Tatramat – 172 rokov dizajnu pre domácnosť

Tatramat je najstaršou strojárenskou firmou na Slovensku a na svoju históriu je právom hrdý. Pestrý výrobný program, zahraničné výrobné licencie a spolupráca so špičkovými dizajnérmi. Dejiny Tatramatu sú zaujímavejšie ako by sa na prvý pohľad zdalo.

Obchod, dielňa, fabrika

Keď v roku 1845 založil matejovský rodák Carl August Scholtz v Matejovciach dielňu, v ktorej štyria robotníci vyrábali klince, konské česáky a kravské zvony, určite netušil, akým zaujímavým vývojom jeho firma prejde. Výrobe predchádzalo podnikanie v oblasti predaja poľnohospodárskeho a železiarskeho tovaru, ktorému sa Scholtz venoval už od roku 1830. Tovar odoberal z pohorelského železiarskeho závodu Pohorelai Eisenwerk, v ktorom sa vyrábali tesárske klince a klince na konské a volské podkovy. Okrem klincov predával aj poľnohospodárske plodiny a chemikálie. Po 15 rokoch obchod rozšíril o výrobu a svojim dodávateľom začal nemilosrdne konkurovať. Klince bolo treba všade a konské česáky patrili medzi veľmi žiadaný a nedostatkový tovar. Najbližšie sa vyrábali v Štajersku, ale do Uhorska sa v obmedzenom množstve dovážali aj z Francúzska, Anglicka a niektorých nemeckých fabrík. Výrobky značky Scholtz postupne zlepšovali svoju kvalitu a na domácom trhu boli čoraz obľúbenejšie.

Pod vedením technicky vzdelaného Carlovho syna Johanna Emila Scholtza, ktorý viedol rodinnú firmu až do roku 1897, spustili produkciu zhrabovačov, šrotovníkov a vyorávačov vysokej kvality a zakrátko sa stali významnými výrobcami poľnohospodárskych strojov. Keď v roku 1901 získali na medzinárodnej súťaži v Budapešti za vyorávač zemiakov zlatú medailu, rozhodli sa svoj podnik zväčšiť. Vybudovali smaltovňu, rozšírili výrobný program, postavili domy pre robotníkov a prijali stovky nových pracovníkov. V roku 1903 pracovalo u Scholtza 18 úradníkov a viac ako 800 robotníkov. Z malej dielne sa stala moderná fabrika so širokým portfóliom od česákov cez poľnohospodárske stroje až po smaltované kuchynské potreby, ktorá bola lídrom priemyslu Spiša a patrila medzi špičkových výrobcov v Uhorsku.

Rozmach, záchrana, znárodnenie

Na začiatku 20. storočia obsahoval nehnuteľný majetok podniku 7 budov, 1 klasický obytný dom, 3 hospodárske budovy a 3 obytné domy pre robotníkov s rozľahlou záhradou. Stroje, ktoré zabezpečovali výrobu, poháňalo veľké vodné koleso s výkonom 8 konských síl, parný stroj s výkonom 35 konských síl a dva parné kotly. Fabrika pozostávala z dielne na výrobu česákov, dielne na výrobu a opravu strojov, klampiarskej dielne, lisovne, stolárskej, tesárskej a kováčskej dielne, zinkovne, lúhovne a smaltovne. Ďalších 18 priestorov slúžilo ako obchody a sklady. Na svoje obdobie disponovala fabrika Carl August Scholtz najmodernejším technologickým vybavením, ktoré bolo zárukou modernej a kvalitnej výroby.

Po prvej svetovej vojne mala fabrika Carl August Scholtz pestrý výrobný program. Produkcia svietnikov, hrncov, strúhadiel, zhrabovačov, vyorávačov, šrotovníkov, drvičov, špeciálnych pluhov, ale aj vojenských prílb, riadov a komponentov do granátov si vyžadovala veľké dodávky surovín od externých dodávateľov. Nedostatok plechu, uhlia a sódy, spôsobený výpadkami zásobovania pre zlé poveternostné podmienky, dohnal fabriku začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia na pokraj bankrotu. Vedenie však dokázalo v krátkom čase postaviť podnik na nohy a dokonca aj zvýšiť mzdy svojim zamestnancom, čo sa pozitívne prejavilo na produktivite práce. Veľkú výpovednú hodnotu o kvalite práce majú najmä precízne zapísané smaltovacie procesy, ktoré sú dodnes odborným materiálom s veľkým významom. Smalt z Matejoviec mal v tých časoch vychýrenú kvalitu. Zaujímavé je, že po roku 1918 boli účtovné knihy, zápisy o histórii podniku, ako aj inovatívne výrobné postupy písané prevažne po slovensky.¹ Tvarové riešenia výrobkov vznikali väčšinou na základe zaužívaných priemyselných vzorov, prípadne inovatívnymi úpravami tradičných foriem. Na veľmi vysokej úrovni bola najmä grafická prezentácia firmy a jej korporátna identita.

Počas druhej svetovej vojny sa aj fabrika Carl August Scholtz zapojila do výroby pre vojenské potreby. Využila skúsenosti z prvej svetovej vojny a výhodu vedenia podniku, ktoré bolo nemeckej národnosti, čo bolo počas slovenského štátu zárukou nerušeného podnikania. Počas vojnových rokov vznikli aj mnohé zaujímavé výrobky do domácnosti, ako napríklad sporák Kriváň alebo parič na krmivo. V tom čase sa pod tradičným logom objavuje aj veľký nápis TATRA, ktorý dal základ neskorším názvom Tatrasmalt a Tatramat. Majitelia fabriky tesne pred skončením vojny opustili Slovensko a vyhli sa tak hroziacej perzekúcii. 27. októbra 1945 bola továreň dekrétom² prezidenta Edvarda Beneša znárodnená.

Ťažké časy, krajšie zajtrajšky

Pre povojnové obdobie bolo príznačné tzv. zabúdanie na Scholtzovcov. Nová éra sľubovala lepšie podmienky pre pracujúcich a spravodlivé prerozdelenie ziskov. Napriek budovateľskému nadšeniu nebolo obnovenie výroby vôbec jednoduché, keďže ustupujúca nemecká armáda zničila aj časť matejovskej fabriky a mnohé zariadenia demontovala a odviezla. Neskôr sa niektoré našli v západných Čechách a boli opätovne nainštalované. V roku 1946 bol podnik Carl August Scholtz premenovaný na Kovosmalt, n. p., o 3 roky neskôr na Spojené smaltovne, n. p., Matejovce a až od roku 1950 dostal svoj dlhoročný názov Tatrasmalt, n. p., Matejovce. Výrobný program bol spočiatku obmedzený len na produkciu smaltovaného riadu a plechových sudov, postupne sa však rozširoval. V roku 1952 sa k národnému podniku pričlenili menšie závody, napríklad coburgovské valcovne v Pohorelskej Maši, o dva roky závod na výrobu reťazí v Gelnici a o rok neskôr nožiarska fabrika v Štóse.³ Výroba však stagnovala na produktoch s nízkou pridanou hodnotou. Vtedajší námestník Július Novák vybavil presun výroby 80- a 125-litrových ohrievačov vody z Boletíc (dnes časť Děčína) do Matejoviec. A tak sa od roku 1960 začala v Matejovciach písať éra modernej výroby.⁴ Výroba sa zakrátko rozšírila aj o elektrické rúry na pečenie v klasickom dizajne. Zaoblené plechové formy neboli žiadnym módnym výstrelkom, ale svojou nadčasovou estetikou a príkladnou ergonómiou si títo domáci pomocníci vydobyli zaslúžené miesto v československých kuchyniach.

Z Tatrasmaltu Tatramat

Netrvalo dlho a elektronické výrobky z Tatrasmaltu sa osvedčili. Pred dverami stála veľká výzva, ktorá na dlhé roky zadefinovala celý podnik. Tatrasmalt bol v roku 1968 súčasťou vyššej hospodárskej jednotky Omnia, z ktorého prišla v roku 1968 ponuka na výrobu automatických práčok v licencii francúzskej firmy VIVA Haubourdin-lez-Lille. Bez osobnej angažovanosti podnikového riaditeľa (od roku 1963) Júliusa Nováka by sa tak nestalo. Práčky zo severu Francúzska nepatrili medzi svetoznáme, no ponúkali dobrú kvalitu a široké portfólio typov. Keďže automatická práčka je oveľa zložitejší produkt ako ohrievač vody alebo rúra na pečenie, Tatrasmalt nabiehal na plnú výrobu niekoľko rokov. Bolo treba vybudovať novú výrobnú halu pre dva typy úplne odlišných práčok. Prvá overovacia séria z dovezených dielcov bola vyrobená v počte 200 kusov. V januári 1969 sa podarilo vyexpedovať do obchodnej siete prvých 100 kusov práčok s nápisom Tatramat v cene 6 200 Kčs za kus. Názov Tatramat vznikol spojením názvu podniku Tatrasmalt a automat – automatická práčka. Prvé Tatramatky boli vyrábané v provizórnych podmienkach, no na Brnianskom veľtrhu spotrebného tovaru bol o ne obrovský záujem. Vyzerali dobre a boli nabité modernými technológiami. Príkaz zhora znel jasne. Zvýšiť kapacitu výroby z plánovaných 2 000 na 10 000 kusov ročne. Nová hala, do ktorej nainštalovali montážnu linku, bola odovzdaná až koncom roku 1971. V roku 1972 už Tatrasmalt vyrábal 110 000 elektrických ohrievačov vody, 30 000 práčok, 14 000 rúr na pečenie a 11 000 elektrických radiátorov. Názov práčky Tatramat zľudovel a hoci v Československu sa vyrábali aj práčky ROMO Fulnek, Klad alebo Virena z Kovosmaltu Trnava, Tatramatka mala svoj šarmantný francúzsky príbeh. Orientácia podniku sa presunula zo smaltovaného riadu na automatické práčky, čomu nezodpovedal názov Tatrasmalt. Z toho dôvodu 30. 10. 1973 adresoval na Strojsmalt Bratislava podnikový riaditeľ Tatrasmaltu Július Novák žiadosť o zmenu názvu podniku na Tatramat.

Z vlakov do bytov

V roku 1974 podnik premenovali na Tatramat, n. p., Matejovce (neskôr Poprad) a do výroby prišiel prvý malý elektrický závesný beztlakový ohrievač vody so zrkadlom – typ 944. Prvé ohrievače typ 944 sa vyrábali v rokoch 1974 – 1977 v Matejovciach⁵ (neskôr sa výroba presunula do závodu v Plešivci). Za ich tvarovým riešením bol významný priemyselný dizajnér Ján Ondrejovič a prvé typy boli určené pre vlaky.

Umiestnenie zrkadla na prednom paneli celoplechového ohrievača bolo praktické, no nezvyčajné. Najmä keď sa tento univerzálny ohrievač dostal do bytov. V kúpeľni pôsobil kompaktne a funkčne, no ohrievač so zrkadlom bol v kuchyni prinajmenšom prekvapujúci. V roku 1977 prešiel typ 944 omladzovacou kúrou, ktorá spočívala najmä v zmene materiálu a z toho vyplývajúcich nových tvarových možností. Za kompletným redizajnom bol priemyselný dizajnér Jozef Pokorný, ktorý v tom čase pracoval vo Výskumnom ústave strojárskeho spotrebného tovaru v Piešťanoch. Plechovú skrinku nahradil plastovou, ktorá umožňovala zníženie celkovej hmotnosti na 9 kilogramov a jemnejšie tvarovanie s rôznofarebným vyhotovením. Malé kruhové montážne otvory prichytenia zrkadla, ktoré sú v prednej časti, citlivo zapracoval do celkového dizajnu a vytvoril tak pekný technický detail. Pokorného nadčasový tvar umožňoval kompaktný ohrievač vody umiestniť do každého interiéru a v konečnom dôsledku zapadol aj v rámci kuchynskej linky. Pokorného ohrievač sa na pultoch obchodov udržal minimálne 20 rokov a po niekoľkých redizajnoch je na nich dodnes. Nebol to však iba typ 944, ktorého tvar pre Tatramat navrhol. V rokoch 1984, 1986 a 1989 realizoval dizajn 30 litrového elektrického ohrievača vody (EOV), solárneho systému ohrievania vody a klasického EOV.

Moderné práčky

Dizajn francúzskych práčok z roku 1968 bol po 10 rokoch zastaraný a vyžadoval si odborné korekcie dizajnéra. Poľský priemyselný a grafický dizajnér Tadeusz Zdzislaw Blonski pracoval v rokoch 1977 – 1988 ako výskumný pracovník v Ústave technického rozvoja a informácií v Prahe – pracovisko Utrin Košice, vo funkcii vedúceho oddelenia Ateliér dizajnu. Na riešenie dizajnu práčok bol najpovolanejším a neostal iba pri práčkach. Pre Tatramat realizoval aj tvarové riešenia plochého žehliča bielizne Tamatpress 2000 (1983) a klasického vonkajšieho grilu Tatragril (1990). Prvé zadanie na redizajn práčky od Tatramatu bol typ 354, ktorý vychádzal z prvého typu licenčnej francúzskej práčky s plnením z prednej časti. V rámci úspory finančných prostriedkov pri výrobe inovovaného typu mal Blonski zviazané ruky a mohol navrhnúť len grafické úpravy ovládacieho panelu. Pri type 245 (1980), ktorý má plnenie z vrchnej časti, radikálne prepracoval ovládací panel presunom a redukciou ovládacích prvkov. Plochý žehlič bielizne Tamatpress 2000 (1983) konečne poskytol dizajnérovi maximálnu tvorivú voľnosť. Blonski na ňom ukázal svoje majstrovstvo pri práci s priestorovými objektmi. Dizajn je nadčasový a funkčný, pričom rešpektuje identitu podniku. Najúspešnejšou Blonského práčkou je Tatramat MINI 246 (1984), ktorá má výrazne menšie vonkajšie rozmery pri zachovaní vnútorného objemu na 4,5 kg suchej bielizne. Moderný dizajn, zaujímavá farebnosť, kompaktné rozmery a špeciálny program W na pranie vlny a ďalších 14 pracích programov, to všetko jej vynieslo významné ocenenie – Zlatú medailu na 20. ročníku Medzinárodného veľtrhu spotrebného tovaru v Brne. V tom istom roku navrhol úplne nový šat aj práčke plnenej z prednej časti, ktorej názov sa zmenil z Tatramatu na Tamat. Prepracované ovládacie panely v rôznych farbách s dokonalou ergonómiou rozohral v prehľadných geometrických usporiadaniach. Vo variante 800K (1985) nahradil bielu farbu práčky hnedou farbou. Zaujímavé je, že tento typ sa vyvážal do zahraničia ako AEG ECO 555. Tadeusz Blonski priniesol práčkam z Tatramatu moderný dizajn, s ktorým dokázali konkurovať západným krajinám a prežiť dizajnérsky prísne obdobie po roku 1989.

Tatramat po roku 1989

1. októbra 1990 sa rozhodnutím MH SR č.17/90 Tatramat, n. p., stal akciovou spoločnosťou. 12. mája 1992 prišlo k založeniu spoločného podniku s významnou americkou firmou Whirpool. Výroba automatických práčok a bielej techniky pre domácnosť prešla na novovzniknutú dcérsku spoločnosť Joint-Venture Whirpool Tatramat. 1. júla 1992 začala svoju činnosť ďalšia dcérska akciová spoločnosť Joint-Venture Tatramat Quasar, zameraná na výrobu náradia, náhradných dielcov, odliatkov a automatov na teplé a studené nápoje. Materská spoločnosť Tatramat, a. s., zároveň komplexne obnovila technológiu výroby elektrických ohrievačov vody. Americkí investori si ponechali divíziu výroby práčok a od roku 2004 vyrábajú práčky v Poprade pod svoju vlastnou značkou Whirlpool. Divíziu ohrievačov vody v tom istom roku predali nemeckej firme Stiebel Eltron. Tatramat sa tak stáva členom nemeckej skupiny Stiebel Eltron Gruppe a dodnes vyrába kvalitné ohrievače vody pod značkou Tatramat. Medzičasom fabrika otvorila nové vývojové centrum so zameraním na tepelné čerpadlá a výrazne modernizovala strojový park. Tatramat disponuje novým laboratóriom na skúšanie hotových produktov, špeciálnou halou na výrobu tepelných čerpadiel a novou výrobnou linkou na ohrievače vody. Výrobné kapacity sa rozšírili otvorením novej nástrojárne na výrobu foriem, čo dáva do budúcnosti reálne možnosti spolupráce aj s externými priemyselnými dizajnérmi.

Ján Ondrejovič (1930, Beckov – 1981, Trenčín)

V rokoch 1945 – 1948 študoval v Považských strojárňach učebný odbor strojný zámočník a do zamestnania nastúpil v závode Techna v Novom Meste nad Váhom. Popri zamestnaní absolvoval na priemyselnej škole. Pod vedením akad. mal. Juraja Kréna pracoval vo výtvarnom krúžku pri ZK VÚMA (1952 – 1957). V roku 1958 absolvoval špeciálne nadstavbové štúdium zamerané na tvarovanie strojov a nástrojov na SUPŠ v Uherskom Hradišti u Zdeňka Kovářa. Bol členom riešiteľského kolektívu laureátov Štátnej ceny (1966) a členom riešiteľského kolektívu vyznamenaného Národnou cenou. Je autorom štyroch chránených priemyselných vzorov a autorom jedného patentu. Jeho práce boli 6-krát ocenené diplomom za riešenie najlepšieho výrobku v rezorte Ministerstva vš. strojárenstva ČSSR (1972 – 1977). Svoje návrhy realizoval pre TOS Trenčín (Hrotový sústruh (1977)), Konštrukta Trenčín – Chirana Stará Turá (Chiranapulz (1977)), VÚMA (Elektrochemická brúska (1962), Rotový tabletovací lis (1964), Automatická linka na montáž pedálov (1972), Univerzálny kartónovací automat (1973), Elektroiskrová nástrojová dierovačka (1977)), ÚMOV Trenčín (Vertikálny stroj na žehlenie nohavíc (1979), Slovenské Lodenice Komárno (Korčekový báger (1974) v spolupráci s Igorom Didovom), Tatramat Poprad (Prietokový ohrievač vody) a Strojáreň a pružináreň Brezová pod Bradlom (Stroj na kovové pletivo (1978), v spolupráci s Jarolímom Vavrom).

Jozef Pokorný (1941, Topoľčany)

V rokoch 1960 – 1966 študoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe, ateliér tvarovania strojov a nástrojov Zlín u prof. Zdeňka Kovářa. Pôsobil vo Výskumnom ústave strojárskeho spotrebného tovaru (VÚSST) v Piešťanoch. V tom čase ústav spolupracoval s VHJ Strojsmalt Bratislava, pod ktorý patril aj závod v Pohorelej. Pre Strojsmalt Pohorelá vytvoril Jozef Pokorný celú škálu stolových, nástenných a stropných ventilátorov, ale i hračky. Pre Tatramat, n. p., Matejovce (neskôr Poprad) navrhol tvarové riešenia prietokových ohrievačov vody a rozličných zariadení do domácnosti. Okrem dizajnu sa venuje aj sochárstvu a olejomaľbe.

Tadeusz Zdzislaw Blonski (1947, Przemyśl, Poľsko)

V rokoch 1961 – 1966 navštevoval Školu výtvarných umení v meste Jaroslaw. Po maturite sa stal študentom Akadémie krásnych umení v Krakove, kde v rokoch 1966 – 1972 študoval na Fakulte designu. Diplom získal pod vedením prof. Zbigniewa Chudzikiewicza v roku 1972. V rokoch 1977 – 1988 pracoval ako výskumný pracovník v Ústave technického rozvoja a informácií v Prahe, pracovisko UTRIN Košice, vo funkcii vedúceho oddelenia Ateliér dizajnu. Práve v tomto čase realizoval veľa projektov v oblasti dizajnu. Od roku 1981 do roku 1988 učil tiež na VŠT v Košiciach. Po zmenách v Československu v novembri 1989 sa stal vedúcim Ateliéru dizajnu KCSaM a od roku 1990 vedúcim novovzniknutej Katedry dizajnu SjF TU v Košiciach. Pôsobil ako profesor na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. V súčasnosti je profesorom na Fakulte umení Uniwersyteta Rzeszowského v Rzeszowe a v PWSW v meste Przemysl v Poľsku.

V oblasti dizajnu a vizuálnej komunikácie má veľký počet realizácií, napr. stropné i stolné svietidlá, práčky, mangel, gril, nože, telefóny, stroje a zariadenia pre strojárenský a banícky priemysel. Úrad pre vynálezy v Prahe mu udelil 87 osvedčení o autorstve. Realizuje výtvarné práce vo voľnom a úžitkovom charaktere, plošnom, priestorovom a multimediálnom.

Maroš Schmidt je dizajnér, kurátor, teoretik dizajnu. Pôsobí ako vedúci Slovenského múzea dizajnu SCD. Prednáša, kurátoruje výstavy a buduje zbierky slovenského dizajnu a dlhodobú expozíciu v Slovenskom múzeu dizajnu.

Poznámky

¹Rodina Scholtzovcov bola spišskonemecká. Firemným jazykom bola do roku 1918 výhradne nemčina, neskôr sa dokumenty písali v slovenčine i nemčine, ale v hospodárskej korešpondencii prevládala nemčina až do roku 1945. V tridsiatych rokoch sa obyvateľstvo Matejoviec hlásilo prevažne k nemeckej národnosti (70 %), slovenskej (29 %) a maďarskej (1 %).

²Benešov dekrét č. 5/1945 Zb. z 19. mája 1945 o národnej správe majetku Nemcov, Maďarov, zradcov, kolaborantov a o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych konaní z obdobia okupácie.

³V zložitom a premenlivom systéme riadenia národného hospodárstva sa podnik dostáva v roku 1965 do Výrobno-hospodárskej jednotky (VHJ) Omnia, spojené strojárne a smaltovne a od roku 1971 do trustu podnikov Strojsmalt, spojené strojárne a smaltovne, s generálnym riaditeľstvom v Bratislave.

⁴V tom istom období sa vďaka výstavbe novej televíznej fabriky stala z hladovej doliny v Nižnej dolina elektrotechnická a na Slovensku sa začalo čoraz viac podnikov púšťať do vývoja a výroby dovtedy nepoznaných moderných výrobkov.

⁵V roku 1977 boli Matejovce pripojené k Popradu a pri Tatramate sa začal uvádzať názov Poprad.