Pri nástrojoch sa hrám

Tomáš Brichta (1977) vyštudoval drevorezbu na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru a priemyselný dizajn na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Po skončení štúdia navrhoval bazény, šperky pre Neheru, gastronomické priestory, venoval sa rezbárstvu či iným dizajnérskym a remeselným prácam. Napriek zameraniu štúdia ho však poznáme najmä ako dizajnéra hudobných nástrojov, venuje sa predovšetkým solitérom.

Rozhovor s Tomášom Brichtom

V ktorom období si sa dostal k na ­ vrhovaniu hudobných nástrojov?

Hudobné nástroje som chcel navrhovať už na strednej škole. Od puberty som hrával a mal som dokonca kapelu, no vtedy som ešte nedostal príležitosť, aby som si to v rámci nejakej témy vyskúšal. Tá sa naskytla až na VŠVU v ateliéri Ferdinanda Chrenku, keď prišiel dopyt zvonka na elektrické violončelo, na čo som samozrejme zareagoval. Bola to veľmi zaujímavá práca, pri ktorej som sa zoznámil s ergonómiou violončela a s objednávateľom sme si tak „sadli“, že napokon hral na tom – to violončele aj v mojej kapele.

Tam sa to začalo. Aj môj vyučujú – ci pochopil, že toto ma zaujíma, a dovolil mi v ateliéri industriálne – ho dizajnu vytvárať solitéry. Vtedy mi povedal, že ak ma to baví, tak to je deväťdesiat percent úspechu, a nechal ma ísť vlastnou cestou.

Kde si vtedy čerpal informácie, ktoré si pri navrhovaní nástrojov potreboval?

Od hudobníkov, sami mi hovorili, čo musí nástroj spĺňať, a objasňovali mi, prečo sa ten-ktorý nástroj drží tak, ako sa drží a ako sa na ňom hrá. Všetko to má svoju logiku.

V tomto odvetví je určite dôležité aj to, že ty sám si hudobník…

Áno, to je.

A je možné, aby aj nehudobníci dizajnovali hudobné nástroje?

Určite to je možné. Aj človek bez hudobného vzdelania alebo talentu dokáže nástroj navrhnúť. Problémom však môžu byť nástroje ako violončelo alebo husle, teda bezpražcové nástroje, pri ktorých je dôležité odskúšať si ergonómiu. A to ak nevie, tak musí dodržať všetky technické parametre daného nástroja, čo je dosť zložité. Pri tomto sa musí držať šablón, no v ostatnom už má slobodu. Ale myslím si, že sluch máme všetci, rovnako ako nadanie na pohyb, tanec, výtvarné vyjadrenie, často sa však v týchto smeroch odmala nerozvíjame a máme ich zablokované.

V takomto prípade je asi veľmi dôležitá spolupráca s klientom, je to tak?

Najdôležitejšia. Ale to je pri hudobných nástrojoch takmer vždy.

Takže aj ty navrhuješ vždy len pre konkrétneho človeka?

Už nie. Vyrobil som možno osem violončiel pre našich profesionálnych hudobníkov a mám pocit, že tento smer som už vyčerpal. Jednak u nás nemáme veľa profesionálov, ktorí hrajú na tento nástroj, a jednak elektrické violončelo nikdy nenahradí akustický nástroj, na ktorom tradične hrajú. Elektrický nástroj je zaujímavý preto, že sa pri ňom dajú používať efekty, nechytá spätnú väzbu na koncertoch, má jednoducho plusy, ktoré sú ale vždy na úkor zvuku. Nie je možné, aby nahradil zvuk dvestoročného vysušeného nástroja, ktorý je hraný a má rezonancie.

Takže som sa posunul k sebe a začal som modulovať nástroje na seba. Aj gitary aj violončelá. Urobil som mutáciu gitary s violončelom. Vytvoril som redizajn stredovekého akustického hudobného nástroja viola da gamba v akustickej aj elektrickej podobe.

Je pri všetkých hudobných nástrojoch dôležitý správny výber materiálu?

Pri akustickom nástroji je to základ, ako pri stavbe mosta. Pri takýchto nástrojoch si nedovolím experimentovať. Pri elektrickom nástroji síce tiež používam rezonančné materiály, no môžem ich voľne tvarovať ako sochu. Samozrejme, dodržiavam ergonómiu, ktorá je vlastne rámcom určujúcim to, aby sa nástroj dobre držal, aby mal dobrú váhu, aby nepadal, aby napríklad nebol ani veľmi ľahký a nelietal v rukách.

Zaujímavé je napríklad to, že elektrická gitara vznikla v nejakom kontexte, v určitej dobe a jej zvuk si všetci pamätáme z nahrávok, ktoré máme vryté do pamäti. Preto je veľký problém, keď sa použije iná gitara, alebo len iný snímač či aparát, pretože zvuk je potom úplne iný. Všetkých priťahuje práve ten zvuk, ktorý poznáme. Keď chcem dosiahnuť zvuk gitary z obdobia päťdesiatych rokov, musím použiť aj materiál z toho obdobia. To je v podstate rovnaké ako pri akustických nástrojoch.

Skúsme si niektoré tvoje nástroje trochu viac priblížiť…

Ešte počas školy som vytvoril redizajn ďalšieho stredovekého nástroja s názvom ninera, nazývaného aj hurdy gurdy, ktorý má telo s kľukou. Veľmi ma ten nástroj zaujal, bol malý a spratný, priestorovo veľmi zaujímavý s mnohými možnosťami modulácie a v prípade elektroniky úplne slobodný. Ninera v origináli má síce struny, no hrá sa na ňu ako na klavíri. To znamená, že má tlačidlá, ktorými sa formuje tón v konkrétnom momente, kde sa stlačí, čo tiež znamená, že tam nevzniká falošný tón. Celé to poháňa jeden valec, ktorý trie struny naraz dokopy, čo vytvára zvuk. Ja som si vymyslel malý tenký a ľahký nástroj, kde som musel urobiť mechanizmus s troma malými valčekmi. Tiež som pochopil, že struny, ktoré sú tam voľne vložené, môžem deformovať prstami. Tento nástroj je naozaj veľmi jednoduchý. Tri valčeky, štyri struny a jedna kladka. A keď som si uvedomil, že telo nemusí byť z dreva, ale v podstate z akéhokoľvek materiálu, tak som použil číre do červena farbené plexisklo, ktoré som tvarovo vybrúsil do šošovky, pričom otvory slúžia na odľahčenie. Je to naozaj funkčná vec, za ktorú som v tom období získal aj ocenenie v súťaži Kruhy na vode. Bola to hra a dodnes mám pocit, že sa pri nástrojoch hrám. Samotné hudobné nástroje sú kvalitne vyrobené hračky pre dospelých.

Navrhoval som nástroj napríklad pre violončelistu Jozefa Luptáka, ktorého všetci poznáme aj vďaka festivalu Konvergencie. Jozef hrá veľmi dobre, zaujímavo, intuitívne a vie improvizovať. Chcel nástroj, ktorý bude prenosný, aby nechytal spätné väzby, aby spĺňal ergonómiu a bol zaujímavý. Preto sme aj vytvorili imidžovku v tvare eSíčka, ktoré však kopíruje tvar violončela. To bolo v tomto prípade mimoriadne dôležité, keďže Jozef denne cvičí na klasickom nástroji a oporné body, ktoré mu sedia na tele, sme museli zachovať. Aj z diaľky, keď človek privrie oči, tak to vyzerá ako klasické violončelo. Tento nástroj sme po čase ešte upravovali, resp. sme ho odľahčovali, pretože sa mu zdal ťažký pri prenášaní. To je možno tiež zaujímavé, že v porovnaní s akustickým nástrojom majú elektrické väčšiu váhu, na čo si hudobník musí chvíľu zvykať.

Často sa dodatočne nástroje na mieru upravujú?

Väčšinou asi nie. V tomto prípade bolo možné z vnútornej strany materiál ešte odobrať, tak sme ho odobrali. Vždy je to trochu prekvapenie, keď vytvárame niečo, čo ešte neexistuje. Iná vec je, ak si napríklad objednáte štandardný nástroj cez internet. Ale ak človek hľadá zvuk, tak internetová cesta je vylúčená. Jedine, že by ste si objednávali úplne konkrétny nástroj, napríklad Shlashovu gitaru, ktorá má svoje špecifiká, a tie, keď sa pri výrobe zachovajú, tak bude hrať rovnako. Napríklad pri starých nástrojoch je veľký rozdiel vo zvuku, pretože výrobný proces bol úplne iný ako dnes, ináč sa sušilo drevo, snímače sa navíjali ručne. Takýto snímač, napríklad aj podpísaný konkrétnou ženou, ktorá ho vytvárala, mal svoj charakter a dokázal zmeniť zvuk celého nástroja, ako to dokáže napríklad mikrofón. Keď začali cievky navíjať počítače presne podľa vzorca, tak boli všetky štandardne dobré, ale už nemali to svoje špecifikum, neboli osobité.

• 

• 

Takže dnes už nevieme vytvoriť rovnaký nástroj, aký vznikol v dobe pred automatizáciou?

V podstate vieme. Ale musíme zohnať materiál z toho obdobia, v ktorom bol konkrétny nástroj vyrábaný. A materiál musí byť samozrejme z toho istého územia. Poznáme to napríklad zo známych stradivariek, ktorých tajomstvo stále nie je úplne odhalené, pretože je tam priveľa premenných. Napríklad drevo na ne nezrezávali motorovými pílami, nedovolili, aby padalo na zem, ale pomaly ho spúšťali lanom, aby nedostalo otras, rezali ho v určitom lunárnom období, keď v ňom nebola miazga ani voda a podobne.

Čo sa týka akustických nástrojov, tak to je čistá alchýmia spojená s vedou. Na rozdiel od nich sú elektrické nástroje veľmi slobodné. Vždy však záleží, na aký účel hudobník nástroj chce. Ak potrebuje dosiahnuť zvuk storočného nástroja, tak nepoužije elektrické čelo. Ale naopak, ak do hudby vkladá rôzne efekty a slučky, tak na to sú tie nástroje ako stvorené.

Vytváral si niekedy nástroj pre konkrétneho človeka, no bez jeho spolupráce?

Áno, navrhoval som elektrické čelo ako narodeninový darček pre Olina Nejezchleba. Bola to tak trochu mačka vo vreci, keďže to malo byť prekvapenie a vôbec čelo so mnou nekonzultoval. Napozeral som si teda videá, čo a ako hráva, a zistil som, že už používal elektrický nástroj. Navrhol som skladný, úzky nástroj, ktorý opäť spĺňal ergonómiu a zároveň mal veľmi pekný čistý zvuk, keďže nepoužíval na koncertoch žiadne efekty. Použil som jaseň, ktorý je veľmi silný, no nie je ťažký, a čelu som dal krídelká, ktoré sa dajú otvoriť a zatvoriť. Zatvorené je veľmi skladné, ľahko sa prenáša, naopak, otvorené krídla vytvárajú potrebné oporné body a nástroj krásne drží stabilitu.

Skladací nástroj si robil už aj počas školy však?

Moja bakalárska práca bola cestovná gitara, ktorá sa dá zložiť, a doteraz funguje. Do výroby som ju však neposúval, u nás je veľmi ťažké presadiť nástroj do výroby veľkej firmy. Musel by som mať kontakty a prax v podobných firmách, aby ma evidovali. Asi na toto nemám bunky, vedieť sa predrať, nie som ani manažér.

A máš podobné ambície, alebo ti vyhovuje vyrábať solitéry?

Myslím si, že nemá zmysel tlačiť na pílu. Ak by som sa chcel posunúť, musel by som si nájsť manažéra. Ale zároveň som tomu otvorený a uvidím, čo príde

Vždy keď sme vystavovali tvoje nástroje, tak boli jedným z hlavných bodov záujmu návštevníkov. Má zmysel vystavovať aj z hľadiska biznisu, prinieslo ti to niekedy reálne zákazky?

V tomto som trochu skeptický. Neprináša to zákazky, dokonca ani vtedy, keď som vystavoval na Designbloku v Prahe a venoval tomu dosť energie aj peňazí. No na druhej strane si myslím, že nevytváram niečo úplne výnimočné, podobných vecí je vo svete veľa.

Naozaj sa tomu venuje veľa ľudí?

Veľmi veľa. No možno väčšina z nich sú skôr remeselníci ako dizajnéri. Kopírujú nástroje, ktoré sú často veľmi kvalitné. Stretol som sa pri nich napríklad s tým, že nechápu veľmi pojem dizajn v tomto poňatí. Majú pocit, že vytvárajú originál.

Momentálne máme na výstave 100 rokov dizajnu / Slovensko 1918 – 2018 vystavené tvoje Čudo v akustickej drevenej verzii aj v elektrickej verzii z umelého kameňa. Je to práve jeden z tých nástrojov, ktorý zaujme ľudí už na prvý pohľad. Čím je špecifický?

Čudo je nástroj, ktorý vznikol tak, že som skúšal, do akej najmenšej proporcie sa viem dostať so strunovým nástrojom, aby sa na ňom dalo hrať. Ľudia, ktorí hrajú na gitare, na ňom vedia bez problémov hrať, spĺňa totiž všetky atribúty gitary. Akurát má namiesto šiestich strún iba tri, tie sú však ladené ako gitara. Zároveň má iba tridsať centimetrov a zmestí sa do ruksaku. Možno preto som ich najviac predal ľuďom, ktorí hrajú country či folk a môžu si takýto veľmi malý akustický nástroj vziať napríklad aj na tramp. Napriek tomu práve pri tomto nástroji má zmysel elektrický variant, pretože je naozaj malý. A vďaka zosilneniu sa z neho stáva koncertný nástroj. Aktuálne som Čudo prerobil, pričom som objemovo zväčšil telo a dosiahol som tým zvuk mandolíny. Má to zrazu rezonanciu a hlasitosť ako reálny nástroj aj v akustickej verzii.

• 

• 

Ako sa o tebe ľudia môžu dozvedieť? Kto sú tvoji zákazníci?

Dosiaľ to fungovalo reťazovou reakciou, že sa ľudia o mne dozvedeli od hudobníkov, ktorí už môj nástroj mali. Nedávno som spustil už aj webovú stránku www.guitarcello.sk a plánujem sa posunúť vpred aj po stránke propagácie. Doteraz som sa tomu totiž veľmi nevenoval.

Prečo je stránka zameraná práve na tento nástroj?

Mám pocit, že vypĺňa medzeru na trhu. Je to nástroj určený pre gitaristov, ktorí zrazu vedia dostať aj zvuk sláčikového nástroja, vďaka čomu si môžu doma nahrať celé kvarteto. A práve tento nástroj viem urobiť profesionálne, v akustickej aj elektrickej verzii a v rôznych materiálových obmenách.

Zároveň však nevytváram niečo nasilu, ten nástroj tu už v renesancii či baroku bol, no potom sa dostal do úzadia a prežilo len violončelo. Čiže je to v podstate redizajn, ktorý dnes viem využiť vo folku, džeze, blues, rocku, metale… Myslím si, že tento nástroj má budúcnosť.

Venuješ sa aj vzdelávaniu v tejto oblasti, napríklad v rámci workshopov alebo iných podujatí?

Príležitostne áno, ale najmä keď ma niekto osloví. S deťmi sme napríklad v Design factory v Bratislave robili workshop, na ktorom si vytvárali veľmi jednoduché strunové nástroje. Deti si sami označovali tóny, ktoré sa im páčia, a podľa toho sme zhotovovali pražce. V závere tak mal každý svoj špecifický nástroj so svojou stupnicou.

Prípadne na Zaježovej sme robili workshop, ktorý sa však nevenoval hudobným nástrojom. Juraj Hipš dostal nápad spojiť sa s firmou IKEA, produkujúcou množstvo odpadu, ktorý sa dá ďalej skvele zužitkovať. Spojili sme sa aj s Jurajom Výbohom a spoločne sme vybrali z odpadu veci, ktoré by sme vedeli ďalej využiť, a vznikol workshop s veľmi rozmanitými účastníkmi aj s veľmi rozmanitými výsledkami. Tieto výrobky sa následne dražili a financie išli na výsadbu stromov.

• 

• 

 Momentálne v Zaježovej žiješ. Ako sa tým pre teba ako dizajnéra zmenili podmienky na tvorbu?

Už siedmy rok žijem v Zaježovej. Podmienky na dizajnérsku tvorbu sa výrazne nezmenili. Zmenilo sa prostredie, v ktorom je viac priestoru a pokoja na samotnú tvorbu. Či už v Bratislave alebo v Zaježovej – asi by sa moje smerovanie vyvíjalo podobne. Keďže moje pôsobenie v oblasti výroby solitérnych dizajnových nástrojov na mieru pre konkrétnych hudobníkov vnímam v rámci Slovenska ako naplnené, chcem sa momentálne zamerať na guitarcello. Návrh a prototyp je hotový, aktuálne treba zapracovať na propagácii a marketingu, čo nie je moja silná stránka. Mojím snom je ručná výroba menších sérií variácií guitarcella pod vlastnou značkou..

Helena Cibulková je manažérkou galérie dizajnu Satelit Slovenského centra dizajnu.