Tristo rokov moderny – Chippendalov Sprievodca v Met

Na prelome rokov 2018/2019 sa v newyorskom Metropolitnom múzeu konala výstava venovaná tristoročnému výročiu narodenia (2018) a zároveň dvestoštyridsiatemu výročiu úmrtia (2019) slávneho výrobcu a návrhára nábytku Thomasa Chippendala (1718 – 1779). Ako táto expozícia pripomenula začiatok svetového moderného dizajnu, čo na nej bolo a, naopak, čo na nej chýbalo?

„Zo všetkých umení, ktoré zdokonaľujú alebo zdobia architektúru, je produkcia nábytku nielen najužitočnejšou a najornamentálnejšou, ale zároveň môže z architektúry najviac čerpať,“ napísal v roku 1754 Thomas Chippendale v úvode svojho Sprievodcu gentlemana a výrobcu nábytku (The Gentleman and Cabinet- Maker’s Director)¹ , ktorý podpísal ako „Najposlušnejší služobník“. V proklamovanej jednote foriem architektúry a vnútorného zariadenia domácností, ktoré si Chippendalov nábytok mohli dovoliť, ako aj v služobnosti dizajnéra sa ukazuje, v čom bol Chippendale priekopníkom moderného dizajnu. Jeho poňatie vybavenia domácnosti predznamenáva buržoázny gesamtkunstwerk, čo podľa teoretika Hala Fostera na jednej strane vo svojej predmetnosti esteticky uspokojoval subjekt, na druhej strane ho neustále nabáda k ďalšej a ďalšej spotrebe, nakupovaniu a vymieňaniu vecí. Dizajnér sa v Chippendalovej osobe stáva služobníkom vkusu, nie jeho inovátorom. Aj zo zberateľských príručiek je zjavné, že Chippendalov nábytok nepredstavuje jednotný štýl, hoci sa tak o ňom často píše, ale, naopak, širokú škálu štýlov, dekórov a módov: gotický (romantický), čínsky (chinoiserie), francúzsky (barokový a rokokový) a nájdeme medzi nimi celý rad ďalších variantov a derivátov.

Krása kresby a tlače

Výstava bola rozmiestnená v dvoch výstavných miestnostiach, teda čo do rozsahu patrila skôr ku kabinetným. Podľa úvodného panelu „výstava skúma, ako [Chippendale] vyhotovil Sprievodcu počas svojich raných rokov v Londýne a ako mu ďalekosiahly vplyv tejto knihy zaručil ikonické postavenie, ktorému sa teší dodnes“. Zatiaľ čo na výstave nenájdeme skoro žiadny originálny Chippendalov nábytok, ťažiskom výstavy sú kresby a predovšetkým rytiny, ktoré všeobecne nepatria medzi najatraktívnejšie výstavné médium. Kresby a vzorkovnice sú tu nielen najpočetnejšie zastúpené, ale aj najdokonalejšie vykresľujú kontext doby a tvorby, do ktorého Chippendale vstúpil. Hneď na začiatku je spomenuté vydanie Essay on Design od návrhára a urbanistu Johna Gwynna z roku 1749. Jeho vízia výstavby Londýna aj názory na úžitkové umenie vyjadrujú bohatstvo, politický a hospodársky vzostup a rozpínavosť britského impéria. Vystavený exemplár Cambellovho spisu Vitruvius Britannicus z roku 1715 reprezentuje ďalšiu významnú črtu doby: vďaka ekonomickému, kultúrnemu aj stavebnému rozkvetu Británie bola požiadavka na vytvorenie typicky britského štýlu, ktorý by bol odlišný od francúzskeho, talianskeho a nemeckého. V ďalšom výstavnom boxe je prezentovaná nová úloha tlače v propagácii nábytku prostredníctvom tzv. obchodných kariet, teda akýchsi dobových letákov s obrázkami a reklamným textom londýnskych výrobcov nábytku Johna Meaderaa, Samuela Spencera, Thomasa Searlse, Charlesa Legga, Inigo Vonholta, Johna Smitha a Johna Browna. S významom tlače a jej rozšírením súvisel zákon o rytcovom autorskom práve z roku 1735. Zákon reagoval na boom technicky reprodukovateľného obrazu a priznával právo originality pôvodnému rytcovi či návrhárovi. Chippendale nebol prvým nábytkárom v Londýne, ktorý vydal tlačou svojho Sprievodcu: komentované rozsiahle vzorkovnice vydali ešte pred ním napríklad Matthias Lock (Six Scones z roku 1744 a Six Tables z roku 1746) a Matthew Darly (A New Book of Chinese Designs, vydaná v tom istom roku ako Chippendalov Sprievodca).

Vzorom formátu pre Chippendalovho Sprievodcu boli ale hlavne kontinentálne (predovšetkým parížske) publikácie, ako bol katalóg vzorov, ornamentov a celých interiérových súborov Oeuvres de Jean Berain francúzskeho návrhára z roku 1711.² Vrcholom výstavy sú kresby z Chippendalovho dvojdielneho albumu z rozmedzia rokov 1753 – 1762. Na monochrómnych a kolorovaných kresbách prevažne zo zbierok Met nájdeme dekoratívne nástavce na peľaste postelí, dekoratívne stĺpiky k posteliam s nebesami, celý návrh postele s nebesami, jednoduché a čínske kabinety, bohato dekorované toaletky, pohovku, rámy, umývadlá na stojanoch, písacie stoly, gotické knižnice, barokový sekretár, barokové a rokokové konzoly, impozantný návrh novogotického krbu, architektonické štúdie hlavíc klasických stĺpov, čajové kazety, organ, stoličky, tienidlá pred krby, vzory dekorácií na drevené panely a kazety či stolové hodiny. Typologická škála i štýlová výzdoba jednotlivých návrhov je veľmi široká. Dokladá to fakt, že Chippendale bol hlavne obchodník.

Výstava je oveľa skúpejšia na exponáty nábytku, ten totiž vybrali výlučne zo zbierok Met. Jediný nábytkový kus pripísaný samotnému Thomasovi Chippendalovi je na výstave stolička zo štrnásťdielneho súboru z obdobia približne okolo roku 1772. Ostatné kusy nábytku sú typologicky veľmi rozmanité, avšak prevažujú stoličky. Väčšinou ide o napodobňovanie Chippendalovho nábytku, jeho dekoratívne formy boli prevzaté zo Sprievodcu a Chippendalových kresieb v 18. a v prvej polovici 19. storočia, keď rôzne revivaly a ich prieniky, kombinácie a variácie zodpovedali elitnému vkusu. Nájdeme tu výrobky predovšetkým od amerických výrobcov z východného pobrežia, ako bol Benjamin Randolph (1721 – 1791), Thomas Affleck (1740 – 1795) či propagátor filadelfského variantu Chippendalových foriem alebo John Goddard (1724 – 1785), ktorý propagoval Chippednalov „štýl“ v Newporte na Rhode Islande. Z britských pokračovateľov Chippendalovej tradície tu nájdeme nábytok od Samuela Dunlapa (1752 – 1830) či Williama Linnella (cca 1703 – 1763). Pozoruhodné je materiálové zloženie – zatiaľ čo prevaha amerického nábytku je z mahagónu, britský nábytok je rozmanitejší, okrem mahagónu je použitá čerešňa alebo orech.

Prežívanie ornamentu

Kabinetná výstava Chippendalovho Sprievodcu v Met je neporovnateľná s výstavnými blockbustermi, ktoré Met realizuje. Ak zostaneme pri úžitkovom umení, tak napríklad aktuálna výstava Camp: Notes on Fashion obletela svet vďaka hviezdne navštívenej akcii Met Gala. Zatiaľ čo Chippendalov Sprievodca je archívne založená výstava pre náročného diváka, jej sledovanie si vyžaduje trpezlivosť, senzitivitu, určitý stupeň historického vzdelania (hoci texty sú písané veľmi pútavo) a premýšľanie. Zrozumiteľnosti príliš nepomáha ani veľmi konzervatívna inštalácia, ktorá je síce zasadená do jedného preneseného historického interiéru a do jednej „bielej kocky“, ale rozkrytie vnútorných vzťahov jednotlivých exponátov je veľmi náročné. Výstava nemá naratív, ktorý vedie odniekiaľ niekam, predstavuje skôr tematickú sieť. Je táto výstava ale skutočne taká intelektuálne podnetná, ako by sa mohlo zdať?

Historik umenia Aby Warburg sa preslávil okrem svojich ikonologických analýz tiež vizuálno-diskurzívnym výskumom, ktorý bohužiaľ zostal nedokončený a neskôr ho nazval Atlas Mnemosyné. Išlo v ňom o hlboké pátranie po tom, prečo určité vizuálne formy prežívajú naprieč historickými epochami, kultúrami, ale aj umeleckými odbormi. Hľadanie prežívania foriem nábytku, ktorým sa Chippendale preslávil naprieč časom, naprieč európskym a americkým kontinentom a naprieč kultúrnym kontextom, sa aj v prípade prehliadky v Met javí ako ústredná téma. Je tu reprezentovaná dobovými alebo trochu neskoršími, už spomínanými americkými kópiami a variantmi Chippendalovho nábytku, ako aj apropriáciou Chippendala neskoršími kultúrami. Tie tu reprezentujú predovšetkým dva exponáty: mahagónová stolička z rokov 1902 – 1908 z Tiffanyho štúdií a stolička # 662 „Chippendale“ s tapisériovým vankúšikom od Roberta Venturiho a Denisy Scott Brownovej z roku 1984. V prípade Tiffanyho stoličky zo začiatku 20. storočia sa podarilo podať veľmi uspokojivé vysvetlenie, kde sa ono „prežitie“ Chippendalovho vzoru vzalo: v New Yorku mal bohatú zbierku Chippendalovho nábytku slávny zberateľ Thomas Benedict Clarke a v roku 1906 Tiffanyho obchod usporiadal veľkú výstavu Chippendalovho nábytku a nábytku podľa Chippendala z Clarkovej zbierky. Výstava si získala mimoriadnu obľubu, na čo Tiffany reagoval tak, že do svojho predaja zaradil nové kusy nábytku inšpirované Chippendalom. Už nie také pútavé vysvetlenie podávajú autori o tom, ako si Chippendalov „tvar“ osvojili postmoderný architekt a architektka v osemdesiatych rokoch. Dočítame sa, že Venturi a Scott Brownová skombinovali nové technológie (laminované lepené a ohýbané dosky preglejky) s tradičným „chippendalovským“ ornamentom. Prečo to ale urobili, to už sa nedozvieme. Išlo o metaforické „ohýbanie“ tradičných, skoro archetypálnych prvkov a tvarov, či už vo forme irónie alebo kritiky. Nestori postmoderny tak ukazovali, že formy, ktoré sa hodili pre raný moderný život a svet, sú pre globalizovaný trh a odcudzenú výrobu buď úplne nefunkčné, alebo úplne estetizované.

Škoda, že výstava sa venuje hľadaniu „prežívania“ a revivalov Chippendalovho nábytku len veľmi obmedzene, a to predovšetkým len na americkom kontinente. Veľká téma by bola návrat Chippendala vo viedenskej moderne v okruhu židovských architektov a dizajnérov z dvadsiatych rokov, ako boli Josef Frank, Fritz Reichl a škola Adolfa Loosa a predovšetkým by sa to týkalo interiérov samotného Loosa. Na českom území preberal Chippendalove ornamentálne formy rad konzervatívnych výrobcov nábytku, predovšetkým pražská továreň Emila Gerstela, ktorý vybavil pražské realizácie Loosovej Müllerovej vily, vily Otta Petschka či bytu Václava Mariu a Boženy Havlovcov.³ Boli to totiž podrobne vysvetlené vzťahy prežívania foriem a prvkov, ktoré tvorili základ Warburgovho Atlasu, nie vonkajšie podobnosti. Autori výstavy sa však uspokojili len s konštatovaním, že mnoho neskorších citácií, variantov, kópií a parafráz Chippendalovho nábytku svedčí o jeho univerzálnej obľube. To je ale pre náročného návštevníka kabinetnej výstavy málo.

Všedný deň dizajnu

Kým výstava dobre rekonštruuje historické vzťahy, prostredie ambicióznej anglickej metropoly polovice 18. storočia, tak požiadavky klientely aj radikálne vznikajúce moderné „branding“ výrobcov nábytku zostávajú zacyklené v dávnom svete menuetov a gavalierskych súbojov. Svojou náročnosťou je tak prístupná len tým, čo sa chcú vŕtať v histórii. Nedokáže zrozumiteľne vysvetliť – príklad Venturiho a Scott Brownovej stoličky je pre to príznačný – , v čom bol Chippendale moderný, v čom, naopak, právom patrí minulosti a prečo je jeho vzývanie len prejavom nenapraviteľného sentimentu.

Od šesťdesiatych rokov sa v českom prostredí ujala veľmi inšpiratívna teória dizajnu a úžitkového umenia, či už ju reprezentoval Jan Kotík svojou marxisticky orientovanou knihou Hrách na stěnu házeti aneb O užitečnosti věcí (1969) alebo Milena Lamarová viacerými textami, zakončenými v roku 1980 katalógom Design multi s podtitulom Všední den designu, v ktorom sa veľmi aktuálnym spôsobom zaoberala reprodukciou a replikáciou dizajnových produktov. Títo teoretici nám môžu pomôcť porozumieť, v čom spočívala Chippendalova modernosť a v čom dokázal vystihnúť meniaci sa svet zo starého na nový. Chippendale si na 150 rokov podmanil vkus bohatej klientely, pretože dokázal prísť so sériovosťou, ktorá ale súčasne neznamenala odcudzenie subjektu a objektu, ako o tom hojne písali práve spomenutí teoretici. Dokázal vystihnúť ducha doby – túžbu po novom, ale súčasne nemožnosť vzdať sa minulosti. Aktuálnosť v dizajne ostatne Milena Lamarová definuje ako „ten vzácny okamih, keď sa podarí zosúladiť a presne tvarovo vyjadriť tri základné funkcie, technickú, spoločenskú a estetickú tak, že konečný výsledok zodpovedá nielen racionálnym a vypočítateľným kritériám, ale aj onomu iracionálnemu psychickému momentu – okamžitému stavu mysle“.⁴ A nakoniec je tu environmentálny aspekt, v ktorom spočíva odvrátená strana moderny Chippendalovho nábytku: jeho produkcia bola možná v čase, keď bolo všade dreva dosť a exploatácie prírodného dedičstva z miesta výroby (britský orech) aj z druhého konca planéty (mahagón) boli črtou moderny. Aj to je nenávratne preč. Problém nekonečnej spotreby vďaka diktátu dizajnu, ktorému čelíme dnes, predvídala v roku 1968 Milena Lamarová, keď písala o stále sa zmenšujúcom životnom priestore a jeho stále sa znižujúcej psychologickej podnetnosti. Výstava Chippendalovho Sprievodcu v Met spĺňa všetky nároky na premyslenú, objavnú, archívne podloženú rekonštrukciu historickej situácie a kontextu. Chýba mu ale spoločenský apel na dnešok, ktorý od inštitúcií typu Met musíme vyžadovať. V čase environmentálneho ohrozenia a zväčšujúcich sa sociálnych rozdielov nie je poukazovanie na to, že „staré dobré poriadky“ sa nikdy nevrátia a že treba zmeniť prežívajúce pozostatky moderny, aby sme vôbec mali nejakú budúcnosť, len sympatický luxus, ale základný princíp a raison d’être verejných inštitúcií.

Ladislav Zikmund-Lender, historik umenia, pedagóg na Katedre dejín a teórie umenia Fakulty výtvarných umení VUT v Brne. Je editorom a autorom mnohých kníh o českom modernizme, autorom a kurátorom viacerých výstav o architektúre a dizajne. V akademickom roku 2016/2017 realizoval výskum na University of California, Berkeley, podporený Fulbrightovou komisiou.

Poznámky

¹Chippendalov Sprievodca je k dispozícii v online verzii na http://digital.library.wisc.edu/1711.dl/ DLDecArts.ChippGentCab, [cit. 10. 5. 2019].

²Berainov katalóg je online k dispozícii na https://archive.org/details/ gri_33125008716595 [cit. 10. 5. 2019].

³Porovnaj Škvárová, Eva: Nábytkářská firma Emil Gerstel Prague a její spolupráce s architekty. Bakalárska práca, Ústav dějin umění FF UK v Praze, 2015.

⁴Lamarová, Milena. Design – aktualita, nebo věčnost? In: Hubatová-Vacková, Lada – Pachmanová, Martina – Pečinková, Pavla (eds.): Věci a slova: Umělecký průmysl, užité umění a design v české teorii a kritice 1870 – 1970. Praha 2014, s. 493 – 495, cit. s. 494.