Richard Seneši material basic

Richard Seneši (1981) študoval v rokoch 2003 – 2009 sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a štúdium sochy absolvoval v roku 2011 u Jaroslava Rónu na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Venuje sa voľnej tvorbe, produktovému a interiérovému dizajnu, navrhuje a realizuje priestorové riešenia výstav a spoločensko-kultúrnych podujatí.

Voľnú tvorbu prezentoval na výstavách Visual Inspiration and Personal Quests (Moskva, Riga, Tallinn a Tampere, 2014), Sochařská škola Jaroslava Róny (Praha, 2011), VŠVU-up-(to)-date (Bratislava, 2009), Panteon – hrdinovia a anti-pomníky (Bratislava, 2006) a iných. Získal prvú cenu v súťaži š. p. Lesy Slovenskej republiky na návrh pamätníka Jozefa Dekreta Matejovie, ktorý realizoval v Banskej Bystrici (2004). Jeho dizajnérska tvorba sa predstavila na medzinárodnej výstavách BIO 20 Ľubľana (Slovinsko, 2006) a Dizajn na cestách v galérii Slovenského centra dizajnu – Satelit (2007).

Program material basic prezentoval na festivaloch dizajnu a architektúry v Bratislave (2012, 2014, 2015) a tematickej výstave Paradoxy – dizajn a architektúra (2015). V roku 2015 získal za kolekciu material basic Cenu Fóra dizajnu 2015 v Nitre. Material basic zaujal aj v zahraničí, či už na výberovej výstave súčasného dizajnu z krajín Vyšehradskej štvorky: Central Values – Common Heritage in Central European Contemporary Design v rámci Budapest Design Week 2016 a takisto na putovnej výstave slovenského dizajnu Dialógy.SK, ktorú videli návštevníci v Berlíne, Madride, Viedni, Londýne a Varšave počas slovenského predsedníctva v Rade EÚ roku 2016.

Študoval si kameňosochárstvo na ŠÚV Josefa Vydru, na VŠVU si prešiel rôznymi ateliérmi a nakoniec si absolvoval u Jaroslava Rónu na pražskej Akadémii výtvarných umení. Zdá sa, že ťa zaujímalo veľa – ako ti to pomohlo nájsť svoj smer?

Na VŠVU som študoval v sochárskych ateliéroch u Jána Hoffstädtera a Patrika Kovačovského, na architektúre u Imra Vaška aj u Ferdinanda Chrenku na priemyselnom dizajne. Zaujímalo ma všetko a architektúra je pre mňa najzásadnejšia disciplína. Vo vyššom ročníku som sa dostal na stáž k Jaroslavovi Rónovi do Prahy. Po obhajobách ročníkovej práce mi ponúkol dokončiť štúdium na AVU. Potešilo ma, že si ma vybral, a tak som zostal v Prahe. Ako diplomovú prácu som urobil trilógiu Mexický záliv, Atol Bikini a Krajina v hmle (Krajina pre moju ženu). Prvé dve časti reagovali na ekologické katastrofy, ktoré spôsobili ľudia a tretia hovorila o tom, že ak to tak bude pokračovať, nebudem sa môcť prechádzať so svojou ženou v krajine v hmle… Mal som šťastie, že oponentúru mojej diplomovej práce prijal architekt David Vávra, výrazná postava českej kultúry. Z obhajoby bola nakoniec 2-hodinová debata, takmer divadelné predstavenie, ktoré sledovala celá škola. Bol to pre mňa silný zážitok.

Róna je „mnohožánrový“ umelec, tiež ho zaujíma veľa vecí ako teba. Zohralo to rolu, že ste si rozumeli? Čo ti dal?

V čase, keď som to najviac potreboval, mi poskytol dostatočne široký priestor Ján Hoffstädter. Nelimitoval ma, hoci to so mnou nemal jednoduché. Za to som mu vďačný. Roky na pražskej AVU boli pre mňa zásadné. Jaroslav Róna ma povzbudzoval v mojom snažení a inšpiroval svojimi názormi. Rozprávali sme sa o podstate vecí a o jeho prístupe k úlohe umelca v spoločnosti som nemal absolútne žiadne pochybnosti. Nezabudnem na poslednú vetu z jeho hodnotenia mojej diplomovej práce: „Když setrváš ve svém úsilí, úspěch se určitě dostaví.“ Dnes je to pre mňa motivujúce viac ako kedykoľvek pred tým.

Už na škole si sa zaoberal etickými otázkami vzťahu človeka k prostrediu, prírode. Ako si v tejto téme pokračoval?

Po škole som riešil svoj sochársky program v rámci krajiny. Vychádzam z presvedčenia, že na 1 km2 sa odohráva to, čo na celom svete. Podstatné však je to, akým spôsobom umelecká tvorba spoločenské témy reflektuje. V prvom rade som upriamil pozornosť na konkrétne udalosti, ktoré ovplyvnili, poznamenali či dokonca definovali určitú krajinu, ale zároveň majú ďalekosiahlejší vplyv. Uvažoval som napr. o téme starostlivosti o vodný tok a likvidácie stromových alejí, a vôbec, o neuvedomelom a nezodpovednom pretváraní krajiny. Trvalo ma zaujíma téma vzťahu medzi industriálnym a prírodným, napríklad aj také paradoxy, ako budovanie skládky odpadu na hranici s chránenou krajinnou oblasťou. V takýchto projektoch vnímam ako nositeľa významu práve materiál, cez neho vyjadrujem vzťah spoločnosti k svojmu prostrediu. Pracoval som s kovom, kameňom, plastom, prachom…, a dôležité bolo pre mňa pochopiť autentický materiál v kontexte s konkrétnym miestom. Jedným z mojich základných predpokladov bolo a stále je, že koniec koncov, všetko súvisí s krajinou…

Čo ťa posunulo k drevu?

Drevo som najskôr používal len na tvorbu modelov. Keď mi v roku 2013 kompletne zhorel ateliér, so všetkými rozpracovanými prácami aj dokumentáciou, paradoxne zostali len niektoré kusy dreva – topoľa. V situácii, keď som o všetko prišiel, som sa rozhodol z tohto vychádzať. S drevom som mohol robiť aj napriek svojim obmedzeným možnostiam – nepotreboval som ateliér, mohol som pracovať s kmeňom stromu na parkovisku vedľa auta neďaleko miesta, kde ho zoťali. Začal som uvažovať o mieste, odkiaľ materiál – strom pochádza, a považoval som toto miesto od začiatku za dôležité. Potom sa to začalo „komplikovať“ – rozvíjal som ideu stromu a jeho prenesenia do priestoru, kde človek žije. „Rozoberal“ som strom a uvažoval ako s ním naložiť. Začal som vytvárať jednoduché veci pre interiér, ale snažil som sa neprodukovať odpad, maximálne využiť daný materiál.

Vytvoril si značku material basic. Aká je idea?

Čoraz častejšie mi pred očami mizli stromy, ktoré vytvárali môj svet od detstva. Videl som stromy, ktoré padali za obeť výstavbe alebo boli vyrúbané nezmyselne, na základe nejakých individuálnych záujmov. Začal som tie stromy dokumentovať a uvažoval som nad tým, ako by som mohol na tento problém poukázať. Dochádza k nenávratnému ničeniu vzácnych prírodných štruktúr a myslím si, že prístup k revitalizácii je prinajmenšom povrchný, hoci za veľké finančné prostriedky. Chcel by som, aby si ľudia cez produkty material basic uvedomili hodnotu svojho bezprostredného životného prostredia. Aby si uvedomili, čo sa stane, keď zmizne strom z ich ulice.

Každý objekt material basic je vytvorený z konkrétneho stromu a k miestu jeho pôvodu odkazujú vyrazené GPS súradnice. Jeho nový majiteľ sa môže vybrať na dané miesto a sám vidieť prostredie, v ktorom strom rástol, pochopí (alebo aj nie) dôvod, prečo bol vyrúbaný. Koncept material basic tvorí dôležitú súčasť hodnoty každého kusu a robí ho jedinečným v porovnaní s inými interiérovými predmetmi. Človek získava predmet s minulosťou, „živý“ materiál s vlastným osudom.

Ako si vyhľadával stromy na spracovanie?

Keď som sa dozvedel o výrube stromov, šiel som rýchlo tam a prvé zásahy do spíleného stromu som robil priamo na mieste – v krajine alebo v meste. Keďže všetky vyrúbané stromy spravidla končia v drvičkách, začal som sa dohodovať s pilčíkmi, aby ponechali časti dreva na mieste. Tie som potom spracúval. Venoval som sa takto asi 150 stromom, okrem iného aj pagaštanom a topoľom z Prezidentskej záhrady. Všetky mám podrobne zdokumentované a produkty, ktoré som z nich vytvoril, sú presne označené.

Tento spôsob práce však bol fyzicky, organizačne aj finančne veľmi náročný, tak sa nedá robiť dlhodobo. Navyše, výrub stromov v Bratislave začal naberať také rozmery, že som dospel až k akémusi „materiálovému“ aktivizmu. Materiál sa pre mňa stal prostriedkom apelu voči neúcte k živej podstate stromu a identite prostredia. Hoci nedokážem ovplyvniť likvidáciu stromu, snažím sa predĺžiť jeho existenciu v produkte, ktorý môže ďalej „žiť“ v súkromnom aj verejnom priestore. K drevu mám fyzický vzťah, a ten chcem svojimi produktmi vyvolať aj u ostatných.

Takéto množstvo rôznorodých drevín ťa doviedlo k experimentovaniu a skúmaniu vlastností dreva. Experimentoval si s použitím rôznych techník spracovania. K akým poznatkom si sa dostal?

Experimentujem hlavne s topoľom. Topoľ ma fascinuje svojimi vlastnosťami, chcel som vedieť o nich všetko a využiť to pri konštruovaní vecí. Napríklad, prečo je topoľ taký odolný ako vetrolam, v čom je jeho sila? Skúmam aj „kresbu“ dreva, ktorá má hĺbku a odráža svetlo. Na výstave bol trojuholníkový stôl z topoľa s vybrúseným povrchom, kde vlákno pôsobí ako hologram. S topoľovým drevom robím práve pre jeho „nedostatky“, kvôli ktorým s ním nikto nechce robiť. Drevo je „chlpaté“, nedá sa hobľovať, brúsiť… Ja tieto vlastnosti považujem za nové možnosti, ktoré sa dajú osobitne využiť. Topoľ je „divočina“, komplikovaná živá štruktúra. Je to iný druh sochárskeho materiálu, ktorý ma núti uvažovať novým spôsobom.

Výstava v galérii Satelit predložila verejnosti výsledky tvojho skúmania za posledné 4 roky, keď si sa sústredil na ideu material basic. Vystavené práce vznikli však v tomto roku a sú rozmanité. Sú určené do interiéru – od jednoduchých robustných kociek, ktoré manifestujú krásu rôznych druhov drevín, po elegantné stoly s hladko vybrúseným povrchom. Čo všetko robíš?

Vo všeobecnosti sú material basic multifunkčné interiérové objekty s elementárnymi formami drevených masívov, ktoré nechávajú vyznieť materiál v jeho prirodzenej podobe. Sú variované rozmermi, mobilné a adaptabilné na každé prostredie. Základ tvorí kocka využiteľná na nekonečne veľa spôsobov: na sedenie alebo ako podstavec rôzneho druhu, stolík či schodík do vane, objekt na hranie pre deti, ale hoci aj na opretie nohy pri obúvaní topánky… Objekty sa dajú vrstviť, čím sa ich možnosti využitia ešte znásobujú… Rád rozvíjam rôzne varianty stolov, lavíc a sedadiel. V najnovšej kolekcii konferenčných stolíkov som prešiel od základných stereometrických foriem k zložitejším. Vychádzajú z pôvodnej proporcie daného kusa stromu, napríklad čo sa týka špecifickosti rastu. Dôležité je, že každý objekt je kompaktný kus masívu, aj v prípade, že ide o otvorené formy, povedzme policové skrinky.

Samostatnou témou sú svietidlá – material lights. Materiálom korešpondujú s nábytkovými objektmi, no sú charakteristické nepravidelnými, zdanlivo náhodnými formami hoblín. Cez ne preniká svetlo a tento efekt vytvára kontrast voči minimalistickým formám nábytku.

Na výstave bola jedna malá miestnosť venovaná nezvyčajným kruhovitým priečnym rezom kmeňa, ktoré môžu mať podobu svietidla. Sú však zaujímavé aj ako samostatné objekty. Ako vznikali?

Všetky priečne rezy sú neštandardné, také rezy sa nerobia. Na miestach rozvetvovania konárov vytvára vlákno zvláštne efekty, ktoré sú nielen vizuálne zaujímavé, ale umožňuje mi to uvažovať inak v ploche, v konštrukcii. Priečne rezy sú pre mňa samostatná disciplína, v rámci ktorej uskutočňujem výskum a sám som zvedavý, kam ma dovedie…

Experimentujem s týmto spôsobom rezania dreva, aby som mohol vytvoriť iný technologický postup – niečo ako prvý zásah do stromu, ktorý určí, čo bude v závere, aký objekt vznikne. Ide o zminimalizovanie miery obrábania dreva a nevyužitej hmoty, zefektívnenie práce a energie. Myslím na to, že budúcnosť sériovej výroby nie je v tisíckach ale desiatkach a stovkách kusov… Chcem robiť veci z jedného kusa, využiť možnosti materiálu bez zbytočného odpadu. Moja práca smeruje k efektivite, ale je to na základe množstva pokusov, ktoré sa pre nezainteresovaného môžu zdať nepochopiteľné.

Zvláštnu črtu výstave dodával spôsob inštalácie, ktorý navodzuje atmosféru tvojho ateliéru či skôr dielne, kde momentálne pracuješ. Čím je toto miesto špecifické?

Pre vývoj material basic bolo zásadné, že som preň získal zázemie. Po rokoch „punkáčskeho“ spôsobu tvorby som sa dostal do prostredia, ktoré dôsledne naplnilo koncept a zároveň poskytlo šancu pre jeho plnohodnotné rozvíjanie. Stromy teraz už prichádzajú za mnou, vytvoril som si totiž dielňu priamo v zabehnutom zbernom dvore Bučina Eko pri Dunaji, kde sa spracúva drevený odpad z búračiek, starý nábytok a predovšetkým, vozia sa tam stromy z výrubov v Bratislave. Firma tento odpad triedi a dôsledne a kvalitne pretvára na druhotné použitie. Nič nezostáva na skládke, všetko sa znova použije. Ja si tu môžem vybrať na spracovanie kmene, ktoré potrebujem, dáva mi to možnosť pracovať v otvorenom priestore a vnímať inú mierku materiálu, inak ho uchopiť. Tu sa rozhoduje o osude tohto materiálu a ja môžem do neho zasiahnuť.

S majiteľmi Bučiny som mal šťastie – Dávid Dressler a Stanislav Kubík sú vzácnym príkladom, ako môžu podnikatelia vstúpiť do produkcie dizajnu – zdieľajú so mnou myšlienku material basic a moju snahu o zefektívnenie práce. Založili sme spolu s. r. o. material basic – jej cieľom je vyrábať interiérové prvky a momentálne nastavujeme, akú časť práce budem robiť ja a čo môžu vykonávať iní ľudia, teda určujeme podiel technológií a celé fungovanie procesu výroby.

Aký je záujem ľudí?

Ľudí na produktoch material basic láka, že majú príbeh. Raz sa stalo, že som predal stôl a zákazníci mi neskôr s pobavením volali, že podnikli cestu za jeho pôvodom – zadali v aute GPS súradnice a tie ich doviedli do vedľajšej ulice, kde bývajú… Toto vnímam ako naplnenie podstaty môjho materiálového aktivizmu a snahy o autentický produkt.

Baví ma, ako sú ľudia prekvapení, uchvátení z kusa dreva vo svojej blízkosti. To bola aj jedna z mojich prvých pohnútok, dostať kus naozajstného dreva k ľuďom do domácnosti – len som musel dôjsť na to, v akej forme by to malo byť. A to ani nehovorím o tom, aký je z toho haptický zážitok!

Si sochár, alebo dizajnér?

Som sochár – uvažujem aj spracúvam drevo sochársky. Stalo sa mi, že aj stolári, s ktorými sme riešili spoluprácu, konštatovali, že s takýmto prístupom k masívnemu drevu nemajú žiadne skúsenosti. Ale druhá poloha mojej práce je dizajnérska. Veď predsa 200-kilový kus dreva musí spĺňať aj ergonomické a utilitárne podmienky. V material basic ide o to, aby kus dreva bol zmysluplne využitý, aby sa ho človek dotýkal, aby ho mal rád a používal ho ako dobrý funkčný objekt. Keď fungoval ako strom, mal by fungovať aj ako vec.

Adriena Pekárová je editorka, kurátorka, píše o dizajne a úžitkovom umení, externe spolupracuje so Slovenským múzeom dizajnu.