Poznanie je niekedy väčšia hodnota ako produkt. Rozhovor s Antonom Bendisom

V súčasnom dizajnérskom dianí sa popri autorskom dizajne dostávajú stále viac do popredia dizajn orientovaný na používateľa, dizajn s malým „d“, nutnosť zodpovednosti a etiky dizajnéra. Anton Bendis tieto princípy zosobňuje na slovenskej dizajnérskej scéne už niekoľko desaťročí. Jeho métou je, aby sa produkt stal samozrejmým, a stačí mu, ak človeku uľahčí život, vyrieši problém. Nemá čas propagovať svoje autorstvo, medzičasom mu na stôl pristanú ďalšie zaujímavé problémy. Napriek či vďaka tomu sa jeho návrhy stali realitou v miliónoch vyrobených kusoch a z Banskej Štiavnice spolupracuje s celým svetom. Jeho produkty boli ocenené v Národnej cene za dizajn niekoľkokrát, po prvýkrát v roku 1995. V Národnej cene za dizajn 2021 – Produktový dizajn získal Špeciálne uznanie za prínos v oblasti digitálnych nástrojov za produkt Crayonic KeyVault.

Anton Bendis (1965) vyštudoval dizajn na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave (1983 – 1988). K oblasti dizajnu ho priviedol záujem o letectvo a konštrukciu lietadiel, ktorý sa prejavil aj v jeho orientácii na technicky náročné a komplexné dizajnérske úlohy. Po absolvovaní štúdia pôsobil ako člen dizajnérskeho štúdia Mr. Design. Neskôr spolu s Bjornom Kierulfom pracoval na projektoch a zákazkách z oblasti priemyselného dizajnu pod značkou Bendis & Kierulf. V súčasnosti pôsobí ako samostatný dizajnér a zameriava sa predovšetkým na projekty, ktoré majú potenciál priniesť novú hodnotu a vyriešiť konkrétne ľudské problémy. Má za sebou rad úspešných realizácií pokrývajúcich široké spektrum produktov v spolupráci s firmami a výrobcami zo Slovenska, Európy či Ázie.

Po štúdiu dizajnu ste spolu s ďalšími absolventmi Slovenskej technickej univerzity a Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave založili štúdio Mr. Design (1991), ktoré sa zameriavalo na grafický aj priemyselný dizajn. Profesionálne ste sa dizajnu začali venovať v atmosfére skorých deväťdesiatych rokov na Slovensku. Čo vás viedlo k založeniu štúdia a aká to bola skúsenosť?

Vedeli sme, že niečo také chýba. Niektoré činnosti do istej miery suplovali rôzne novovznikajúce reklamné agentúry, ale to, čo sme chceli, na Slovensku neexistovalo. Napriek tomu, že to bolo zlomové obdobie pre vtedajší priemysel a začínal aj počítačovo podporovaný dizajn, tu toho bolo naozaj veľmi málo. Videli sme teda, že na niečo takéto je tu priestor. V tom čase totiž pomaly končil starý systém s Fondom výtvarných umení, kde si dizajnéri museli dávať odsúhlasovať a pripomienkovať svoje modely komisiou, čo bolo do istej miery veľmi nenormálne. Vedeli sme, že sa to zmení, a chceli sme sa na tej zmene nejako podieľať a tiež proste robiť to, čo sme sa učili v škole.

Samozrejme, tiež sme túžili byť pánmi svojho času a rozhodovať o sebe sami. Grafická časť štúdia sa veľmi rýchlo uchytila, keďže v tom čase bol po grafickom dizajne veľký hlad, čo však neplatilo o priemyselnom dizajne. Musel som si sám vymýšľať zadania, navrhol a vyrobil som si napríklad niekoľko svietidiel. Zákaziek bolo vtedy relatívne málo, keďže priemysel, ako fungoval dovtedy, sa postupne rozpadal.

Neskôr ste sa spolu s Bjornom Kierulfom odčlenili od pôvodného štúdia a založili štúdio Bendis & Kierulf (1995), zamerané už výhradne na priemyselný dizajn. Aký je príbeh tohto štúdia? Bolo ľahké získať v tom čase klientov, alebo ste ich museli aktívne vyhľadávať? Vaše produkty sa vám už darilo vyrábať sériovo, čo to pre vás znamenalo?

V štúdiu Mr. Design postupne pripadala práca na grafických zadaniach aj na mňa a na to som sa necítil. Nevidel som preto možnosť pokračovať v práci v štúdiu. Veľa mojich spolužiakov sa začalo zaoberať grafickým dizajnom, ale ja pred touto prácou cítim veľkú bázeň. Spolupracovali sme s typografmi ako Andrej Krátky či Peter Biľak a vždy ma fascinovalo počúvať ich rozprávať o typografii, no zároveň mi bolo jasné, že grafiku nemôžem robiť. Dodnes typografiu obdivujem a čítam si o nej knihy, je to podľa mňa veľmi zaujímavá disciplína. Na druhej strane by som si netrúfol v nej niečo robiť, zdá sa mi to náročné a nemám na to žiadne znalosti ani prípravu.

V Bendis & Kierulf sme sa už chceli venovať priemyselnému dizajnu, našlo sa už aj niekoľko klientov. Zopár klientov sme oslovili aj sami, napríklad slovenskú firmu Hakl na výrobu zariadení na ohrev vody a vykurovanie, s ktorou spolupracujem dodnes. Zaujímavá bola napríklad spolupráca s českou firmou RIM, pre ktorú sme navrhovali kancelárske stoličky. Tie sa celkom dobre predávali a občas sa s nimi v interiéroch ešte stretnem. To bola prvá reálna skúsenosť s tým, že naše dizajny sa vyrábali vo veľkom. Napríklad s mníchovskou firmou KlemProducts, ktorá vyrába variabilný výstavný systém, sme spolupracovali na návrhoch svietidiel do výstavných systémov. Časť jej výroby sa nám dokonca podarilo dostať na Slovensko, produkty sa realizovali tu a exportovali do zahraničia. Išlo o tisícové série, čo nebolo veľa, ale niečo to znamenalo. Bol to dobrý pocit, pretože taká bola od začiatku aj moja predstava o dizajne, ktorý chcem robiť – nie solitérne kusy na úrovni remeselnej výroby, ale niečo, čo sa bude vyrábať hromadne a pri výrobe sa budú používať technológie priemyselnej výroby, nie remeselné, ručné techniky.

V tom čase bolo možné štúdio ďalej rozširovať a robiť dizajn „vo veľkom“, ale pre mňa by to znamenalo návrat k tomu, od čoho som odišiel. Predstava veľkého štúdia sa mi zdala pomerne zväzujúca a chcel som si ponechať určitú voľnosť. Bjorn sa neskôr zameral na oblasť nízkoenergetických stavieb, čo považujem za dobrý krok – je to veľmi užitočná vec pre ekológiu. Naďalej však spolupracujeme.

V procese vývoja produktu ste mali možnosť vyskúšať si rôzne typy spolupráce – od pôsobenia v dizajnérskych štúdiách, cez samostatnú prácu, až po poskytovanie technickej podpory projektov. Čo po týchto skúsenostiach považujete za ideálny model spolupráce? Aká je pre vás ideálna rola v dizajnérskom procese?

Pôvodne som mal predstavu, že budem navrhovať produkty, ktoré sa zmestia na formát A4. Čiže niečo, čo si viem so sebou zobrať, žiť s tým a poskladať to doma. Od začiatku som chcel mať kontrolu nad svojimi projektmi až do ich dokončenia. V deväťdesiatych rokoch bola totiž spolupráca s konštruktérmi a inžiniermi problematická, pretože často pracovali ešte starým spôsobom – na rysovacích doskách a podobne, no svet bol už niekde inde. Nebavilo ma stále niekoho presviedčať o tom, že niečo je možné, že to bude fungovať. Takto som však nemohol navrhovať veľké stroje, moja predstava preto bola robiť niečo, pri čom môžem zisťovať sám, ako to môže fungovať. Dlho som mal predstavu, že to je ono. Páčila sa mi však aj nedávna skúsenosť s projektom nového cyklistického mosta v Nitre (Kalvársky most), pri ktorom som pomáhal rozkresliť jednotlivé diely do detailov a usporiadať hmotu už v rámci presne určených kontúr. Pri tomto projekte som vôbec nepôsobil v role dizajnéra a napriek tomu to bolo pre mňa veľmi zaujímavé a našiel som sa v tom.

Som otvorený všeličomu a snažím sa zameriavať na nové veci, ktoré konkrétna spolupráca prinesie. Jediné, o čom som presvedčený, že nechcem robiť, je spolupracovať s klientom, ktorý si nevie povedať dosť a uprostred procesu stále mení zadanie. Je problém, keď zákazník nemá jasnú predstavu o tom, čo vlastne chce riešiť, a nemá marketingovú a obchodnú stratégiu. Aj keď, samozrejme, v dizajne je zadanie naozaj jasné až vtedy, keď produkt dokončíte a začne sa vyrábať. Je to do veľkej miery o komunikácii, niektorí klienti sú ochotní počúvať moje pripomienky k procesu, niektorí nie, inokedy zasa nie som ochotný poslúchať ja.

V minulosti mi rovnako nevyhovovala spolupráca pri výrobe svietidiel, ktorá si vyžadovala prácu na plný úväzok a zahŕňala kompletnú starostlivosť o dizajn, výrobu, tok materiálov a podobne. Znamenalo by to nutnosť venovať sa dlhodobo len jednému projektu, čo by nevyhovovalo mojej povahe. Keď nejakú prácu dokončím, hľadám si už niečo ďalšie. Keď niečo začne fungovať, už ma to viac nezaujíma.

Zoznam vašich dizajnérskych realizácií je dlhý, pričom ide o pomerne rôznorodé typy projektov – svietidlá, komplexné medicínske prístroje, nábytok, mobilné zariadenia či dokonca práca na UL lietadle. Čo pre vás robí určitý projekt zaujímavým, čo musí spĺňať, aby ste sa preň rozhodli?

Mojím kritériom je, aby mal projekt zmysel a aby vzniklo niečo, čo prináša určitú hodnotu. Aby to nebolo niečo, čo predtým robilo už sto iných ľudí a ja by som to urobil len ináč, ale bol to posun v kontexte produktov, ktoré už existujú. Aby to neprinieslo len novú výtvarnú alebo estetickú kvalitu, ale dávalo to celkovo väčší zmysel. Aby vznikla nová hodnota, napríklad použitím nových, dovtedy nepoužitých materiálov, ktoré prinesú používateľovi novú kvalitu. Veľa úsilia sme v tomto ohľade vložili napríklad do vývoja bicyklových sedačiek s firmou Morgaw, pri ktorých sme experimentovali s rôznymi materiálmi.

Dobrým príkladom je aj aktuálna spolupráca s firmou Crayonic, ide o úplne nový typ produktu, ktorý nemá predchodcu, aktuálne nič také na svete neexistuje. To ma na tomto projekte zaujalo, videl som, že má zmysel sa ním zaoberať, že prinesie novú kvalitu, vyrieši problémy, s ktorými sa ľudia stretávajú. Problémom tu je to, čím sme dnes zavalení všetci – sme nútení neustále si vytvárať nové digitálne totožnosti a je zložité si pamätať všetky heslá k nim. Veľká téma je aj kybernetická bezpečnosť. Takýto produkt môže vyriešiť tento konkrétny ľudský problém tak, že nás to bude stáť menej úsilia a namiesto zapisovania hesiel sa budeme môcť venovať iným, v živote dôležitejším veciam.

Za produkt Crayonic KeyVault ste v Národnej cene za dizajn 2021 – Produktový dizajn získali Špeciálne uznanie za prínos v oblasti digitálnych nástrojov, mohli by ste produkt opísať bližšie? Čo bolo špecifické pri práci na tomto projekte a čo bolo pre vás pri vývoji tohto produktu hlavnou výzvou?

Špecifické bolo práve to, že takýto produkt ešte neexistuje. Existujú podobné zariadenia, no neponúkajú také spojenie technologických vlastností a používateľských výhod ako tento produkt. Jasne to vidieť na tom, že je pomerne ťažké ho opísať alebo prirovnať k niečomu inému. Crayonic KeyVault je akýsi fyzický kľúč do digitálneho sveta. Firma Crayonic svoj produkt niekedy prirovnáva ku kľúču od auta. Podobne ako viete jedným dotykom odomknúť svoje auto, tak jednoducho si s KeyVaultom dokážete odomknúť pracovný počítač, schváliť bankový prevod či pristúpiť k databáze citlivých pacientských dát. Prihlásenie prebehne viacfaktorovo a pritom bez hesiel. Na overenie totožnosti používateľa sa totiž využíva biometria odtlačku prsta či hlasu a tiež pokročilá kryptografia. Všetko beží v malom elegantnom kovovom kľúčiku, ktorý sa nepripája k internetu, a je tak odolný voči útokom zvonku.

Crayonic KeyVault nie je určený pre bežného používateľa, ktorý preferuje a bezhranične dôveruje svojmu mobilnému telefónu. Cieľovou skupinou sú používatelia s vysokými prístupovými právami do citlivých informačných systémov, na ktorých sú cielené kybernetické útoky – top manažéri podnikov, systémoví administrátori, špecialisti v oblasti kritickej infraštruktúry štátu, zdravotníci či výskumníci. Potreba ochrany digitálnej identity týchto ľudí je mimoriadne dôležitá, pretože jej krádež a zneužitie (napr. prelomením slabého hesla) vedie k obrovským škodám. Crayonic KeyVault týmto ľuďom uľahčuje prechod na výrazne bezpečnejšiu formu prihlasovania. V tomto produkte sa teda spája viditeľný, hmatateľný fyzický svet a neviditeľný svet šifrovania a dátovej bezpečnosti. Skĺbiť tieto svety do jednoduchej používateľskej skúsenosti je jednou z výziev, pretože vysoká bezpečnosť je obvykle v protiklade s používateľským pohodlím.

Ako vyzerá takáto medzinárodná spolupráca pri výrobe produktu? Využívate pri spoluprácach so zahraničnými klientmi aj domáce výrobné možnosti alebo sa skôr spoliehate na možnosti v zahraničí?

Na základe prototypu, ktorý sme vytvorili, získala firma Crayonic miesto v inkubátore v holandskom Eindhovene a stala sa holandskou. Stojí za ňou však patent a veľa „rozumu“ zo Slovenska, z oblastí kryptografie, strojového učenia a kybernetickej bezpečnosti. Neskôr sa firma s projektom dostala do akceleračných programov v Paríži a New Yorku a vznikol prvý dizajn. Pri tejto spolupráci veľmi dobre fungovalo spojenie dobrej myšlienky, ktorá dostala pútavý tvar, a ten pomohol pritiahnuť prvých investorov z USA, Singapuru a Európy. Vznikol produkt, ktorý sa napriek pandemickým obmedzeniam postupne dostáva na trh. Zbierame spätnú väzbu od zákazníkov a pracujeme na vylepšeniach.

Zariadenie sa vyrába na Slovensku, v Košiciach, zatiaľ v stovkových sériách, ale ambícia je škálovať výrobu s rastúcim dopytom. Elektronika, softvér a tiež niektoré čipy použité v KeyVaulte pochádzajú z Európy, pretože tento typ produktu si to vyžaduje. Ale mnohé nástroje na výrobu produktu boli vyrobené v Číne, čo vychádza z mojej dlhodobej skúsenosti s výrobou foriem na Slovensku.

Slovenské firmy totiž na dopyt na výrobu foriem väčšinou ani neodpovedajú, čo je veľmi zvláštne. Ázijskí dodávatelia sú schopní poslať cenové ponuky v priebehu niekoľkých hodín a hneď môžete kalkulovať výrobné náklady. Mám napríklad skúsenosť s produkciou na Taiwane, ich pracovné nasadenie, chuť a schopnosť spolupracovať sú na úplne inej úrovni ako u nás. Ale možno som len zatiaľ neobjavil partnerov na Slovensku, ktorí by sa v kvalite a prozákazníckom prístupe dokázali vyrovnať firmám v Ázii – hoci aj za vyššiu cenu. Ak tu také sú, srdečne ich pozývam, aby sa nám ozvali.

Počas vášho profesionálneho pôsobenia sa zmenili témy, na ktoré oblasť dizajnu reaguje, aj nástroje, ktoré dizajnéri používajú. Okrem toho nastal a naďalej pokračuje posun smerom k digitalizácii a dematerializácii. Ako vnímate tieto zmeny a ako ovplyvňujú vašu prácu? Posudzujete svoje staršie realizácie pri pohľade späť odlišne?

Vnímam to, že niektoré produkty, ktoré som v minulosti navrhol, by dnes už vlastne nemali právo existovať – bolo by ich možné nahradiť napríklad aplikáciou do telefónu, čo je len dobre. To je príklad zariadenie na signalizáciu cestných hliadok Coyote, z ktorého sa vyrobilo niekoľko miliónov kusov a malo pomerne veľký komerčný úspech. Dnes niečo podobné funguje bežne napríklad v podobe dopravného servisu. Ale celkovo to vnímam pozitívne, pretože čím menej produktov sa vyrobí, tým menej to zaťaží prostredie a dá sa to aj menej bolestne inovovať.

To je aj dôvod, prečo sa svoje práce nesnažím archivovať. Väčšinou mám doma nepodarky, ktoré vznikli v priebehu vývoja a klienti mi ich doniesli s tým, čo všetko je ešte potrebné prepracovať. Nikdy som si nevytvoril portfólio a niektoré veci mi pri pohľade späť pripadajú aj smiešne. Samozrejme som sa v tom procese veľa naučil, niekde to vygenerovalo ďalšiu zákazku alebo poznanie, kadiaľ cesta nevedie, a to je niekedy väčšia hodnota ako samotný produkt.

Vznikajú nové problémy, nové nástroje na ich riešenie, dnes existujú úplne nové možnosti, ako problémy riešiť. V mojich začiatkoch sme natoľko nevnímali ekologický kontext dizajnu, dnes je to vlastne prvá vec, ktorú riešim, keď si zodpovedám otázku, či do projektu ísť. Príkladom je aj kybernetická bezpečnosť, čo je záležitosť posledných desaťročí. Také veci budú vznikať stále, vždy bude čo riešiť nové, aj nástroje sa budú meniť. Je pre mňa veľmi zaujímavé neustále sa s tými novými vecami oboznamovať a zisťovať, ako fungujú a ako sa dajú využiť.

Je vidieť, že k vašim projektom a spoluprácam pristupujete premyslene a uvedomujete si zodpovednosť a etické otázky, ktoré so sebou profesia dizajnéra prináša. Dospeli ste k tomuto názoru rokmi dizajnérskej praxe, ovplyvnila vás spoločenská situácia alebo je to niečo, čo je vám vlastné od začiatku?

Je to kombinácia všetkých faktorov. Prirodzene žijem rád v čistom prostredí a je naozaj nepríjemná skúsenosť, keď nájdem svoj dizajn niekde v nevhodnom kontexte, napríklad bandasku, ktorú som pred pár rokmi navrhoval, odhodenú v lese. Aj taká PET fľaša síce vyzerá pekne v regáli, no potom, keď ju vidíte skrčenú, stratí svoju hodnotu. Vtedy si uvedomíte, aké dnes máme obrovské možnosti lacno vyrábať úžasné veci, lebo PET fľaša je zároveň skvelý vynález.

Pamätám si časy, keď sme nevyprodukovali takmer žiaden odpad. Moja stará mama si odkladala na ďalšie použitie vrecká od mlieka alebo konzervy. Keď to porovnám s množstvom odpadu, ktorý produkujeme dnes, a tým, ako rýchlo vieme produkovať veci, ktoré majú veľmi krátky život a len zaťažia životné prostredie, kladiem si otázku, či má vôbec zmysel niečo také vyrobiť, ak to neprinesie nič nové. Napríklad, že by to bolo šetrnejšie alebo menej energeticky náročné. Výsledný produkt by mal sám sebou zodpovedať otázku, prečo vlastne existuje. Inak nevidím dôvod, prečo by to mal dizajnér kresliť, prečo by sa to malo vyrábať.

Dobrým príkladom je aj 3D tlač, ktorej použitie má v určitých prípadoch veľký význam, no niekedy je len záťažou, pretože je to veľmi energeticky náročný a zdĺhavý spôsob výroby. Ale aktuálne sme touto technológiou očarení a myslíme si, že vyrieši všetky problémy ľudstva, čo tak vôbec nie je. Zaujímavé je aj to, ako do určitej miery deformuje samotných dizajnérov – často vidím produkty alebo návrhy, ktoré sa inak ako 3D tlačou nedajú vyrobiť. Dizajnéri už často nerozmýšľajú ďalej, majú k dispozícii tlač a nepremýšľajú už nad inými technológiami výroby. Taktiež možnosť modelovania v CAD systémoch alebo aditívne možnosti výroby nás o niečo oberajú, je to obojsečná zbraň.

Čo je pre vás vo vašej dizajnérskej práci úspechom? Čo vás vo výsledku teší najviac?

Cieľ je pre mňa naplnený už tým, keď produkt vyrieši nejaký problém alebo človeku niečo uľahčí. To často stačí. Podľa mňa je úžasné, keď človek produkt úplne prestane vnímať a berie to riešenie ako samozrejmé. O mnohých veciach, ktoré sú okolo nás, vlastne nič nevieme, kto je pod nimi podpísaný, aké množstvo práce a talentu je za obyčajnými predmetmi ako napríklad počítačová myš či telefón. Nejde o dielo jednotlivca, ale synergiu mnohých zapojených ľudí a ich práce. Mnohé z vecí, pri ktorých príliš vnímame autorstvo, je podľa mňa skôr dekoratívneho charakteru a veľmi dobre nefunguje.

V začiatkoch môjho pôsobenia to bolo trochu odlišné, vtedy sme navrhovali aj produkty, ktoré vlastne reálne neexistovali. Bolo to z dôvodu, že sme potrebovali prezentovať, čo vlastne robíme. Potom prišla doba, keď začala práca prichádzať sama. Momentálne viem povedať, čo budem robiť najbližší mesiac či dva, ale netuším, čo budem robiť o pol roka. Zatiaľ to však bolo stále tak, že sa objavila práca, ktorá mala zmysel, uživila ma a mal som z nej radosť. To mi celkom stačí.

Najnovšie sa mi páči aj rola, keď poskytujem len určitú podporu, práca na projektoch a produktoch, ktoré nevzišli z mojej hlavy a nebudem sa pod ne podpisovať, ale som rád, že existujú a mohol som k tomu určitým spôsobom prispieť, napríklad spolupráca so štúdiom Pergamen. Ide o projekty, ktoré sú v konečnom dôsledku úspech niekoho iného, aj keď by som si na ňom mohol pripisovať drobný podiel. Ale skôr ma na nich teší zážitok z celého procesu, možnosť spoznať nové veci. Stále sa učím a zisťujem, ako sa veci dajú robiť, koľko nevyriešených problémov tu ešte je, koľko ich je vyriešených zle. Teší ma teda samotná práca a je pre mňa dôležité, že sa môžem tešiť cestou do práce a nie z práce.

---

Článok bol uverejnený v časopise Designum 1/2022 na s. 12
Predaj časopisu Designum