S BARBOROU PEUCHOVOU O ZODPOVEDNOM PRÍSTUPE K MÓDE

Viac ako vlastnou tvorbou zaoberá sa premýšľaním o módnej produkcii. Skôr ako nad návrhmi pre oblasť módneho priemyslu uvažuje nad jeho dôsledkami. Neznepokojuje ju len rýchla spotreba odevov tzv. rýchlej módy (fast fashion) vedúca k ekonomickej prosperite módnych reťazcov, ale predovšetkým jej negatívne javy smerujúce k neblahým sociálnym a ekologickým následkom. O potrebe prehodnotenia postoja k módnemu priemyslu zo strany dizajnérov, výrobcov a spotrebiteľov sme sa rozprávali s Barborou Peuchovou (1979).

Napriek tomu, že ste štúdium módy na Vysokej škole výtvarných umení ukončili dávnejšie, ako odevnú dizajnérku vás širšia verejnosť vníma pomenej. Skôr ste známa pedagogickým pôsobením v Ateliéri odevného dizajnu (Katedra textilnej tvorby VŠVU), kde pod vedením Júlie Sabovej učíte a pripravujete študentky a študentov do praxe. Prevážilo učenie nad pozíciou praktizujúcej odevnej dizajnérky?

Po štúdiu som pracovala dva roky na pozícii dizajnérky v odevnej firme, neskôr štyri roky ako pedagogička na súkromnej strednej umeleckej škole. Súčasná pozícia odbornej asistentky v Ateliéri odevného dizajnu mi poskytuje najväčší priestor na osobný umelecký rast a popri práci sa môžem a vlastne aj musím sama neustále vzdelávať. A to je úžasné. Moja tvorba tu môže byť absolútne slobodná. Odevné kolekcie tvorím vtedy, keď cítim, že mám čo povedať. Myslím, že problém kvantity a kvality je veľmi, veľmi aktuálny aj v móde. Počas pôsobenia na škole som absolvovala externé doktorandské štúdium, preštudovala množstvo odbornej literatúry a utriedila si vlastný pohľad na módu, jej pozitívnu aj negatívnu tvár. Vďaka tomu som pochopila, prečo ma móda na jednej strane vždy priťahovala a zároveň paradoxne znervózňovala. Poznatky, ktoré som získala, môžem dávať ďalej, a to má pre mňa veľký zmysel.

Zdá sa, že o štúdium odevného dizajnu je stále dostatočný záujem. Akým témam, problémom venujú pozornosť študenti / študentky odevného ateliéru?

Móda je veľmi populárna a príťažlivá, o tom niet pochýb. Práve vďaka tomu je aj zdrojom obrovských ziskov kumulujúcich sa v gigantických odevných reťazcoch. Aj tento fakt samotný býva jednou z tém študentiek a študentov v Ateliéri odevného dizajnu. Študenti hľadajú inšpirácie v histórii módy, často sa vracajú k ľudovej tvorbe a krojom, inšpiruje ich hudba, tanec, ale napríklad aj vlastná literárna tvorba. Sledujú kultúrne a spoločenské dianie, ale nevyhýbajú sa ani problematickým témam, ako sú utečenci alebo vojnové konflikty. Nové technológie a materiály, alebo problematika ekológie, sú tiež aktuálnou témou a časté sú aj presahy do iných odvetví dizajnu alebo umenia.

Spomínam si na obhajobu vašej diplomovej práce Coincidentia oppositorum z roku 2007, ktorá sa venovala skôr okrajovým témam v odevnom dizajne, ako je napríklad heavy metal. Takmer po desiatich rokoch od ukončenia magisterského štúdia ste obhajovali dizertačnú prácu pod názvom Outdoor Haute Couture – Postapokalyptic Fashion, kde ste sa opäť zaoberali marginalizovanou témou fast fashion. Zdá sa, že vás zaujímajú určité formy protestu k zabehnutým normám v oblasti odevnej kultúry. Čo vás vedie k reflexii mainstreamu v módnom priemysle?

Ide presne o problematiku kvantity a kvality, alebo lepšie povedané, o problematiku módy v jej najlepšej podobe umenia, dizajnu a v jej najhoršej podobe konzumu a zisku. Mainstreamom v súčasnosti je fast fashion, ktorá je programovo tvorená pre masy, pre väčšinu spotrebiteľov a pre vkus väčšiny spotrebiteľov. Ak kupujem fast fashion, neznamená to, že mám dobrý vkus alebo som znalec módy. Znamená to len toľko, že sa správam presne tak ako výrobca predpokladá a dúfa, že skáčem na trblietavú čačku, čo mi pripravil. To by v podstate ešte nebol problém, pretože ja mám svoju čačku a výrobca má svojich 5 eur.

Lenže tá moja sa o tri týždne rozpadne, povolia jej švíky alebo sa vyžmolkuje, vyjde z módy a ja potrebujem novú. Našťastie, v tom čase je už v obchode nová a dostupná v aktuálnej módnej farbe, a ja mám po výplate ďalších 5 eur, ktoré môžem utratiť. Čo má toto spoločné s módou? To je iba dobre premyslený komerčný systém ako udržať spotrebiteľa kúpychtivého: stále nová ponuka a kúpyschopný zákazník, nízka cena. Pravidelný nákup lacného tovaru v konečnom

Zvolili ste kritický prístup na nahliadanie produkcie v módnom priemysle prostredníctvom rýchlej módy, kde ide o skracovanie a opakovanie nákupného cyklu s motívom vysokých ziskov. Môžete bližšie vysvetliť masívny globálny trend tohto konceptu a aké sú jeho dôsledky?

Nemyslím, že môj prístup je nejako špeciálne kritický, skôr by som ho nazvala realistickým. Existuje mnoho odborných štúdií detailne dokumentujúcich sociálne, zdravotné a environmentálne následky výrobného reťazca v koncepte fast fashion. Samozrejme už pomenej, respektíve žiadne v slovenskom jazyku, to je aj jeden z dôvodov, prečo mi štúdium tejto témy zabralo veľa času. Koncept je teda zjednodušene povedané takýto. Rýchla spotreba je podporovaná meniacim sa trendom prostredníctvom mediálnych a internetových kampaní a čo najnižšou cenou, ktorú stláča výrobca. Nízka cena a rýchlosť produkcie dovoľuje len obmedzenú kvalitu, ale hlavne tento systém so sebou prináša mnohé negatívne javy. Napríklad bavlna patrí medzi štyri najhnojenejšie suroviny sveta a aj kvôli cene sa používajú obrovské množstvá chemických prostriedkov (pesticídy, herbicídy, defolianty, hnojivá…). Chemikálie ostávajú v bavlne a kupujeme si ich spolu s odevnými produktmi. Pestovatelia kvôli postrekom trpia kožnými, nervovými ochoreniami, dýchacími ťažkosťami, ich deti vrodenými a vývojovými poruchami. Celé rodiny sa topia v dlhoch za nákup semien a chemických prostriedkov na ošetrenie úrody. Farbiari umierajú ako 35-roční, pretože boli dlhodobo vystavení vplyvu jedovatých látok v textilných farbivách a bielidlách. Subdodávatelia v odevných fabrikách majú katastrofálne nízke mzdy, obrovské počty nadčasov ešte popri 12 – 14 hodinovom pracovnom čase. Pracujú v žalostných podmienkach, požiare a kolapsy budov nie sú ničím zvláštnym. Na výrobu fast fashion sa spotrebúva obrovské množstvo neobnoviteľných zdrojov. Celé Aralské jazero postupne zmizlo hlavne vďaka deravému zavlažovaciemu systému bavlníkových polí. Na prepravu sa míňajú pohonné hmoty, obalové materiály – papiere a plasty. Znečisťujeme si vodu, pôdu a vzduch len preto, aby sme kúpili tričko, ktoré o mesiac vyhodíme na skládku. Mimochodom, tiež bude znečisťovať vodu, pôdu aj vzduch. Akurát, že sa o tom nehovorí…

Praktická časť dizertačnej práce bola prezentovaná na výstave (Re) think Fashion, ktorá sa konala v galérii dizajnu Satelit. Môžete priblížiť zdanlivo konfliktné spojenie týchto pojmov, hlavne ak si uvedomíme, že koncept haute couture je založený na mocenskom systéme, kde užívateľ je prakticky vytlačený a moc sa monopolizuje v rukách špecialistov na eleganciu.

Haute Couture som zvolila pre jej jedinečnosť, originalitu a hlavne vysoký podiel ručnej práce, ktorú v sebe nesie – rovnako ako moja autorská kolekcia. Podiel ručného šitia v mojej práci však vyplýva z predstavy postapokalyptického obdobia, kde je ručná práca jedinou cestou a každý odev sa stáva neopakovateľným originálom. Ale pravdou ostáva, že aj vami spomínaní odborníci na eleganciu sa obracajú na špecializované spoločnosti zaoberajúce sa štúdiom súčasných a budúcich tendencií v móde. Ich úlohou je sledovať vývoj módnych vplyvov, zhodnocovať vkus a preferencie cieľovej skupiny spotrebiteľov, ale hlavne odhadovať farebnosť, siluety, štruktúry či dezény, ktoré budú v nasledujúcej sezóne úspešné na trhu. A z minulosti poznáme aj príklady vysokej módy ovplyvnené odevnou subkultúrou, napríklad fenomén punkovej módy v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, Vivienne Westwood. Aj pri pohľade na kolekciu Johna Galliana z roku 2007 jeseň / zima cítiť mnoho subkultúrnych vplyvov, pričom len ťažko môže byť reč o elegancii.

Kolekcia, ktorá vznikla ako praktická časť doktorandskej práce, bola vytvorená z rôznych materiálov, častí nosených odevov a metráže látok, dokonca ste jedny zo šiat ušili zo starého bilbordu. Predstavuje skôr konceptuálny prístup, mnohé z modelov sú takmer nenositeľné, napríklad vrchné časti odevov sú vytvorené spájaním rovnakých častí, a tým evokujú určité telesné anomálie predvídateľné apokalyptickými následkami. Predznamenávajú akési odlišné fragmentalizované telá vzďaľujúce sa kanonickej predstave. Neuvažovali ste preto postaviť tému na dematerializácii zdôrazňujúc samotnú myšlienku?

Váš postreh je veľmi zaujímavý, pretože telesné anomálie v našich predstavách naozaj súvisia s postapokalyptickým obdobím. Tento predpoklad pravdepodobne prichádza niekde z obrazov znetvorenia ľudského tela následkom použitia chemických alebo nukleárnych zbraní (Vietnam, Hirošima) alebo katastrof spojených s haváriami jadrových elektrární (Černobyľ, Fukušima), či chemických fabrík (Bhopál). Rovnako filmové a literárne spracovania konca civilizácie alebo obdobia nasledujúceho po konci nejakú podobnú udalosť predpokladajú.

Telesné anomálie však rovnako súvisia s lacnou produkciou v textilnom a odevnom priemysle. Mimochodom, v indickom meste Bhopál išlo práve o haváriu závodu americkej spoločnosti Union Carbide na lacnú výrobu pesticídov, ktoré sú absolútne neodmysliteľné aj pri pestovaní bavlny. Deformácie tela a vrodené abnormality sú jednou z veľmi silných tém dokumentárneho filmu Endosulfan & Cotton Farming pripravený Enviromental Justice Foundation, alebo dokumentu Slow poisoning of India, tiež v spojitosti s pestovaním bavlny – odporúčam pozrieť.

V konečnom dôsledku tu zohráva podstatnú rolu aj spotrebiteľ, ktorý nachádza v móde ako niečom pominuteľnom a nestálom – parafrázujúc Lipovetského – určitý spôsob potešenia, dokonca módu môžeme chápať ako nástroj sebaprezentácie, prostredníctvom ktorej môžeme dať o sebe vedieť kto sme, a ako chceme byť videní. Tento individualizmus môže byť na druhej strane potlačený globálnou módou značiek, ktoré sa o tento trend usilujú. Ako pristúpiť k trendu rýchlomeniacej sa módy, ktorá generuje množstvá textilného odpadu? Aké sú okrem recyklácie a opätovného použitia ďalšie metódy smerujúce k udržateľnosti v módnom priemysle?

Áno, myslím si, že práve Gilles Lipovetsky to výborne vystihol a platí to aj dnes. Súčasná konzumná spoločnosť je práve nabádaná k tomu, aby sme si robili radosť, venovali sa sami sebe, robili si potešenie – lebo my za to stojíme. V časoch sociálnych sietí a selfie portrétov je takáto sebaprezentácia a sebarealizácia veľmi príznačná. V Amerike sú veľmi populárne tzv. shoping hauls videá, kde mladé dievčatá zverejňujú domáce videá prezentujúce výhodne nakúpené odevy a iné produkty. Na sieti majú potom desiatky tisíce prívržencov. Aby som sa však vrátila k vašej otázke, pri nakupovaní treba premýšľať. Kupovať len to, čo naozaj potrebujem a len vtedy, keď to potrebujem, nie preto, že to je výhodné. Zaujímať sa o pôvod tovaru a značku, od ktorej nakupujem. Dnes sa už vieme dostať ku transparentným výrobcom, ktorí sú schopní odhaliť verejnosti detaily celého dodávateľského reťazca. Vieme sa dostať k bioproduktom aj organickej bavlne. Pochopiť, že ak nejaké šaty stoja 10 eur, ich výroba je určite umelo stlačená, a to musí mať a zaručene má negatívne dôsledky. Sociálne, zdravotné aj environmentálne. Okrem recyklácie sú napríklad metódy Cradle to Cradle (v preklade od kolísky ku kolíske), kde sa pri produkte už od jeho vytvorenia počíta s opätovným využitím. Produkt sa takto nikdy na skládku nedostane. Osobne si však myslím, že zásadným predpokladom je zníženie konzumu, v čom vidím kameň úrazu.

Mnohí módni dizajnéri sú známi svojím radikálnym postojom k móde, či už jej produkcii alebo prezentácii. Napríklad koncom deväťdesiatych rokov reflektovalo niekoľko londýnskych návrhárov prostredníctvom odevu spektákel módnych šou a problémy spoločnosti vôbec. Kritický sociálne angažovaný postoj je v módnom priemysle teda už dávnejšie prítomný a zdá sa, že ideológia neoliberalizmu, založená na generovaní ziskov, nezostáva mimo kritiky rôznych aktivistických prejavov aj v súčasnosti. Nemyslíte si, že práve v oblasti fast fashion módy sú takéto kritické či spoločensky angažované gestá v rozpore s jej cieľmi?

Podobne reagoval aj profesor Peter Čanecký, keď ako oponent čítal moju dizertačnú prácu. Pýtal sa ma, či nemám pocit, že si sama pod sebou pílim konár, keď vystupujem proti fast fashion. Problém tkvie v tom, že si vlastne my všetci pod sebou pílime konáre. Hrozí, že nebudeme mať dosť úrodnej pôdy, pretože bude zasolená alebo znečistená hnojivami, herbicídmi a pesticídmi, pitná voda a vzduch budú otrávené výparmi zo skládok, splodinami zo spaľovní a bude nám úplne jedno, či je naše tričko podľa najnovšej módy. Odev sa môže vyrábať aj inak, bez toľkej chémie, bez zdieraných pracovníkov, bez zdevastovaného prostredia a bez plytvania. Lenže spotrebiteľ musí byť ochotný zaplatiť viac – musí rozumieť, prečo platí viac. Kúpi si jednu úžasnú vec – odev raz za čas a bude ju dlho nosiť, pretože bude kvalitná, krásna a nedevastujúca. Postoj spotrebiteľa je v tejto problematike absolútne zásadný.

Praktizujete filozofiu udržateľnej módy aj v súkromnom každodennom živote? Tieto prístupy majú mnoho foriem a nie vždy sa ich darí dodržiavať v dôsledku konzumného životného trendu.

Robím v tomto smere všetko čo môžem. Opravujem nielen odevy, predlžujem životnosť všetkých produktov v domácnosti, nakupujem s mierou, v záhrade nepoužívam žiadne chemické prostriedky, neplytvám jedlom. Nemám najnovší model telefónu ani televízora. Stroj na presso kávu som zvolila obyčajný pákový, aby som nemusela kupovať plastové kapsule s kávou. Svoju dcéru sa snažím vychovávať tak, aby rozumela tomu, že každé jej rozhodnutie má svoje následky.

Okrem apokalyptickej módy ste na výstave prezentovali aj kolekciu Element Zero založenú na experimente so základnou kruhovou formou strihu. Hoci sa na prvý pohľad nezdá, ponúka niekoľko možností či flexibility nosenia a je koncipovaná v zmysle slow fashion. Ako súvisí s myšlienkou (kritického) prehodnocovania (rethinking) v oblasti odevnej tvorby?

Z môjho pohľadu je to jednoduchý čistý dizajn, ktorý nepodlieha trendom. Je teda nositeľný kedykoľvek. Potreba zmeny je prirodzená ľudská črta, a preto ponúkam možnosť variácie odevu priamo v jeho strihu. Odev si stačí inak obliecť, netreba hneď kupovať nový. Dávam priestor nositeľke pre vlastný prístup a kreativitu v jeho nosení, a tak sa snažím predĺžiť jeho životný cyklus.

Okrem odevu sa venujete aj iným aktivitám / projektom. Môžete ich predstaviť?

Moja tvorba sa ako u každého iného umelca / dizajnéra rokmi mení a vyvíja. Pracovala som na niekoľkých kostýmových výpravách, napríklad pre hru Pýcha a predsudok pre Jihočeské divadlo, alebo divadelné hry Tichý dom, Prezidenti, Klietka z červeného zlata… Roky spolupracujem s Bibianou, kde tvorím výtvarno-priestorové riešenia výstav o umení pre deti: napríklad S jedlom sa nehráme, Kolesosvet, Izby a Izmy. Svoju módnu tvorbu som niekoľkokrát prezentovala napríklad na Bratislavských módnych dňoch, Fashion Live!, Unique fashion weeku v Prahe a rôznych výstavách. V tomto roku som sa zapojila aj do výstavy textilnej miniatúry, kde som spracovala tému „blízko a ďaleko“.

Jana Oravcová je historička umenia, kurátorka, redaktorka časopisu Designum.