka jemnej plastičnosti a naturálnej farebnosti patria k mojim obľúbeným prácam autorky.

Monumentálne umenie sa uplatnilo v rámci systematickej výstavby štátnych budov. Diela boli vyberané nielen podľa výtvarnej kvality, ale museli spĺňať aj ideologické predpoklady – výtvarné umenie sa stalo nástrojom propagandy. Aj preto sa môžeme stretávať s dielami, ktoré jasne znázorňujú symboly socialistickej éry, ako je aj Szigetiho dielo na fasáde Detskej polikliniky v Spišskej Novej Vsi. Zaujímavosťou diela je to, že autor využil tie isté figurálne motívy aj na ďalšom diele, ktoré sa nachádza na fasáde Mestského úradu v Rožňave, ale už bez konkrétnych socialistických symbolov.

Zaujímavým je a kontext monumentálnych diel. Tým, že boli vyhotovené do konkrétnych budov, autori často znázorňovali aj témy spojené s inštitúciou, pre ktorú bolo dielo realizované. Samozrejme počas rokov sa do týchto stavieb nasťahovali iné inštitúcie alebo sa dostali do súkromného vlastníctva. Tematicky špecifické diela sa tak dostali do nového kontextu. Príkladom toho je aj dielo Milana Mirka pôvodne pre budovu Štátnych majetkov v Košiciach, s motívom úrody, žatvy, prírody. Dnes v budove sídli Úrad sociálnych vecí a rodiny.

Keramická stena od Ota Várakozóa priamym spôsobom znázorňuje symboly spojené s minulým režimom. To jej však neuberá na plastických a ďalších výtvarných kvalitách diela. Častokrát sme stavaní pred otázku, či je vôbec vhodné takéto diela ponechávať/zachraňovať, a či by nemali byť radšej odstránené. Na druhej strane sa ale musíme zamyslieť aj nad tým, či má zmysel odstraňovať vrstvy našej histórie, a tváriť sa akoby sa nič nestalo. Aktualitu tejto otázky nám pripomenuli aj udalosti spojené s hnutím Black Lives Matter, aj preto považujeme za dôležité, aby sa začal diskurz o umení vo verejnom priestore.

Veľmi zaujímavým dielom keramiky v architektúre je táto kompozícia od Veroniky Witzovej. Autorka vytvorila obojstrannú kompozíciu s výrazným členením plochy; akúsi keramickú sieť. Kostru kompozície tvoria figurálne motívy hrajúcich sa detí. Dielo týmto spôsobom dodávalo ľahkosť inak fádnemu betónovému oploteniu. Autorka taktiež prináša otázky ohľadom kategorizácie diela: je to dizajnový prvok, či voľné umenie?