Z KRUHU VON — moderná a súčasná slovenská keramika

Výstava Slovenskej národnej galérie v Schaubmarovom mlyne v Pezinku predstavuje prierez vývinu keramiky druhej polovice 20. storočia a súčasnosti na Slovensku. Takáto prezentácia je významná nielen pre diváka, ale aj tvorcov, pretože keramika, najmä po roku 1990, sa ocitla na okraji záujmu odborných aj bežných médií a prežíva takmer bez povšimnutia.

V kurátorskej koncepcii Viery Kleinovej je veľmi stručne predstavená tvorba najvýznamnejších autorov v dvoch základných okruhoch – prvým je nádoba ako „tradičná“ keramická téma a druhým presahy do voľného umenia. Toto rozdelenie je do istej miery pomocné, lebo viacerí autori už k nádobe pristupujú netradičným, dekonštruktívnym alebo sochárskym spôsobom, hoci nádoba ako východisko zostáva prítomná. V oblasti presahov do voľného umenia je často tradičný tvar točený na kruhu východiskom pre sochu či objekt. Alebo naopak, autor sa prejavuje ako sochár a hlina je pre neho skutočne len ďalším tvárnym materiálom. Iní využijú možnosti glazúr pre tvorbu keramického obrazu.

Priestory Schaubmarovho mlyna ponúkajú možnosť na predstavenie témy, ktorá v skutočnosti má veľký potenciál a šírku. Vzhľadom na priestorové obmedzenie boli vybraté od každého autora jeho kľúčové diela, prevažne zo zbierok SNG. Výstava má reprezentatívny charakter, ukazuje v takomto rozsahu veľmi veľa z rozmanitosti keramickej tvorby.

Slovenská keramika vznikala v protirečivých podmienkach. Na jednej strane absentovalo na Slovensku v tejto oblasti vysokoškolské vzdelávanie, na druhej strane do roku 1989 boli možnosti tvorby a prezentácie pre autorov veľmi priaznivé. Pravidelné prehliadky úžitkového umenia umožňovali predstavenie aktuálnej tvorby na verejnosti a predajne Diela zabezpečovali trvalý kontakt so zákazníkmi. Rovnako aj monumentálna tvorba bola v pozornosti teoretikov, ktorí pravidelne vo Výtvarnom živote reflektovali jej aktuálny stav. Keramika bola síce začlenená do úžitkového umenia, čo predstavovalo istý hendikep, ale niekedy tiež oslobodenie od cenzúry, napríklad aj v tvorbe do architektúry. Situácia sa zmenila po roku 1990, keď toto odčlenenie predstavuje už len záťaž a deformuje celkový prehľad umenia. Mnohí autori aj autorky by mali byť bez zaváhania zaradení na výstavy sochárskej tvorby, ale nedialo sa to. V skutočnosti je to nelogické, hlina je sochárske médium ako každé iné, glazovanie prináša ešte ďalšie výrazové možnosti. Jednoducho, keramika je pre mnohých autorov socha a mala by tam byť aj automaticky zaradená. Tento fakt odhalila aj prehliadka v Schaubmarovom mlyne.

Sochárske myslenie je najvýraznejšie u absolventov pražskej Vysokej školy umeleckopriemyselnej (VŠUP), ktorí už počas štúdia mali možnosť realizovať aj veľkorozmerné diela a riešili tiež zadania do architektúry. Tým sa stali schopní vnímať všetky možnosti hliny a neustrnuli len v tvorbe nádob. (Hoci táto téma je u nich ako „relaxačná“ prítomná aj naďalej). Po absolvovaní školy boli možnosti tvorby do architektúry veľmi priaznivé, najmä od konca šesťdesiatych rokov, keď nastal nárast výstavby a bolo zabezpečené financovanie diel do architektúry zo súhrnného rozpočtu stavby. Zároveň aj architekti rozšírili svoje vnímanie na to, čo je možné do architektúry umiestniť, takže boli akceptované všetky materiály, aj keramika. Keramika sa objavovala v civilnej architektúre medzi prvými ešte v polovici päťdesiatych rokov na nových sídliskách (prvý panelák v Bratislave, sídlisko v Žiari nad Hronom), ale len v pomerne konzervatívnej forme reliéfu. Od sedemdesiatych rokov prinášali práve absolventi keramiky na VŠUP do monumentálnej tvorby inovatívny prístup (abstrakcia, štruktúry, tvarová expresia, výrazná farebnosť, zlato atď.).

Monumentálna tvorba potom spätne ovplyvňovala komornú tvorbu autorov, ktorí sa jej venovali (Miloš Balgavý st., Imrich Vanek, Juraj Marth). U týchto autorov je sochárske myslenie viditeľné a reprezentujú to aj diela, ktoré sú na výstave zastúpené: Ženy a Zlatá fúga od Imricha Vaneka alebo Plastika II. od Juraja Martha.

Výstava je inštalovaná minimalisticky, diela majú dostatok možnosti pôsobiť jednotlivo, aj keď sú rozložené vedľa seba na stoloch, policiach a sokloch. Inštalácia pôsobí prirodzene. Návštevníkov tu čaká nielen zoznam jednotlivých diel v slovensko-anglickej jazykovej mutácii, ale aj brožúrka s hutným textom kurátorky Viery Kleinovej.

Rozdelenie výstavy na dva okruhy jej dodáva prehľadnosť. V prvej časti je ukázané, ako sa jednotliví autori a autorky vyrovnávali s témou nádoby, zväčša vázy. Prítomné sú však aj iné, úžitkové predmety, misy, uzatváracie dózy a pod. Keramika umožňuje nekonečné množstvo variácií farieb a štruktúr použitých na zvolený základný tvar, čo autori a autorky v plnej miere využívajú pri hľadaní estetického pôsobenia nádoby. Zastúpení sú všetci autori, od priekopníčok – Julie Horovej a Dagmar Rosůlkovej – až po najmladšiu generáciu. Nádoby, predovšetkým variácie na tému šálka však tvoril aj Imrich Vanek a pristupoval k nim rovnako nekonvenčne až deštruktívne ako niektorí z najmladšej generácie, preto by mohli byť zaradené do výstavy (respektíve do zbierky SNG).

Druhá časť výstavy poukazuje posuny jednotlivých autorov k rozmanitým formám voľnej tvorby. Zastúpený je keramický obraz, socha, inštalácia… Hlina je len materiál. Je len prostriedkom na vyjadrenie a navyše zo svojej podstaty umožňuje iné efekty ako ostatné materiály. Samozrejme, má aj svoje obmedzenia, ktoré vyžadujú enormnú zručnosť a technologické znalosti tvorcu. Sú tu zaradení aj sochári, ktorí si z rôznych dôvodov na istý čas keramiku zvolili a preniesli do nej svoj charakteristický spôsob vyjadrenia (Milan Paštéka, Rudolf Uher). Aj v konfrontácii s týmto faktom je oddelenie ostatných autorov do kolónky keramika bez možnosti participovať inde skôr nespravodlivé. …a slovenské sochárstvo tým prichádza o významnú časť tvorby.

Výstava je veľmi stručným prehľadom, ktorý však napovedá, že téma čaká na širšie spracovanie. Autori aj autorky by si zaslúžili veľkorysejšiu prezentáciu. Mnohí z nich sa do roku 1989 venovali monumentálnej tvorbe do architektúry a mnohé z týchto diel predstavujú to najlepšie, čo bolo v architektúre vytvorené. Aj toto by bolo treba k prehľadu keramiky doplniť. Treba dúfať, že táto výstava je prvým krokom k veľkej prierezovej prehliadke.

Sabina Jankovičová je historička a kritička umenia. Venuje sa predovšetkým sochárstvu vo verejnom priestore druhej polovice 20. storočia. Je autorkou a spoluautorkou niekoľkých publikácií.